Akým bolo pre vás toto obdobie, rok po odchode vášho milovaného otca?

Zmenilo ma to. Tatinkov odchod ma zmenil a veľmi mi chýba. Veľa ľudí mi hovorí, že ockove oči, ktoré som po ňom zdedila, stratili úsmev. Ale myslím si, že je to normálne a pochopiteľné, pretože je ešte skoro. Rok je krátky čas na to, aby sa človek s niečím takým vyrovnal. A keď nad tým tak rozmýšľam, asi sa s tým vyrovnať ani nedá. Musíme to skrátka prijať ako fakt, aby sme mohli ísť ďalej.

Do života mi však prišlo veľmi veľa vecí, lebo ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. (Úsmev.) Mám trošku chorú maminku. S mojím partnerom Ľubošom sme sa k nej presťahovali a staráme sa o ňu. Ale ona je veľmi silná a dostane sa z toho.

Keď ocko zomrel, myslela som si, že príde čas, keď sa už budem môcť venovať svojej kariére, nemyslím nejakej hysterickej kariére, ale premýšľala som nad tým, že by som začala chodiť na kastingy. Ale pre maminkino podlomené zdravie som to trošku odsunula. Tento rok som sa chcela vydávať, ale aj to sa odsunulo, lebo teraz máme iné priority.

Zastavil vás teda zdravotný stav vašej maminy.

Áno, a hlavne teraz nemáme kapacitu to riešiť a vymýšľať veci okolo svadby, pozývať hostí. Minulý rok sme sa s mojím partnerom Ľubošom rozprávali, že by bolo fajn posunúť náš vzťah, plánovali sme to uskutočniť koncom augusta, ale prišlo nám do života niečo dôležitejšie, tak počkáme. (Úsmev.) Ľuboš je úžasný muž, úžasný človek, stojí pri mne celý čas v dobrom aj v zlom aj bez papiera a asi len vďaka nemu som toto všetko zvládla ľahšie.

Vrátim sa ešte k vášmu otcovi. Boli ste na jeho odchod pripravená?

Na to sa nedá pripraviť. Ocko už bol veľmi unavený a ja som musela akceptovať jeho rozhodnutie. Už nechcel ďalej bojovať, ale, samozrejme, pripravená som na to nebola. Hovorí sa, že keď je niekto dlho chorý, tak to potom rodina čaká, ale nie. Nečaká to.

A to, čo potom príde, neviem ani opísať. Človek vtedy musí okamžite riešiť praktické záležitosti, rozlúčku, úrady. Ide ako stroj a neuvedomuje si, čo sa deje, lebo má pred sebou mnoho povinností, ktoré treba zariadiť.

Až do otcovho pohrebu som si vôbec nič neuvedomovala. Ešte aj teraz si veľakrát neuvedomujem, že tu už nie je. Keď prídem domov a otvorím dvere, stáva sa mi, že chcem zakričať: „Tatinko, už som tu!“ Ešte stále mi to akosi nedošlo, ale na druhej strane som na to nemala čas, pustiť to zo seba, odprevadiť ho a povedať, že ideme ďalej, lebo sa nám v rodine udiali ďalšie veci a my sa musíme postarať o živých.

Takže pocit výdychu, uvedomenia a prijatia celej situácie ešte neprišiel?

Nie, ešte nie, ale napriek tomu nemôžem povedať, že žijem v smútku, len som iná. Možno je to preto, že hlava rodiny tu už nie je. Bratia majú svoje rodiny, a keďže ja som ešte stále svojím spôsobom slobodná, mám pocit zodpovednosti za našu maminu. Takže ani pocit výdychu ešte neprišiel.

Ak človeku zomrie niekto veľmi blízky, na koho je naviazaný, stará sa o neho, prežíva s ním nádherné spoločné chvíle a potom mu odíde, tak rok na prijatie jeho odchodu je veľmi krátky čas.

Spoločné rozhovory, ktoré ste s otcom mali, vám už zrejme nikto nenahradí.

Nie, to sa ani nedá. Našťastie, mám pri sebe úžasného muža, ktorý ma počúva, tak ako ma počúval môj otec. Ale Ľuboš má iné skúsenosti a je ich určite menej, ako mal otec. A ani sa to nedá porovnať. Otec a môj partner sú síce dvaja dôležití muži v mojom živote, ktorých veľmi milujem, ale jeden z nich už odišiel a ten druhý ho skrátka nedokáže nahradiť, pretože je to môj partner...

Takže áno, tieto naše rozhovory, radosti a smiechy mi veľmi chýbajú. Akoby ma v tom otec nechal samu. Žiaľ, ani jeden z bratov to po ňom neprevzal. Možno preto, že majú svoje rodiny a zároveň sme nikdy nemali také vzťahy, aby sme sa rozprávali tak otvorene ako s otcom.

Je pekné, ak si človek naplno uvedomuje vzácnosť spoločne prežitých chvíľ a nespomína na ne nostalgicky až potom, keď náhle pominú.

Keď som bola v otcovej prítomnosti, snažila som sa zapamätať si každú jednu sekundu. Presne si vybavujem, ako som v deň svojich narodenín, 2. augusta, prišla pred rokom za ním do nemocnice a povedala som mu: „Tati, ja som už stará knedľa, ja už mám toľko rokov!“ (Smiech.) Veľmi sa smial, bavili sme sa na tom a potom mi zablahoželal. Toto sú chvíle, ktoré si navždy zapamätám.

Moje narodeniny však už nikdy nebudú také, ako keď som ich oslavovala s ockom, lebo odišiel 4. augusta. Navždy budú poznačené jeho odchodom. Minule sa ma pýtal nejaký novinár, či neľutujem, že som sa takto obetovala. Povedala som mu, že som sa neobetovala, nikdy som to necítila tak, že by som sa štylizovala do pozície nejakej obete.

Robila som to s veľkou láskou, a keby sa to malo zopakovať, urobila by som to opäť a neľutovala by som to. Pre mňa je rozprávka o troch grošoch takým životným krédom. Jeden groš vraciaš, jeden požičiavaš a ten posledný míňaš.

Váš otec pred rokmi povedal, že je vďačný za rodinu, ktorú má. Vtedy sa porovnal s priateľom Paľom Mikulíkom, ktorý v ťažkých chvíľach ostal sám.

Ocko si rodinu veľmi vážil a vždy ju mal na prvom mieste. Bol najšťastnejší vtedy, keď sme pri ňom boli všetci traja súrodenci a maminka. Vtedy nič nerozprával, len sa usmieval a užíval si prítomnosť.

Takých situácií však bolo málo, lebo buď som za ním chodila každý deň ja, ale odbiehala som – vtedy za ním na chvíľu dobehol Stano alebo Maťo. Málokedy sa nám podarilo, že sme pri ňom boli všetci traja a naraz s ním komunikovali tým naším spôsobom, ktorý sme mali. Ale viem, že tieto chvíle boli pre neho najvzácnejšie.

Myslíte, že aj na sklonku života túžil po nejakej hereckej príležitosti alebo už ani nie?

Jasné, že túžil, on sa ako herec narodil. Nestal sa ním, on ním bol. Uvedomoval si však, že sa to už nedá. Posledné dva roky z neho bol ležiaci pacient, aj keď sa vedel postaviť na nohy, bolo to pre neho veľmi komplikované a bolestivé.

Musím povedať, že som neskutočne vďačná celému vedeniu Slovenského národného divadla za to, že ho neprepustili. Sú viacerí herci, ktorí majú túto vymoženosť: aj keď už nehrajú, stále sú členmi divadla. Myslím si, že ak by sme im toto zobrali, veľmi rýchlo by nás opustili.

Raz mi pán riaditeľ Roman Polák povedal: „Zuzka, koľko sa bude dať, toľko bude otec v Národnom divadle.“ Za toto som mu naozaj veľmi vďačná, že ho tam udržal. Otec stále žil s pocitom, že je členom SND a že jeho problém s očami je len ako taká chrípka, ktorá prejde, a on sa tam opäť vráti.

Aj Maťo Huba, hoci už bol otec nevidomý, mu dal možnosť zahrať si v hre Aj kone sa strieľajú. Veľmi si to užíval. Keby mu toto zobrali, myslím, že koniec by prišiel rýchlejšie. Nastúpila by okamžite ťažká depresia a pocit, že je nepotrebný. On potreboval mať pocit, že je potrebný, a potrebný naozaj aj bol. Myslím, že tu veľmi chýba.

Čo vám otec vnútorne zanechal?

Naučil ma vážiť si život, naučil ma pokorne znášať veci, ktoré sa stávajú, a neobviňovať z nich celý svet. Jeho smrť ma naučila byť pozornejšou a rozvážnejšou. Keďže tu už nie je a nemôže mi radiť, musím byť veľmi pozorná.

V čom vám radil? Išlo o dôležité životné rozhodnutia?

Pri práci veľmi nie, lebo on sa tváril, akoby moja práca neexistovala. (Smiech.) Minule mi Emilko Horváth povedal: „Veľmi sa mýliš, Zuzka, on sa ma stále pýtal, ako sa ti darí na škole.“ Ja som však mala pocit, že to len tak ide okolo neho. Veľmi chcel, aby som sa stala kozmetičkou. (Smiech.)

Ale radil mi najmä rôznymi príkladmi zo života. Vtedy som si to až tak neuvedomovala, až teraz spätne, keď by som veľmi chcela od neho radu, snažím sa spomínať na to, čo mi hovorieval. Aj na sklonku jeho života som si k nemu ľahla, povedala mu, čo ma trápi. Vtedy mi povedal už len: „Ach, jaj, Zuzka!“ A tým to bolo vyriešené, aj tieto slová boli pre mňa radou.

Samozrejme, nechcem zabudnúť ani na svoju mamu, s ktorou mám tiež veľmi dobrý, kamarátsky vzťah, ale je to iné, hoci musím priznať, že keď sa dostavili mamine zdravotné problémy, veľmi som sa o ňu bála. Možno dokonca aj viac než o otca. Našťastie, všetko s ňou dopadlo dobre.

Stále robím úpravy scenárov, lebo hereckej práce nie je veľa. Nie som veľmi na očiach a ani sa o to neusilujem, takže sa zabúda. Robím úpravy dabingových scenárov tureckých seriálov, občas dabing.

Žiaľ, dozvedela som sa, hoci neviem, či to je oficiálne, že Rodinné a Susedské prípady končia na obrazovkách Markízy. Takže prídem o prácu, ktorú som milovala, ktorá ma vytrhávala z ťažkého stereotypu úprav a sedenia pri počítači. Čo bude ďalej, neviem.

Momentálne sú prázdniny a ja teraz ani nie som schopná riešiť, čo a ako bude. Túžim viac hrať divadlo. Aktuálne hrám v Divadle u Zbrojnoša hru Posledné zbohom. Chceli by sme tam skúšať aj ďalšiu hru, lebo diváci si pýtajú niečo nové, ale neviem, či sa niečo naskúša. V SND stále hrám v predstavení Je úžasná! To je pre mňa akýmsi svetielkom nádeje, že stále ostávam pri svojej práci.

Nechcem, aby to znelo pesimisticky, ale na druhej strane si radšej nerobím plány, pretože naozaj neviem, čo bude. A ani nechcem zavádzať, ako mám veľmi veľa práce. Pravda je, že nemám veľa hereckej práce, no mám dabingové úpravy a tých je zasa dosť. Našťastie.

Fyzicky ste sa zmenili, čo je za tým?

Súvisí to s ockovým odchodom, lebo keď odišiel, trikrát sa mi zopakovala ťažká hnisavá angína, sprevádzaná vysokými horúčkami, ktoré sa nedali zraziť. Naozaj to boli štyridsiatky, lekár zistil, že mám zlatý stafylokok a že moje mandle musia ísť von. Pred Vianocami mi ich vybrali a stratila som chuť. (Smiech.)

Najskôr som premýšľala, či za tým nie je niečo psychické, či to neznamená, že nemám chuť žiť, chuť si užívať, lebo predtým som bola labužník, ktorý rád varí. Teraz jedlo zľahka okorením a je vybavené, už ma to varenie ani nebaví. Ale do taniera sypem rôzne korenia, či náhodou niečo neucítim.

Trošku som teda prestala žiť preto, aby som jedla, a začala jesť, aby som žila. Ale jem pravidelne, nejde o nijaké návraty k mojej poruche príjmu potravy z minulosti. Jem trikrát až štyrikrát denne, len si jedlo nevychutnávam tak ako v minulosti.

Je tento stav definitívny alebo sa vám chuť môže časom vrátiť?

Nie je to konečný stav, tým, že som už niečo zacítila, napríklad melón a mätu, cviklu, tak si myslím, že sa to pomaly vracia. Ale je to celkom vtipné, lebo sa na mne baví celá rodina.

Bola som teraz nedávno na oslave, krstný syn mal narodeniny a jeho mamička urobila fantastickú tortu. Ona pečie naozaj úžasne, tak som si sadla a hovorím jej, že by som si z tej torty rada dala. Na to prišla veta: „A načo? Toto je tebe škoda...“ (Smiech.) Tak mi dali do ruky mafin, aby som mala aj prísun sladkého. Potom mi síce tortu dali, ale neviem povedať, aká bola, lebo som ju nevedela oceniť. (Smiech.)

Pán doktor mi povedal, že to nie je trvalý stav, takže čakám, kedy sa mi chuť vráti. Potom pôjdem s mamou a partnerom do csárdy, kde si dám maďarský perkelt zo žalúdkov, špikovú kosť a Jókai polievku, lebo toto sú jedlá, ktoré milujem. (Smiech.)

Ale musím povedať, že vyzeráte veľmi dobre, úplne dievčensky.

Celý život som mala 50 kilogramov, hoci som veľa jedávala. Potom však prišla choroba, a keď som už nabehla na liečbu, pani psychiatrička mi povedala, že teraz som si pokazila postavu, lebo po rokoch hladovania bude telo dostávať stravu. Bude sa báť, že by ju náhodou opäť nedostalo, až si ju začne ukladať na miestach, kde by si ju predtým neukladalo.

Zároveň som mala problémy s chrbtom a kĺbmi. Brala som silné lieky, do toho liečba anorexie, čo dospelo do štádia, že mi kolísala váha medzi 59 a 68 kilogramami. Psychicky som to však neriešila, lebo som sa nechcela vrátiť do stavov hladovania ako v minulosti, ale odzrkadlilo sa to na mojich konfekčných veľkostiach. V skrini mám veci od veľkosti S až po L.

Keď som nakrúcala Rodinné prípady, dievčatá kostymérky mi vždy volali a pýtali sa, v akej veľkosti aktuálne som, aby mi mohli vybrať vhodné oblečenie. (Smiech.) Zároveň musím spomenúť, že po vybratí mandlí som odstavila lieky na bolesti kĺbov, pretože ma prestali bolieť, čo je zrejme ďalší dôvod, prečo som sa dostala na svoju pôvodnú váhu 50 kilogramov.

Málo hovorím o anorexii, ale keď už spomíname na môjho ocka a mamu, tak si presne pamätám na moment, keď som vošla do bytu, oni ma nepočuli, pretože u nás bol vždy zapnutý televízor, a ja som počula, ako moja mama plače a hovorí: „Stanko, Zuzka zomiera...“

Dovtedy som si nepripustila, že mám nejakú chorobu, ale keď som ju počula, ako plakala a tatino premýšľal, čo urobia, uvedomila som si, ako veľmi im na mne záleží a že toto im nemôžem robiť. Nie sebe, ale im.

Vycúvala som z bytu, zavrela som dvere a utekala za fantastickou psychiatričkou, ktorá ordinovala u nás v dome. Zazvonila som u nej, ona otvorila dvere a hneď vedela, o čo ide. Povedala mi: „Choď domov, keď budem mať prázdnu ambulanciu, zavolám ťa.“ Takto nastúpila moja liečba anorexie. Pochopila som, že som dieťa svojich rodičov a že nemôžem zomrieť skôr ako oni.

Liečba trvala šesť rokov, počas ktorých mi pani doktorka veľmi pomohla. Bola fantastická, bohužiaľ, už nie je medzi nami, ale dostala ma z toho. Naučila ma s tým pracovať. Každému však zdôrazňujem, že treba veriť psychiatrovi a liečbe. Ak sa človek rozhodne liečiť, treba dodržiavať všetko, čo mu lekár nariadi.

Proces liečby určite nebol jednoduchý...

Nebol, ale v tomto smere mi tiež veľmi pomohli maminka a tatino. Keď ma v podstate nevedomky presvedčili o tom, že som chorá, oznámila som im, že sa chcem liečiť. Následne bola pre mňa veľmi dôležitá ich podpora. Mama išla hneď za pani doktorkou, aby zistila, čo a koľko mi má dávať jesť.

Pani doktorka povedala, že mi má servírovať to isté, čo doteraz, a naložiť mi normálnu porciu. Keď zjem len jeden zemiak, nemá to komentovať. Moja mama to po celý čas robila. Pomocou jej prístupu, sedení a tiež liekov som sa z toho dostala.

Ale toto je veľmi citlivá a vysoko individuálna téma, preto som o tom viackrát odmietla pre médiá hovoriť. Ťažko to vysvetlíte niekomu, kto to neprežil, a keď toto ochorenie poznáte, viete, že to nikomu z tých chorých, ktorých sa to týka, nepomôže. Takému človeku môže pomôcť len rodina, konkrétny lekár a on sám.

Moja mama s otcom ani nevedeli, ako ma naštartovali v liečbe. Následne ma podporovali, aby som na to nebola sama. Takže tatino s maminou mi vlastne zachránili život.

A keďže si v týchto dňoch pripomíname výročie ockovej smrti, pevne verím, že si na neho spomenie každý, kto ho mal rád, hoci ho osobne nepoznal, ale bol mu sympatický. Nejde o to ísť na cintorín, ale možno sám v sebe mu zapáliť pomyselnú sviečku. Som presvedčená o tom, že budem cítiť, keď sa to bude diať. Ja mu tú sviečku určite zapálim a ďakujem všetkým, ktorí to tiež urobia.

Zuzana Dančiaková: Otec ma naučil vážiť si život, pokorne znášať veci, ktoré sa stávajú, a neobviňovať z nich celý svet

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás