Pochádza z Dubnice nad Váhom. Kedysi v tomto meste prekvital zbrojársky priemysel, ktorý v súčasnosti oživila vojna na Ukrajine a potreba výzbroje a munície. Ani fotografku Janu Rajcovú vojna na Ukrajine nenechala chladnou. V Dubnici nad Váhom žila až do gymnázia. Potom začala študovať cestovný ruch v Piešťanoch, odkiaľ sa dostala ďalej do Bratislavy.

V cestovnom ruchu si sa dlho nezohriala.

Skončila som veľmi rýchlo a zamestnala som sa v jednej z prvých PR agentúr na Slovensku. Bola to rakúska pobočka. V oblasti reklamy a komunikácie som potom pracovala dlhé roky. Svojich posledných desať zamestnaneckých rokov som strávila v korporácii jednej francúzskej automobilky na pozícii hovorkyne a PR manažérky.

V korporácii si skončila a začal sa tvoj príbeh fotografky?

Keď som mala štyridsať, dala som výpoveď a odišla som do Anglicka študovať fotografiu.

Prečo? Nemala si lepší nápad?

Bol to aj nápad môjho priateľa, mojej drahej polovičky Martina. Fotografia ma vždy priťahovala a fascinovala. Vždy, keď sme s priateľom niekam cestovali, pozerala som, kde sú aké fotografické výstavy. Veľmi-veľmi som chcela fotografovať aj ja. Nielen ako amatér, postupne som sa učila, ako plnohodnotne využívať všetky možnosti, ktoré dnešná technika fotografom umožňuje. A predovšetkým fotiť tak, aby to malo estetickú aj výpovednú hodnotu. Fotografov som v rámci svojho zamestnania stretávala, ale nikto na mňa nemal čas. Popri práci som mala naozaj len málo času na to, aby som sa venovala nejakému svojmu hobby alebo tomu, čo by ma naozaj bavilo a čo som mala rada. Musela som sa rozhodnúť. Podporil ma v tom môj priateľ Martin, za čo som mu veľmi vďačná.

Tak si sa jedného dňa rozhodla všetko zmeniť?

Keď som aj v zamestnaní povedala, že by som chcela študovať popri práci alebo si vziať na štúdium ročné neplatené voľno, neumožnili mi to. Mala som jedinú možnosť – dať výpoveď a ísť.

Vybrala si si dokumentárnu fotografiu.

To bola vždy moja „srdcovka“. Je to jeden z najťažších fotografických žánrov. Padlo rozhodnutie na moje narodeniny a Martin mi navrhol, aby som odišla študovať do Anglicka. Podala som si prihlášku na Westminsterskú univerzitu v Londýne a urobila som si postgraduál Master of Arts. On zostal tu a ja som odcestovala…

Ako dlho si bola v Londýne?

Rok. Môj priateľ Martin chodil za mnou vždy, keď sa mu dalo. On je za tým, že som šla do sveta, a podporoval ma v tom, aby som sa venovala tomu, čo mám rada. Nebolo to jednoduché. V Londýne som spočiatku poznala len niekoľko ľudí, ale žiť tam a postarať sa o seba v cudzej krajine je náročné. Ani samotné štúdium nebolo ľahké, ale úplne ma pohltilo.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...