Prvá písomná zmienka: rok 1362

Lokalizácia: okres Prievidza, kraj Trenčiansky, orografický celok Hornonitrianska kotlina

Počet obyvateľov: 1 263 (617 mužov, 645 žien)

Vývoj nezamestnanosti – okres Prievidza (vždy ku koncu roka): 2012 - 12,97 %;2013 - 13,90 %; 2014 - 12,47 %; 2015 - 10,37 %; 2016 - 8,13 %; 2017 - 5,14 %; 2018 - 4,46 %; 2019 (júl) - 4,52 %

Tunajší ľudia si vďaka práci v baniach vystavali domy, chlapi mali dobré zárobky a rodinám sa zvýšila životná úroveň. Na druhej strane intenzívna banská činnosť pôsobila v regióne veľkú devastáciu prírody, s ktorej dôsledkami tu bojujú dodnes.

Ľudia v regióne trpia nedostatkom pitnej vody, vyschýnajú vodné toky a úbytok vody pozorovať všade v okolí. Čoraz častejšie sa tu skloňujú slová ako akčný plán, rekonštrukcia, rekultivácia a revitalizácia.

V obci nechýba občanom takmer nič, je tu vybudované solárne pouličné osvetlenie, multifunkčné ihrisko, 70 obecných nájomných bytov, športový areál, multifunkčné ihrisko, plynofikácia, kanalizácia a novozrekonštruovaná hlavná komunikácia. Na rade sú rekonštrukcie miestnych komunikácií.

Vitajte, vykročí nám v ústrety Štefan Mjartan (65), prvý muž obce, ktorý zastáva funkciu starostu už šieste volebné obdobie, nepretržite od roku 1998. Pevný stisk ruky a priamy pohľad hovoria, že máme pred sebou pracovitého a úprimného človeka.

Vraví sa, že najlepšie slová sú skutky, a tak sa hneď pýtame, čo sa v obci za čias jeho šéfovania zmenilo k lepšiemu a čím dnes môže podhorská obec zaujať návštevníkov.

„Hlavne sa zmenili ľudia, ich potreby, medziľudské vzťahy a tiež pohľad ľudí na život. Mrzí ma, že dnes si už akoby nevieme život vychutnávať, málo si pomáhame, málo sa stretávame, často sa stránime spoločnosti.

Doba je strašne rýchla a my mnohé udalosti nedokážeme vstrebávať. Doba so sebou priniesla mnohé negatíva, často sa nepotrebujeme, najlepší radca je internet, nevieme komunikovať priamo, oveľa pohodlnejšie nám to ide z úkrytov, cez sociálne siete,“ hovorí sympatický starosta.

„Dalo by sa povedať, že naša obec má tri nosné charakteristiky. Sme obcou podhorskou, partizánskou a baníckou. Ležíme v pohorí Vtáčnik, v lone krásnej prírody, veľkými písmenami sme sa zapísali do bojov počas 2. svetovej vojny a banícka história sa tu nedá zaprieť.

Až 60 % našich občanov pracovalo v baniach, či už v bani Cigeľ, v nováckych baniach, alebo v Handlovej, kde pešo dochádzali cez hory. V lokalite Križkovce si dokonca baníci nechávali kosy a keď ráno vyfárali, čakala ich ďalšia šichta, muži kosili a neskôr prichádzajúce ženy trávu rozhadzovali a obracali,“ predstavuje nám obec a približuje život jej obyvateľov starosta.

Podujatia, ktoré obec organizuje, sa stali vychýrené nielen v regióne, ale aj celonárodne. Spomenúť treba Pochod vďaky, ktorého už 45. ročník sa uskutoční v januári budúceho roka. Alebo Partizánsku vatru, ktorá je najväčšou vatrou na hornej Nitre a teší sa veľkej obľube miestnych i cezpoľných, či futbalový turnaj SNP.

Všetkými týmito akciami si pripomíname odkaz SNP a odovzdávame ho mladším generáciám. Po Povstaní tu pomenovali aj telovýchovnú jednotu, TJ – Partizán Cigeľ. Podujatím, ktoré sa teší veľkej návštevnosti, je Cigeľská kosa.

„Kosiť ma naučil otec, tak ako aj mnohých iných chlapcov v časoch môjho detstva. Už ako 10-ročný som kosil, a aj keď to nebolo ešte dokonalé, otec ma vždy povzbudzoval a potom nenápadne po mne opravil.

Ako starostovi mi záležalo na tom, aby u nás vzniklo podujatie tohto formátu a pri jeho zakladaní som sa bol inšpirovať v Ostrom Grúni, kde s niečím podobným už mali skúsenosť. Tradíciu sme založili už v roku 2011.

Spomenúť musím občianske združenie Slovenský kosecký spolok, ktorý podobné podujatia podporuje na území celého Slovenska. Cieľom je pripomínať si a udržiavať tradície našich predkov. Oni takýmto spôsobom zaobstarávali potravu pre hospodárske zvieratá, ktoré im pomáhali prežiť.

Ďalšou rovinou je folklór, kosci kosia v krojoch, pričom každý kroj reprezentuje určitú oblasť, z ktorej súťažiaci pochádza. Popularita podujatí tohto typu narastá, okrem samotnej súťaže môžu návštevníci vidieť krásu slovenských krojov či vypočuť si ľudový spev. Ohlasy sú veľmi dobré, otázne je, či sa nám podarí tradíciu udržať, keď­že starí kosci umierajú a mladí nepribúdajú.

Po čase sa nám tu podarilo vytvoriť aj rekord, pri ktorom na jednej lúke kosilo až 71 koscov. Z obce máme aj kosca, ktorý dostal certifikát najstaršieho kosca sveta, kosil ešte aj vo veku nad 90 rokov, žiaľ, vlani vo veku 99 rokov umrel. Máme v obci dobrých koscov, dobrú úderku. Nás sa boja, keď niekam prídeme, že tiahneme na medailu,“ hovorí so smiechom starosta.

Reprezentovať a zasúťažiť si v kosení trávy chodia členovia spolku do Rakúska, Česka, Poľska Slovinska či Nemecka.

„Tento rok sme sa zúčastnili na súťaži v ruskom Jekaterinburgu. Navštívili sme aj približne sto kilometrov vzdialenú obec Arti, kde je jediný závod v Rusku, v ktorom vyrábajú kosy. Veľkú konkurenciu mali predtým v Číňanoch, ale technologicky už Rusi pokročili. Zo Slovenska sme tam tento rok boli štyria kosci, jeden z nás súťaž vyhral a ostatní sme sa umiestnili na 11., 12. a 14. mieste,“ prezrádza starosta.

A ako prebieha takáto súťaž ? Súťaží sa na lúkach s obrovskou výmerou, rôznym druhovým zložením tráv a ich výškou. Za koscom vždy ide časomerač a rozhodca, ktorý hodnotí kvalitu kosby.

„Keďže čas je spoľahlivý údaj, kvalita vždy zostáva diskutabilná, pretože je subjektívnym hodnotením každého rozhodcu. To má za následok aj sťažnosti a následné prehodnotenia.

Pri ponáhľaní alebo pri kosení tvrdej trávy zostávajú za súťažiacim často muzikanti, tak voláme osamelo stojace steblá, ktoré unikli kose. Tých každý kosec najradšej vidí čo najmenej, najlepšie je, keď je pokosená plocha čistá. Súťaží sa v rôznych kategóriách, kosia muži, manželia i deti. Kosci sú rozdelení aj do vekových kategórií.

Väčšinou sa počas súťaží kosci pasujú s plochou 50 štvorcových metrov, v Rusku sme kosili plochu až 200 metrov, čo bolo dosť náročné, človeka to riadne vyčerpá,“ hovorí starosta, ktorý je aj 4-násobným majstrom Slovenska v kategórií nad 60 rokov.

Do histórie obce sa zapísalo najmä obdobie SNP. V obci možno navštíviť Izbu revolučných tradícií, ktorú zjednodušene nazývajú aj pamätná izba.

Cez miestnu akčnú skupinu obec plánuje čerpať finančné prostriedky nielen na rekonštrukciu tohto minimúzea, ale tiež dvoch partizánskych bunkrov. V Prievidzskom okrese bolo v minulosti osem podobných pamätných izieb, dnes ostala len jedna – v Cigli.

„Po roku 1989 tu odrazu ,vyrástli‘ ľudia, ktorí by hneď všetko spojené s bývalým režimom rušili, ničili, búrali a najradšej takmer polstoročnú históriu vymazali z učebníc i pamätí ľudí,“ hovorí starosta.

Budovu, v ktorej je zriadená pamätná izba, daroval tomuto cieľu miestny rodák. Expozíciu nám otvára a prestavuje bývalý pedagóg a dlhoročný riaditeľ základnej školy v neďalekej obci Koš Vincent Chrebet (82).

Návštevníci si tu môžu pozrieť expozíciu s množstvom fotografií, dobové artefakty, expozíciu zbraní a munície, ale aj originálnu prísahu partizána. Pán Chrebet nás dopodrobna oboznamuje s históriou obce a pohnutými udalosťami vojnových rokov.

„Cigeľ právom dostal prívlastok partizánska obec, pretože jej obyvatelia vo veľkej miere podporovali partizánov z oddielu Major, ktorý bol súčasťou Hornonitrianskej partizánskej brigády. V okolí operovalo päť partizánskych oddielov, v lesoch nad obcou vznikol partizánsky oddiel Major, ktorého jadro tvorili občania Cigľa. Za svoju odbojovú činnosť bol však Cigeľ kruto potrestaný.“

Po tom, čo sa tu udialo, sa dá povedať, že tunajší obyvatelia považujú za nešťastný nie piatok trinásteho, ale sobotu trinásteho. Konkrétne trinásty januárový deň roku 1945, keď špeciálny oddiel SS obsadil obec. Za pomoc partizánom si tunajší obyvatelia mnoho vytrpeli.

Nemecké gestapo po obkľúčení dediny zatklo a vypočúvalo vyše sto chlapov, niektorých v tamojšej krčme kruto mučili a zastrelili, iných peši hnali do Prievidze, kde pokračovalo vypočúvanie a mučenie.

Statoční cigeľskí hrdinovia zomierali na následky mučenia, tých, čo zverstvá prežili, bez súdu popravili, niektorí našli smrť v koncentračných táboroch. Ako symbol vďaky a úcty k obetiam obec každoročne v januári organizuje Pochod vďaky SNP.

Pochod vďaky SNP je športové podujatie, ktoré len v tomto roku navštívilo 2 700 registrovaných a ďalšie stovky nezaregistrovaných účastníkov. História podujatia sa začala písať pred 44 rokmi.

Na prvom ročníku sa zúčastnilo asi 30 občanov Cigľa, dnes je toto kvalitné podujatie také spropagované, že ho absolvujú ľudia z celého Slovenska. Výsledkom je, že kuchári varia 13 kotlov gulášu, zabezpečená je horská služba a všetky potrebné opatrenia.

V obci Cigeľ má bohatú históriu bežecké lyžovanie, pri dostatočnej snehovej pokrývke je k dispozícii približne 40 km upravených bežeckých tratí a bežkári tu nájdu 25-kilometrový veľký a 15 km dlhý malý okruh.

Širokému okoliu a zástancom zjazdového lyžovania je známy lyžiarsky areál, ktorý na športové vyžitie ponúka lyžiarsky vlek osadený prepravným zariadením Tatrapoma H 130.

Umelo osvetlená zjazdovka s celkovou dĺžkou 800 metrov a prevýšením 195 metrov ponúka možnosť večerného lyžovania a keďže stredisko disponuje zasnežovacím systémom, na prírodný sneh tu nečakajú. Hneď ako udrú prvé zimné mrazy, zjazdovku umelo zasnežujú, až pokým nie je pokrytá súvislou vrstvou snehu.

Začiatky budovania lyžiarskeho areálu a zjazdového lyžovania tu siahajú do rokov 1976 – 1977, keď sa na výstavbu lyžiarskeho vleku a zjazdovky podujala partia mladých dobrovoľníkov.

Na lokalite Miškej laz, ktorú bolo treba odlesniť, vyčistiť a pripraviť na montáž zariadenia, vtedy brigádnicky pomáhal Vincent Čertík (63) s bratom Jaroslavom, Štefanom Litviakom a Vladimírom Krauskom. Aj vďaka nim bol prvý lyžiarsky vlek spustený v roku 1979.

Vincent je aj členom turistického oddielu Partizán Cigeľ , pochodil Vrátnu i Gaderskú dolinu, absolvoval okolo 20 Pochodov vďaky i množstvo túr rôznej náročnosti, len na Kriváň má 14 výstupov.

„Obaja s bratom milujeme turistiku, Jaroslav tu zakladal oddiel, dodnes sa jej aktívne venuje. Minulý rok v auguste kúpili bratovi jeho synovia výstup na Gerlach a on ho ako 72-ročný aj zdolal,“ hovorí o staršom bratovi Vincent.

Emília Chrebetová (69) je cigeľská rodáčka, navštevovala tu základnú školu a po absolvovaní strednej ekonomickej školy v Prievidzi pracovala v rôznych zamestnaniach.

Niekoľko rokov chodila na brigádu na JRD Marcelová, pracovala v obchode, 10 rokov odrobila aj v bani Cigeľ, neskôr sa zamestnala na obecnom úrade. Pred asi dvomi desaťročiami založila spevácku skupinu Ciglianka, ktorú doteraz vedie.

„Mali sme 12 členov, chodievali sme na súťaže do bližšieho i vzdialenejšieho okolia, zúčastňovali sme sa na rôznych festivaloch. Spievame v kostole, na pohreboch, na Pochode vďaky, na 1. mája, na Deň matiek, v mesiaci úcty k starším, na fašiangy a na mnohých iných podujatiach. Najskôr sme mali rôzne kroje, neskôr sme si dali ušiť rovnaké, aby sme ladili spevom, ako aj výzorom.“

„Na zostavovaní návrhu obecného erbu pracovala naša rodáčka, akademická maliarka Emília Čisáriková-Mikušová spoločne s manželom akademickým maliarom Ladislavom Čisárikom a profesorom Jozefom Novákom. Uskutočnili rozsiahly výskum archívnych prameňov a použili znaky najstaršieho pečatidla z roku 1700.

Základ erbu tvorí čierny štít, v jeho strednej časti je umiestnené zlaté srdce, pričom čierna farba symbolizuje baníctvo a zlatá predstavuje žlté klasy obilia a s ním spojené poľnohospodárstvo,“ ukazuje nám starosta obecnú symboliku.

Keď sa ho na záver pýtame, ako sa mu podarilo vybudovať úspešnú obec, mnohé projekty a kvalitné podujatia, hovorí, že dôležití sú ľudia, ktorí nepoľavia a vždy sa snažia robiť všetko najlepšie, ako vedia a so srdcom. Nie nadarmo tu majú srdce ešte aj v erbe.

Denisa Helmecy (33)

Pochádzam z Popradu, manžel je z Rožňavy a pár rokov sme žili v Bratislave. Chceli sme však odísť do pokojnejšieho pro­stredia a keďže manžel si našiel prácu v Prievidzi, tak sme hľadali nejakú milú a peknú lokalitu. Rozhodnutie nakoniec padlo na obec Cigeľ, kde sme si kúpili starší domček. Veľmi sa nám tu páči.

Zuzana Struhárová (49)

Obec má výhodnú polohu, pohorie Vtáčnik a okolie obce ponúka množstvo turistických trás. Výstupy na okolité vrchy prinášajú krásne výhľady na všetky svetové strany, pozitívom je blízkosť okresného mesta Prievidza, vzdialeného asi 10 minút autom. Obec je vybudovaná na úrovni, máme tu krásny kostol i dom smútku, v pláne je vybudovať urnový háj, v obci funguje materská škola a prvý stupeň ZŠ. Negatívom je výstavba bytoviek v areály školy. Je škoda, že tu aj vplyvom výstavby bytových domov zanikla atmosféra dediny, kde sa každý s každým pozná a ľudia majú k sebe bližšie.

Katarína Svitková (47)

Máme tu krásnu prírodu, ktorá ponúka mnohé športové a rekreačné možnosti. Sme koncová obec, takže rastúci tlak dopravy tu až tak nepociťujeme. Dopravné spojenia sú tu dobré, obec je plynofikovaná, prednedávnom vybudovali kanalizáciu a zrekonštruovaná je aj hlavná komunikácia cez obec. Máme tu slušnú vybavenosť, obchod, lyžiarsky vlek i bežecké trasy. Negatívom je zlý stav bočných ciest.

Prežili vojnové peklo: Z hrdinstva ľudí tejto obce budete dojatí

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás