Marcela Fuknová

Nedávno ste sa objavili na protifašistickom zhromaždení v&nbsp;Trenčíne, na pocte rómskym obetiam holokaustu vo Valaskej Belej, besedujete s&nbsp;mladými ľuďmi na akciách Zabudnuté Slovensko, ktoré majú byť prevenciou šírenia fašizmu a&nbsp;extrémizmu. Prečo to robíte?

Patrím k ľuďom, ktorí prežili holokaust. Na vlastnej koži som ho zažil, hoci som bol malé dieťa. Množstvo vecí sa mi zarylo do pamäti a dôsledky nesiem celý život. Hovorím o tom preto, aby netrpeli ďalšie generácie detí kvôli svojej rasovej či náboženskej príslušnosti.

Aby si niekto nedovolil zlikvidovať ich len preto, že majú inú farbu pokožky, iný nos či ich rodičia iné vierovyznanie.

Počas druhej svetovej vojny sa na Slovensku stalo, že kolegovia, kamaráti, susedia sa za jednu noc obliekli do gardistických uniforiem a nakladali svojich spoluobčanov do vagónov, ktoré ich odviezli do koncentrákov, a ich návrat bol nežiaduci. A toto nebezpečenstvo tu stále hrozí.

V Kežmarku na stretnutí, ktoré organizovali aktivisti v rámci projektu Zabudnuté Slovensko, prvých desať radov obsadili chlapci v zelených tričkách. Porozprával som sa aj s nimi, povedal som im, čo som prežil, díval som sa im do očí. A povedal som im, že sa teším, že prišli. A že po debate s nami tie tričká možno vyzlečú.

Nie, ja sa nebojím. O seba nemám strach. Obávam sa len o svoje vnúčatá, že nebudú mať pokojný život. Ja som mal príšerné detstvo.

Vyrastal som v Ilave a počas zimy v roku 1944 sme museli odtiaľ ujsť, pretože sme sa dozvedeli, že nás zaradili do transportu do Osvienčimu. Skrývali sme sa na Kršákovom laze v diere vykopanej v zemi. Vonku bolo mínus dvadsať stupňov, strašne sme trpeli.

Po skončení vojny, keď sme sa dostali späť do môjho rodného mesta, som ja vážil ako štvorročný desať kíl, čo je hmotnosť ročného dieťaťa. Moja mama vážila len 32 kíl. Trpeli sme tam zimou a hladom, ale aj príšerným strachom.

Prežili sme tam hrôzostrašné chvíle. Opakovane nám hrozilo, že nás odhalia, preto sme viackrát museli meniť skrýšu. Tie podzemné bunkre boli veľmi primitívne. Bola to vykopaná jama prekrytá čečinou. Veľmi plytká, mala možno meter a pol, nedalo sa tam stáť, museli sme ležať a vychádzali sme len v noci. Pripomínala hrob.

Áno. Som neurológ a viem, že pri dramatických a traumatických udalostiach vzniká pamäťová stopa aj u malého dieťaťa, akým som bol vtedy. Keď som bol teraz vo Valaskej Belej na odhalení pamätníka 13 zavraždeným rómskym obetiam holokaustu, hovoril som tam, ako sme vtedy utekali z jedného bunkra do iného a cestou sme videli deväť mŕtvych Rómov.

Viseli hlavou dole, zavesení za nohy. Dlho sa mi o tom snívalo, mal som nočné mory. Takisto kúsok odtiaľ sme videli zavraždenú osemčlennú židovskú rodinu. Zastrelili ich, ležali tam, na zemi, nezakopaní. To je pohľad, ktorý vám nič z pamäti nevymaže, hoci ste dieťa. My sme mohli dopadnúť ako oni. Mali sme šťastie, pretože nás nenašli. Bolo to vďaka našim záchrancom.

Samozrejme. Rodina Sýkorová, rodina Kršakovcov, rodina Turzovcov z Vápča. Oni nám pomohli. Oni nám aj nosili jedlo. Síce občas, ale keď to bolo možné, dávali nám chlieb, mlieko. Boli sme šiesti, v tej diere boli so mnou rodičia, starí rodičia z maminej strany a mamin brat. Boli sme vychudnutí, no prežili sme. Zachránili sme sa aj preto, že sme jednu noc po tom, čo sme ušli pred odvlečením z Ilavy cez Zliechov, mohli prenocovať vo Valaskej Belej na laze u pani Sýkorovej.

Tri dni po tom, čo sme u nich spali, prišli gardisti s esesákmi a pýtali sa jej na Židov, čo tam prespali. Tvrdila, že nikoho nevidela, že sme tam neboli. Bola hlboko veriaca a oni ju donútili odprisahať to pod krížom. Po ich odchode veľmi trpela, že spáchala hriech krivej prísahy. Uľavilo sa jej až vtedy, keď jej kňaz po vojne povedal, že ak tým zachránila ľudské životy, nedopustila sa žiadneho hriechu.

Ako ste mohli zvládnuť celé mesiace v zime vonku? Veď ste boli malé dieťa.

Mal som sveter z ovčej vlny, ktorý som si deväť mesiacov nevyzliekol. Dnes je vystavený v Židovskom komunitnom múzeu na Heydukovej ulici. Je samá diera, ale zachránil ma pred zamrznutím. Po návrate som mal ustavičné zápaly pľúc, opakujú sa mi celý život, aj nedávno som jeden prekonal.

Odrazili sa udalosti z vášho detstva aj na vašej psychike?

Mal som depresie. Ani jeden z mojich židovských kamarátov, s ktorými som sa hrával v Ilave, sa nevrátil, všetci zahynuli. Mamina najlepšia priateľka mala dve krásne dievčatká, boli len o niečo staršie odo mňa. Obidve spolu s ich otcom zastrelili ranou do tyla v Kremničke.

Po vojne, keď ich exhumovali, musela ísť svoje dve dcérky a manžela identifikovať. Stále som sa pýtal, prečo ja som prežil a tí ostatní nie. Rok po návrate z bunkra som iba šepkal. Rodičia ma totiž celý čas tíšili, prosili ma, aby som bol potichu, lebo inak nás objavia. Po vojne sa aj báli, že už nikdy nebudem nahlas rozprávať.

Vidím vo vašej pracovni vašu spoločnú fotku s&nbsp;pátrom Antonom Srholcom. Obaja sa na nej veľmi srdečne smejete. Poznali ste sa?

Boli sme priatelia. Keď robil kuriča, v zime mu v kotolni bývala zima. Vždy som ho v zimných mesiacoch prijal na nejaký čas na kliniku, aby sa zohrial a oddýchol si. Keď mal 85 rokov, mal som na jeho oslave prejav, chodil som mu pomáhať do jeho zariadenia pre bezdomovcov Resoty. Tóno bol veľmi slušný človek.

O&nbsp;vás som počula, že ste nikdy neodmietli ošetriť bezdomovca, hoci prišiel z&nbsp;ulice špinavý a&nbsp;zanedbaný.

Je to tak, ale to nič neznamená. Ja som lekár, zložil som Hippokratovu prísahu. Keď som mal osem dní, jeden ilavský gardista ma v&nbsp;zime na ulici vytiahol z&nbsp;fusaka. Bola na ňom totiž kožušina a&nbsp;Židia nesmeli vlastniť kožušiny. Mama s&nbsp;nárekom utekala so mnou domov, vtedy som dostal prvý raz zápal pľúc.

Ten dotyčný dokonca ako šéf Hlinkovej gardy napísal potvrdenie – Židovi Traubnerovi som odobral kožušinový fusak. Keď som mal tri roky, vysťahovali nás do vlhkého pivničného bytu pri parku, kde behali potkany. Zatúlal som sa do toho parku, chcel som sa hrať s&nbsp;deťmi. Ten gardista ma tam našiel a&nbsp;odvliekol domov. Povedal mojej mame, že najbližšie ma zastrelí, pretože tam bol nápis psom, Cigánom a&nbsp;Židom vstup zakázaný.

Stretli ste sa s&nbsp;ním niekedy po vojne?

V&nbsp;roku 1968 bol u&nbsp;mňa tento človek na vyšetrení. Vyšetril som ho. Ani som mu nepovedal, že viem, kto je. Vyšetroval som aj ministra vnútra slovenského štátu Alexandra Macha, ktorý bol zodpovedný za transporty židovského obyvateľstva, keď ho prepustili z&nbsp;väzenia.

Bol som s&nbsp;ním v&nbsp;kontakte ako s&nbsp;pacientom dvakrát. Čo som mal robiť? Povedal som mu však, kto som, čo som. Odvetil mi, že veď on proti mne nič nemá a&nbsp;že mi dôveruje, lebo vraj pozná moju odbornosť. Vyšetril som teda ho podľa svojho najlepšieho svedomia, povedal som mu, že si to môže aj preveriť, no viac ho vyšetrovať nebudem. Druhýkrát, keď som ho po dlhšom čase videl a&nbsp;vyšetril, už ležal v&nbsp;bezvedomí v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Poddunajských Biskupiciach.

Niektorí kolegovia mi zazlievali, že som sa ním vôbec zaoberal. Ale opakujem, som lekár. Nemohol som mu povedať, aby šiel do čerta. Bol to pacient.

Pomohlo vám v&nbsp;niečom v&nbsp;živote to, čo sa vám stalo? Môže to byť vôbec v&nbsp;niečom pozitívne?

Ale áno. Množstvo vecí v&nbsp;mojom živote som prekonal, lebo som vedel, že nič horšie ako to, čo bolo, sa mi už stať nemôže. Vždy som si spomenul na Osvienčim. Veľmi mi to pomáhalo. Preto som študoval na samé jednotky, preto som sa stal asistentom.

Bol som priebojný, chcel som sa uplatniť. Stal som sa docentom, profesorom, prednostom kliniky, dekanom lekárskej fakulty. Bez akejkoľvek protekcie. Nemal sa kto za mňa prihovoriť. Môj otec bol zubár, no po vojne dostal infarkt, zvyšok života už bol chorý a&nbsp;zomrel skoro.

Čo hovoríte mladým ľuďom na stretnutiach o&nbsp;holokauste?

Som šokovaný, ako málo o&nbsp;ňom vedia, ako málo vedia o&nbsp;fašizme. Dopoludnia sa stretávame s&nbsp;gymnazistami, poobede sú to diskusie s&nbsp;obecenstvom. Raz som prenášal 400 deťom o&nbsp;holokauste a&nbsp;mali anonymne písať reakcie.

Bolo to fantastické, reagovali veľmi pozitívne. A&nbsp;písali, koľko toho o&nbsp;holokauste doteraz nevedeli. Istý poslanec parlamentu, ktorý nedávno z&nbsp;neho musel odísť, mi do očí povedal, že holokaust nebol. Hovorím mu – to, že o&nbsp;ňom nič neviete, je váš problém.

Čo by podľa vás bolo, ak by holokaust naozaj nebol býval?

V&nbsp;koncentrákoch zahynuli tisíce Einsteinov, Skuteckých, Gershwinov. Ľudí, ktorí mohli urobiť pre ľudstvo veľmi veľa. Mnohí Židia boli lekári, právnici, vedci, obchodníci, ale i&nbsp;robotníci a&nbsp;roľníci, bolo tam množstvo múdrych ľudí. A&nbsp;nejde len o&nbsp;Židov. Aj medzi Slovanmi i&nbsp;našimi spoluobčanmi boli určite aj géniovia, ktorí nezmyselne zahynuli. Prečo?

Ak mi človek niečo urobí, no dobre, tak ho nemám rád. Ale veď tí dotyční nič neurobili. Len to, že to boli Židia, Rómovia alebo múdrejší ľudia než ostatní. Od 25. marca 1942 Slováci vyvážali do koncentračných táborov  57 000 Židov. S&nbsp;prestávkou do vypuknutia SNP. Až potom prišli Nemci a&nbsp;vtedy bolo transportovaných ešte ďalších 15 000 Židov.

Nemci tu boli síce aj dovtedy ako poradcovia, ale transporty robili slovenskí ľudia. A&nbsp;ešte za každého odvezeného Žida platili 500 ríšskych mariek. Neviem pochopiť tú slepú nenávisť. A&nbsp;objavuje sa aj dnes.

Nevzdelanosťou. Čítal som prieskum, že 14 percent stredoškolákov súhlasí s&nbsp;holokaustom. A&nbsp;pritom nevedia, čo to je. Prieskum v&nbsp;minulosti ukázal, že až 57 percent opýtaných nechcelo za suseda Žida, hoci až 84 percent z&nbsp;nich Žida nikdy nevidelo!

Deti sa nedozvedeli v&nbsp;škole, čo bol holokaust, učili sa z&nbsp;učebnice pána Ďuricu, ktorý v&nbsp;nej glorifikoval a&nbsp;obhajoval slovenský štát z&nbsp;obdobia holokaustu. A&nbsp;dnes sa nám to vracia.

Má teda zmysel o&nbsp;holokauste opakovane hovoriť.

Má. Nejde o&nbsp;to, či ja som v&nbsp;mojom veku ochotný cestovať po Slovensku a&nbsp;rozprávať o&nbsp;holokauste, ja som povinný. Je to moja povinnosť voči všetkým deťom, nielen mojim vnúčatám. Ak by tu zavládol fašizmus, všetci sú ohrození. Židia, Rómovia, intelektuáli, homosexuáli. Musím o&nbsp;tom hovoriť.

Známy neurológ prežil holokaust: Neskôr liečil aj ministra zodpovedného za transporty Židov

Výber pre vás

Známy neurológ prežil holokaust: Neskôr liečil aj ministra zodpovedného za transporty Židov

Súvisiace články

Milan Kňažko o novembri 89: Hrdinovia boli všetci ľudia, ktorí prišli na námestia

Uznávaný psychológ v poslednom rozhovore: Aké najväčšie chyby robia rodičia pri výchove?

Astronautka so slovenskými koreňmi: Ani nevnímate, že vzlietate, sústreďujete sa len na prácu

Slovák, ktorý šíri vo svete naše tradície ako nikto: V kroji aj na Manhattane!

Výber pre vás