Lucia Lukušová

Prvé lezecké metre okúsil na Súľovských skalách v&nbsp;roku 2001. No svoje prvé vážne zdolanie náročných vysokohorských terénov v&nbsp;prírode on sám datuje až o&nbsp;jedenásť rokov neskôr, a&nbsp;to vo Vysokých Tatrách. Odvtedy nachodil i&nbsp;preliezol stovky kilometrov v&nbsp;horách doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Koncom minulého roka sa mu práve doma vôbec prvýkrát stal úraz. Ešte nedávno reprezentant Slovenska v&nbsp;alpinizme je vďačný, že ak sa to malo stať, stalo sa to na Slovensku. „Sedel som v&nbsp;skobe, ktorú som nečakane vytrhol. Ako som padal dole, nohou som narazil o&nbsp;skalný výčnelok a&nbsp;zlomil som si kosť v&nbsp;členku a&nbsp;natiahol väzivá. Šesť týždňov som chodil s&nbsp;ortézou,“ uvádza 35-ročný Jozef, ktorý sa obával, že pre zranenie nestihne svoju v&nbsp;poradí už tretiu výpravu do Patagónie. Našťastie noha sa ako-tak zotavila a&nbsp;on aj jeho spolulezec Ondrej Húserka mohli vyraziť.

FOTKY ODVÁŽNEHO HOROLEZCA JOZEFA SI POZRITE V GALÉRII

Práve túto oblasť v&nbsp;Južnej Amerike, ktorej väčšina patrí Argentíne a&nbsp;zvyšok Čile, dobrodruhovia milujú. Neodrádza ich ani celoročne nestabilné počasie. „V&nbsp;Patagónii len cesta pod skalnú stenu trvá aj dva dni, prejdeme zhruba 20 kilometrov. Ale ak sa niečo stane, i&nbsp;dva dni trvá, kým po vás niekto príde. Teraz sme tam boli štyri týždne a&nbsp;len pár dní nám poveternostné podmienky dovolili čo-to preliezť,“ hovorí odvážny Slovák z&nbsp;Martina. Zároveň pokračuje, že v&nbsp;horolezeckej komunite má Patagónia obrovské renomé. „Keď tam niekto urobí novú cestu, takzvaný prvovýstup na hociktorý kopec, obletí to celý svet, píšu o&nbsp;ňom renomované magazíny a&nbsp;servery.“

Horolezcov láka najmä vrch Cerro Torre so svojou kolmou stenou vysokou 800 až 1 200 metrov, ležiaci na území dvoch národných parkov Los Glaciares a&nbsp;Bernardo O’Higgins. Horolezecká špička Reinhold Messner z&nbsp;talianskeho Tirolska, ktorý má za sebou štrnásť úspešných výstupov na osemtisícovky, kedysi dávno povedal, že na tento kopec sa nedá vyliezť. No Jozefovi sa to podarilo už pred pár rokmi, a&nbsp;tak i&nbsp;o&nbsp;ňom písali. Zážitky má ešte aj dnes v&nbsp;živej pamäti.

„Cesta má šesť prelezov. Najskôr sme dvanásť dní čakali dole v&nbsp;dedine na dobré počasie. Len čo prišlo, vyrazili sme. Najskôr sme išli osemnásť kilometrov po ľadovci. Po dvoch dňoch výstupu sa zo zasneženej a&nbsp;zľadovatenej hory začalo všetko roztápať a&nbsp;okolo nás lietal ľad vo veľkosti chladničky. Keby nešlo o&nbsp;Cerro Torre, určite by sme to vzdali. Vedeli sme, že na vrchol to už nie je ďaleko, ale i&nbsp;tak sme zariskovali. Dokonca ešte ani 30 metrov pod vrcholom sme nevedeli, či sa nám to podarí. Dve tretiny 800-metrovej steny sme zvládli za jeden deň, potom sme si našli úzke miesto, kde sme do ľadu vysekali plošinu na stan a&nbsp;prečkali až do rána. Po prebudení sme zistili, že časť stanu nám visela vo vzduchu,“ spomína Jozef, ktorý si tak splnil sen.

Patagónia je taká nevyspytateľná, že dokáže pripraviť aj deväťhodinový zostup v&nbsp;mrznúcom lejaku. „Práve vtedy sme utekali zo steny Poincenotu v&nbsp;brutálnej víchrici. Vetrisko dulo tak silno, že človek mal problém udržať sa na nohách. Keby nebol istený, radšej ani nemyslí na to, čo by sa mohlo stať. Tie nárazy a&nbsp;hluk boli také silné, akoby okolo išiel nákladný vlak. Vtedy pomáha len sa poriadne držať, čupnúť si a&nbsp;čakať. Nedá sa to ustáť. Videli sme, ako storočné stromy padali ako zápalky,“ vybavuje si zážitky spred niekoľkých rokov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

O&nbsp;vytúženom úspešnom pláne možno určite hovoriť aj v&nbsp;prípade jeho prvej zahraničnej expedície. Bolo to pred deviatimi rokmi v&nbsp;Jordánsku. Zlákali ho pieskovcové steny Vádí Ram. Tým, že pieskovec je mäkký, nebolo to jednoduché. „Istenie i&nbsp;zlaňovanie boli mimoriadne problematické. Dokonca sa nám lano začalo predierať, tak sme ho prelepovali páskou,“ hovorí. Našťastie vydržalo, a&nbsp;tak sa láska k&nbsp;tomuto extrémne náročnému športu z&nbsp;Jozefovej strany ešte viac prehĺbila. V&nbsp;tejto krajine na Blízkom východe vznikol aj ďalší problém. Lezecký výstroj sa nepozdával kontrole na hraniciach. „V&nbsp;Jordánsku sú väčšinou dve alternatívy: buď vám lezecký materiál zhabú a&nbsp;tým zmaria ciele vašej expedície, alebo sa dohodnete s&nbsp;nejakým miestnym horským vodcom, aby vás vyzdvihol a&nbsp;deklaroval, že vás bude sprevádzať. Takže nejakého sprievodcu sme si našli vopred, zaplatili sme mu asi 150 dolárov, prišiel po nás, previedol nás cez hranice a&nbsp;viac sme ho nevideli. Navyše kamarát, s&nbsp;ktorým som tam bol, mal v&nbsp;pase pakistanské víza, takže na každej kontrole sme mali krušné výsluchy,“ pokračuje.

Najnečakanejšie počasie doposiaľ zažil v&nbsp;Kirgizsku pred šiestimi rokmi. „Boli sme tam v&nbsp;letných mesiacoch, no tri týždne bolo mimoriadne chladno. V&nbsp;noci mrzlo až do mínus pätnásť stupňov a&nbsp;napoludnie poletoval sneh. Bol to prvovýstup, to znamená, že nikomu sa na horu vysokú 5 239 metrov nad morom ešte nepodarilo vyliezť touto líniou,“ pokračuje. Jozef tam nešiel zbytočne, domov odchádzal s&nbsp;ďalším úspešne zdolaným kopcom.

Na bojové podmienky je Martinčan zvyknutý nielen počas lezenia, ale aj „oddychu“. „Raz sme strávili sedem nocí doslova zavesení na kolmej stene. Bolo tam mokro, vlhko a&nbsp;zima. Čo sme mali v&nbsp;batohu, to sme si na seba na noc navliekli. Ja som teda mal štvoro gatí, päť búnd, ponožky som si schoval pod ne, aby mi nezvlhli. Čo bolo mokré, sušili sme vlastným telom. Niekedy však máme doslova luxus, keď si môžeme rozložiť stan a&nbsp;každý má svoj spací vak. Stáva sa totiž, že dvaja sa tlačíme v&nbsp;jednom, aby sme so sebou neniesli toľko vecí. Spomínam si, že kamaráta Ondra raz dokonca počas lezenia v&nbsp;Patagónii odfúklo a&nbsp;ostal visieť na lane,“ udivuje.

Akákoľvek expedícia si vyžaduje dobrú prípravu a&nbsp;poctivo zbalený batoh. Mimochodom, ten váži aj 20 či 30 kíl. V&nbsp;ňom má Jozef, samozrejme, laná, rôzne istenia, cepíny, stan, spací vak, skoby, mačky, varič plus ďalšie vybavenie a&nbsp;takisto vrecká s&nbsp;dehydratovanou stravou. „Jedlo si len zalejeme horúcou vodou. Nie je to zlé. Pár dní sa na tom dá bez problémov vydržať,“ smeje sa tridsiatnik, no priznáva, že nie vždy je na expedícii do smiechu. „Počas nášho ostatného pobytu v&nbsp;Patagónii zomreli piati horolezci. Pár dní predtým sme ich videli a&nbsp;už sa nevrátili. Nie je nič príjemné, keď ideme zo steny a&nbsp;v&nbsp;doline prebieha záchranná akcia. Dokonca sme v&nbsp;jeden večer pili pivo s&nbsp;kamarátom z&nbsp;Česka, no, bohužiaľ, domov už neprišiel. Vtedy to zasiahne celú komunitu. Každý, kto to robí, si je vedomý rizika. Nikto nejde do hôr s&nbsp;cieľom nevrátiť sa. I&nbsp;keď nebezpečenstvu sa celkom vyhnúť nedá, snažíme sa ho znížiť na minimum,“ vraví.

Z&nbsp;domu sa Jozefovi Krištoffymu neodchádza ľahko, najmä odkedy má dve malé deti. Lúčenie nie je jednoduché a&nbsp;vždy sa končí slovami – hlavne sa vráť. Jozef využíva každú jednu príležitosť na to, aby bol s&nbsp;blízkymi v&nbsp;spojení. Volajú si, píšu si. „Pamätám si, že v&nbsp;roku 2016 v&nbsp;severnej Patagónii som jeden večer telefonoval domov, povedal som, že sa ozvem najskôr o&nbsp;tri a&nbsp;pol týždňa. Nemali sme totiž so sebou satelitný komunikátor,“ tvrdí nadšenec horolezectva.

Tak ako on obdivuje mnohých celosvetovo známych kolegov zo svojej brandže, i&nbsp;on je príkladom pre iných. „V&nbsp;Čile sme urobili novú cestu a&nbsp;zopakoval to po nás jeden svetový lezec. Rovnako to bolo v&nbsp;Jordánsku. V&nbsp;Kirgizsku sme urobili prvovýstup, ktorý patril medzi top štyri cesty v&nbsp;takej obťažnosti a&nbsp;nadmorskej výške na svete. Švajčiari šli po nás, ale z&nbsp;dôvodu slabej aklimatizácie sa museli otočiť.“

A&nbsp;na záver ešte jedna zaujímavosť: Jozef so slovom korona operoval už dávno predtým, ako svet zasiahla koronavírusová pandémia. „Nazval som tak jednu z&nbsp;ciest v&nbsp;Tatrách, prvovýstup, ktorý je tam momentálne stále najťažšou letnou cestou. A&nbsp;korona preto, lebo tak sa nazýva aj vrchná časť atmosféry okolo Slnka a&nbsp;okrem toho po poľsky to znamená koruna. Čiže videl som v&nbsp;tom symboliku, že pôjde o&nbsp;trasu s&nbsp;prívlastkom kráľovná Tatier,“ hovorí na záver.

Horolezec Jozef spal vo výške 4 800 metrov nad morom: Luxus je, keď má každý svoj spací vak

Výber pre vás

Horolezec Jozef spal vo výške 4 800 metrov nad morom: Luxus je, keď má každý svoj spací vak

Súvisiace články

Nechcel čakať: Syn sa vypýtal na svet, s mamou sa nedostali ani do nemocnice! Dramatický pôrod

Žena elektrikárka: Robí, čo miluje a muži jej kvôli tomu píšu odporné veci! To je sila

V 40-tke dala výpoveď a odišla študovať do Anglicka: Nenapadlo by ju, ako sa jej zmení život!

Po zmenšení žalúdka mala schudnúť pár kg: Desivé FOTO! Zo 100-kilovej ženy je živá mŕtvola

Náš kolega MIRO MIKLAS na vlastnú tvorbu témy a motívy nehľadá: Ako teda prichádzajú?

EXTRÉMNA premena manželov: Pred rokom mali 324 kg a dnes? On je štíhly fešák a ona... WAU!

Výber pre vás