Redakcia Plus JEDEN DEŇ

<em>Desaťročia pomáhal rodičom v&nbsp;Maďarsku svojimi radami, ako môžu vychovať šťastné deti tak, aby sa pri tom aj oni cítili dobre. Vo&nbsp;svojom poslednom rozhovore vysvetlil aj to, do akej miery a&nbsp;prečo sú dnešné deti iné.</em>

Sú to skutočne deti, ktoré sa natoľko zmenili, alebo sa len prispôsobili svetu, ktorý sa okolo nich tiež mení?

Ľudia sa menia oveľa pomalšie ako svet, ale dnešné deti žijú v úplne iných podmienkach ako ich predkovia. Pred sto až stopäťdesiatimi rokmi žila väčšina obyvateľov dnešného Maďarska a Slovenska v dedinských podmienkach, mali záhradu, dvor, pec.

Deti videli, čo z čoho a ako vzniká. Že krava dáva mlieko a z mlieka vyrobí stará mama maslo a tvaroh. Že obilie zasejú, to narastie, dozrejú klasy, potom ho zožnú, vymlátia, pomelú, z múky mama zamiesi a upečie chlieb. Medzi maďarskými školákmi robili pred rokmi prieskum a skoro všetci si mysleli, že mlieko je z vrecúšok a dostane sa tam z rúr v mliekarni.

V ich myšlienkovom svete už chýba spojitosť medzi kravou a mliekom. Ale nevedia ani to, čo robia ich rodičia na svojom pracovisku, prehľadný, spoznateľný svet zmizol, a spolu s ním zmizlo aj množstvo činností, na ktorých sa deti podieľali.

Najuznávanejší detský psychológ v Maďarsku, zakladateľ alternatívnej Waldorfskej školy a materskej školy v Solymári, organizátor výučby waldorfskej pedagogiky. Bol autorom niekoľkých desiatok kníh o výchove detí, prednášal na túto tému doma i v zahraničí. Bol čestným členom Széchenyiho literárnej a umeleckej akadémie a členom predsedníctva Maďarského spolku pre vzdelávanie. Zomrel 9. októbra 2019 vo veku 84 rokov.

Tamás Vekerdy 

Pohyb. Voľakedy boli od skorej jari do neskorej jesene vonku na vzduchu, hrali sa na ulici, túlali sa po lesoch a lúkach. Mali väčšiu slobodu, ale ich život sa predsa odohrával v istých mantineloch medzi tradíciami, očakávaniami a prísnymi pravidlami. Netvrdím, že to bolo vždy lepšie, vtedajší svet dokázal byť aj veľmi krutý, ale mal svoj rámec.

Dnes vonkajšie pravidlá už nie sú, tie vnútorné ešte nefungujú, a to je pre deti obrovské bremeno, lebo cítia a prežívajú napätie v dospelých. Vedia všetko, aj to, kedy im klameme alebo pred nimi niečo zamlčujeme. Ak s nimi nehovoríme otvorene o chorobách, smrti, rozvode, o všetkom, len v nich zvyšujeme úzkosť.

Dnes však mnoho rodičov chráni svoje deti pred zlými správami, natoľko sa o nich strachujú, že sa boja ich púšťať aj na dvor, nie ešte na ulicu.

Dnešný svet nie je ani trochu menej bezpečný ako ten voľakedajší. Akurát máme oveľa viac informácií o tom, že vo vzdialených kútoch zeme niekoho prepadli, znásilnili, uniesli ako darcu orgánov a toto všetko premietame na svoj vlastný život.

Aj dávno existovali lúpežnícke bandy, tuláci, divé zvery a besné psy, a rodičia napriek tomu nežili s myšlienkou, že všetky hrôzy sveta číhajú na ich dieťa. Bolo nepredstaviteľné, aby niekto dennodenne odprevádzal svoje dieťa do školy, dnes ich väčšina rodičov preváža tam aj späť autom.

Títo rodičia si nedokážu ani predstaviť, o koľko zážitkov oberajú svoje dieťa, keď sa nemôže vláčiť domov s kamarátmi tak, že im dvadsaťminútová cesta trvá aj hodinu.

Na ulici, v obchodoch, ale aj na ihriskách počujeme často len nechoď tam, nerob to, nechaj to. Naozaj musíme až toľko upozorňovať svoje deti?

To my, dospelí, sme v zlom psychickom stave, plní obáv a úzkosti, preto sa toľko snažíme predchádzať nehodám. Ale nedokážeme to, skôr zapríčiníme opak: čoho sa veľmi obávame, to privodíme, lebo neustále chránené dieťa bude oveľa nešikovnejšie.

Čiže by sme mali nechať dieťa liezť po strome, čľapkať sa v mláke, šmýkať sa po ľade?

Nevymyslel som to ja, napísal to jeden nemecký neurológ, že je tragické, že dnešné deti už nelezú po stromoch, lebo tento pohyb rozvíja najviac jemnú motoriku a pocit rovnováhy.

Kedy by sme mali predsa len upozorniť dieťa? Keď už pod ním praská konár alebo je úplne mokré?

V tomto je mi príkladom moja manželka, ktorá dokázala s obrovskou nonšalantnosťou pustiť naše štyri deti, a predsa sa im nestalo nič zlé. Je veľmi ťažké to zadefinovať, ale podstatné je, či sme prítomní v živote a činnostiach našich detí, lebo už táto prítomnosť má ochrannú silu.

Neznamená to neprestajné pozorovanie, neustále strachovanie, skôr šiesty zmysel rodiča, vďaka ktorému zachytí dieťa práve vtedy, keď treba. Ani netreba neustále opakovať, ako sa má dieťa správať: aby pozdravilo, rovno sedelo, pekne jedlo a tak ďalej.

Neexistuje nič horšie, ako keď je celý rodinný obed o tom, že upozorňujeme dieťa, aby nemľaskalo. Nech je, ako chce, na návšteve bude jesť pekne, ak to odpozorovalo od nás.

Dnes je veľmi veľa detí s ADHD, čiže poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Je to skutočne generačná diagnóza alebo skôr len móda?

Začalo sa to v Amerike, keď tam schválili nariadenie, že pri prijímačkách na školu treba pozitívne diskriminovať deti s ADHD. Rodičia si začali pýtať od lekárov osvedčenie o tejto diagnóze, dokonca im dávali predpísať Ritalin, liek na zlepšenie koordinácie mozgovej činnosti, aj tomu, kto to nepotreboval.

Neexistuje nič horšie, ako keď je celý rodinný obed o tom, že upozorňujeme dieťa, aby nemľaskalo.

O týchto šialenstvách sa dnes už veľa píše a na prestížnych amerických školách vedia, že sa treba zamerať na umenie, na rozvíjanie sociálnych schopností a vyjadrovania, nie na známky, body a percentá.

Vyplýva z toho, že nie každé roztržité, neposlušné dieťa patrí do kategórie ADHD?

Samozrejme, že nie. Pre nedostatok pohybu a pre zatvorenosť je oveľa viac nepokojných detí, ale to neznamená, že sú hneď problémové. Voľakedy zvládla jedna učiteľka v dedinskej škole aj sto detí a aj medzi nimi boli všelijaké. Ráno všetky prichádzali do školy s polenom dreva pod pazuchou, potom spoločne kúrili v kachliach, veľa spievali, hrali sa.

Keď zanikli školy na malých usadlostiach a tieto deti previezli do mestských škôl, prieskumy ukázali, že v spojených triedach na usadlosti sa naučili čítať a písať oveľa skôr a oveľa lepšie ako v modernej mestskej škole s rozdelenými triedami.

Bolo to len tým, že v dedinskej škole pomáhali veľkí malým, malé deti počuli, čo sa učia veľké, a cez prestávky sa všetky preháňali po dvore, nemuseli sa prechádzať dokola po úzkej chodbe. Žili životom hodným dieťaťa, mali oveľa väčšiu radosť z objavovania sveta.

Bez tejto radosti neexistuje účinné učenie, to je už vedecky dokázané. Vo väčšine škôl panuje napriek tomu len úzkosť a nuda, a pritom by svet mohol byť náramne zaujímavý, keby nám ho neprezentovali ako úlohu.

Chceme im natlačiť do hláv príliš veľa vedomostí, úplne zbytočne, lebo aj tak to zabudnú. V jednom americkom prieskume učiteľ prednášal svojim žiakom o štyridsiatich siedmich spisovateľoch, druhý len o štyroch-piatich. Ten druhý mal tých pár vybraných autorov rád, dokonale ich poznal, preto o nich dokázal rozprávať zanietene a zaujímavo.

Po čase vyšlo najavo, že žiaci, ktorí sa učili len o štyroch-piatich spisovateľoch, vedia viac ako tí, ktorí sa učili o štyridsiatich siedmich, lebo tých prvých učiteľ získal pre literatúru a aj sami si potom vyhľadávali informácie.

Otázne je, či tam, kde je štátom schválený študijný plán, si toto môže učiteľ dovoliť.

Nie, ale učí pre zabúdanie. V Maďarsku si pamätá stredoškolské učivo iba deväť percent dospelých medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života natoľko, že ho dokáže aj používať. Mali by sme učiť zážitkovo, to už dokázala aj prax, lebo deti, ktoré chodia do alternatívnych škôl, ničím nezaostávajú za svojimi rovesníkmi, ba dlhodobo dokážu používať svoje znalosti oveľa lepšie.

Rozdiel je len v tom, že školu si až do konca užívali. Neučili sa, nešlo im o výkon, ale objavovali svet. Dnes ho mnohí mladí ľudia objavujú až neskôr.

Po maturite cestujú, prestupujú z jednej vysokej školy na druhú, kým sa rozhodnú, čo by chceli robiť. Čo je dôvodom tejto nerozhodnosti?

To, že puberta sa oddialila až do konca dvadsiatych rokov. Kedysi štrnásť- až šestnásťročný mladý človek už vedel, akým smerom sa chce orientovať, a úspešne sa zaradil do vzdelaneckého, učňovského alebo pracovného sveta.

Dnes to často nevie ani tridsiatnik a ani nechce vstúpiť do tejto spoločenskej maškarády, lebo sa obáva, že týmto si definitívne oblečie masku jednej profesie a skončí sa jeho sloboda, už sa nemôže stať tým, kým by mohol. A to napriek tomu, že nemá ani poňatia, kým by mohol byť.

Obrovskými okľukami hľadá sám seba, preto by si zaslúžil viac pomoci. Lenže rodičia by asi chceli vidieť výsledok svojej podpory a mnohých zaplatených hodín angličtiny, matematiky, biológie. Preto túžia po tom, aby ich dieťa skončilo vysokú školu, a to čím skôr.

Nemusí každý študovať na vysokej škole, ako ani na strednú odbornú školu nemôže chodiť každý, ako by nám to teraz chcela vnucovať vláda. Nech každý chodí tam, kam patrí, a ak by si po ukončení základnej školy každý vybral školu podľa svojich schopností a záujmov, neboli by potrebné ani platené hodiny.

Je úplne zbytočné týmto zaťažovať deti, aj tak sú už neskutočne unavené. Podľa prieskumov budú v nasledujúcich rokoch potrebovať iba päť zručností, a to písanie, čítanie s porozumením, základy rátania, prácu s počítačom a anglický jazyk. Ostatné nie je dôležité, lebo si všetko môžu zistiť a doštudovať, keď to budú potrebovať.

Dnešné deti súťažia v tom, kto má aké značkové veci, najnovší typ mobilného telefónu. A mnohí rodičia sa zas obávajú, že keď im to nekúpia, deti nezapadnú do kolektívu. Tomu, ako škodia vývinu detského mozgu mobilné telefóny a počítače, sa dnes už venuje množstvo odbornej literatúry.

Ale je ťažké očakávať od šesťročného dieťaťa, že nebude od nich závislé, keď sme mu už v štyroch rokoch strčili do ruky tablet, aby na ňom pozeralo rozprávky. Vidí, že my so sebou nosíme mobil aj na toaletu alebo že keď zazvoní počas rodinného obeda, okamžite ho zdvihneme.

Majitelia veľkých IT firiem ako Steve Jobs a Bill Gates posielali svoje deti do škôl bez digitalizácie a do jedenástich rokov ich nepúšťali k počítaču. Do deviatich až jedenástich rokov sa totiž vyvinie u dieťaťa taká závislosť od týchto technológií, ako keby užívalo heroín alebo kokaín. Ak sa k nim dostane neskôr, má väčšiu šancu sa z toho dostať, lebo už má aj iné záujmy a svoj hodnotový rebríček.

Pohľad upriamený na obrazovku pôsobí negatívne aj na centrálny nervový systém, lebo zablokuje vnútornú predstavivosť a vnútorné vytváranie obrazov, čo funguje len počas počúvania. Opakujem, počas počúvania, nie pozerania rozprávok!

Znamená to, že ani klasické televízne rozprávky neodporúčate?

Iba v prípade, ak dospelí popritom aj pravidelne čítajú, alebo čo je ešte lepšie, hovoria deťom rozprávky. To, čo sa počas ich počúvania deje v mysli dieťaťa, pomáha spracovať zážitky, úzkosť, hnev. Dieťa toho potrebuje spracovať veľa, preto má obrovský hlad po obrázkoch a upne sa aj na obrazovku, ale to je len náhrada, ktorá nefunguje.

Do siedmich až deviatich rokov treba deťom hovoriť rozprávky každý deň, už aj ročným až jedenapolročným krátke príbehy z ich života, troj- až štvorročným to isté so zvieratkami. Takto sa učí dieťa počúvať príbehy, čo je pravekým pokladom ľudstva. Metóda sa môže použiť aj u väčších detí, ktoré sa nenaučili zahĺbiť do príbehu a túžia stále po nových impulzoch.

Toto vnútorné vytváranie obrazov vplýva pri čítaní pozitívne aj na dospelých?

Rozhodne. Čítanie, ktoré si užívame, nám pomáha žiť, prežiť aj prežívať. Až sem nás zavedú rozprávky, ktoré sme v detstve počúvali. Vychovajú z nás čitateľa, chápajúceho a empatického človeka. Pre dnešnú dobu je charakteristické aj to, že rodičia sa neustále pýtajú sami seba a debatujú o tom aj s druhými, či sú dosť dobrí.

Naši rodičia sa tým vôbec nezaoberali iba robili to, čo bolo treba. Voľakedy rodičia hovorievali, že deti rastú ako tráva, nie je s nimi veľa práce. Mali pravdu, stačilo, že deti ich napodobňovali.

Dnes to už nemôžu robiť, lebo celý deň ani nevidia svojich rodičov, a tých preto trápia výčitky svedomia. Chcú im to vynahradiť tým, že im kupujú hračky, nové technológie a neustále im organizujú programy. Je to hrozné.

Mali by ísť s nimi na breh rieky, postaviť hrad z piesku alebo len dovoliť, aby prelievali vodu z jedného vedierka do druhého, hrali sa s konárikmi a kamienkami, lebo práve pri tomto sa deti dokážu zahĺbiť a upokojiť. Bolo by oveľa menej detí s diagnózou ADHD, ak by sa venovali takejto činnosti.

Ony sú totiž ešte stále neuveriteľne normálne, len my nedovolíme, aby také zostali. Lebo sa možno chceme pochváliť na Facebooku, akú úžasnú párty sme im usporiadali s klaunom a nafukovacím hradom, do ktorého zážitkového parku sme ich zobrali. Nemali by sme chcieť vyrovnať sa ostatným, a tomu už vôbec neverme, čo píšu dokonalé mamičky o tom, akú majú dôkladne upratanú domácnosť a ako zvládajú všetko s úsmevom.

Na takéto podnety som zvykol odpovedať židovským vtipom, keď mladík navštívi rabína s tým, že všetci jeho rovesníci sa chvália, aké majú úspechy u žien. „Mne to nejde, čo mám robiť?“ pýta sa mladík. „Pochváľte sa aj vy,“ poradil mu rabín.

Hovoriť možno o všetkom, ale dnes už vôbec nie je ľahké obstáť na všetkých frontoch. Kedysi dávno mohli byť aj pri štyroch deťoch vybielené záclony, naškrobené plachty, vyžehlené šaty a obed z troch chodov, lebo s rodinou žila stará mama, teta, ktorá sa nevydala, alebo mali slúžku, kuchárku, pestúnku.

Dnes toto všetko musí zvládať jedna žena, často bez chlapa. Nikde v histórii nie je na to príklad, aby žena zápasila so životom sama s dvomi-tromi deťmi, prečo by mala byť ešte aj dokonalá?

Lebo sa ani sama sebe neodváži priznať, že občas jej aj vlastné deti lezú na nervy...

Toto je prirodzené, lebo deti sú neskutočne vyčerpávajúce, hrozne znervózňujúce a strašne únavné. Obhryzú z vás mäso a vycicajú vám krv. Občas sa ich treba zbaviť, aby dostali späť oddýchnutú, veselú mamu a otca.

Normálny človek v prípade, že to už nezvláda, prenesie svoje dieťa k susedom, zavolá kamarátku alebo si zaplatí pomoc. Namiesto toho my pokrytecky ťaháme káru ďalej, len aby nás okolie neohováralo. Toto, samozrejme, cítia aj deti, presne vedia, že vyčerpaný rodič nie je s nimi ani vtedy, ak je fyzicky v ich prítomnosti, a z toho sú aj ony nepokojné, agresívne.

Nieže netreba, nesmie sa! Škola je záležitosťou dieťaťa. Keď ho treba doučovať, aj to nechajme na iných, lebo keď to budeme robiť my, skončí sa to krikom a plačom.

A cez prázdniny je úplne zakázané učiť sa a opakovať učivo. Vtedy potrebuje dieťa len dve veci: voľnosť a členitosť. Nech spí aj do obeda, ak chce, ale nedovoľme, aby sa mu dni rozplynuli, musí v nich byť systém. Nebojme sa, že na konci prázdnin všetko zabudne, lebo z oddýchnutého mozgu sa po dvoch týždňoch všetko vyplaví.

Dieťa, ktoré počas prázdnin trápili opakovaním, je už v októbri unavené. Týka sa to všetkých prázdnin a voľných dní. Ak dieťa dostane na tieto dni úlohy, spravme ich namiesto neho a nechajme ho žiť a oddychovať.

Situácie, že rodičovi prasknú nervy, neprináša len spoločné učenie. Je vôbec možné, aby niekto nikdy nezvýšil hlas na svoje dieťa?

Je prirodzené, že človek stratí nervy, ale toto nemôže byť výchovnou metódou, už len preto nie, že to nie je účinné. Ak na dieťa stále reveme, stáva sa imúnnym, a už to ani nepočuje. Uctime si vlastné dieťa tým, že s ním hovoríme normálnym tónom, lebo aj ono je osobnosťou – len tak si nás bude vážiť.

Čo výchovná facka, plesknutie po zadku... Alebo je bitka za všetkých okolností zakázaná?

To, že nahnevaný rodič jednu vylepí svojmu dieťaťu, sa stáva. Ale nemôže sa to stať tak, že sa už vopred oslobodí s&nbsp;tým, že to robí z&nbsp;výchovných príčin. Bitka ako výchovná metóda už dávno zlyhala, je len prostriedkom rodičovskej agresie, sadizmu, často pedofilných erotických chúťok.

Prieskumy potvrdzujú, že aj Hitler bol takýmto z&nbsp;etických príčin bitým dieťaťom. Výsledok sme videli. Bitka vždy rodí komplexy a&nbsp;agresiu a&nbsp;ten, kto bol takto vychovaný, to neskôr niekde na niekom odbúra.

Uznávaný psychológ v poslednom rozhovore: Aké najväčšie chyby robia rodičia pri výchove?

Výber pre vás

Uznávaný psychológ v poslednom rozhovore: Aké najväčšie chyby robia rodičia pri výchove?

Súvisiace články

Odborníčka: Skúste tieto triky a vaše deti sa naučia angličtinu rýchlejšie a lepšie

Bude chrípka zabíjať? Epidemiológ hovorí, ako sa brániť a či očkovanie pomáha

Astronautka so slovenskými koreňmi: Ani nevnímate, že vzlietate, sústreďujete sa len na prácu

Očná lekárka: Niektorí rodičia majú pocit, že nosením okuliarov oko lenivie a pribúdajú dioptrie, je to mýtus

Výber pre vás