Projektová referentka neznie ktovieako tvorivo. Zuzana však vďaka svojej povahe dokázala urobiť z psychiatrickej nemocnice oázu kultúrnych, športových a remeselných podujatí, na ktorých sa stretávajú nielen pacienti, ale aj ľudia spoza plota. Je presvedčená, že všetci sa raz stretneme v „Pinelke“, v tom najlepšom, aby sme si navzájom spríjemnili životy.

Ako si sa dostala k tomu čo robíš?

Krátko po vysokej škole som pracovala ako predajkyňa pre mobilného operátora. To bolo veľmi krátke obdobie, keď som sa hľadala. Vyštudovala som odbor kultúrno-výchovný pracovník, dnešný animátor voľného času na Pedagogickej a kultúrnej akadémii v Modre, na Filozofickej fakulte UK som skončila sociológiu, animáciu voľného času. Práve moje stredoškolské zameranie sa veľmi podobá tomu, čo robím aj teraz.

Naučila som sa kopu vecí od zaujímavej teoretickej prípravy až po užitočné praktické zručnosti, trebárs aktivity pohybovej kultúry, výtvarné záležitosti, kultúrne podujatia, projektovú prípravu. Odmalička som mala veľmi blízko ku kultúre, umeniu a organizovaniu, chcela som byť ich súčasťou, len teraz si na to musím aj pozháňať peniažky, čo je úplne úžasné.

Čo je na tom úžasné?

Na aktivity, ktoré robím, nemám z nemocnice vyčlenený rozpočet, s ktorým by som mohla gazdovať. Oprašujem známosti a oslovujem ľudí, či by nám mohli prispieť, trebárs prísť medzi nás benefične. Máme aj donorov, ktorí už vedia, že robíme dobré veci, a pravidelne nám dožičia. Napríklad Bratislavský samosprávny kraj nám prispieva na kultúru aj materiálne vylepšovanie nemocničného pro­stredia, pomáha aj mesto Pezinok.

Som vďačná za každé euro, ktoré dostaneme, pretože to vôbec nie je samozrejmosť. Som presvedčená, že pomoc smeruje na správne miesto, čoho dôkazom je aj nedávna iniciatíva našich bývalých pacientok. Založili si svojpomocnú podpornú skupinu, čo ocenili aj primár psychiatrickej kliniky ženského oddelenia a generálny riaditeľ.

Hovoria si Pinelky a chcú z pohľadu pacienta destigmatizovať psychiatriu a zároveň ju aj podporovať. Striehnu na seba, ktorá sa zlepšuje a ktorá zhoršuje. To si bežný človek nevšimne. Kontrola v skupine je účinná, keď spolu trávia čas. Začiatkom júla sme mali vernisáž výstavy nášho pacienta Jara dole v meste. Baby sú zo Senice, Trnavy a z okolia a neváhali prísť...

Nemožno ťa zastaviť. Zasa si mi ušla z odpovede. Ako si sa dostala na najznámejšiu slovenskú psychiatriu?

Dúfam, že nehovorím od veci. Zistila som, že biz­nisová sféra nie je úplne pre mňa. Okrem toho ma ubíjalo cestovanie do Bratislavy, čo bola pre mňa kopa strateného času denne, tak som si hľadala niečo bližšie. V miestnych novinách som našla inzerát, že hľadajú odborného referenta do nemocnice. Bola to pozícia asistenta manažéra kvality...

Mala som mať na starosti aj projekty eurofondového charakteru. Keď ma prijali, zistila som, že sa o eurofondy nemôžeme uchádzať, pretože nás berú ako bohatý kraj. Síce nemocnica tak nevyzerá, ale Bratislavský kraj takmer nemá nárok, pretože má HDP nad 75 percent. Musela som sa poobzerať po iných projektoch. Cez zastupujúcu manažérku kvality, čo ma totálne nebavilo, som sa vypracovala až sem.

Ako môžeme skúmať kvalitu psychiatrie?

Napríklad cez dotazníky spokojnosti pacientov, tiež vypracúvanie a zavádzanie do praxe rôznych poriadkov, štandardov, metodických postupov. Bolo mi to dosť vzdialené, ale všetko zlé je na niečo dobré. V rámci systému manažérstva kvality má nemocnica vypracované funkčné a reálne využívané pravidlá, zabezpečuje ich vonkajšiu aj vnútornú kontrolu.

Našťastie, po rodičovskej dovolenke sa vrátila naša šikovná manažérka kvality, ktorú to aj baví. Ja potrebujem tvorivú prácu, pri ktorej môžem byť s ľuďmi. Teším sa, že môžem byť v priamom kontakte s pacientmi.

Ako si začínala s nimi pracovať?

Na začiatku bola ergoterapeutická dielňa, prvé kultúrne podujatie, neskôr napríklad zumba, v ktorej sa neustále zdokonaľujem. Okrem klasickej zumby som si urobila kurzy aj na program zumba gold pre seniorov a ľudí so špecifickými potrebami, ktorého súčasťou je aj cvičenie na stoličkách. Ujala sa. Cvičím ju už na troch našich klinikách. Pacienti si to pochvaľujú, pretože sa dá cvičiť a zapotiť aj v papučiach pri chytľavej latino hudbe.

Ako dlho sa už staráš psychiatrickým pacientom o vyžitie?

Prvého júla to bolo 11 rokov. Odvtedy som na psychiatrii každý pracovný deň a niekedy aj cez víkendy. Teda okrem plánovanej dovolenky.

Nemá zmysel vymenovávať všetko, čo sa ti za ten čas podarilo zorganizovať. Čo ťa v poslednom čase najviac zaujalo?

Rozbiehala som sa s pokorou, že vyskúšam a uvidím. Každý úspech mi dodal energiu na ďalší pokus. Z koncertov, o ktorých som spočiatku dúfala, že na nich vystúpi aspoň niekto, sa stala tradícia. Pribudli rôzne ďalšie žánre, divadlá, besedy, workshopy.

V posledných rokoch ma teší séria podujatí Jeden z nás, keď do nemocnice príde ako umelec bývalý pacient alebo niekto, kto má skúsenosť s psychickou poruchou či psychiatrickou diagnózou. Väčšina našich podujatí je prístupná pre verejnosť. Kto má čas, môže prísť a ľudia z Pezinka a okolia si na to už zvykli.

Takže prichádzajú na psychiatriu dobrovoľne za kultúrou?

Áno, a väčšinou sú príjemne prekvapení, ako je u nás fajn, akých šikovných ľudí máme medzi pacientmi. Spomínané Pinelky mali u nás premiéru neformálnych rozhovorov na tému duševné zdravie. Na besede o sebe veľmi úprimne rozprávali. Sami skonštatovali, že toľko kultúrnych podnetov, ktoré ich dokázali naštartovať, nemali vonku šancu zažiť. Možno aj preto sa sem rady vracajú.

Liečba zďaleka nie je len o kultúre, ale aj o rozmanitých technikách v ergoterapeutickej dielni, cez drotárstvo, paplet, keramiku, prácu s hlinou a mnoho iného. U nás sa nájde každý. Podotýkam, že ide o doplnkovú, nefarmakologickú podporu liečby, ktorá funguje spolu s farmakoterapiou a psychoterapiou.

Zaujímavý podporný projekt máme aj s občianskym združením Červené nosy. Po prvý raz na Slovensku práve u nás začali robiť radosť aj dospelým psychiatrickým pacientom. Unikátny projekt Cirkus Paciento, ktorý sa konal v máji, dopadol skvele. Zdravotní klauni počas neho priúčali naše pacientky z B a C oddelenia rôzne cirkusantské kúsky, na záver spoločne vystúpili pred publikom.

Písmená v označeniach oddelení aj niečo znamenajú?

Je to rozdelenie podľa závažnosti aktuálneho stavu. Áčko je uzatvorené oddelenie, kde lekári nastavujú liečbu a dostávajú pacienta do stabilizovaného, zlepšeného stavu. Snažíme sa, aby na ňom pacienti pobudli čo najmenej. Béčko je polootvorené, v ktorom pribúdajú aktivity. Na céčku je otvorený režim a pacienti sa môžu zapojiť do všetkých aktivít, ktoré organizujeme.

Pohyb je dôležitý, pretože nám dodáva hormóny šťastia. Keď sa necítim vo svoje koži, tak si idem zacvičiť, „zabrušákovať“. Teraz sa teším z toho, že v nemocnici budeme mať prospešnú novinku – outdoorový fitpark. Získali sme ho cez projekty, kde sa v hlasovaní ľudia spojili. Máme to aj vďaka participatívnemu rozpočtu Bratislavského samosprávneho kraja či hlasovaniu v regionálnej pobočke Tesco.

Pribudne nám niekoľko vonkajších strojov na cvičenie, čo bude prospešné pre pacientov. Najmä pre tých, ktorí sú u nás dlho a majú súdom nariadenú liečbu. Žiaľ, patrili by do detenčného ústavu, ktorý na Slovensku nemáme. Keď už je niekto niekde dlho, začína byť apatický. Nový podnet mu môže pomôcť. Verím, že si príde zacvičiť aj verejnosť a že budeme takto spolu pokračovať vo vzájomnom zbližovaní. Nebudeme mať žiadne obmedzujúce otváracie hodiny.

A ešte ma tešia aktivizačné workshopy. Napríklad bubnový má teraz úspech. Mesiac k nám chodí externý lektor a vyvrcholením je spoločný koncert. Na gerontopsychiatrickej klinike sme si takto pripravili vianočný spevácko-kolednícky program pre celú nemocnicu. Mali sme aj kurz spoločenského tanca, cvičenie jogy, dramatoterapeutický kurz, angličtinu či kanisterapiu...

Darí sa ti do nemocnice dostať aj umelcov. Ktorý z nich sa ti zdal nedosiahnuteľný, a predsa prišiel?

Napríklad Preßburger Klezmer Band. Prišli zahrať bez nároku na honorár a urobili fantastickú zábavu. Boli zlatí. Práve na ich koncerte sme založili Knihu zážitkov, ktorá dokumentuje zorganizované podujatia a najmä bezprostredné dojmy a pocity účastníkov.

Bol aj niekto, koho si chcela a neprišiel?

Oslovovala som aj Fragile. Ja však chcem veľa muziky za málo peňazí na naše kultúrne utorky. Samozrejme, že sa snažím vybaviť aj honoráre. Radšej k nám však dotiahnem viac menej známych ako jedného známejšieho. U nás sa pacienti točia v približne trojmesačných intervaloch. Preto neurobím jeden koncert za rok, na ktorý miniem všetky peniaze.

Cez projekty sa však snažíme zveľaďovať aj izby, exteriéry, terapeutické miestnosti, spoločné priestory. Ministerstvo zdravotníctva nám čerstvo schválilo dotáciu na podporu duševného zdravia. Slušné peniažky, ktoré poputujú práve na zlepšenie podmienok na uzatvorených oddeleniach, kde vládnu veľmi prísne bezpečnostné pravidlá.

Zriadime psychoterapeutické miestnosti a vybavíme ich podnetnými pomôckami. Pribudnú tulivaky, terapeutické hry, magnetické tabuľové steny či nástenné antistresové maľovanky.

Spríjemňuješ pacientom pobyt v nemocnici. Akú máš spätnú väzbu?

Mám ju z prvej ruky, hovoria mi to sami pacienti hneď alebo na pravidelných aktivitách, ktoré vediem. Dramatoterapeutický workshop navštevoval jeden mladý muž, ktorého práve účinkovanie v ňom motivovalo, aby si podal prihlášku na konzervatórium.

Preto to robím, aby boli podnety čo najsilnejšie a najpestrejšie. Často za mnou prichádzajú sami pacienti, že poznajú niekoho, koho by sme mohli osloviť, aby prišiel medzi nás.

Si bláznivá. Nemýlia si ťa niekedy lekári s pacientkou?

Minule, keď som sa rozjarená a nabitá energiou vracala z precvičovania zumby na oddelení, mi jeden pán doktor s pani doktorkou milo povedali, že mám manickú fázu a ponúkli mi, že ma zavrú na áčko...

Nie si ty tým, čo robíš, náhodou lepší lekár ako oni?

To si nedovolím tvrdiť. Hoci... Podporná terapia má svoje opodstatnenie. V akútnej fáze by to bez liekov nešlo. Treba naštartovať a obnoviť chemické procesy, ja prichádzam na rad, keď začne mať človek chuť do života.

Na Slovensku máme 5 psychiatrických nemocníc. Máš v nich podobne aktívnych kolegov?

Neviem o tom, ani po tom nejako extra nepátram. Ale občas ľudia z iných psychiatrických nemocníc hovoria nášmu generálnemu riaditeľovi, že ma mu závidia. Pravdepodobne nemajú človeka, ktorý by sa o vyžitie pacientov takto systematicky a intenzívne staral.

Mala si niekedy chuť sa na to vykašľať?

Mala. Naposledy nedávno. Mávam vlny pochybností, ktoré zväčša prichádzajú po tom, ako to s aktivitami preženiem. V máji som z vyčerpania ochorela. Som v jednom kole, pracovný nástroj mám v hlave a často ho nedokážem vypnúť ani v noci.

Máš prácu a koníček v jednom, to nebýva najšťastnejšia kombinácia.

Neraz som si hovorila, že by som mala urobiť zmenu, skúsiť niečo úplne iné. Ale vždy ma tu udrží to, že sa dokážem opäť sama nakopnúť a inšpirovať, nadchnúť novými vecami, ale aj silnými spoločnými zážitkami.

S protialkoholovým projektom Abusus chodí medzi nás Braňo Jobus a on povedal, že práve besedy medzi nami sú pre neho, po jeho festivale Vrbovské vetry, úplne naj. Tu má pred sebou 150 ľudí, ktorým rozpráva a oni mu rozumejú, pomáha im to. Je jedným z nás. Pacienti majú radi takých, ktorí aj vďaka vlastnej skúsenosti vedia, čo prežívajú, a inšpirujú ich.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Vždy som bola uletená. Chcela som byť zdravotná sestra, potom istý čas aj farmárka s množstvom zvierat. Chcela som byť všeličo. Mala som kopu záujmov. Kreslila som, recitovala, niečo organizovala. Okrem toho som bola vždy „ukecaná“. Tu v nemocnici sa mi podarilo dať všetko dokopy a mám to rada.

Asi by som nedokázala robiť len prípravu projektov bez následného kontaktu s ľuďmi, spätnej väzby. Tým, že som s pacientmi a vymieňame si energie, sa síce navzájom aj vyčerpávame, ale aj si veľa dávame.

Aj populárny stand-up komik Bekim Aziri, ktorý k nám kedysi chodil na rehabilitácie po úraze, je plný energie, s ktorou sa neváhal podeliť s našimi pacientmi. Platí, že účinkujúci, ktorý mal u nás premiéru, prelomí pomyselnú bariéru a rád k nám príde znova. Možno pre tú veľmi silnú energiu.

Naozaj si nikdy nebola na psychiatrii pacientkou?

Nikto nikdy nevie, čo ho zlomí. Nikto nemôže povedať, že je imúnny proti psychickým ochoreniam. Minule som sa od pacientov dozvedela, že sa o mne hovorí, že som bývalá pacientka, ktorá sa zabudla v nemocnici a nie a nie odísť. Vraj som bola na klinike drogových závislostí. Neraz v komunite rozoberali, na čom to fičím a kde beriem toľko energie. Fakt na ničom nelegálnom...

Na psychiatrii sa stará o kultúrne vyžitie pacientov: Snažím sa im dať čo najviac a je len na nich, ako to využijú

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás