Jedno z miest, na ktorých sa podpísala socialistická výstavba. Doslova zožrala staršiu zástavbu. V Senici hltala takmer všetko.

Na námestí nie je žiadna staršia budova okrem Rímskokatolíckeho farského kostola Navštívenia Panny Márie, ktorý je akoby vystrčený všetkým na obdiv. Prvé osídlenie tu bolo už niekedy v neolite. Svedčia o tom aj kostrové hroby z mladšej doby halštatskej či rímske provincionálne sídlisko.

Archeológovia tu našli aj kostrový hrob a hradištné sídlisko a pohrebisko z čias Veľkej Moravy. Miestni sa v minulosti zaoberali najmä poľnohospodárstvom. 
Na začiatku 20. storočia v Senici vzniklo sociálne poľnohospodárstvo a odborárske organizácie.

Senica

Prvá písomná zmienka: Obec so slovanským osídlením z veľkomoravských čias je spomenutá už v roku 1217. Patrila hradu Hlohovec a od roku 1394 hradu Branč.

 

Lokalizácia: Mesto leží v juhovýchodnej časti Chvojnickej pahorkatiny, na pomedzí s Myjavskou pahorkatinou.

 

Počet obyvateľov: 20 324, stav k 31. 12. 2018.

 

Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Senica za september 2019: 4,78 %

Na počesť zajaca

Mestu v súčasnosti nerobia slávu odborári, ale skôr ochotníci. Záhorácke divadlo vzniklo v roku 2007. Snaží sa nadväzovať na bohaté tradície neprofesionálneho divadla v Senici.

„Naším zámerom je byť čo najprístupnejší najširšiemu diváckemu okruhu. Tvoríme pre deti i dospelých a pritom sa snažíme nepoľavovať zo svojich umeleckých ambícií. Pri inscenovaní klasických titulov k nim pristupujeme vždy moderne a aktuálne. Naše občianske združenie dáva priestor a príležitosť ochotníkom, študentom umeleckých škôl, ale aj vyštudovaným profesionálom,“ hovorí umelecký vedúci Ivan A. Fodor (55), ktorý je súčasne zamestnancom miestneho domu kultúry a učí na miestnej základnej umeleckej škole.

Špecifickým znakom Záhoráckeho divadla je, že predstavenia uvádza prevažne v záhoráckom dialekte, čím sa snaží posilniť zdravý lokálpatriotizmus a dokázať, že aj v nárečí sa dá robiť vážne umenie. Ivan Fodor je rodený Unínčan.

„Som pravý Záhorák. K divadlu som sa dostal ako vnútorný disident, ktorý sa po návrate z vojenčiny snažil realizovať. V 80. rokoch to v kultúre vrelo,“ spomína.

„Keby som bol hudobne nadaný, tak by som isto hral v nejakej kapele. Hľadal som niečo, kde by sa všetky moje nevýhody dali oklamať. Prišiel som na to, že v divadle je z každého umenia kúsok a že by som sa tam hádam dokázal uplatniť. Tak sme začali v Senici robiť alternatívne divadlo.“

Spočiatku hrávali na ulici alebo počas trampských stretnutí. Neskôr sa dostali aj do „kulturáku“. Divadlo sa volalo HON. Hľadať v tom nejakú skratku či hlbší význam je zbytočné.

Uprostred Námestia oslobodenia je na chodníku vyobrazený znak mesta.
Uprostred Námestia oslobodenia je na chodníku vyobrazený znak mesta.
Zdroj: Vladimír Kampf

„Zdalo sa mi to úderné. V čase založenia boli všelijaké komisie, ktoré potrebovali nájsť vo všetkom vysvetlenie. Hovorili sme, že je to odvodené od honu na posledného zajaca, ktorého ulovili v Smrdákoch minulý týždeň poľovníci. Vymysleli sme si historku, že je to na počesť toho zajaca. Po revolúcii som niekoľko rokov podnikal až roku 1989. S divadlom som mal prestávku. Mal som strednú elektrotechnickú školu, ale elektrotechnika mi nikdy k srdcu neprirástla.

Založil som firmu, ktorá ťažila kalamitné drevo vo vojenských lesoch. Keď to už išlo od desiatich k piatim, prihlásil som sa na bábkovú réžiu a dramaturgiu. Dostal som sa tam ako 34-ročný. Bol som spolu s Dušanom Vicenom a Silvestrom Lavríkom jedným z najstarších študentov. Vyzeral som ako starší brat mojich spolužiakov, ale ešte nie úplne ako tatko. Diaľkovo sa to študovať nedalo, tak som musel denne. Škola mi dala dosť. Hlavne čo sa týka dodržiavania plánov a termínov. Keď sme robili alternatívu, nikto ani netušil, o čom to je, ani my sami. Bola to ťažká avantgarda. Keď som skončil školu, vedel som, že sa divákovi treba priblížiť.“

V repertoári senického divadla je aj 1. bábkový horor. Janíček Okúsánek Nenásytný je pôvodná moderná bábková hra autora Ivana A. Fodora podľa slovenskej ľudovej rozprávky Janko Polienko alebo českej rozprávky Otesánek.

Koniec somára

Záhorácke divadlo v súčasnosti hrá klasiku, ku ktorej sa snaží pristupovať po svojom.

„Snažíme sa ísť proti hlavnému názorovému prúdu. Myslím, že ako amatérske divadlo si môžeme dovoliť viac. Moderné divadlo by malo obsahovať aj nejaké politikum, aby to nebol iba folklór, keď už hráme v záhoráckom dialekte. Zabodovali sme Rómeom a Júliou. Každý bol zvedavý, aká blbosť z toho vznikne. Malo to veľký úspech.“

Po divadle v záhoráčtine v Senici vyrástli po dedinách v blízkom i vzdialenejšom okolí ďalšie.

„My pridávame do našich hier okrem klasiky a folklóru aj útočnú doktrínu. Každé poriadne divadlo by malo mať aj nejaký cieľ či poslanie. Založili sme ZSSR – Záhorácku sebestačnú svojpomocnú republiku. Je to síce recesia, ale snažíme sa ňou vrátiť Záhoriu vlastnú identitu. Sme separatisti v dobrom zmysle slova.“

Hlavným mestom ZSSR je, samozrejme, Senica. Trhákom Záhoráckeho divadla sú v súčasnosti Svatojánské drímoty alebo Sen noci svätojánskej po záhorácky. Dej hry sa odvíja v lokalite Zámčisko, kde je významné archeologické 
nálezisko a viažu sa k nemu aj miestne legendy. Súčasťou predstavenia býval aj naozajstný oslík Baltazár.

Záhorácky šaman zo senického divadla.
Záhorácky šaman zo senického divadla.
Zdroj: Vladimír Kampf

„Spočiatku s nami hrával. Našťastie sme sa pre to nestali tŕňom v oku Slobody zvierat. Žiaľ, v Novom meste nad Váhom počas festivalu ho kolega priviazal, nech sa pasie. Nevšimol si, že to bol tisový kríček, ktorý je pre kone jedovatý. Nevšimli sme si, že z neho okoštoval, až keď sa zvalil na zem. Do piatich minút bolo po ňom, ani sme mu veterinára nestihli zavolať,“ spomína na smutný koniec štvornohého ochotníka.

V súčasnosti musia hrať jedného naozajstného somára dvaja dvojnohí.

Ivan má jednu zo záhoráckych metropol rád.

„V Senici nie je architektúra, do ktorej by sa dalo zaľúbiť. Ja som si za 40 rokov, čo tu žijem, zvykol na ľudí. Oproti iným mestám, ktoré majú bohatšiu architektúru, v Senici stretávam kopu dobrých, kultúrne naladených ľudí. Vnímam ich ako otvorenejších. Mesto má bohatú históriu, ktorú na prvý pohľad nevidno. Treba ísť do archívu a hľadať v dejepise. Žiaľ, všetko to prekryla socialistická výstavba. Ale náš divadelný festival Senická divadelná horúčka dokáže aj v socialistickej budove spríjemniť ľuďom život.“

Život v autobuse.

Mladí manželia žijú v autobuse. Viete si predstaviť takéto bývanie?

Populárne články
V seriáli Horná Dolná exceluje po boku Petry Polnišovej ako Juraj Brmbalík.

Dano Heriban odolával ponukám televízií až 10 rokov. Prečo tak dlho váhal?

Bývalí spolužiaci urobili niečo, čo ich bude navždy spájať.

Hrdinský skutok školákov: Z horiacej budovy pomohli zachrániť desiatky detí

Ilustračná snímka

Na Slovensko mieri svetlo z Betlehema. Symbol lásky a nádeje prinesú skauti

Obezita prináša zhoršenú kvalitu života.

Najrozšírenejšie metabolické ochorenie zabíja viac ľudí než podvýživa! Ako sa vyhnúť obezite?

Ilustračná snímka

Chobotnica menila farby počas spánku. Snívalo sa jej?

Countdown zaviedla NASA.

Zaviedla countdown NASA?

Zobraziť viac
Diskusia