Vladimír Kampf

Na námestí nie je žiadna staršia budova okrem Rímskokatolíckeho farského kostola Navštívenia Panny Márie, ktorý je akoby vystrčený všetkým na obdiv. Prvé osídlenie tu bolo už niekedy v&nbsp;neolite. Svedčia o&nbsp;tom aj kostrové hroby z&nbsp;mladšej doby halštatskej či rímske provincionálne sídlisko.

Archeológovia tu našli aj kostrový hrob a&nbsp;hradištné sídlisko a&nbsp;pohrebisko z&nbsp;čias Veľkej Moravy. Miestni sa v&nbsp;minulosti zaoberali najmä poľnohospodárstvom.  Na začiatku 20. storočia v&nbsp;Senici vzniklo sociálne poľnohospodárstvo a&nbsp;odborárske organizácie.

Prvá písomná zmienka: Obec so slovanským osídlením z veľkomoravských čias je spomenutá už v roku 1217. Patrila hradu Hlohovec a od roku 1394 hradu Branč.
&nbsp;
Lokalizácia: Mesto leží v juhovýchodnej časti Chvojnickej pahorkatiny, na pomedzí s Myjavskou pahorkatinou.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 20 324, stav k 31. 12. 2018.
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Senica za september 2019: 4,78 %

Tak si tu žijeme - Senica

Mestu v súčasnosti nerobia slávu odborári, ale skôr ochotníci. Záhorácke divadlo vzniklo v roku 2007. Snaží sa nadväzovať na bohaté tradície neprofesionálneho divadla v Senici.

„Naším zámerom je byť čo najprístupnejší najširšiemu diváckemu okruhu. Tvoríme pre deti i dospelých a pritom sa snažíme nepoľavovať zo svojich umeleckých ambícií. Pri inscenovaní klasických titulov k nim pristupujeme vždy moderne a aktuálne. Naše občianske združenie dáva priestor a príležitosť ochotníkom, študentom umeleckých škôl, ale aj vyštudovaným profesionálom,“ hovorí umelecký vedúci Ivan A. Fodor (55), ktorý je súčasne zamestnancom miestneho domu kultúry a učí na miestnej základnej umeleckej škole.

Špecifickým znakom Záhoráckeho divadla je, že predstavenia uvádza prevažne v záhoráckom dialekte, čím sa snaží posilniť zdravý lokálpatriotizmus a dokázať, že aj v nárečí sa dá robiť vážne umenie. Ivan Fodor je rodený Unínčan.

„Som pravý Záhorák. K divadlu som sa dostal ako vnútorný disident, ktorý sa po návrate z vojenčiny snažil realizovať. V 80. rokoch to v kultúre vrelo,“ spomína.

„Keby som bol hudobne nadaný, tak by som isto hral v nejakej kapele. Hľadal som niečo, kde by sa všetky moje nevýhody dali oklamať. Prišiel som na to, že v divadle je z každého umenia kúsok a že by som sa tam hádam dokázal uplatniť. Tak sme začali v Senici robiť alternatívne divadlo.“

Spočiatku hrávali na ulici alebo počas trampských stretnutí. Neskôr sa dostali aj do „kulturáku“. Divadlo sa volalo HON. Hľadať v tom nejakú skratku či hlbší význam je zbytočné.

„Zdalo sa mi to úderné. V čase založenia boli všelijaké komisie, ktoré potrebovali nájsť vo všetkom vysvetlenie. Hovorili sme, že je to odvodené od honu na posledného zajaca, ktorého ulovili v Smrdákoch minulý týždeň poľovníci. Vymysleli sme si historku, že je to na počesť toho zajaca. Po revolúcii som niekoľko rokov podnikal až roku 1989. S divadlom som mal prestávku. Mal som strednú elektrotechnickú školu, ale elektrotechnika mi nikdy k srdcu neprirástla.

Založil som firmu, ktorá ťažila kalamitné drevo vo vojenských lesoch. Keď to už išlo od desiatich k piatim, prihlásil som sa na bábkovú réžiu a dramaturgiu. Dostal som sa tam ako 34-ročný. Bol som spolu s Dušanom Vicenom a Silvestrom Lavríkom jedným z najstarších študentov. Vyzeral som ako starší brat mojich spolužiakov, ale ešte nie úplne ako tatko. Diaľkovo sa to študovať nedalo, tak som musel denne. Škola mi dala dosť. Hlavne čo sa týka dodržiavania plánov a termínov. Keď sme robili alternatívu, nikto ani netušil, o čom to je, ani my sami. Bola to ťažká avantgarda. Keď som skončil školu, vedel som, že sa divákovi treba priblížiť.“

V repertoári senického divadla je aj 1. bábkový horor. Janíček Okúsánek Nenásytný je pôvodná moderná bábková hra autora Ivana A. Fodora podľa slovenskej ľudovej rozprávky Janko Polienko alebo českej rozprávky Otesánek.

Záhorácke divadlo v&nbsp;súčasnosti hrá klasiku, ku ktorej sa snaží pristupovať po svojom.

„Snažíme sa ísť proti hlavnému názorovému prúdu. Myslím, že ako amatérske divadlo si môžeme dovoliť viac. Moderné divadlo by malo obsahovať aj nejaké politikum, aby to nebol iba folklór, keď už hráme v&nbsp;záhoráckom dialekte. Zabodovali sme Rómeom a&nbsp;Júliou. Každý bol zvedavý, aká blbosť z&nbsp;toho vznikne. Malo to veľký úspech.“

Po divadle v&nbsp;záhoráčtine v&nbsp;Senici vyrástli po dedinách v&nbsp;blízkom i&nbsp;vzdialenejšom okolí ďalšie.

„My pridávame do našich hier okrem klasiky a&nbsp;folklóru aj útočnú doktrínu. Každé poriadne divadlo by malo mať aj nejaký cieľ či poslanie. Založili sme ZSSR – Záhorácku sebestačnú svojpomocnú republiku. Je to síce recesia, ale snažíme sa ňou vrátiť Záhoriu vlastnú identitu. Sme separatisti v&nbsp;dobrom zmysle slova.“

Hlavným mestom ZSSR je, samozrejme, Senica. Trhákom Záhoráckeho divadla sú v&nbsp;súčasnosti Svatojánské drímoty alebo Sen noci svätojánskej po záhorácky. Dej hry sa odvíja v lokalite Zámčisko, kde je významné archeologické  nálezisko a&nbsp;viažu sa k&nbsp;nemu aj miestne legendy. Súčasťou predstavenia býval aj naozajstný oslík Baltazár.

„Spočiatku s&nbsp;nami hrával. Našťastie sme sa pre to nestali tŕňom v&nbsp;oku Slobody zvierat. Žiaľ, v&nbsp;Novom meste nad Váhom počas festivalu ho kolega priviazal, nech sa pasie. Nevšimol si, že to&nbsp;bol tisový kríček, ktorý je pre kone jedovatý. Nevšimli sme si, že z&nbsp;neho okoštoval, až keď sa zvalil na zem. Do piatich minút bolo po ňom, ani sme mu veterinára nestihli zavolať,“ spomína na smutný koniec štvornohého ochotníka.

V súčasnosti musia hrať jedného naozajstného somára dvaja dvojnohí.

Ivan má jednu zo záhoráckych metropol rád.

„V Senici nie je architektúra, do ktorej by sa dalo zaľúbiť. Ja som si za 40 rokov, čo tu žijem, zvykol na ľudí. Oproti iným mestám, ktoré majú bohatšiu architektúru, v Senici stretávam kopu dobrých, kultúrne naladených ľudí. Vnímam ich ako otvorenejších. Mesto má bohatú históriu, ktorú na prvý pohľad nevidno. Treba ísť do archívu a hľadať v dejepise. Žiaľ, všetko to prekryla socialistická výstavba. Ale náš divadelný festival Senická divadelná horúčka dokáže aj v socialistickej budove spríjemniť ľuďom život.“

Prvú banku a cukrovar mali v Senici už v roku 1872. Bola tu továreň na cukríky, liehovar a likérka. Možno tu bola aj sladovňa. O pivovare sa žiadna historická zmienka nezachovala. Možno tu však nejaký niekedy bol... Prvý v súčasnosti známy a slávny malý pivovar založili otec a syn Riškovci. Variť pivo napadlo mladému Dávidovi (32), ktorý je šéfom pivovaru.

„Otec sa stretol s kolegami zo Skalice a začali sme rozmýšľať, že aj nám by sa také niečo páčilo, mať vlastné pivo. Kým sme si zariadili pivovar, robili sme doma pokusy v malých kotloch. Skúšali sme to približne rok a potom sme sa rozhodli, že do toho ideme naplno a založíme v Senici pivovar. Začali sme pred šiestimi rokmi,“ spomína Miroslav (55).

Stačilo prebudovať piváreň, ktorú prevádzkujú už 22 rokov v storočnom bývalom hospodárskom dome, len pár minút od hlavného námestia a kultúrneho domu. V Štramáku dnes tečie z kohútikov 7 druhov ich vlastných pív.

„Vrchnokvasené, spodnokvasené, ležiaky špeciály... Púšťame sa do všetkého,“ vysvetľuje otec. Syn je samouk.

„Učil som sa najmä pokusmi a omylmi v ére varenia piva doma. Samozrejme, máme skúšky a boli sme aj na školeniach, aby sme vedeli, čo v pive má byť a čo v ňom byť nemá. Ono to nie je len tak, že by sme začali z ničoho nič.“

Miro je vyučený zámočník, ktorý pracoval 15 rokov ako hasič, kým si otvoril krčmu, v ktorej dnes hasí smäd. Dávid má podnikateľskú školu v Senici. Obaja sú Seničania. V meste organizujú už siedmy rok aj pivný festival Štramák. Sú tu doma a nikam sa nechystajú.

Mimochodom: Ich pivovar sa volá Štramák preto, lebo sú obaja štramáci od pohľadu. (Význam slova štramák: 1. švárny mládenec, pekný človek, muž, ktorý sa elegantne oblieka, fešák. 2. mladík, ktorý chodí s dievčaťom, nápadník, milý...) Najskôr sa však ich pivovar volal Komanč po Indiánoch a komunistoch.

„Premenovali sme ho preto, lebo s tými dvoma komunitami nemáme nič spoločné,“ vysvetľuje Miro.

Všetko pivo, ktoré vyprodukujú, predávajú len vo svojom podniku. Snažia sa prispôsobovať chutiam konzumentov. Záhoráci majú radi pivo horké.

„Nám v Senici nič nechýba. Veď piva máme dosť,“ dodáva starší. „A keď si aj nejaké vypijeme, tu sa dá všade dostať veľmi ľahko pešo.“

Zvláštne. V&nbsp;jednej z&nbsp;mála historických budov, ktoré v&nbsp;meste zostali stáť, v&nbsp;kaštieli Machatka, je Záhorská galéria Jána Mudrocha a&nbsp;visí v&nbsp;nej moderné umenie. Kaštieľ má zaujímavú históriu. Dostavali ho v&nbsp;roku 1760. Autorom projektu je údajne rakúsky architekt Franz Anton Hillebrandt, ktorý bol riaditeľom verejných stavieb v&nbsp;Uhorsku.

Vedľa budovy je park, ktorý je dnes v&nbsp;žalostnom stave. Seničania poznajú kaštieľ pod názvom Machatka, podľa dievčenského mena poslednej majiteľky pred tým, než sa stal majetkom mesta. Alžbeta Pokorná bola za slobodna Machatová. Vyštudovala výtvarné umenie vo Viedni a&nbsp;ďalej ho učila vo svojom kaštieli. Peniaze získané z&nbsp;vyučovania rozdávala chudobným. Údajne bola krstnou matkou až 50 rómskych detí.

Kaštieľ darovala mestu Senica ešte pred znárodnením pod podmienkou, že v&nbsp;ňom budú mať doživotné právo užívania sestry Markovichové, učiteľky výtvarného umenia na Ľudovej škole umenia v&nbsp;Senici. Údajne to boli jej chovankyne.

Alžbeta Pokorná ilustrovala náboženské knižky, ktoré vydával Spolok sv. Vojtecha v Trnave. V kaštieli po nej nič nezostalo. Sestrám Markovichovým ponúkalo mesto byt, oni ho však odmietali, až kým jedna z nich nezomrela. V&nbsp;kaštieli sa cítili ako doma aj napriek tomu, že v&nbsp;ňom mali vymedzený priestor.

Prvého decembra v&nbsp;roku 1984 vznikla v&nbsp;kaštieli Záhorská galéria, ktorá v&nbsp;roku 2011 dostala k&nbsp;názvu aj meno známeho akademického maliara Jána Mudrocha. Do mája tohto roka galérii šéfoval Štefan Zajíček. Novým riaditeľom senickej galérie je Roman Popelár (46), Bratislavčan, ktorý prišiel do Senice cez Trnavu, kde študoval a&nbsp;pracoval v Galérii Jána Koniarka.

„Galéria v&nbsp;Senici bola dlho za kopčekmi v&nbsp;akomsi závetrí. Určite treba zachovať časť regionálneho programu, treba však dať priestor aj mladým výtvarníkom. Veľa ľudí odtiaľto chodí študovať do Bratislavy na vysoké školy výtvarných a&nbsp;múzických umení. Po skončení škôl sa mnohí vracajú do svojich rodísk a&nbsp;snažia sa oživiť kultúru. Mladí akoby tu doteraz nedostávali ktovieakú veľkú šancu ukázať sa. Treba im dať príležitosť.“

Riaditeľ je po mame Záhorák. Na mentalitu miestnych sa teší. Je podľa neho jedinečná.

„Ťažko ju porovnávať. Tunajší svet je pomalý, komótny. Ľudia akoby mali snahu nevnímať problémy osudovo. Niekedy sa mi to ani veriť nechce, rozmýšľam, či sú takí skutočne, alebo len navonok.“

<h3>Lucia Donovalová (34)</h3>
&nbsp;
Som z Čierneho Balogu. Do Senice ma doviedol priateľ, ktorý hrá v Záhoráckom divadle. Raz som prišla na záskok hrať Aničku Jurkovičovú. Vypadla im hlavná postava. Tak sa mi to zapáčilo, že som zostala. Čierny Balog je pre mňa rodisko a Senica je mojím druhým domovom. Milujem divadlo a som rada, že hrám. Sú tu skvelí ľudia a majú tu výborný kebab. Na prvý pohľad vyzerá mesto možno sucho, ale pre mňa je to tu kultúrna metropola, v ktorej mi chýba možno len viac kaviarničiek, ktoré by boli miestami, kde sa ľudia stretávajú, ukazujú, čo dokážu, a odovzdávajú si skúsenosti.
&nbsp;
<h3>René Veis (20)</h3>
&nbsp;
Som Seničan. Sme pohodové mestečko. Žijem tu odmala kúsok od „kulturáku“. Je tu čo robiť. Ja aj pracujem v Senici. Žiadne obrovské výhody v tomto meste nevidím, nemáme tu žiadne pamiatky. Sme skôr priemyselné mesto. V čase, keď tu bola fabrika, sem ľudia prichádzali za prácou viac ako za kultúrou. Možno by sme tu mohli mať aj my nejaké väčšie nákupné centrum. Ľudia sa dnes väčšinou túlajú po obchodoch. Dnešný život už nie je o kultúrnych pamiatkach. Všetci „šopingujú“.

Slovenské mesto, v ktorom socialistická výstavba zhltla takmer všetko

Výber pre vás

Slovenské mesto, v ktorom socialistická výstavba zhltla takmer všetko

Súvisiace články

Kedysi zabudnutá obec dnes láka okolie. Práce miestnych remeselníkov nájdete po celom svete

Slovenské mestečko so svetovou atrakciou: Miestna šikmá veža sa nakláňa takmer o meter!

Prežili vojnové peklo: Z hrdinstva ľudí tejto obce budete dojatí

Bez ťažoby dlžoby: V malej obci sa radi chvália, že ich osídlenie existuje už od 9. storočia

Nenápadné mesto serverného Gemera sa pokúša o reštart: Ako chce zatočiť s nezamestnanosťou?

Výber pre vás