Ako sa máte po februárovej operácii srdca? S troškou zveličenia sa dá povedať, že ani Kája Gott nemal také narodeniny a nezaspieval toľko piesní svojim hosťom...

Veru, vyspieval som si dva bajpasy... (smiech) Chcel som sa pri príležitosti svojich 85. narodenín a krste knihy spomienok Schody návratov poďakovať všetkým priateľom a spolupracovníkom, s ktorými som sa v živote stretol, a napadlo mi, že to urobím zaspievaním najobľúbenejších evergreenov na oslave, kam ich pozvem.

Sme vo veku, že sa už o rok nemusíme takto spolu stretnúť, preto som bol rád, že prišlo takmer dvesto hostí a atmosféra bola úžasná. O celý program prejavila záujem aj RTVS, ktorá ho potom odvysielala, tak som bol rád, že sa poďakujem aj v éteri.

No možno som sa do spevu, ktorý ma veľmi baví, obul tak vášnivo, že som to so silami prepískol. Na druhý deň som skončil pod nožom vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb. Zistili, že potrebujem dva bajpasy, čo je vlastne premostenie, ak máte zúženú cievu, ktorá zásobuje srdce. Teraz sa učím žiť s bajpasmi, beriem to ako novú etapu života a som vďačný, že žijem a cítim sa dobre.

Čo sa vo vašom živote zmenilo? Ako vyzerá život s bajpasmi?

Pre takého aktívneho a neposedného človeka, ako som ja, ktorý rád cestuje a venuje sa mnohým veciam, to bola obrovská zmena v tom, že som musel byť niekoľko mesiacov v úplnom pokoji, dodržiavať prísny režim, brať lieky, oddychovať, nedvíhať nič ťažšie, nerobiť prudké pohyby, nespievať...

Lenže čas vypršal a ja pomaly nabieham na pôvodný spôsob života. Som rád, že to zvládam, i keď niektoré veci už jednoducho nemôžem. Napríklad plánovanú cestu do Antarktídy s vnučkou alebo tenis, ale našťastie mi zostalo mnoho vecí, ktoré ma veľmi tešia.

Stále cestujem a píšem. A pravidelne cvičím, každé ráno sériu cvikov, aby som mal kondíciu ako predtým. S dcérou a synom sme boli na potulkách po Taliansku a hoci ma dcéra Ingrid, ktorá je kardiologička, nechcela pustiť na vežu v Orviete, napokon som tých 145 schodov zvládol.

Urobil som skúšku kondície a potvrdil, že operácia dopadla výborne a aj po záručnej lehote som vo forme. A teraz sa chystám začať pravidelne hrať pingpong, ktorému som sa kedysi venoval. Lebo pohyb je aj pri bajpasoch dôležitý.

Dôverovali ste slovenským lekárom?

Nemal som čas nedôverovať a vedel som, že kardiocentrum v Košiciach je špičkové. Generálny riaditeľ a kardiochirurg František Sabol mi ukázal snímku a povedal jasne, dva bajpasy sú nutné. Keď som sa opýtal, či to musí byť hneď, povedal, že nemusí, ale potom beriem zodpovednosť na seba, keď sa mi môže o polhodinu pritrafiť infarkt niekde na ulici. Tak ma trochu vystrašil, dal som si povedať a už ma viezli na sálu.

Na vašej oslave vo februári sedeli kardiochirurg Sabol spolu s arcibiskupom Boberom pri jednom stole. Akoby nad vami bdeli dvaja strážni anjeli...

Veru a obaja mi potom hovorili, že som bol ku koncu programu veľmi bledý a že som sa im nepozdával. Prehnal som to, ale až tak zle som sa necítil. Len si pamätám, že po skončení programu, keď sa nahrnuli novinári na rozhovory, som bol strašne unavený a smädný. Možno ma obchádzali mdloby.

Ráno som ešte bol na raňajkách so spisovateľmi z Bratislavy, s ktorými sme boli zapáliť sviečku na hrobe mojej manželky. Poobede som už išiel do kardiocentra, aby ma skontrolovali a ďalej to už viete... Tak možno mi dvaja anjeli strážni – arcibiskup a kardiochirurg – pomohli. Viaže ma s nimi dlhoročné priateľstvo.

V legendárnom košickom podniku, kde ste mali oslavu, oslavoval narodeniny aj bývalý šéf parlamentu Paška a niekoľko dní po nich mal vážne zdravotné problémy, ktorým podľahol. Po tom, čo ste sa ocitli v kardiocentre, sa začalo hovoriť, že kto oslavuje tam, zle skončí. Veríte takým poverám?

Ale kdeže, to sú hlúposti, ktoré si vymýšľajú ľudia. Reštaurácia predsa za moje dva bajpasy nemôže. Myslím, že o tom, kedy ma zoberú na druhý svet, rozhodujú kdesi celkom inde. Veď už v roku 2000 rádio Twist vyhlásilo, že som zomrel.

Dokonca mám za sebou aj posledné pomazanie, ktoré mi dal farár pred 19 rokmi, keď už bolo so mnou tak zle, že lekári odporučili rodine rozlúčiť sa so mnou a zavolať aj kňaza. A vtedy sa stali zaujímavé veci, o ktorých som sa dozvedel až neskôr.

Farár, ktorý mi prišiel dať posledné pomazanie, mojim blízkym povedal, že som sa pohol, že určite budem žiť. Pri ročnom výročí návratu do života som potom do kaplnky v Prezidentskom paláci pozval farára z Modrého kostolíka v Bratislave, aby odslúžil omšu, a ukázalo sa, že prišiel ten istý, ktorý mi dal posledné pomazanie. A práve v Modrom kostolíku som mal aj svadbu v roku 1961.

Vtedy som pracoval v Slovenskej akadémii vied a cirkevný sobáš som si nemohol dovoliť verejne, tak sme po civilnom obrade v Primaciálnom paláci poslali hostí na oslavu a ja s manželkou a úzkym okruhom známych sme sa pod zámienkou fotenia presunuli do Modrého kostolíka. Niečo na tom osude bude, zlomové okamihy v mojom živote sú s ním úzko späté.

Veríte tomu, že tých 19 rokov od kritického leta, keď vám lekári už nedávali takmer žiadnu šancu, ste dostali darom od niekoho tam hore?

Myslím, že to, že žijem, je tak trochu zázrak. Modlil sa za mňa vtedy aj pápež, aj ľudia na púti v Levoči. Bolo to veľmi silné. Na Levočskú púť som potom prišiel, aby som sa mohol poďakovať.

Aj do Fatimy som mal potrebu ísť a ďakovať, lebo v tých kritických chvíľach priniesol odtiaľ svätenú vodu biskup Hnilica a ňou ma natierali. Tvrdil, že aj to bola jedna forma pomoci. Nemyslím, že uzdravenie, keď vám dávajú jedno percento nádeje, je len tak... Beriem to ako dar a som za to vďačný.

Nie je za tým zázrakom aj fakt, že dlhovekosť máte v rodine, že máte tuhý korienok po predkoch?

Gény alebo talent dostanete do vienka a je len na vás, či to zveľadíte, alebo z toho budete len pasívne ťažiť a nerozvíjať to, nezveľaďovať, nestarať sa o tieto dary po predkoch. Takže, keby som nedodržiaval celoživotne životosprávu, asi by som tu po toľkých stresoch, ktoré som prežil v rôznych funkciách, už nebol.

Tak aký máte recept na to, že aj v takom veku stále cestujete, píšete, spievate, chodíte na huby ?

Najdôležitejšie je žiť zdravo, vyspať sa, neopíjať sa, nefajčiť, primerane športovať, mať koníčky, ktoré vám robia radosť. A zabúdať netreba ani na dušu... Vždy som sa držal pravidla – neoplácaj zlo pomstou, povznes sa nad to.

Mnohokrát ma podrazy boleli, ale vydržal som a neznížil som sa k odvete. Práve naopak, mnohým nepriateľom som ešte pomohol, keď sa ocitli v núdzi. To bol pre nich väčší trest. Ander z Košíc hovorí, že kameňom lepšie trafíš, na mňa to neplatilo.

A aby som nezabudol na veľmi zásadnú vec, keby nebolo mojej manželky, ktorá mi vytvárala perfektné zázemie a príkladne sa starala o domácnosť, podporovala ma vo všetkom, čo som robil, nebol by som dokázal to, čo som dokázal a ani by som nebol v takej dobrej kondícii.

Máte nejaké životné motto, podľa ktorého sa riadite? Niečo, čo sa vám osvedčilo v živote pri rôznych zásadných udalostiach a zvratoch?

Keď stúpaš hore, nezabudni sa pozerať na schody, po ktorých sa raz budeš určite vracať. Poznám mnohých ľudí, ktorí sa dostali na vysoké posty, o ktorých sa im ani nesnívalo, ale najväčšie problémy mali vtedy, keď sa museli vrátiť späť, odkiaľ vyšli. Nepochopili, že v živote sa nedá iba stúpať, ale treba byť pripravený aj na dôstojný návrat. Tá chvíľa môže prísť kedykoľvek a zažil som ju aj ja.

A ktorý návrat po schodoch smerom dole bolel exprezidenta najviac?

Môžem úprimne povedať, že ani jeden, pretože som vždy išiel hore s vedomím, že sa budem vracať, čiže som sa dobre pozrel na schody a na to, kto na nich stojí, keď som išiel hore. A to je pointa, musíte zostať človekom.

Mnohí politici nevedia, čo so sebou, lebo sa boja vrátiť medzi bežných ľudí. S tým ja problém nemám, nemusím sa skrývať, chodím po Košiciach, rozprávam sa s ľuďmi na ulici, nestretávam sa s nenávisťou či opľúvaním, práve naopak.

Najlepší pocit mám z toho, keď tí moji nepriatelia, ktorí sa do mňa púšťali, mi dnes hovoria – Rudo, ako to ty robíš? Vždy ma brali iba ako politika, nálepkovali ma ako komunistu, ale dnes vidia, že som niečo urobil aj vo fotografovaní, natáčaní dokumentov, písaní kníh, že mám aj iný rozmer...

Aj s dvoma bajpasmi cestujete s dcérou a synom po Taliansku, ale nejde o vylihovanie pri mori. Čo vás nadchlo natoľko, že sa tam vraciate, fotíte, filmujete?

Obdivujem renesanciu už celé roky. Ešte za socializmu som sa spriatelil s významným maliarom Ernestom Zmetákom, s ktorým som cestoval po Taliansku, ukázal mi nádherné diela renesančných majstrov. Teraz som sa k tomu vrátil, mám viac času a rozhodol som sa zasvätiť do tej nádhery aj svoje deti, ktoré ma sprevádzajú.

Najprv im pripravím kopu výpiskov, aby už pred cestou vedeli, kam ideme, čo uvidia, aby to mali naštudované, a priamo v Taliansku si potom objednávame sprievodkyne, ktoré sa v danej oblasti vyznajú a dokážu odpovedať na mnohé otázky, ktoré nás zaujímajú.

Pamiatky vo Florencii, Ravenne, Sienne, Padove a ďalších krásnych mestečkách sú neopakovateľné. Jednoducho, keď Pán Boh rozdával krásu, Taliansko stálo v prvom rade a dostalo vrchovato. Nikde na svete nie je sústredených toľko nádherných a veľkolepých pamiatok ako práve v Taliansku, a preto sa tam teraz vraciam.

Chystám aj knihu fotografií s dialógmi na tému talianskej renesancie, aby som čitateľom priblížil fascinujúce diela a stavby. Nepasujem sa do úlohy odborníka, iba pozorovateľa a obdivovateľa.

Ešte stále rozširujete svoju zbierku obrazov?

Nie, už som to skôr ja, kto obdarúva. Ale kedysi to bola moja vášeň. Keď som začínal v železiarňach a zoznámil som sa so spomínaným maliarom, Zmeták si ma doberal, že čo som to ja za inžinierika, že nemám doma ani jediný originál na stene.

Postupne, ako ma zoznamoval s ďalšími maliarmi, ako boli Fabíny, Bubán, ale aj v tom čase komunistami odstrčený majster Jakoby, naučil som sa rozumieť obrazom, vnímať tú krásu, a tak som si začal kupovať originály.

Pravdou je, že ma táto vášeň dosť opantala, až ma musela stopnúť manželka Irena. Povedala mi, že ak sa chcem tejto záľube venovať, musím si nájsť vedľajší džob, lebo ona potrebuje výplatu na domácnosť.

A vďaka tomuto ultimátu som napísal prvú rozhlasovú hru, neskôr cestopis. Honoráre boli dobré a vznikla z toho moja vášeň pre písanie, čo vo výsledku znamená 50 kníh, 10 rozhlasových hier a 50 dokumentárnych filmov, ktoré odvysielala televízia.

Aký bol maestro Jakoby, ktorého diela sa dnes predávajú za obrovské ceny na dražbách a v Košiciach má aj ulicu a galériu?

Zaujímavý, introvertný, mal rád halušky s bryndzou a často k nám na ne chodil, keďže jeho manželka bola typická bohémska dáma a veľmi nevarila. Navštívil so mnou aj Medzev a v jeho byte na Bačíkovej, kam musel ťahať ťažké noše s uhlím, som mu pomohol zaviesť kúrenie. Krásne maľoval, bol to talent od Boha. Rozprávali sme sa po maďarsky, robili sme si živánsku na ohni, boli to pekné časy.

Čo teraz robíte najradšej, keď necestujete a ste doma v Košiciach?

Najradšej píšem, každý deň niekoľko hodín. Dokončujem aj knihu o mojej ceste v roku 2015, keď sme oboplávali Špicbergy s kapitánom na malej lodi ako jediní v tom roku, pretože množstvo ľadu bolo nebezpečné. Tým som akoby uzavrel spoznávanie krajín za polárnym kruhom, ktoré som odštartoval ako veľvyslanec v Kanade návštevou Inuitov, kde je iba ľad a ticho.

Následne som precestoval Grónsko, Island, Aljašku a s pomocou prezidenta USA Georgea Busha som sa dostal aj na južný pól, kde som oslávil 75. narodeniny. Vedel, že je to môj sen a osem dní pred skončením funkčného obdobia prezidenta dal súhlas, aby som s americkou armádou letel z Nového Zélandu na Antarktídu a odtiaľ na južný pól.

Stretávam sa s veľvyslancami, ktorí ma navštevujú v Košiciach, starám sa o chod Prezidentskej knižnice na Hlavnej ulici, občas zájdem aj na výstavy a vernisáže či koncerty. Každý deň cvičím, chodím na prechádzky, do lesa na huby, ale aj do Tatier či do kúpeľov Štós, kde si dobre oddýchnem.

Aj si cez deň pospíte po obede?

Nie, „dať si šlofíka“ – také nepestujem. Spať sa má v noci, nie cez deň. Nie som unavený, lebo mením činnosti. Keď ma už unaví písanie, idem sa prejsť, keď dlho čítam, potom chcem stretnúť ľudí a rozprávať sa. Vždy mám veľa plánov, tak ich prispôsobujem nálade a okolnostiam.

Starý človek už nespí, prípadne iba málo. U mňa je to priemerne takých 6 hodín. A keď nespím, tak vymýšľam. Nové projekty, čo by sa mohlo zrealizovať, kde by som sa ešte vybral a čo by som ešte mohol urobiť, pomôcť urobiť...

Čo máte najradšej na tanieri?

Som striedmy človek, najradšej mám jednoduché múčne jedlá, na ktorých som vyrastal v Medzeve a varila ich moja mamka. Takže halušky s bryndzou alebo medzevské so zemiakmi a opraženou cibuľkou.

Mäso mať často nemusím a keď cestujem po Taliansku, som dosť bezradný. Ryby nemám rád, špagety ma tiež nejako neoslovujú, takže zvyčajne mi zostane mozzarella s paradajkami, olivovým olejom a bazalkou. Dám si aj rezeň či štamperlík, ale všetko s mierou.

Áno, boli sme s rodinou na krátkej dovolenke pri Trogire v Chorvátsku na mieste, kde sme chodievali dlhé roky s manželkou. Chcel som vnučkám ukázať krásy Jadranu, urobili sme si aj výlet loďou a našiel som si čas aj na písanie po večeroch.

Mali ste niekedy v živote obdobia, keď ste sa cítili mizerne, depresívne, keď vás ovládla beznádej alebo zlá nálada? Skrátka, keď ste boli nešťastný?

Jasné, že áno. Taký človek hádam ani neexistuje, ktorý by mal celý život len ako prechádzku ružovým sadom. Veľmi nepríjemné bolo obdobie počas nežnej revolúcie, keď na sídle VPN v Košiciach visel oznam, aby ľudia, ktorí na mňa niečo majú, prišli a udali ma za nejaké prečiny. Mal som čisté svedomie, ale nebolo príjemné byť terčom udavačov a rôznych výmyslov.

A naopak kedy ste boli najšťastnejší?

Pamätám si na chvíle, keď som sa lúčil s Košicami, lebo som odchádzal z funkcie zvoleného primátora do Bratislavy ako prvý priamo zvolený prezident. Vyše 20-tisíc ľudí prišlo do centra, podávali mi ruky a prosili ma, aby som neodchádzal. S manželkou sme mali slzy v očiach, také to bolo dojímavé.

A Košičania mali pravdu, Bratislava ma neprijala, neustále ma kritizovali, nebol som prezident, akého si pravicová vláda želala. História však ukáže, že sa rozhodne nemám za čo hanbiť.

A aké máte najbližšie plány?

Už som spieval evergreeny v nemčine na koncerte v Medzeve, na svojej narodeninovej oslave som spieval slovenské a teraz ma nahovárajú na maďarské pesničky, ktoré by som mal zaspievať na improvizovanom koncerte v jednej z vínnych pivníc v Tokajskej oblasti. Tak cvičím, cibrím spev i slová, uvidíme, či sa ich všetky naučím, či mi budú sily stačiť.

Teším sa na to, lebo spev ma baví a moji rodičia mali maďarské školy, takže si niektoré pamätám aj z môjho detstva. A dobré vínko a veselé pesničky idú k sebe a robia život krajším a radostnejším...

Exprezident Schuster v exkluzívnej spovedi: Keď stúpaš hore, nezabudni sa pozerať na schody, po ktorých sa budeš vracať

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás