Mária Mišovičová

Alexander Selkirk nebol prvým človekom, ktorý strávil na opustenom ostrove dlhší čas. Pred ním podobný osud postihol mnohých námorníkov, dokonca aj cestujúcich na lodiach a&nbsp;viacerí z&nbsp;nich žili v&nbsp;samote dlhšie ako spomínaný námorník, ktorý strávil bez ľudí štyri roky a&nbsp;štyri mesiace. Lenže ich osud nikto nezvečnil v&nbsp;knihe či neoboznámil s&nbsp;ním verejnosť. Preto sa o&nbsp;tom nik nedozvedel. V&nbsp;prípade Alexandra Selkirka to bolo inak. Po návrate do civilizácie sa o&nbsp;jeho nevšednom životnom príbehu dozvedelo celé Anglicko. Vyrozprával ho totiž kapitánovi lode, ktorá ho zachránila, Woodesovi Rogersovi. Ten neskôr opísal vo svojom cestopise jeho osamelý život na opustenom ostrove.

Keď sa Rogers stal guvernérom na Bahamských ostrovoch, pri jednej spoločenskej príležitosti cestopisom zaujal svojich hostí, medzi ktorými bol aj známy spisovateľ Daniel Defoe. Autor slávneho diela ešte počas života Alexandra Selkirka vydal knižku o&nbsp;podivuhodných dobrodružstvách Robinsona Crusoa a&nbsp;čitatelia si hlavného hrdinu stotožnili so skutočným námorníkom. Lenže v&nbsp;románe je oproti realite viacero odlišností: jeho dej sa odohráva uprostred tropických oblastí Brazílie, vystupujú v&nbsp;ňom kanibali a&nbsp;sluha Piatok. V&nbsp;skutočnej samote Alexandra Selkirka to však bolo inak.

Narodil sa v&nbsp;roku 1676 v&nbsp;rybárskej dedine Lower Largo v&nbsp;Škótsku. Bol siedmym synom obuvníka a&nbsp;garbiara a&nbsp;ženy v&nbsp;domácnosti. Rodičia to s&nbsp;ním nemali ľahké. Škola ho nezaujímala, a&nbsp;pretože doma nikdy nebolo peňazí nazvyš, otec rozhodol, že sa v&nbsp;jeho dielni priučí remeslu. Nepáčilo sa mu to, jeho odmalička priťahovalo more. No otec nepopustil a&nbsp;ako deväťročný sa ocitol medzi kožami a&nbsp;nástrojmi, ktoré boli pre neho neznáme. Nespokojnosť s&nbsp;prácou v&nbsp;dielni dával najavo svojím správaním. V&nbsp;desiatich rokoch vyhľadával bitky, na napomenutia dospelých používal výrazy, ktoré ich poburovali, chýbala mu úctivosť v&nbsp;kontakte s&nbsp;nimi.

V&nbsp;čase dospievania začal holdovať alkoholu. Nebolo dňa, keď by nešiel do prístavnej krčmy a&nbsp;v&nbsp;partii popíjajúcich mladíkov netrávil večer. Cestou domov zastavoval ľudí, s&nbsp;ktorými sa púšťal do škriepok a&nbsp;tie sa takmer vždy končili ruvačkami. Často sa dostával do problémov so zákonom. Lenže neplatilo na neho nič. Keď ho v&nbsp;devätnástich opitého vykázali z&nbsp;kostola pre urážlivé správanie veriacich a&nbsp;hrozilo mu väzenie, aby sa vyhol obvineniam, ušiel z&nbsp;domu a&nbsp;dal sa najať na loď. Po siedmich rokoch na mori sa vrátil nakrátko domov, no po pästnom súboji s&nbsp;otcom a&nbsp;bratmi hľadal útočisko pred postihom opäť na lodi.

Pripojil sa ku korzárskej výprave známeho učenca a&nbsp;cestovateľa Williama Dampiera. Korzári neboli obyčajní piráti či morskí lupiči. Nepracovali na vlastnú päsť, ale chránila ich krajina, ktorej slúžili. V&nbsp;čase, keď sa Alexander Selkirk pridal ku korzárom, viedlo Anglicko vojnu proti Španielsku. Na základe kráľovskej listiny boli poverení na pobreží Južnej Ameriky napádať a&nbsp;plieniť španielske obchodné lode&nbsp;aj osady nepriateľa.

Túto činnosť uskutočňovali na súkromných lodiach, väčšinou na galérach, ktoré nikdy neboli súčasťou ozbrojených síl danej krajiny. Korisť si preto buď nechávali celú, alebo po dohode časť odovzdali do štátnej pokladnice. Ušlo sa z&nbsp;nej aj posádke galéry. Ale pravdupovediac, pomer koristi bol vždy v&nbsp;prospech korzárov, čo si uvedomovali aj na panovníckom dvore. Dôkazy však nemali, korzárov potrebovali, preto túto tému nikdy bližšie nerozvíjali. Takíto ústupčiví však neboli Španieli. Ak sa im podarilo zajať korzárov, bez ohľadu na kráľovské poverenie ich obesili rovnako ako lúpežných pirátov.

Cestovateľ Dampier sa vydal na výpravu proti španielskym lodiam na lodi Cinque Ports. Velil jej kapitán Charles Pickering. Matematické schopnosti a&nbsp;vedomosti získané počas predchádzajúcich plavieb na mori zaistili Alexandrovi Selkirkovi miesto navigátora. Počas prvého roku plavby na lodi zomrelo veľa námorníkov na neznámu chorobu postihujúcu tráviaci trakt. Zomrel aj kapitán Pickering a&nbsp;vtedy Selkirk spozornel. Dovtedy sa príliš nezaujímal o&nbsp;posádku, ale po smrti veliaceho dôstojníka si začal pozornejšie všímať loď i&nbsp;jej členov. Zistil, že plavidlo je napadnuté červotočom, na niektorých miestach bol trup lode nahnitý a&nbsp;presakovala tadiaľ voda, až sa Selkirk obával, že sa môže roztrhnúť. Jeho pripomienky nový kapitán ignoroval, nevenoval im žiadnu pozornosť a&nbsp;galéra ďalej pokračovala vo svojej lúpežnej činnosti.

To radšej zostanem na tomto ostrove, než sa plaviť na potápajúcej sa lodi.

V&nbsp;septembri roku 1704 priplávali k&nbsp;ostrovu Más a&nbsp;Tierra ležiacom asi 670 kilometrov od pobrežia dnešného Čile. Kapitán tu chcel doplniť pitnú vodu a&nbsp;hneď pokračovať v&nbsp;plavbe. Alexander Selkirk mal už dostatočné moreplavebné skúsenosti a&nbsp;začal ho presviedčať, že loď je v&nbsp;zlom stave a&nbsp;treba ju opraviť. Ich vzájomné dohadovanie sa skončilo hádkou, ktorú mladý námorník ukončil slovami: <em>„To radšej zostanem na tomto ostrove, než sa plaviť na potápajúcej sa lodi.“</em> Očakával, že sa k&nbsp;nemu pridajú aj ostatní členovia posádky a&nbsp;kapitán pod tlakom odloží plavbu a&nbsp;začne s&nbsp;reparovaním lode.

Nestalo sa to. Námorníci mlčali, tak kapitán využil ich váhavosť a&nbsp;splnil Selkirkovi jeho neuvážene vyslovenú žiadosť: do rúk mu vložil sekeru, nôž, pušku s&nbsp;malou zásobou guliek a&nbsp;pušného prachu, hrniec, zopár vecí na oblečenie, tabak, kresadlo, Bibliu a&nbsp;vystrčil ho na pevninu. Keď Selkirk zistil, že ho nik nenasleduje a&nbsp;posádka sa len mlčky prizerá, uvedomil si, že to zrejme prehnal. Chcel sa vrátiť nazad, ale kapitán ho už na loď nepustil, kázal rozvinúť plachty a&nbsp;galéra odplávala. Selkirk ľutoval, že sa postavil proti kapitánovi, no ako ukázali neskoršie udalosti, svojím rebelantstvom si zachránil život. Loď o&nbsp;krátky čas stroskotala pri brehoch ovládaných Španielmi. Námorníci, ktorí prežili, skončili v&nbsp;otrasných podmienkach vo väzení v&nbsp;peruánskej Lime.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Ani prvé chvíle na pustom ostrove však neboli žiadna výhra. To si Alexander Selkirk uvedomil doslova po pár hodinách. Ak chcel prežiť, nemohol podľahnúť zúfalstvu, ktoré ho prepadlo. Presviedčal sám seba, že onedlho sa objaví loď, na palube ktorej odpláva do civilizácie. Prvú noc strávil na pobreží, spal pod holým nebom. Aj tie nasledujúce. Zakrátko pochopil, že to nie je riešenie a&nbsp;musí mať „strechu“ nad hlavou. Aj keď na krátky čas. Na obzore sa však v&nbsp;najbližších mesiacoch neukázalo žiadne plavidlo.

Na svahu neďaleko mora si preto vyhĺbil dve menšie jaskyne. Jedna mu slúžila ako príbytok, v&nbsp;druhej mal uložené potraviny a&nbsp;náradie. Vo vnútrozemí ostrova si vybudoval ďalší prístrešok pre prípad, že by sa potreboval skryť pred nežiaducimi návštevníkmi. Zriadil tam tiež ohradu pre zvieratá. Vnútri ostrova sa páslo množstvo divých kôz, ktoré námorníkovi dávali mlieko, mäso i&nbsp;vlnu. More ho zásobovalo rybami, prílohu si robil z&nbsp;divorastúcej repy, kapusty a&nbsp;z&nbsp;rôznych druhov bylín, chuť jedlu dodávali zrnká korenia. Našiel aj stromy so slivkami.

Na ostrove, našťastie, neboli predátory ani iné nebezpečné zvieratá. Aby Selkirk nestratil pojem o&nbsp;čase, vyrobil si z&nbsp;dreva kalendár, denne čítal Bibliu, veľa sa modlil a&nbsp;spieval žalmy, nechcel zabudnúť jazyk. Podľa vlastných slov sa z&nbsp;neho stal lepší kresťan než kedykoľvek predtým. To, čo v&nbsp;dospievaní odmietal, teraz akoby našiel. Spracúvanie kozej kože, čo podchytil v&nbsp;otcovej dielni, využíval pri oprave šiat alebo pri výrobe nových, ušil si z nej aj obuv či prikrývky. Na šitie používal klinec.

Vyriešil aj počiatočnú frustráciu z&nbsp;hlodavcov vo svojom príbytku. Domestikoval divé mačky a&nbsp;tie držali v&nbsp;bezpečnej vzdialenosti najmä potkany. Keď chcel šetriť obuv, začal chodiť po ostrove bosý a&nbsp;postupne mu prestala prekážať stvrdnutá koža na chodidlách. Dvakrát zbadal na obzore loď a&nbsp;myslel si, že už sa blíži jeho vyslobodenie. Obe plavidlá však patrili Španielom. Do ich rúk sa nechcel dostať, preto sa skryl vo vnútrozemí. Až tretia loď, po štyroch rokoch a&nbsp;štyroch mesiacoch v&nbsp;izolácii, ho zachránila. Bola to anglická loď s&nbsp;už spomínaným kapitánom a&nbsp;neskôr guvernérom Bahám Woodesom Rogersom. Selkirk sa pridal k&nbsp;posádke.

Počas pobytu na ostrove Alexander Selkirk nezabudol nič zo svojich námorných schopností. Preto mu jeho vysloboditeľ Rogers po jednej korzárskej výprave ponúkol miesto kapitána na zajatej lodi. Po niekoľkoročnom pobyte na mori sa stal z&nbsp;neho bohatý muž a&nbsp;v&nbsp;roku 1711 sa konečne vrátil do Anglicka. Strávil niekoľko rokov na pevnine, dokonca po 22 rokoch navštívil aj svoju rodnú dedinu a&nbsp;blízkych. Ale usadiť sa v&nbsp;nej ani v&nbsp;inom anglickom meste ho nelákalo.

Po pár mesiacoch odišiel od rodiny do Londýna a&nbsp;po niekoľkotýždňovej známosti sa v&nbsp;ňom v&nbsp;roku 1717 oženil so 16-ročnou Sophiou Bruceovou. Ani manželstvo s&nbsp;mladou ženou ho neudržalo na pevnine. Ešte v&nbsp;tom istom roku sa vrátil na more. Tentoraz ako poručík v&nbsp;kráľovskom námorníctve. Pri jednej zastávke v&nbsp;prístave Portsmouth si našiel milenku Frances Candesovú, ovdovenú majiteľku hostinca. Tá ho presvedčila, aby sa ňou oženil. Selkirk súhlasil napriek tomu, že v&nbsp;Londýne na neho už jedna manželka čakala. K&nbsp;nej sa však nikdy nevrátil.

Ale ani pri svojej druhej žene nevydržal dlho doma. Opäť ho zlákalo more a&nbsp;kráľovské námorníctvo. Počas plavby ochorel na žltú zimnicu a&nbsp;v&nbsp;decembri 1721 ako 45-ročný zomrel. Pochovali ho do vôd Atlantiku pri západnom brehu Afriky. Po jeho smrti sa rozpútal spor o&nbsp;dedičstvo. Nárokovali si naň obe manželky. Nakoniec na základe závetu pripadlo hostinskej Frances. Sophii neodkázal nič, celý život prežila v&nbsp;chudobe. Podľa pamätníkov neraz ľutoval, že opustil „svoj“ ostrov Más a&nbsp;Tierra v&nbsp;súostroví Juan Fernandez. A&nbsp;keď trávil hoci len krátky čas na súši, vyhľadával samotu.

Na prilákanie turistov pomenovali Čiľania jeden malý, neznámy ostrov v&nbsp;súostroví podľa Alexandra Selkirka, a&nbsp;ten, na ktorom tento námorný dobrodruh skutočne nútene žil, nazvali Ostrov Robinsona Crusoa. V&nbsp;Selkirkovej rodnej dedine však na neho nezabudli, stojí tam jeho socha.

Skutočný Robinson: Vyriekol želanie, ktoré sa mu splnilo, a strávil štyri roky osamote

Výber pre vás

Skutočný Robinson: Vyriekol želanie, ktoré sa mu splnilo, a strávil štyri roky osamote

Súvisiace články

Postrach prérie: Sediaci býk bol posledným mužom svojho ľudu, ktorý zložil zbrane

Pásomnica aj pijavice: Naši predkovia používali na redukciu hmotnosti šialené prostriedy

Tvorili pre Alžbetu II. či princeznú Dianu: Ascherovci do textilného biznisu zlákali aj Picassa

Rozporuplný svet autora ALICE V KRAJINE ZÁZRAKOV: Knihy vraj písal pod vplyvom drog

Výber pre vás