Vladimír Kampf

Ten je náš! Kolega Miro Miklas je súčasťou Života a&nbsp;obrazovým spolutvorcom príbehov zo života. Na vlastnú tvorbu témy a&nbsp;motívy nehľadá. Prichádzajú a&nbsp;vyvíjajú sa samy. Lákajú ho tiež náhodné a&nbsp;tajomné fotografie vecí a&nbsp;prírody. Ale na väčšine jeho obrázkov sú ľudia a&nbsp;v&nbsp;nich ich príbehy.

VIAC FOTIEK NÁŠHO KOLEGU MIRA SI POZRITE TU

Na konci minulého roka mal Miro výstavu rovno vo Viedni, ale nevystavoval svoje fotografie. „Otec si fotil pre seba, amatérsky. Robil to aj v&nbsp;priestore, ktorý bol za socializmu nezávislý, za stenami v&nbsp;záhrade a&nbsp;vo veľkých pivniciach nášho domu. S&nbsp;kamarátmi si tu robili žúry. Kašlali na boľševikov. Prichádzali umelci, robotníci… Partia, ktorej nevoňal systém a&nbsp;žila si vlastným životom. Neboli to disidenti, len kamaráti, ktorí na dome zatvorili dvere a&nbsp;vytvárali si iný svet,“ vysvetľuje. Keď otec Alfonz, ktorému hovorili Fonzo, zomrel, Miro zdedil jeho archív. „Dal som si naskenovať niektoré jeho obrázky a&nbsp;zistil som, že to sú fantastické veci z&nbsp;prostredia našej záhrady a&nbsp;drevenej búdy, v&nbsp;ktorej fungovali. Zábery som dal zväčšiť a&nbsp;zaujímavý dokument doby bol na svete.“

Potom už stačilo málo. Fotografie ukázal kamarátovi – milovníkovi fotografií Gernotovi Schultzovi z&nbsp;Rakúska a&nbsp;ten neváhal. Ponúkol priestor vo svojej malej galérii vo Viedni. „Škoda, že sa toho otec nedožil. Zostal po ňom dokument, ako sa dalo na chvíľu vyhnúť normalizácii.“ Otec mal perfektnú fotokomoru, ktorú po ňom Miro zdedil. „Inšpiroval ma. Mám z&nbsp;nej ešte časť výbavy. Zväčšovák mám po kamarátovi. Nemusel som si kúpiť vôbec nič, okrem spotrebnej chémie,“ smeje sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Tonko bol fenomén slovenskej fotografie. So svojimi obrázkami chodieval do všetkých redakcií, ktoré mal po ceste. Nosil neodolateľné zábery z&nbsp;každodenného života drobných ľudkov z&nbsp;okraja a&nbsp;odvrátenej strany spoločnosti. Miro po ňom zdedil archív. „Ani neviem, ako som sa dostal k&nbsp;jeho fotografiám. Raz som bol na jeho výstave. V&nbsp;tom čase robil kultúrneho pracovníka v&nbsp;Ružinove. V&nbsp;expozícii mal pri­špendlených hádam aj sto fotiek. Prišlo mi to neskutočné. Potom dlhé roky nič. Až keď som chodil na fotografickú školu do Opavy, vybral som si ho do diplomovej práce. Osobne som ho stretol a&nbsp;trúfol som si ho osloviť raz na trhu. Spýtal sa ma: Synáčik, a&nbsp;ty ma odkiaľ poznáš? Synáčik hovoril každému. Povedal som mu, že o&nbsp;ňom chcem písať prácu a&nbsp;zavolal som ho na dve deci. Na to nedokázal povedať nie.“

Tonko robil dve desaťročia fotografa na filmovej Kolibe. Nefotil len počas nakrúcania tých najslávnejších slovenských filmov, ale vytváral si pri tom vlastné scény. „Vraj z&nbsp;Koliby odišiel preto, lebo sa mu to nezdalo dostatočne kreatívne. Kreatívnejší sa mu zdali ľudkovia kdesi na trhu pri víne či v&nbsp;krčme. Pracoval pre noviny a&nbsp;časopisy, aj pre Život.“ Často fotil na hrane. Občas sa mu vyhrážali, zbili ho, zašívali na chirurgii… Miro sa s&nbsp;Tonkom kamarátil posledné štyri roky jeho života. „Archív mi ponúkol. Bolo to to najdrahšie, čo mal. Navštevoval som ho s&nbsp;fľašou vínka a&nbsp;cigaretami. Niekoľko rokov po jeho smrti sa mi podarilo stretnúť tých správnych ľudí, Filipa Vanča a&nbsp;Aurela Hrabušického, a&nbsp;z&nbsp;Podstraského fotografií vznikla reprezentatívna publikácia.“

Tento jedinečný priestor bol Mirovou druhou – praktickou školskou témou, ktorú nazval: Iný hypermarket. „Fotografie z&nbsp;trhu mi pribúdajú pomaly. Nikam sa neponáhľam. Boli roky, keď som tam nefotil vôbec. Je to pre mňa už len náladová tvorba. Nechávam to na náhodu. Mám odtiaľ kopu nadčasových záberov a&nbsp;príbehov ukrytých v&nbsp;nich. Trh je jediný väčší dokument, ktorý robím na farebný film. Film je pre mňa skvelý relax. Digitálnych fotografií a&nbsp;rýchlej práce mám dosť pre naše vydavateľstvo, ktoré potrebuje udržiavať tempo.“ Kto sa fotiť nechce, toho Miro nefotí, ale môže to ľutovať. „Veľa z&nbsp;predavačov som fotil hádam päťkrát. Vždy som im pri ďalšom fotení priniesol fotky. Oni sa potešili a&nbsp;už ma ani nevnímali. Vtedy som si už mohol robiť, čo som chcel,“ vysvetľuje taktiku.

Keď chodil na potulky po Slovenskom raji, fascinovali ho rómske osady. Boli to, a&nbsp;niektoré aj zostali, akoby apokalyptické konce sveta, v&nbsp;ktorých paradoxne prekvital a&nbsp;hýril život. „Lákalo ma dostať sa do toho života a&nbsp;bezprostredne ho zachytávať. Náhoda chcela, že kamarátka mala v&nbsp;Letanovciach babičku. Išli sme k&nbsp;nej na noc. Bola veľká zima. Na ulici som prehováral ľudkov z&nbsp;osady, že by som u&nbsp;nich chcel fotografovať. Všetci krútili hlavami, že to sa nedá. Až jeden mi povedal, aby som chvíľu počkal. Keď sa vrátil s&nbsp;kamarátmi, zavolal som ich do krčmy a&nbsp;dohodli sme sa, že u&nbsp;nich doma a&nbsp;ich môžem fotiť, ale ostatných nie. Keď som prišiel cez leto, priniesol som im fotografie, cez ktoré som sa začal zbližovať s&nbsp;ostatnými. Bolo to fantastické.“

Intenzívne fotil v&nbsp;Letanovciach dva roky. „Časom som mohol začať vkladať do fotografií aj trochu poetiky. Kúpal som sa&nbsp;s nimi trebárs v&nbsp;Hornáde, spával som u&nbsp;nich a&nbsp;mohol byť súčasťou komunity. Na Vianoce sme boli spolu kradnúť vianočný stromček. Nadával som im, že zasa ho idú rezať ako Cigáni od pol pása. Presvedčil som ich, nech ho odrežú zospodu a&nbsp;bude to vyzerať, akoby ho odrezal nejaký gadžo. Pochvaľovali si, že som im dobre poradil. Dobrá rada nad zlato.“ Po tom, ako osadu zlikvidovali, Miro viac v&nbsp;Letanovciach nefotil, aj keď starí kamaráti ho lákajú. „Možno znova za nimi zájdem do ich domov.“

Dedina necelých tridsať kilometrov severozápadne od Trnavy v&nbsp;Malých Karpatoch má na Mira šťastie. Z&nbsp;portrétov miestnych ľudkov už mal niekoľko výstav. Tú poslednú v&nbsp;lete minulého roka rovno na dedinskom kúpalisku. „Keby som vedel písať, tak o&nbsp;nich niečo napíšem, ale ja zostanem pri fotografii a&nbsp;nebudem sa kolegom montovať do remesla.“ Ak ide o&nbsp;remeslo... Miro je vyučený čalúnnik. „Robil som všeličo. Bol som poslíčkom v&nbsp;hoteli, robil som v zahraničí, montoval som balkóny, pracoval v&nbsp;legendárnom slovenskom obchode s&nbsp;fotovýbavou PROlaika, rok som bol asistentom kamery v&nbsp;televízii, kým som nastúpil do vydavateľstva novín a&nbsp;časopisov, v&nbsp;ktorom pracujem dodnes.“

K&nbsp;Dobrej Vode nemal ďaleko. Babička a&nbsp;dedko boli odtiaľ. „Prišiel som po revolúcii. Dedo tam postavil chalupu, tak sme ju chodili s&nbsp;kamarátmi opravovať. Moje fotografovanie zvážnelo práve tu. Mohol som mať vyše dvadsať...“ spomína. „Na Dobrú Vodu som nikdy neprišiel s&nbsp;tým, že idem fotiť, ale vždy som mal foťák so sebou. Nafotím, nenafotím, uvidím... Nemusím, ale som rád s&nbsp;priateľmi a&nbsp;ľuďmi.“ Dobrovoďanom visia Mirove obrázky doma na stenách. Je tu najvešanejším autorom. Najvešanejším síce znie morbídne, ale je to veľmi milé. Okrem Dobrej Vody Miro fotil bezdomovcov v&nbsp;nízkoprahovej nocľahárni v&nbsp;Bratislave či vlastné deti. „Tiež sa to snažím robiť nenásilne. Baví ma bezprostrednosť ľudí, ktorých súčasťou života sa môžem stať. Nejde len o&nbsp;tých pár fotiek. Zostáva mi veľa vecí, ktoré sú len pre mňa.“