Dobre vie, že dostať sa z prostredia sociálneho dna je veľmi ťažké. Dostať sa do sveta, v ktorom spočiatku človek nemá postavenie, spriaznené duše a uznanie, je takmer nemožné. Jeho mama mala len základnú školu. Otec dokončil stredoškolské učilište ako opravár poľnohospodárskych strojov. Martin Kaleja pochádza zo šiestich súrodencov, je druhý v poradí. Všetci ostatní majú základné vzdelanie. Odmala bol odhodlaný učiť, v rámci hry si už počas štúdia na gymnáziu vytváral vlastné triedy v osade. Učil bratrancov aj sesternice.

Túto otázku kladiem zvyčajne na konci rozhovorov, keď sa ešte snažím oživiť debatu. Vo vašom prípade sa mi žiada ju položiť hneď na začiatku: Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?

Učiteľom. Už od prvej triedy základnej školy. Počas celého detstva, dospievania až dodnes som chcel byť len učiteľom a aj ním zostanem.

Neurazí vás, ak článok nazvem Docent z osady?

Takto ma zatiaľ nikto nevolá. Moja mamička je pôvodne z Ostravy, otec je z Jarovníc. Zhodou okolností sa ocitol v Ostrave a uniesol mamičku.

Uniesol?

To myslím obrazne. Mamička bola, samozrejme, plnoletá a rozhodla sa celkom sama. No nikomu nič nepovedali a ona odišla za svojím milým. Keď sa ich príbeh začal, nebolo to v Jarovniciach. Otec mamičku iba prišiel predstaviť rodičom, ale vrátili sa do Ostravy.

Ja som však zhodou ďalších náhod prišiel na svet v Prešove. Rodičia boli na nejakom rodinnom stretnutí a ešte nečakali, že sa narodím. No a Martin sa im nečakane narodil v siedmom mesiaci. Tri mesiace bol v prešovskom špitáli. Rodine povedali, že zomriem, ale ja zatiaľ ešte žijem.

Nemali ste ľahký začiatok.

Keď ma zobrali z nemocnice, naši odišli naspäť do Ostravy. Do prvej triedy som začal chodiť tam a nebolo to ktoviečo. Nebolo to o samých jednotkách. Prvý polrok druhej triedy som ešte strávil v Ostrave a mal som na vysvedčení aj štvorky. V apríli sa naši presťahovali do Jarovníc.

Dedko zavolal otca, že mu tam postavil dom. Pamätám si prvý deň v tamojšej škole. Všetci sa mi zdali nejakí čudní. Boli tmaví, rozprávali inak a fungovali tiež úplne inak než moji spolužiaci v Ostrave. Učitelia zasa na mňa pozerali ako na zjav. Bol som úplne iný.

To bolo pre mňa a ľudí v mojom okolí určujúce. Mne sa páčilo, že zrazu dominujem a vystupujem v pozitívnom svetle. Učitelia začali využívať môj potenciál, keď niečo vysvetľovali a spolužiaci im nerozumeli. Vtedy som sa začínal na nich obracať a sprostredkovávať im učivo od učiteľov. Fungovalo to.