Vladimír Kampf

Pochádza z&nbsp;Pohorelej, kde dodnes žije. Jeho život sa začal v&nbsp;malej dreveničke na vyšnom konci. Študoval na Gymnáziu v&nbsp;Brezne, potom telesnú výchovu v&nbsp;Bratislave a&nbsp;našiel si domov v&nbsp;Petržalke. Do Pohorelej sa vrátil zhodou nešťastných a&nbsp;šťastných náhod.

Syna a&nbsp;dcéru. Syn Lukáš si našiel nevestu v&nbsp;Ománe, kde robí tenisového trénera. Jeho trénerský príbeh sa začal na Súkromnom gymnáziu Mercury v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;našej rodine je tretia generácia učiteľov.

Po škole si sám našiel miesto. Aj som bol spokojný, keď mi rozprával, ako pracuje pri vyučovaní. Žiaľ, po trištvrte roku ho riaditeľka poslala preč s&nbsp;tým, že zdemoralizoval pol školy. Sklamaný zo Slovenska odišiel do Londýna.

To je taký normálny začiatok ľudí, ktorí u&nbsp;nás doma nenájdu pochopenie...

Bol tam sedem rokov. Začínal ako plavčík, ale neskôr sa uplatnil ako tenisový tréner. Išiel z&nbsp;dobrého klubu do ešte lepšieho a&nbsp;ešte lepšieho... Nevyhodili ho. Bohatí Indovia si ho našli, aby išiel do Indie rozbiehať tenisové akadémie. Tí nakoniec od svojho odhodlania ustúpili, tak môj syn odišiel najprv do Bahrajnu a&nbsp;potom do Ománu. Tam si našiel manželku z&nbsp;Venezuely.

Pracoval v&nbsp;rekreačnom zariadení petrolejárskej firmy a&nbsp;neskôr mu pomohli, aby si zriadil vlastnú súkromnú akadémiu. Už aj zamestnáva srbského trénera. Okrem tenisu tam chce mať aj basketbal, volejbal a&nbsp;plávanie. Moja ománska vnučka sa už učí surfovať.

Zvláštne, ako žijú deti jedného z&nbsp;vrcholových slovenských propagátorov tradičného vidieckeho života a&nbsp;kam ich osud zavial. Ani dcéru nemáš doma.

Vychovával som ich tak, aby bol chlapec silný a&nbsp;dcéra aby vedela uvariť klobásky tak, že nepopraskajú. Lenže ona videla staršieho brata a&nbsp;bralo ju inde.

Hanka hrávala seriózne volejbal. Na jednom turnaji v&nbsp;Berlíne sa zoznámila so Švajčiarom. Začali si písať, stretávať sa a&nbsp;dnes je tam. Vzali sa a&nbsp;majú dve deti. Bola doma s&nbsp;deťmi a&nbsp;dúfam, že využila aj zručnosť pri varení klobás. Chodievam za deťmi niekoľkokrát do roka.

Si závislý od tradičnej slovenskej kultúry, chýba ti, keď si niekde v&nbsp;Ománe?

Jasné. Keď tam idem, vezmem si „košulu“ aj gate a&nbsp;klobúk. Ale mám aj tú ich dlhú košeľu dišdašu. Pravdaže, aj syn takú má. Odfotili sme sa v&nbsp;nich pred najväčšou mešitou v&nbsp;hlavnom meste Maskat.

V&nbsp;ktorom oblečení sa ti lepšie chodí?

V&nbsp;tom našom, pretože to je pre mňa príbeh a&nbsp;život. Ománčanom to neprekáža. Sú to tolerantní a&nbsp;pokojní ľudia. Pozerať pozerali a&nbsp;nič viac. Oni sú uzavretejší než Slováci. V&nbsp;New Yorku na Manhattane to je v&nbsp;kroji zaujímavejšie. Tam sa mi aj jeden prihovoril, vraj vy asi nie ste z&nbsp;New Yorku...

Stretol som aj dvoch urastených newyorských policajtov. Pištole, obušky, všetko mali. Pozreli sme sa na seba a&nbsp;ten jeden povedal tomu druhému po slovensky: Pozri, Jánošík. Bol to Slovák z&nbsp;Ľubovne a&nbsp;ten druhý bol odkiaľsi z&nbsp;Poľska.

Si učiteľ a&nbsp;srdcom si ním zostal aj na penzii, to bude asi navždy.

Syn je tretia generácia učiteľov v&nbsp;našej rodine po mojej svokre. Môj otec boli dobrodruh. Chodili, kde sa dalo zarobiť, vyberali si ťažkú robotu, budovali aj tunely. Už ako sedemnásťročný robili načierno na stavbách v&nbsp;podzemí. Bujanovský tunel a&nbsp;kremenný prach v&nbsp;ňom sa im stali osudnými. Stálo ich to zdravie.

Chlapi, ktorí s&nbsp;nimi robili, rýchlo pomreli. Otec sa stali invalidom a&nbsp;užili si dedinských posmeškov, že sú darmožráč. Dožili sa 72 rokov. To sa ich kolegom nepošťastilo.

Po gymnáziu si išiel študovať pedagogiku do Bratislavy, kde si neskôr aj učil.

Pred odchodom z&nbsp;Pohorelej ma čosi osvietilo. Naľakal som sa alkoholizmu, ktorý som videl okolo seba. Povedal som si: To aj ja taký budem? Už ako desaťročný som sa tomu chcel vyhnúť a&nbsp;utekal som osudu opilca na športové tréningy. Už vtedy som chcel byť športovec a&nbsp;učiteľ telocviku.

Z&nbsp;gymnázia som dochádzal do Dukly v&nbsp;Banskej Bystrici, lebo tu u&nbsp;nás nebolo pre mňa ničoho okrem tej pijatiky. Ľudia si ťukali na čelo, keď ma videli behať. Kričali za mnou: Už ho chytili! Bol som tvrdohlavý.

Veď alkohol je v&nbsp;slovenskom svete, a&nbsp;na vidieku zvlášť, všade okolo nás. Piješ?

Nebýval som zasa až tak vyhranený. Skúšal som to, aj mi zle bývalo, ale to všetkým. Teraz už som vyhranený. V&nbsp;Pohorelej som bol telocvikár desať rokov.

Po vysokej škole si učil v&nbsp;Bratislave a&nbsp;aj si reprezentoval Československo v&nbsp;chôdzi na 20 kilometrov. Čo ťa priviedlo naspäť do rodnej dediny?

S&nbsp;manželkou som sa zoznámil v&nbsp;niekdajšej Inchebe, kde sme na výstavisku robili kóje pre medzinárodný veľtrh Interšport. Našli sme sa, bývali sme v&nbsp;Bratislave, až kým neochorela. Mala sklerózu multiplex. Rodinný priateľ nám poradil, že máme ísť domov.

Zhodou okolností mi pár rokov predtým desaťročný syn len tak povedal, že by vedel v&nbsp;Pohorelej žiť. Zamyslel som sa, že ja by som to už predsa nedokázal. Asimiloval som sa v Petržalke. V&nbsp;tom čase som bol bezradný. Manželka bola do roka na vozíku.

Hneď si hľadal bývanie v&nbsp;rodnej dedine...

Rodičovský dom bol malý, tak sme si prenajali chalupu, až kým sme sa nezabývali vo vlastnom. Chcel som bývať a&nbsp;žiť plnohodnotne. Zohnal som nejaké kozičky a&nbsp;začal som učiť. Bola to nádherná robota, fantázia na zemi!

Kedy prišla tá chvíľa tvojej vášne k&nbsp;ľudovému životu?

Prišlo to naraz. Vlastne asi ani neodišla, veď ja som kosil aj v&nbsp;Petržalke. Vo Večerníku mi vychádzal každý piatok inzerát, že kosím ručne, ticho a&nbsp;rýchlo. Hneď mi volali najmä starší ľudia, ktorí to dokázali oceniť.

To si mal v&nbsp;osemdesiatych rokoch minulého storočia niekde v&nbsp;petržalskom paneláku kosu, s&nbsp;akou chodí zubatá?

Zubatá nemá na kosisku rúčky. Ja som mal normálnu a&nbsp;bola odložená v&nbsp;pivnici. Aj som si ju vonku kul. Pri kosení na inzerát som sa rozprával s&nbsp;úžasnými ľuďmi. Niektorí boli narodení v&nbsp;roku 1900. To boli múdri a&nbsp;zámožní ľudia so záhradami. Veď záhradu nemal hocikto.

Neprišiel som len ako nejaký šupák, ako dnes chodia tí chrastaví s&nbsp;krovinorezmi, ale som sa s&nbsp;každým aj porozprával. Kosil som všelikomu. Ktovie, či by si ma pamätali trebárs Feldekovci. To bol dobrý život.

Kde si vzal závislosť od kosenia?

Od otca. Keď boli dýchavičný na pľúca, začali ma pripravovať. Ako päťročný som im už vodu nosil.

Keď si to musel odmala, neomrzelo ťa to?

To sa deje, ale nie mne. Keď som začal robiť súťaže v&nbsp;kosení a&nbsp;vzdával tým hold gazdovským rodinám odtiaľto, tak ani len neprišli. Oni sú radi, že majú pokoj od toho, akoby to bolo niečo strašné. Majú na to príšernú alergiu.

Našťastie môj otec boli svetový metodik. Boli do ťažkých robôt, ale keď prišli z&nbsp;baní, osprchovali sa, sadli do kantíny, zahrali si mariáš, vypili pivo, popočúvali hudbu a&nbsp;aj si zaspievali... Vedeli striedať ťažkú robotu s&nbsp;ťažkým relaxom. Toto iní sedliaci nevedeli. Len robili, robili a&nbsp;robili a&nbsp;tým znechutili deti. Ľudia na naše kosecké preteky chodia odinakadiaľ.

Tento rok bol 25. ročník Majstrovstiev Pohorelej a&nbsp;sveta v&nbsp;kosení.

Máme tradíciu. Už ani nemusím ľudí volať. Ako Slovensko sa stále hľadáme. Sme malá krajina a&nbsp;nevieme, čo si počať. Okolo nás je chaos. Nielen politický. Najhoršie je, že znechucujeme mladých.

Nedávno ma navštívil rovesník môjho syna. Prišiel z&nbsp;Austrálie s&nbsp;manželkou z&nbsp;Taiwanu. Aj on odišiel zo Slovenska za lepším životom znechutený. Citliví ľudia s&nbsp;tým majú problém.

Lenže nie všetci sú takí. Keď sa niekde objavíš v&nbsp;kroji, bosý a&nbsp;s&nbsp;kosou, oslovujú ťa a&nbsp;vyjadrujú obdiv.

Hneď mi všetko povedia. Nielen to, čo sa opýtam. Musíme ešte dozrieť, aby boli našinci pevní v&nbsp;láske a&nbsp;aby neuhli, keď na nich niekto urobí bu-bu-bu. Aby nežili v&nbsp;domnienke, že kto oklame život, ten ním ľahšie prejde. To je predsa nezmysel.

Staré národy, ako sú napríklad Švajčiari, vedia, že sa nedá stále uhýbať. Vedia prakticky riešiť veci, s&nbsp;ktorými idú večer spať a&nbsp;ráno s&nbsp;nimi vstávajú. Kto to nedokáže, má z&nbsp;toho depresie a&nbsp;choroby.

Čo ťa na starom živote uspokojuje?

Zdravú sedliacku filozofiu už asi žiadna civilizácia neprekoná. Tí, ktorí verili v&nbsp;Boha, v&nbsp;nedeľu nerobili a&nbsp;dokázali si uchovať veľa ďalších tradičných zvykov a&nbsp;hodnôt, vydržali a&nbsp;zachovali si zdravý rozum. Extrémisti, ktorí chceli hlavne rýchlo zbohatnúť, to nemali ľahké. Dostali sa do situácie, z&nbsp;ktorej sa nevedeli spamätať.

Ak je to, čo hovoríš, pravda, tak by si sa mal v&nbsp;zdraví dožiť veľa rokov.

Lenže to tak nie je. Od minulého roka mám dva bajpasy. Bez akýchkoľvek problémov a&nbsp;príznakov mi lekári zistili, že ma musia trochu opraviť. Cítil som sa zdravý, ale teraz som ešte zdravší. Dýcham, vládzem. Po bajpasoch som zvládol aj skialpinizmus. Boleli ma po ňom akurát nohy.

Ako večný učiteľ pripravuješ každý rok letné tábory a&nbsp;etnokur­zy pre deti. Dojíte, kosíte, hrabete, zvážate seno...

Aj sme spali hore na holi. Ale nerobím len s&nbsp;deťmi. Volajú ma aj na tímbildingy. Beriem na ne so sebou kozy, lebo si chcú ľudia skúsiť aj dojiť. K&nbsp;tomu plieskame bičom, chodíme na chodúľoch a&nbsp;tak...

Vnímaš, že sa ľudia časom menia?

To si jeden z&nbsp;mála na Slovensku, kto si to myslí.

Ja ich tak vnímam. Možno ich vnímam tak, ako si zaslúžim. Každého obklopujú ľudia, ktorých si zaslúži mať okolo seba. To je pravidlo. U&nbsp;mňa to funguje. Ja si aj myslím, že sa mám nad pomery. Keď to niekomu poviem, tak tiež hneď reaguje, že som asi jediný taký široko-ďaleko. Vidím, ako sa kradne, ako nemáme koho voliť, neviem...

Ja rozmýšľam iným spôsobom. Tu som, žijem tu, dva razy denne dojím kozy a&nbsp;potom som spokojný s&nbsp;tým, ako sa mám. Som vďačný za všetko, čo sa mi podarilo, ale aj za to, čo sa mi nepodarilo! Teraz spätne viem, na čo to bolo dobré.

Čo by si ešte chcel urobiť?

Žiť tak, aby som niečo dokázal povedať a&nbsp;ukázať vnúčatám.

Slovák, ktorý šíri vo svete naše tradície ako nikto: V kroji aj na Manhattane!

Výber pre vás

Slovák, ktorý šíri vo svete naše tradície ako nikto: V kroji aj na Manhattane!

Súvisiace články

Zuzana Dančiaková: Otec ma naučil vážiť si život, pokorne znášať veci, ktoré sa stávajú, a neobviňovať z nich celý svet

Exprezident Schuster v exkluzívnej spovedi: Keď stúpaš hore, nezabudni sa pozerať na schody, po ktorých sa budeš vracať

Z chlapca z osady, na ktorého zazerali ako na zlodeja, sa stal pedagóg a vedecký pracovník

„Z pitného režimu sa stal dobrý biznis,“ upozorňuje odborník. Ktorým mýtom netreba veriť?

Na psychiatrii sa stará o kultúrne vyžitie pacientov: Snažím sa im dať čo najviac a je len na nich, ako to využijú

Výber pre vás