Marcela Fuknová

Pani Lýdia nás víta vo svojom útulnom byte napečenými kysnutými koláčmi. „Robím si každý týždeň tri plechy. V&nbsp;chladničke mám cesto na langoše, zajtra chcem variť fazuľovú polievku a&nbsp;k&nbsp;nej jedávam langoše. Teraz som tu mesiac mala zaťa a&nbsp;vnučku s&nbsp;dvomi pravnukmi, majú päť a&nbsp;tri roky, varila som im každý deň. Aj sebe varím vždy čerstvé jedlo, nemám rada zohrievané,“ oznamuje nám dáma, ktorá je na svoj vek v&nbsp;neuveriteľnej kondícii. Na naše zvedavé otázky, kto jej upratuje, sa len zasmeje: „No ja. Každý deň upracem niečo. A&nbsp;veľa chodím von, medzi ľudí. Keď sedím doma, bolia ma nohy,“ konštatuje.

Aj vo svojom veku stále cestuje medzi Amerikou, kde má celú rodinu, a&nbsp;Slovenskom. Do Bratislavy naposledy priletela v&nbsp;máji. „Blízki sa o&nbsp;mňa aj boja, že som tu sama. Ale ja nie som sama, mám množstvo priateľov a&nbsp;okrem toho som s&nbsp;nimi na Skype každý deň,“ vyhlási rezolútne. Aj 95. narodeniny plánuje osláviť v&nbsp;Amerike, chcela by zaletieť do Las Vegas. „Mojou slabosťou je totiž hra v&nbsp;kasíne,“ smeje sa. Hoci má americké občianstvo, na Slovensko sa v&nbsp;roku 1990 s&nbsp;manželom vrátila po 33&nbsp;rokoch a&nbsp;odvtedy žije v&nbsp;oboch krajinách. „Viete, ako to je. Stromy zhadzujú listy ku koreňom,“ hovorí žena, ktorá má za sebou pohnutý životný príbeh.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Dve manželstvá</h3>
Pani Lýdia pochádza z&nbsp;Cífera a&nbsp;počas slovenského štátu sa vyučila v&nbsp;Bratislave za krajčírku. „Bol to veľmi dobrý salón, šitie ma však veľmi nebavilo, oveľa viac ma zaujímali strihy. Urobila som si teda na Morave strihačskú školu a&nbsp;vyučovala som strihanie. V&nbsp;roku 1952 som ako inštruktorka cestovala po Slovensku, no môjmu šéfovi znárodnili podnik. Vo veľkom Baťovi sa otváral obchod s&nbsp;látkami a&nbsp;začala som tam pracovať ako účtovníčka. Potom som sa vďaka otcovmu známemu stala sortimentárkou pre dámsku konfekciu vo veľkoobchode. Už tretí deň som cestovala do Prahy uzatvárať kontrakty,“ rozpráva pani Lýdia.
Na cestách si našla aj snúbenca, martinského lekára. „Moji rodičia však boli katolíci a&nbsp;on bol evanjelik, nepozdávalo sa im to,“ spomína. Napokon však zo svadby zišlo, pretože nadviazala vzťah s&nbsp;rozvedeným kolegom. „Zobrali sme sa bez vedomia môjho otca, bola som už tehotná. Manžel dostal poverenie zariaďovať Mladú gardu. Viac času trávil v&nbsp;práci než doma a&nbsp;veľmi rýchlo som pochopila prečo,“ usmieva sa pani Lýdia. Manžela opustila, hoci čakala dcéru Luciu, a&nbsp;vrátila sa k&nbsp;rodičom.

„Nebola som však doma dlho. Hlavnému účtovníkovi v&nbsp;hydinárni v&nbsp;Cíferi zomrela manželka a&nbsp;stretávali sme sa cestou vo vlaku. Bol odo mňa starší o&nbsp;sedem rokov. Rozviedla som sa a&nbsp;na druhý deň sme mali svadbu. Dcérka Lucia mala vtedy rok. V&nbsp;tom čase som už čakala syna Rasťa,“ hovorí. S&nbsp;manželom Fredym Wilhelmom šťastne žila až do jeho smrti v&nbsp;roku 1990. „Naši ani s&nbsp;týmto zväzkom veľmi nesúhlasili, pretože hoci Fredy bol katolík, mal židovský pôvod, vojnu prežil vďaka prezidentskej výnimke. Mal však krstného syna, ktorý poznal môjho otca a&nbsp;povedal mu – ak si Fredy Lydku vezme, môžete dvakrát denne v&nbsp;kostole Bohu ďakovať. Je to veľmi dobrý človek. A&nbsp;skutočne, aj Luciu miloval ako svoju dcéru,“ spomína pani Lýdia s&nbsp;láskou.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Divadlo pred susedmi</h3>
Rodičia jej manžela na začiatku 20. storočia odišli do Ameriky. Hoci sa vrátili, štyri tety jej manžela zostali v&nbsp;USA. Lýdia s&nbsp;Fredym žili v&nbsp;Bratislave a&nbsp;v&nbsp;roku 1958 k&nbsp;nim pricestovali dve z&nbsp;nich na návštevu. „Prehovárali Fredyho, aby odišiel do Ameriky. Vedeli, že je veľmi schopný ekonóm, a&nbsp;sľubovali, že mu pomôžu. Nebolo tejto babe viac treba,“ spomína pani Lýdia do smiechom.

„Manžel však nechcel opustiť mňa a&nbsp;deti. Tvrdil, že má dobré miesto hlavného účtovníka, no napokon sme sa dohodli, že to vyskúšame. Schválne sme sa hádali pred susedmi, aby si mysleli, že nemáme medzi sebou dobré vzťahy. Manžel v&nbsp;roku 1962 odišiel na veľtrh do Viedne. Vravela som mu, aby sa neopovážil vrátiť. Sľúbili sme si, že do piatich rokov za ním prídem aj s&nbsp;deťmi. A&nbsp;to sa mi aj podarilo. Po jeho emigrácii ma polícia našťastie ani neprišla vyšetrovať. Susedia vypovedali, že sme mali medzi sebou rozbroje, zostal mi dokonca aj byt. Keď odišiel, Lucia mala deväť rokov a&nbsp;Rasťo sedem,“ rozpráva Lýdia.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Dramatický útek</h3>
Odchod za mužom začala plánovať okamžite. „Mala som rôzne nápady. Jeden známy z&nbsp;Dunajplavby sa ponúkol, že ma dá do suda aj s&nbsp;deťmi a&nbsp;vyvezie z&nbsp;krajiny. Pýtal však veľa peňazí. Hovorím – a&nbsp;keď príde hliadka, hodíš nás aj so sudom do Dunaja?“ spomína pani Lýdia. Napokon sa jej podarilo získať od americkej ambasády v&nbsp;Prahe emigračné víza pre ňu i&nbsp;pre deti. „Nemala som však pas a&nbsp;na polícii v&nbsp;Bratislave mi robili veľké problémy. Napokon mi napadlo prehlásiť si trvalý pobyt na fiktívnu adresu do Brna. V&nbsp;cestovnej kancelárii som si tam kúpila zájazd do Bulharska. Povedala som, že tam ideme na svadbu, a&nbsp;dostala som víza cez Juhosláviu,“ rozpráva.

Cesta bola veľmi dramatická. Pokúsila sa dostať do&nbsp;Terstu cez jazero, ne­chceli ju tam však previezť. „Dala som si dva koňaky a&nbsp;rozhodla som sa prejsť cez hranice pešo s&nbsp;deťmi. Chytili nás však vojaci a&nbsp;poslali nás domov. Odcestovali sme teda do Mariboru a&nbsp;odtiaľ vlakom na rakúske územie. Tam nás chytili rakúski vojaci a&nbsp;posadili nás do basy. Hovorím – deti, plačte, iné nám nezostáva. Poslali nám teda tlmočníka, a&nbsp;keď ma vypočuli, pustili nás. Ešte sme mali platný lístok do Viedne. Odtiaľ som zavolala Fredymu. Nechcel veriť, že som tam aj s&nbsp;deťmi, musela som mu ich dať k&nbsp;telefónu. Lucia mala štrnásť rokov a&nbsp;Rasťo dvanásť. O&nbsp;šesť týždňov sme konečne cestovali do Ameriky,“ pokračuje pani Lýdia.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Ťažké začiatky</h3>
Lýdiin manžel šiel z&nbsp;Viedne do Izraela. „Už v&nbsp;Československu zavádzal v&nbsp;podnikoch štítky. Keď jeho mama vycestovala do Ameriky za sestrami, vybavil si v&nbsp;Izraeli, aby mohol ísť za ňou. Pricestoval do Detroitu, kde mal tetu, a&nbsp;tam začal pracovať, hoci neovládal jazyk. Robil fyzickú prácu a&nbsp;po nociach chodil do školy. Odtiaľ sa presťahoval do Los Angeles za druhou tetou, najmladšou sestrou Rosou. Tam sa už začal venovať práci vo svojom odbore. Jeho firma sa mala sťahovať do Seattlu. Fredy však hovoril, že Los Angeles je raj a&nbsp;on chce žiť v&nbsp;raji,“ smeje sa pani Lýdia. Jej manžel teda nastúpil do nemeckej firmy Kerr Glass, ktorá sa venovala výrobe kozmetického a&nbsp;lekárskeho skla, a&nbsp;tam potom zostal až do dôchodku.

Pani Lýdia v&nbsp;novembri 1967 prišla do Ameriky a&nbsp;vo februári oslávila 40 rokov. V&nbsp;strednom veku sa jej začala úplne nová životná etapa. „Bývali sme v&nbsp;Hollywoode a&nbsp;všetky domy sa mi zdali rovnaké. Chcela som pracovať, hoci sme mohli slušne žiť z&nbsp;platu môjho muža. Bez znalosti jazyka som čítala inzeráty. V&nbsp;meste boli rôzne krajčírstva, našla som prácu u&nbsp;majiteľa z&nbsp;Podkarpatskej Rusi. Šičky tam však ani nezdvíhali hlavy od strojov, ruky im len tak frčali. Boli platené za kus. Mala som prišívať manžety na rukávy. Za prvú zmenu som ich urobila len 60, hoci som sa potila a&nbsp;mordovala. Pýtala som sa majiteľa, koľko ušije šička vedľa mňa. Odpovedal, že 180 kusov. Viac som neprišla,“ rozpráva pani Lýdia.
„Potom som pol roka robila v&nbsp;salóne, kde šili lepšie šaty, no na zemi bol studený betón a&nbsp;z&nbsp;prievanu ma boleli nohy. Kamarátka Helena, ktorá tam žehlila, mi poradila, aby som sa venovala ručnému šitiu. Dostávala som len drobné, učila som sa po anglicky. Hanbila som sa však v&nbsp;škole rozprávať, tak som sa učila hovoriť sama,“ spomína pani Lýdia na začiatky v&nbsp;Amerike.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Vyliečila mu chrípku</h3>
S&nbsp;manželom sa začali stretávať so Slovákmi a&nbsp;s&nbsp;Čechmi a&nbsp;chodiť do sokolovne. Cez priateľov sa dostala k&nbsp;práci pre vychýreného návrhára Jeana Louisa. Bol autorom slávnych šiat Marylin Monroe, v&nbsp;ktorých spievala prezidentovi Kennedymu. „Robil šaty aj Rite Hayworthovej, Marlene Dietrichovej a&nbsp;slávne strapcové šaty Ginger Rogersovej. V&nbsp;tom čase práve otváral nový salón spolu s&nbsp;vlastníčkou dostihovej dráhy v&nbsp;Hollywood Parku Marje Everettovou a&nbsp;mňa tam prijali ako ‚handfinisherku‘ – na jemné dokončovacie práce,“ spomína Lýdia. „Marje Everettovú poznali všetci herci. Jej obľúbencom bol Cary Grant, často sa navštevovali. Jean Louis bol vtedy veľmi slávny, už v&nbsp;40. rokoch pracoval pre veľké filmové štúdiá, mal dva Oscary za kostýmy, nominovaný na toto ocenenie bol 13-krát. Stala som sa jeho pravou rukou, potrpel si na presnosť práce, jeho šičky boli najmä Japonky. Raz, keď mal chrípku, uvarila som mu kuraciu polievku s&nbsp;rezancami. Vyliečila ho a&nbsp;tým som si ho získala,“ smeje sa pani Lýdia.

Medzi pravidelnými zákazníkmi salónu bola dcéra slávneho producenta od Goldwyna-Mayera, ktorá si dávala šiť jedny šaty týždenne. „Mala naordinované od psychiatra, aby si takto robila radosť, hoci niektoré nikdy neobliekla. Chodievala k&nbsp;nám aj Debby Reynoldsová či Lorreta Youngová, ktorá sa neskôr za Jeana Louisa aj vydala. Loretta mala nemanželskú dcéru s&nbsp;Clarkom Gablom, ktorú odložila a&nbsp;o&nbsp;dva roky ju naoko adoptovala. Tá neskôr o&nbsp;matke napísala knihu, urobila jej zo života peklo. Loretta bola ‚no good‘, nechcem sa o&nbsp;nej viac vyjadrovať,“ usmieva sa pani Lýdia.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

Ich častou zákazníčkou bola aj herečka Barbara Bel Geddesová – miss Ellie zo seriálu Dallas. „Kvôli nej sme museli k&nbsp;salónu pristaviť fajčiareň. Kým si vyskúšala šaty, vyfajčila aj päť cigariet a&nbsp;Jean to nemohol dýchať. Bola lesba, chodila k&nbsp;nám so svojou partnerkou a&nbsp;bola veľmi milá a&nbsp;príjemná,“ spomína Lýdia. Raz keď ich sekretárka šla do mesta, zavonil im v&nbsp;salóne telefón. „Zdvihla som, volal prezident Ronald Reagan. Chcel k&nbsp;telefónu Marje Everettovú, boli blízki priatelia. Ozýval sa kvôli svojej narodeninovej párty, na ktorú ju pozýval. Popriala som mu všetko najlepšie a&nbsp;povedala som mu, že aj ja mám narodeniny 6. februára rovnako ako on a&nbsp;takisto ako on mám rada cukríky ‚jelly beans‘. Aj on mne zaželal všetko najlepšie, bol to príjemný rozhovor. Potom po pár dňoch u&nbsp;nás zazvonil jeho sekretár a&nbsp;doniesol mi škatuľu tých cukríkov,“ spomína pani Lýdia.

S&nbsp;Marje Everettovou zostala aj po odchode Jeana Louisa ako jej kostymérka. „Bola veľmi dobrý človek, hádam sa ani nevedela hnevať. Medzi jej priateľmi boli mnohí známi herci. Walter Mattau, jeho priateľ Jack Lemmon, Bing Crosby… Jej najlepšia priateľka však bola Elizabeth Taylorová, na oslavu jej sedemdesiatky pre ňu robila veľkú párty. Pamätám si, ako mali ísť spolu na chýrne dostihové preteky do Ken­tucky. Poslala ma vtedy so sekretárkou do Chanela kúpiť pre Elizabeth elegantný kostým. Obávala sa totiž, že by sa na dostihy obliekla príliš vyzývavo. Mala konfekčné číslo 12, vybrali sme krásny kostým. Keď jej ho potom sekretárka doručila, Elizabeth okamžite uhádla, prečo jej ho Marje posiela, nedala sa oklamať. Boli naozaj dobré priateľky,“ smeje sa pani Lýdia. Pre majiteľku salóna pracovala až do odchodu na Slovensko. Slávna Marje Everettová sa dožila 90 rokov.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Kopance od života</h3>
Pani Lýdia sa na prvú návštevu domov na Slovensko dostala po deviatich rokoch od emigrácie. „Moja dcéra Lucia sem prišla za starými rodičmi ešte skôr než ja a&nbsp;často Slovensko navštevovala. Neskôr vyštudovala módne návrhárstvo v&nbsp;New Yorku a&nbsp;chcela sa venovať dejinám umenia. Keď sa však vydala za advokáta vo Washingtone, celý život zasvätila práci pre československú komunitu v&nbsp;Amerike. Založila školu, škôlku aj tanečný krúžok. Bohužiaľ, ako 61-ročná zomrela v&nbsp;roku 2015 na rakovinu,“ zarosia sa pani Lýdii oči.

Jej syn Rastislav je elektroinžinier, žil dlho v&nbsp;Silicon Valley a&nbsp;pani Lýdia mu aj po návrate na Slovensko pomáhala s&nbsp;výchovou dcéry Leily, o&nbsp;ktorú sa staral sám. Pred niekoľkými rokmi sa však presťahoval do Texasu a&nbsp;teraz on pomáha dcére s&nbsp;vnúčatami. Pani Lýdia s&nbsp;manželom prišli na Slovensko v&nbsp;roku 1989 a&nbsp;v&nbsp;marci v&nbsp;roku 1990 po revolúcii sa definitívne presťahovali späť domov. „Cestou sme ešte v&nbsp;Nemecku kúpili mercedes. Manžel však hneď po návrate vážne ochorel a&nbsp;museli sme ísť okamžite do nemocnice. Bohužiaľ, zistili mu rakovinu a&nbsp;v&nbsp;novembri 1990 zomrel,“ hovorí Lýdia dojato.
Odvtedy lietala medzi Bratislavou a&nbsp;USA, navštevovala dcéru i&nbsp;syna a&nbsp;pomáhala im. Napriek strate milovaných ľudí sa nevzdala. „Čím viac kopancov dostanete, tým ste silnejší. A&nbsp;život je napriek všetkému krásny,“ hovorí Slovenka, ktorá sa po svojom strhujúcom hollywoodskom životnom príbehu vrátila domov. Pretože lístie padá ku koreňom.

NEUVERITEĽNÉ: SLOVENKA bola KOSTYMÉRKOU v HOLLYWOODE! Aha, aké filmové HVIEZDY poznala!

Výber pre vás

NEUVERITEĽNÉ: SLOVENKA bola KOSTYMÉRKOU v HOLLYWOODE! Aha, aké filmové HVIEZDY poznala!

Súvisiace články

Praveký Louvre: Jaskynná obrazáreň v Lascaux plná dávno vyhynutých zvierat ohromila aj Picassa

Brunejský sultanát: Miništát na Borneu sa radí k najbohatším krajinám sveta

Prežil skazu Titanicu! Americký miliardár sa na osudnú cestu vybral práve zo Slovenska

Čo všetko si vytrpela? Život nebol k Soni Valentovej vždy priaznivý, vzdorovala aj intrigám

Výber pre vás