Ten je náš! Kolega Miro Miklas je súčasťou Života a obrazovým spolutvorcom príbehov zo života. Na vlastnú tvorbu témy a motívy nehľadá. Prichádzajú a vyvíjajú sa samy. Lákajú ho tiež náhodné a tajomné fotografie vecí a prírody. Ale na väčšine jeho obrázkov sú ľudia a v nich ich príbehy.

Otcove fotografie

Na konci minulého roka mal Miro výstavu rovno vo Viedni, ale nevystavoval svoje fotografie. „Otec si fotil pre seba, amatérsky. Robil to aj v priestore, ktorý bol za socializmu nezávislý, za stenami v záhrade a vo veľkých pivniciach nášho domu. S kamarátmi si tu robili žúry. Kašlali na boľševikov. Prichádzali umelci, robotníci… Partia, ktorej nevoňal systém a žila si vlastným životom. Neboli to disidenti, len kamaráti, ktorí na dome zatvorili dvere a vytvárali si iný svet,“ vysvetľuje. Keď otec Alfonz, ktorému hovorili Fonzo, zomrel, Miro zdedil jeho archív. „Dal som si naskenovať niektoré jeho obrázky a zistil som, že to sú fantastické veci z prostredia našej záhrady a drevenej búdy, v ktorej fungovali. Zábery som dal zväčšiť a zaujímavý dokument doby bol na svete.“

Potom už stačilo málo. Fotografie ukázal kamarátovi – milovníkovi fotografií Gernotovi Schultzovi z Rakúska a ten neváhal. Ponúkol priestor vo svojej malej galérii vo Viedni. „Škoda, že sa toho otec nedožil. Zostal po ňom dokument, ako sa dalo na chvíľu vyhnúť normalizácii.“ Otec mal perfektnú fotokomoru, ktorú po ňom Miro zdedil. „Inšpiroval ma. Mám z nej ešte časť výbavy. Zväčšovák mám po kamarátovi. Nemusel som si kúpiť vôbec nič, okrem spotrebnej chémie,“ smeje sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...