Najuznávanejší detský psychológ v Maďarsku Tamás Vekerdy (†84) vedel o deťoch všetko. Alebo aspoň to, čo sa vedieť oplatilo: že najviac potrebujú lásku a slobodu. To prvé v neobmedzenom množstve, to druhé v rozumných hraniciach.

Desaťročia pomáhal rodičom v Maďarsku svojimi radami, ako môžu vychovať šťastné deti tak, aby sa pri tom aj oni cítili dobre. Vo svojom poslednom rozhovore vysvetlil aj to, do akej miery a prečo sú dnešné deti iné.

Sú to skutočne deti, ktoré sa natoľko zmenili, alebo sa len prispôsobili svetu, ktorý sa okolo nich tiež mení?

Ľudia sa menia oveľa pomalšie ako svet, ale dnešné deti žijú v úplne iných podmienkach ako ich predkovia. Pred sto až stopäťdesiatimi rokmi žila väčšina obyvateľov dnešného Maďarska a Slovenska v dedinských podmienkach, mali záhradu, dvor, pec.

Deti videli, čo z čoho a ako vzniká. Že krava dáva mlieko a z mlieka vyrobí stará mama maslo a tvaroh. Že obilie zasejú, to narastie, dozrejú klasy, potom ho zožnú, vymlátia, pomelú, z múky mama zamiesi a upečie chlieb. Medzi maďarskými školákmi robili pred rokmi prieskum a skoro všetci si mysleli, že mlieko je z vrecúšok a dostane sa tam z rúr v mliekarni.

V ich myšlienkovom svete už chýba spojitosť medzi kravou a mliekom. Ale nevedia ani to, čo robia ich rodičia na svojom pracovisku, prehľadný, spoznateľný svet zmizol, a spolu s ním zmizlo aj množstvo činností, na ktorých sa deti podieľali.

Tamás Vekerdy
Najuznávanejší detský psychológ v Maďarsku, zakladateľ alternatívnej Waldorfskej školy a materskej školy v Solymári, organizátor výučby waldorfskej pedagogiky. Bol autorom niekoľkých desiatok kníh o výchove detí, prednášal na túto tému doma i v zahraničí. Bol čestným členom Széchenyiho literárnej a umeleckej akadémie a členom predsedníctva Maďarského spolku pre vzdelávanie. Zomrel 9. októbra 2019 vo veku 84 rokov.

Čo im z toho najviac chýba?

Pohyb. Voľakedy boli od skorej jari do neskorej jesene vonku na vzduchu, hrali sa na ulici, túlali sa po lesoch a lúkach. Mali väčšiu slobodu, ale ich život sa predsa odohrával v istých mantineloch medzi tradíciami, očakávaniami a prísnymi pravidlami. Netvrdím, že to bolo vždy lepšie, vtedajší svet dokázal byť aj veľmi krutý, ale mal svoj rámec.

Dnes vonkajšie pravidlá už nie sú, tie vnútorné ešte nefungujú, a to je pre deti obrovské bremeno, lebo cítia a prežívajú napätie v dospelých. Vedia všetko, aj to, kedy im klameme alebo pred nimi niečo zamlčujeme. Ak s nimi nehovoríme otvorene o chorobách, smrti, rozvode, o všetkom, len v nich zvyšujeme úzkosť.

Dnes však mnoho rodičov chráni svoje deti pred zlými správami, natoľko sa o nich strachujú, že sa boja ich púšťať aj na dvor, nie ešte na ulicu.

Dnešný svet nie je ani trochu menej bezpečný ako ten voľakedajší. Akurát máme oveľa viac informácií o tom, že vo vzdialených kútoch zeme niekoho prepadli, znásilnili, uniesli ako darcu orgánov a toto všetko premietame na svoj vlastný život.

Aj dávno existovali lúpežnícke bandy, tuláci, divé zvery a besné psy, a rodičia napriek tomu nežili s myšlienkou, že všetky hrôzy sveta číhajú na ich dieťa. Bolo nepredstaviteľné, aby niekto dennodenne odprevádzal svoje dieťa do školy, dnes ich väčšina rodičov preváža tam aj späť autom.

Títo rodičia si nedokážu ani predstaviť, o koľko zážitkov oberajú svoje dieťa, keď sa nemôže vláčiť domov s kamarátmi tak, že im dvadsaťminútová cesta trvá aj hodinu.

Na ulici, v obchodoch, ale aj na ihriskách počujeme často len nechoď tam, nerob to, nechaj to. Naozaj musíme až toľko upozorňovať svoje deti?

To my, dospelí, sme v zlom psychickom stave, plní obáv a úzkosti, preto sa toľko snažíme predchádzať nehodám. Ale nedokážeme to, skôr zapríčiníme opak: čoho sa veľmi obávame, to privodíme, lebo neustále chránené dieťa bude oveľa nešikovnejšie.

Dnešným deťom chýba najmä pohyb, voľakedy boli od skorej jari do neskorej jesene vonku na vzduchu.
Dnešným deťom chýba najmä pohyb, voľakedy boli od skorej jari do neskorej jesene vonku na vzduchu.
Zdroj: Shutterstock

 

Čiže by sme mali nechať dieťa liezť po strome, čľapkať sa v mláke, šmýkať sa po ľade?

Nevymyslel som to ja, napísal to jeden nemecký neurológ, že je tragické, že dnešné deti už nelezú po stromoch, lebo tento pohyb rozvíja najviac jemnú motoriku a pocit rovnováhy.

Kedy by sme mali predsa len upozorniť dieťa? Keď už pod ním praská konár alebo je úplne mokré?

V tomto je mi príkladom moja manželka, ktorá dokázala s obrovskou nonšalantnosťou pustiť naše štyri deti, a predsa sa im nestalo nič zlé. Je veľmi ťažké to zadefinovať, ale podstatné je, či sme prítomní v živote a činnostiach našich detí, lebo už táto prítomnosť má ochrannú silu.

Neznamená to neprestajné pozorovanie, neustále strachovanie, skôr šiesty zmysel rodiča, vďaka ktorému zachytí dieťa práve vtedy, keď treba. Ani netreba neustále opakovať, ako sa má dieťa správať: aby pozdravilo, rovno sedelo, pekne jedlo a tak ďalej.

Neexistuje nič horšie, ako keď je celý rodinný obed o tom, že upozorňujeme dieťa, aby nemľaskalo. Nech je, ako chce, na návšteve bude jesť pekne, ak to odpozorovalo od nás.

Dnes je veľmi veľa detí s ADHD, čiže poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Je to skutočne generačná diagnóza alebo skôr len móda?

Začalo sa to v Amerike, keď tam schválili nariadenie, že pri prijímačkách na školu treba pozitívne diskriminovať deti s ADHD. Rodičia si začali pýtať od lekárov osvedčenie o tejto diagnóze, dokonca im dávali predpísať Ritalin, liek na zlepšenie koordinácie mozgovej činnosti, aj tomu, kto to nepotreboval.

Neexistuje nič horšie, ako keď je celý rodinný obed o tom, že upozorňujeme dieťa, aby nemľaskalo.
 

O týchto šialenstvách sa dnes už veľa píše a na prestížnych amerických školách vedia, že sa treba zamerať na umenie, na rozvíjanie sociálnych schopností a vyjadrovania, nie na známky, body a percentá.

 

Vyplýva z toho, že nie každé roztržité, neposlušné dieťa patrí do kategórie ADHD?

Samozrejme, že nie. Pre nedostatok pohybu a pre zatvorenosť je oveľa viac nepokojných detí, ale to neznamená, že sú hneď problémové. Voľakedy zvládla jedna učiteľka v dedinskej škole aj sto detí a aj medzi nimi boli všelijaké. Ráno všetky prichádzali do školy s polenom dreva pod pazuchou, potom spoločne kúrili v kachliach, veľa spievali, hrali sa.

Keď zanikli školy na malých usadlostiach a tieto deti previezli do mestských škôl, prieskumy ukázali, že v spojených triedach na usadlosti sa naučili čítať a písať oveľa skôr a oveľa lepšie ako v modernej mestskej škole s rozdelenými triedami.

Bolo to len tým, že v dedinskej škole pomáhali veľkí malým, malé deti počuli, čo sa učia veľké, a cez prestávky sa všetky preháňali po dvore, nemuseli sa prechádzať dokola po úzkej chodbe. Žili životom hodným dieťaťa, mali oveľa väčšiu radosť z objavovania sveta.

Bez tejto radosti neexistuje účinné učenie, to je už vedecky dokázané. Vo väčšine škôl panuje napriek tomu len úzkosť a nuda, a pritom by svet mohol byť náramne zaujímavý, keby nám ho neprezentovali ako úlohu.

 

 

Máme od detí priveľké očakávania?

Chceme im natlačiť do hláv príliš veľa vedomostí, úplne zbytočne, lebo aj tak to zabudnú. V jednom americkom prieskume učiteľ prednášal svojim žiakom o štyridsiatich siedmich spisovateľoch, druhý len o štyroch-piatich. Ten druhý mal tých pár vybraných autorov rád, dokonale ich poznal, preto o nich dokázal rozprávať zanietene a zaujímavo.

Deti budú podľa prieskumov potrebovať iba päť zručností, a to písanie, čítanie s porozumením, základy rátania, prácu s počítačom a anglický jazyk.
Deti budú podľa prieskumov potrebovať iba päť zručností, a to písanie, čítanie s porozumením, základy rátania, prácu s počítačom a anglický jazyk.
Zdroj: Shutterstock

Po čase vyšlo najavo, že žiaci, ktorí sa učili len o štyroch-piatich spisovateľoch, vedia viac ako tí, ktorí sa učili o štyridsiatich siedmich, lebo tých prvých učiteľ získal pre literatúru a aj sami si potom vyhľadávali informácie.

Otázne je, či tam, kde je štátom schválený študijný plán, si toto môže učiteľ dovoliť.

Nie, ale učí pre zabúdanie. V Maďarsku si pamätá stredoškolské učivo iba deväť percent dospelých medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života natoľko, že ho dokáže aj používať. Mali by sme učiť zážitkovo, to už dokázala aj prax, lebo deti, ktoré chodia do alternatívnych škôl, ničím nezaostávajú za svojimi rovesníkmi, ba dlhodobo dokážu používať svoje znalosti oveľa lepšie.

Rozdiel je len v tom, že školu si až do konca užívali. Neučili sa, nešlo im o výkon, ale objavovali svet. Dnes ho mnohí mladí ľudia objavujú až neskôr.

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Polákovci síce ako manželia prežili spolu iba rok, no ľúbili sa a schádzali dlhých 35 rokov.

Vdova po Karolovi Polákovi: Na sklonku života oľutoval, že ma neposlúchol

Samovyšetrenie prsníkov si pravidelne robí len desať percent žien.

Prípadov rakoviny prsníka stále rastie: 300 žien zomiera zbytočne

Natalie Portman

Natalie Portman v odvážnom outfite: Aj pred štyridsiatkou má stále čo ukázať!

Aj zemiakové brigády patrili k socializmu.

Život za socializmu: Spomínate si ešte na rady na banány a toaletný papier?

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia