Boj s nadváhou nie je príznačný iba pre našu modernú dobu. Stoly prehýbajúce sa pod lahôdkami lákali po stáročia i predchádzajúce generácie. Po opulentných hostinách nasledovali často pôstne dni a rôzne DIÉTY.
Schudnúť túžili už starovekí Gréci a Rimania. Išlo im však o zdravie a fyzickú kondíciu, nie o estetickú záležitosť. Vyznávali antickú filozofiu striedmosti a starostlivosti o telo a ducha. Významný grécky lekár Hippokrates o obéznom človeku vyhlasoval, že má choré telo a skazenú morálku. Takýmto pacientom on i jeho kolegovia odporúčali ľahkú stravu, ťažkú fyzickú prácu a pomalý beh. A k tomu im ordinovali klystír s morskou vodou a dávenie po jedle, najmä po obede. Ani stredovek sa nevyhol problémom s obezitou. Nadmernou váhou trpel napríklad v ranom období tejto historickej epochy anglický kráľ Viliam I., známy ako Viliam Dobyvateľ. Bol taký ťažký, že sa nevládal posadiť na koňa. Preto sa rozhodol, že nebude prijímať žiadnu potravu a bude len piť, a to iba tekutiny s obsahom alkoholu.
Takáto diéta zrejme splnila svoj účel, pretože neskôr zomrel na následky pádu z koňa. V stredoveku sa prvýkrát objavila tučnota ako výrazný problém v 11. storočí. Vidiecky ľud nadváhou netrpel. Napriek fyzickej práci sa stravoval striedmo, jedol najmä obilné kaše a dopestovanú zeleninu. Mäso sa na jeho stole objavovalo sporadicky. Zato na telách bohatých mešťanov a šľachty sa viditeľne odzrkadľovalo lukulské hodovanie. Dopriavali si najmä pečené mäso a hojne ho zapíjali vínom. K tomu torty, ktoré dali poriadne zabrať ich tráviacemu traktu. Úľavu im podľa vtedajších lekárov a rôznych mastičkárov malo priniesť prikladanie pijavíc na telo, púšťanie žilou alebo klystír, rôzne močopudné prostriedky či preháňadlá. Tí, ktorí sa takýmto kúram podrobili a neutrpeli psychickú ujmu, mohli hovoriť o šťastí. O tom, že sa obezita v stredoveku dosť rozmohla, svedčí i báseň o životospráve z 12. storočia nazvaná Salernské pravidlá zdravia.
˃˃˃ Viac obrázkov k článku nájdete v galérii. ˂˂˂Nenásytní králi
Medzi panovníkmi vynikal striedmosťou cisár Karol IV. Počúval rady lekárov, pokiaľ šlo o jeho stravovanie, na ich odporúčanie jedol iba dvakrát denne, a ak sa zúčastnil na veľkolepej hostine, ďalšie dni sa postil. Zato francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorý vošiel do histórie ako kráľ Slnko, si na odriekanie v jedle nepotrpel. Jeho osobný lekár Charles Bouvart sa neraz chytal za hlavu, keď ho zavolali liečiť následky kráľovej pažravosti. Na posedenie zjedol štyri taniere rôznych polievok, kus baranieho mäsa upečeného vo vlastnej šťave s cesnakom, bažanta, jarabicu, dva poriadne kusy šunky, tanier sladkostí, misu šalátu, ovocie a kompóty. Jeho mladší brat Filip I., orleánsky vojvoda, bol na tom s jedením rovnako. Chutilo mu až nadmieru. Na večeru si dal celú šunku, dvanásť slúk, veľký hrniec kaše, kopu šalátu a mandle.
Obaja bratia jedlo mimoriadne milovali a ich osobnému lekárovi nezostávalo nič iné, len im dávať ročne stovky klystírov. A rôzne diéty k tomu. O Ľudovítovi XIV. sa zachovali záznamy, podľa ktorých mu lekár v jednom roku predpísal 212 klystírov, 215 preháňadiel a 47-krát mu púšťal žilou. Od roku 1647 až do smrti v roku 1715 dostal spolu dvetisíc dávok preháňadla a niekoľko stoviek klystírov. Nadmernou chuťou do jedla netrpeli iba muži. Manželka Ľudovíta XV. Mária Leszczyńská sa tak prejedla fíg a melónov so zmrzlinou, že jej to urýchlilo pôrod. Inokedy zasa zjedla 1 500 ustríc. Kráľ sa domnieval, že nadišla jej posledná hodina, tak poslal po kňaza, aby jej udelil posledné pomazanie. Organizmus kráľovnej sa však aj po takomto obžerstve pozviechal, Ľudovít XV. sa stal vdovcom až omnoho neskôr.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
