Reportáže

Čo všetko si vytrpela? Život nebol k Soni Valentovej vždy priaznivý, vzdorovala aj intrigám

redakcia
redakcia
28.9. 2021 8:00
Diskusia ()
Soňa Valentová
Soňa Valentová
Zdroj: Archív NMH
Reportáže

Čo všetko si vytrpela? Život nebol k Soni Valentovej vždy priaznivý, vzdorovala aj intrigám

redakcia
redakcia
28.9. 2021 8:00
Diskusia ()
Soňa Valentová
Soňa Valentová
Zdroj: Archív NMH

Pri príležitosti nášho sedemdesiateho výročia vám otvárame svoj bohatý archív. Vráťte sa s nami do roku 2000, kedy sme vyspovedali aj Soňu Valentovú.

„Je mi jedno, či čerpám energiu v kostole, synagóge alebo v mešite. Vždy som hľadala cestu k viere,“ vraví herečka s jednou z najstrhujúcejších tvárí. Manželka režiséra Pavla Haspru, matka speváčky Kataríny Hasprovej. Soňa Valentová. Najnovšie ju zaujali svedkovia Jehovovi. Čo všetko ešte o nej nevieme?

Zdvíhala nohy vyššie než ja!

Žili v Trnave. Otec Ľudovít bol pred vojnou pomerne dobre zabezpečeným veľkopodnikateľom s vínom. Nikdy však nepil, u Valentovcov sa len ochutnávalo. A milovali umenie. A robil sa mentolový likér, ktorý malá Sonička chodila tajne olizovať do domáceho baru.

Chápavé oči, plné clivoty a temperamentu, sa herečke rozžiaria aj pri spomienke na to, ako chodila s otcom, ktorému šrapnel z granátu vo vojne poškodil sluch, na liečenia do Luhačovíc. Bola živé dieťa.

Energiu, za ktorú sa jej neraz od mamy ušla aj facka, krotila: spočiatku hrou na klavíri, no na ten jej chýbala trpezlivosť. Už vtedy pod bránou s Gabrielou Záhradníkovou (neskôr primabalerínou) snívala, že keď raz budú slávne, budú si lakovať nechty načerveno. „S baletom som prestala, pretože Gabriela zdvíhala nohy vyššie než ja! To som predsa nemohla zniesť,“ smeje sa Soňa. „A ozaj, nechty som si v dospelosti nikdy nelakovala.“

S dcérou Katarínou.
Zdroj: Archív NMH

Otec mi umrel nad kartami

Herečku neskôr nadchlo slovo. „Vďaka výročiam Lenina a recitačným pretekom sme aspoň mali kde vystupovať. Raz som ako vymašličkované dievčatko recitovala monológ šialenej Hanky z Hájnikovej ženy,“ hovorí Soňa Valentová. „Porotca sa ma spýtal, či som básni rozumela. Odpovedala som, že učiteľka mi všetko vysvetlila a že človek z veľkej lásky môže narobiť hrozné veci.“

„Krásne detstvo, mladosť. Naši síce po znárodnení podniku museli odovzdať aj polovicu bytu a tu a tam z núdze niečo predať, no nikdy mi nedali pocítiť nedostatok. Po vojne otec viedol malú octáreň v Bratislave. Každé ráno cestoval vlakom a hrával karty s mladými. A nad nimi ho, nalomeného životom, zradilo srdiečko,“ šepne herečka.

Už v mladosti mala vysedenú dieru v hľadisku činohry, opery a baletu. Pre dievča, ktoré plakalo po každom predstavení preto, že hercom tak krásne tlieskajú, bola voľba povolania jasná. Na VŠMU mala šťastie na pedagóga – Ladislava Chudíka. A na kamarátov. Jeden jej raz venoval lístok na predstavenie Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Soňu „náhodou“ usadili vedľa režiséra inscenácie Pavla Haspru. Polovicu hry takmer nevnímala. Nasledovalo pozvanie na čaj, po treťom ročníku svadba a ich prvá dcéra Natália.

„Krása? Dôležitejší je výraz, vnútro,“ vraví herečka s výrazným komickým, dramatickým i muzikálovým talentom, ktorá stvárnila škriepne dedinčanky, osudové ženy aj dámy, ktorá sa na divadelných doskách objavila v hre Jarabica (1974) ako jedna z prvých herečiek s obnaženým poprsím. „Skôr som mávala komplexy. Ako mladšiu ma zlostili moje kučeravé vlasy. V divadle mi ich občas dokonca žehlili. A hnevala ma moja tatárska tvár so širokými sánkami. Rozmýšľala som, či by sa tie hrany nedali nejako opiľovať...“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia