Profesor MUDr. Pavel Traubner (78) sa pravidelne zúčastňuje na protifašistických manifestáciách a stretnutiach. Rozpráva svoj životný príbeh. Tvrdí, že je to jeho povinnosť.

Fotografie nájdete v našej GALÉRII

Nedávno ste sa objavili na protifašistickom zhromaždení v Trenčíne, na pocte rómskym obetiam holokaustu vo Valaskej Belej, besedujete s mladými ľuďmi na akciách Zabudnuté Slovensko, ktoré majú byť prevenciou šírenia fašizmu a extrémizmu. Prečo to robíte?

Patrím k ľuďom, ktorí prežili holokaust. Na vlastnej koži som ho zažil, hoci som bol malé dieťa. Množstvo vecí sa mi zarylo do pamäti a dôsledky nesiem celý život. Hovorím o tom preto, aby netrpeli ďalšie generácie detí kvôli svojej rasovej či náboženskej príslušnosti.

Aby si niekto nedovolil zlikvidovať ich len preto, že majú inú farbu pokožky, iný nos či ich rodičia iné vierovyznanie.

Počas druhej svetovej vojny sa na Slovensku stalo, že kolegovia, kamaráti, susedia sa za jednu noc obliekli do gardistických uniforiem a nakladali svojich spoluobčanov do vagónov, ktoré ich odviezli do koncentrákov, a ich návrat bol nežiaduci. A toto nebezpečenstvo tu stále hrozí.

V Kežmarku na stretnutí, ktoré organizovali aktivisti v rámci projektu Zabudnuté Slovensko, prvých desať radov obsadili chlapci v zelených tričkách. Porozprával som sa aj s nimi, povedal som im, čo som prežil, díval som sa im do očí. A povedal som im, že sa teším, že prišli. A že po debate s nami tie tričká možno vyzlečú.

Nemáte strach?

Nie, ja sa nebojím. O seba nemám strach. Obávam sa len o svoje vnúčatá, že nebudú mať pokojný život. Ja som mal príšerné detstvo.

Prečo?

Vyrastal som v Ilave a počas zimy v roku 1944 sme museli odtiaľ ujsť, pretože sme sa dozvedeli, že nás zaradili do transportu do Osvienčimu. Skrývali sme sa na Kršákovom laze v diere vykopanej v zemi. Vonku bolo mínus dvadsať stupňov, strašne sme trpeli.

Po skončení vojny, keď sme sa dostali späť do môjho rodného mesta, som ja vážil ako štvorročný desať kíl, čo je hmotnosť ročného dieťaťa. Moja mama vážila len 32 kíl. Trpeli sme tam zimou a hladom, ale aj príšerným strachom.

Prežili sme tam hrôzostrašné chvíle. Opakovane nám hrozilo, že nás odhalia, preto sme viackrát museli meniť skrýšu. Tie podzemné bunkre boli veľmi primitívne. Bola to vykopaná jama prekrytá čečinou. Veľmi plytká, mala možno meter a pol, nedalo sa tam stáť, museli sme ležať a vychádzali sme len v noci. Pripomínala hrob.

Profesor Traubner má zmysel pre humor a často sa usmieva.
Profesor Traubner má zmysel pre humor a často sa usmieva.
Zdroj: Peter Brenkus

Pamätáte si niečo z toho?

Áno. Som neurológ a viem, že pri dramatických a traumatických udalostiach vzniká pamäťová stopa aj u malého dieťaťa, akým som bol vtedy. Keď som bol teraz vo Valaskej Belej na odhalení pamätníka 13 zavraždeným rómskym obetiam holokaustu, hovoril som tam, ako sme vtedy utekali z jedného bunkra do iného a cestou sme videli deväť mŕtvych Rómov.

Viseli hlavou dole, zavesení za nohy. Dlho sa mi o tom snívalo, mal som nočné mory. Takisto kúsok odtiaľ sme videli zavraždenú osemčlennú židovskú rodinu. Zastrelili ich, ležali tam, na zemi, nezakopaní. To je pohľad, ktorý vám nič z pamäti nevymaže, hoci ste dieťa. My sme mohli dopadnúť ako oni. Mali sme šťastie, pretože nás nenašli. Bolo to vďaka našim záchrancom.

Viete ich mená?

Samozrejme. Rodina Sýkorová, rodina Kršakovcov, rodina Turzovcov z Vápča. Oni nám pomohli. Oni nám aj nosili jedlo. Síce občas, ale keď to bolo možné, dávali nám chlieb, mlieko. Boli sme šiesti, v tej diere boli so mnou rodičia, starí rodičia z maminej strany a mamin brat. Boli sme vychudnutí, no prežili sme. Zachránili sme sa aj preto, že sme jednu noc po tom, čo sme ušli pred odvlečením z Ilavy cez Zliechov, mohli prenocovať vo Valaskej Belej na laze u pani Sýkorovej.

Tri dni po tom, čo sme u nich spali, prišli gardisti s esesákmi a pýtali sa jej na Židov, čo tam prespali. Tvrdila, že nikoho nevidela, že sme tam neboli. Bola hlboko veriaca a oni ju donútili odprisahať to pod krížom. Po ich odchode veľmi trpela, že spáchala hriech krivej prísahy. Uľavilo sa jej až vtedy, keď jej kňaz po vojne povedal, že ak tým zachránila ľudské životy, nedopustila sa žiadneho hriechu.

Život v autobuse.

Mladí manželia žijú v autobuse. Viete si predstaviť takéto bývanie?

Populárne články
V seriáli Horná Dolná exceluje po boku Petry Polnišovej ako Juraj Brmbalík.

Dano Heriban odolával ponukám televízií až 10 rokov. Prečo tak dlho váhal?

Bývalí spolužiaci urobili niečo, čo ich bude navždy spájať.

Hrdinský skutok školákov: Z horiacej budovy pomohli zachrániť desiatky detí

Ilustračná snímka

Na Slovensko mieri svetlo z Betlehema. Symbol lásky a nádeje prinesú skauti

Obezita prináša zhoršenú kvalitu života.

Najrozšírenejšie metabolické ochorenie zabíja viac ľudí než podvýživa! Ako sa vyhnúť obezite?

Ilustračná snímka

Chobotnica menila farby počas spánku. Snívalo sa jej?

Countdown zaviedla NASA.

Zaviedla countdown NASA?

Zobraziť viac
Diskusia