Dobre vie, že dostať sa z prostredia sociálneho dna je veľmi ťažké. Dostať sa do sveta, v ktorom spočiatku človek nemá postavenie, spriaznené duše a uznanie, je takmer nemožné. Jeho mama mala len základnú školu. Otec dokončil stredoškolské učilište ako opravár poľnohospodárskych strojov. Martin Kaleja pochádza zo šiestich súrodencov, je druhý v poradí. Všetci ostatní majú základné vzdelanie. Odmala bol odhodlaný učiť, v rámci hry si už počas štúdia na gymnáziu vytváral vlastné triedy v osade. Učil bratrancov aj sesternice.

Túto otázku kladiem zvyčajne na konci rozhovorov, keď sa ešte snažím oživiť debatu. Vo vašom prípade sa mi žiada ju položiť hneď na začiatku: Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?

Učiteľom. Už od prvej triedy základnej školy. Počas celého detstva, dospievania až dodnes som chcel byť len učiteľom a aj ním zostanem.

Neurazí vás, ak článok nazvem Docent z osady?

Takto ma zatiaľ nikto nevolá. Moja mamička je pôvodne z Ostravy, otec je z Jarovníc. Zhodou okolností sa ocitol v Ostrave a uniesol mamičku.

To myslím obrazne. Mamička bola, samozrejme, plnoletá a rozhodla sa celkom sama. No nikomu nič nepovedali a ona odišla za svojím milým. Keď sa ich príbeh začal, nebolo to v Jarovniciach. Otec mamičku iba prišiel predstaviť rodičom, ale vrátili sa do Ostravy.

Ja som však zhodou ďalších náhod prišiel na svet v Prešove. Rodičia boli na nejakom rodinnom stretnutí a ešte nečakali, že sa narodím. No a Martin sa im nečakane narodil v siedmom mesiaci. Tri mesiace bol v prešovskom špitáli. Rodine povedali, že zomriem, ale ja zatiaľ ešte žijem.

Nemali ste ľahký začiatok.

Keď ma zobrali z nemocnice, naši odišli naspäť do Ostravy. Do prvej triedy som začal chodiť tam a nebolo to ktoviečo. Nebolo to o samých jednotkách. Prvý polrok druhej triedy som ešte strávil v Ostrave a mal som na vysvedčení aj štvorky. V apríli sa naši presťahovali do Jarovníc.

Dedko zavolal otca, že mu tam postavil dom. Pamätám si prvý deň v tamojšej škole. Všetci sa mi zdali nejakí čudní. Boli tmaví, rozprávali inak a fungovali tiež úplne inak než moji spolužiaci v Ostrave. Učitelia zasa na mňa pozerali ako na zjav. Bol som úplne iný.

To bolo pre mňa a ľudí v mojom okolí určujúce. Mne sa páčilo, že zrazu dominujem a vystupujem v pozitívnom svetle. Učitelia začali využívať môj potenciál, keď niečo vysvetľovali a spolužiaci im nerozumeli. Vtedy som sa začínal na nich obracať a sprostredkovávať im učivo od učiteľov. Fungovalo to.

Hovorili ste v tom čase po česky ako teraz alebo po slovensky?

Po česky. Dovtedy som sa so slovenčinou stretával len veľmi málo. Všetci to rešpektovali a ja som mal zrazu zo štvoriek takmer samé jednotky už na konci druhého polroku. Neviem posúdiť, či to bolo v Jarovniciach jednoduchšie, pretože som bol v tom čase ešte veľmi malý.

Robili niekde chybu učitelia v Ostrave či v Jarovniciach?

To tiež nedokážem posúdiť. Ale celkom určite ma príchod do Jarovníc výrazne posunul. Videli ma tam tak, ako som sa cítil.

Dom ste mali v osade alebo v dedine?

Vtedy nefungovalo to, čo dnes funguje aspoň trochu. V tom čase museli byť Cigáni takmer výlučne v osade. Bol dokonca vymedzený čas, keď nesmeli prekročiť hranice osady a vstúpiť do dediny. Ak si niekto trúfol, policajti zasiahli a zbili ho.

Eštebáci mali k dispozícii služobný dom na pomedzí osady a dediny. Spoza vysokej brány a múra, za ktoré nebolo vidno, sa občas ozývali bolestivé výkriky. Domáhať sa vtedy nejakých práv bolo takmer nemožné.

Aká to bola skúsenosť – žiť v Jarovniciach v tom čase?

Isto nebola zlá. Nie všetko som si pripúšťal. Veď aj dnes je to tak, že keď skinhed nastúpi do električky a chce vidieť niekoho špecifického, tak ho vidí. Je ťažké mu vysvetliť, že som docent a učím na niekoľkých školách... Nepomôže ani to, že som mimoriadny profesor na zahraničnej univerzite. Čo by mi asi tak na to povedal? Možno, že on je prezidentom sveta.

Aj v osade v Jarovniciach mňa a moju rodinu vnímali inak. Moja babička a dedko boli na vyššej úrovni než väčšina osady. Keď k nám prichádzali Cigáni niečo kúpiť alebo dohodnúť, prišli len k bráne a nevstupovali k nám len tak. Čakali na dovolenie.

Používate označenie Cigán a nie Róm...

Nerozlišujem medzi Cigánmi, Rómami, gadžami či negadžami, ale využívam tieto výrazy cielene v tej chvíli, keď je ich nevyhnutné využiť na porozumenie podstate veci. V mojom vlastnom svete ma nezaujíma, kto je čo. To je mi ukradnuté.

Po základnej škole ste sa dostali na jazykové Gymnázium svätej Moniky v Prešove. Akým jazykom rozumiete?

Po česky, slovensky, rómsky, poľsky, taliansky, anglicky. Na základnej škole som sa cudzí jazyk učil iba počas dvoch ročníkov a aj to bola ruština.

Po gymnáziu ste sa stali asistentom prváčikov v Ostrave a potom ste sa vrátili opäť do Prešova vďaka učiteľom z jarovnickej základnej školy.

Na Pedagogickú fakultu Prešovskej univerzity ma prijali po odvolaní. Študoval som tam však iba jeden semester. Cítil som, že to chce zmenu. Ráno som vstával a z osady som cestoval na univerzitu. Vracal som sa v noci. Čosi ma limitovalo už v čase, keď som cestoval na gymnázium.

Spomínal som na časy v Ostrave, kde nikto v mojom okolí neriešil, či mám už na prvý pohľad nejaký negatívny potenciál. V Prešove som to cítil neustále úplne všade. Už keď som ráno opustil teritórium osady, vnímal som, že ma sledujú aj pohľady, ktoré automaticky predikovali niečo zlé.

Zvláštne bolo pozorovať, ako sa nejaká skupina ľudí presunie na iné miesto, keď sa vedľa nich postavím. Časom som si začal uvedomovať, že oni odchádzajú kvôli mne.

Dalo sa to nejako zmeniť?

Napríklad prvé dva týždne na gymnáziu boli pre mňa doslova hrozné. V tom čase sa ľudia stmeľujú a snažia sa vytvoriť skupiny spriaznených duší. Okolo mňa bolo prázdno. V lavici som sa však ocitol vedľa spolužiaka Ďoďa, ktorý bol z jarovnických Močidlian.

Jeho otec mal skúsenosti aj s Cigánmi. Členil ich na takzvaných našich Cigánov a tých „nenašich“. Označenie naši znamenalo, že patria do skupiny, ktorej sa dá v mnohom veriť a dá sa s nimi aj napriek nejakej hranici priateliť. Pri „nenašich“ nič také nehrozí. Myslím, že Ďoďov otec ma odobril. Ďoďo sa zmieril s tým, že sedím vedľa neho, a neprekážalo mu to.

Ani učitelia nevedeli, čo si s tým majú počať. Cigána na gymnáziu ešte nevideli. Jeden učiteľ na dôchodku, ktorý prišiel zastupovať, neviem prečo vošiel do učebne a povedal: Vraj je tu nejaký šikovný Cigán. Ktorý to je? Prechádzal sa medzi lavicami a netrafil sa. Zastavil sa pri Braňovi, ktorý bol z nejakého dôvodu tmavší, tak ako ja.

Braňo neznášal Cigánov a veľmi sa ho dotklo, keď ho niekto za Cigána považoval. Braňo sa rozzúril a takmer zhodil lavicu. Profesor si uvedomil, že sa zmýlil. Bola to veľmi nepríjemná situácia.

Po skúsenostiach sa naše vzťahy so spolužiakmi začali naprávať. Jednoducho ma nechali samého v triede, a keď im nič nezmizlo, začali mi dôverovať. Nakoniec sme po skončení gymnázia plakali jeden za druhým a nikto rasové otázky neriešil.

V tom čase mali Jarovnice ešte jednu priekopníčku, rómsku gymnazistku.

Henrieta je z rodiny spisovateľky Eleny Lackovej a ako prvá Rómka vyštudovala Karlovu univerzitu v Prahe. Vtedy si „postavila hlavu“ a išla na gymnázium. Aj jej bolo nepríjemné, že ju spolužiaci vnímajú ako inú. Snažila sa to zakrývať, prípadne hovorila, že je len polovičná Rómka.

Ako vás vnímali v tom čase v osade?

Vedeli, že chodím do školy, do ktorej chodia len gadžovia. Hovorili mi prezident alebo predseda. Starší upozorňovali mladších, že ja som akoby z nejakej šľachty.

Dá sa deťom v osade nejako pomôcť, aby sa vyhrabali zo sociálneho dna?

Nič im nebráni ísť do školy. Zmena už nastala, ale pri tom veľkom počte to až tak nevidno. Je v kvalite, nie kvantite. Za desať rokov sa týka možno len pár ľudí, čo je vo vzťahu k populácii nárast, ale nie je to ktoviečo. Nie je to o tom, že v horizonte dvoch rokov získa sto Cigánov vzdelanie.

Máte medzi svojimi študentmi Rómov?

Nejakých mám a aj som mal. Rôznych. Dokonca sa mi stalo, že som zo situácie cítil postoj jednej študentky: Ty si Cigán, ja som Cigánka, tak mi hádam tú skúšku dáš... Na to sa ja nehrám. Ako učiteľ som veľmi striktný.

Čomu sa v súčasnosti odborne venujete?

Mám celkom široký záber. V rámci špeciálnej pedagogiky som sa zameral na rómske deti a žiakov. Väčšinou sú zaradení medzi psychosociálne narušené deti. To je moja špecializácia. Moji žiaci však nie sú oni, ale trebárs policajti či zamestnanci v nápravných zariadeniach.

Moja druhá špecializácia je sociálno-pedagogická. Možno to znie podobne, ale nie je to to isté. Je to skôr sociologická oblasť, v nej riešim otázky, v ktorých sa zameriavam na sociálnu spravodlivosť. Zamýšľam sa nad tým, aký meter použiť, aby nebol pre všetkých rovnaký. Musí byť prispôsobený jednotlivcom či skupinám. Toto niekomu vysvetliť je náročné.

Som v tom angažovaný až tak, že som sa stal predsedom pracovnej skupiny pre oblasť vzdelávania Rómov pri Úrade vlády Českej republiky. Každý rok sa zaoberám aj európskymi štrukturálnymi fondmi. Som manažérom niekoľkých veľkých projektov.

Do projektov pre Rómov prúdi veľa peňazí a výsledok často nevidno.

To je zle prezentované. Je samozrejmé, že keď povieme sumu, tak sa majorita opýta, prečo ide toľko na podporu Rómov, a Rómovia zasa budú hovoriť, že z toho nič nemali. Niektoré projekty majú finančný prínos pre tých, ktorí ich vykonávajú a garantujú, že budú odborne spracované a vykonané. To sa nie vždy stáva a na to treba dávať pozor.

Doc. PhDr. et PhDr. Martin Kaleja, Ph.D.

V súčasnosti:

• Odborný garant, docent, vedúci pracoviska Výskumného centra pre sociálne začleňovanie na Sliezskej univerzite v Opave.

• Mimoriadny profesor na poľskej Univerzite humanisticko-prírodných vied Jana Dlugosza v Čenstochovej.

• Docent na katedre špeciálnej pedagogiky na Ostravskej univerzite.

Okrem pedagogickej činnosti pracuje pre Úrad vlády Českej republiky, Ministerstvo školstva, mládeže a telovýchovy ČR. Pracoval na mnohých významných sociálnych projektoch aj za hranicami Českej republiky.