Keď pred tridsiatimi rokmi telefonoval do Bratislavy, že pražské divadlá štrajkujú, jeho kolegovia konštatovali: Zbláznil sa. Milan Kňažko (74) vtedy mužné herecké postavy vymenil za tribúnu, hoci, ako poznamenáva počas rozhovoru, riskoval väzenie v Leopoldove či nútenú emigráciu.

Možno rozhovor nezačnem veľmi vlastenecky, ale v súvislosti s Novembrom mi napadá asociácia – vonku vtedy veľmi mrzlo.

V tom čase som mrazivú zimu vôbec nevnímal. Zaujímavé je, že vtedy prišli za mnou ľudia, ktorí vraj dokážu prenášať energiu na diaľku. Povedali mi, že sme necítili chlad preto, lebo sa s nami telepaticky spojili a intenzívne na nás mysleli. Aj Karel Kryl hral na gitare, spieval pod holým nebom pred tisíckami ľudí a ani on zimu necítil, hoci vonku bolo hlboko pod nulou.

Karel Kryl sa vrátil z emigrácie plný nadšenia, potom sa však sklamaný tým, ako sa to u nás vyvinulo, vrátil do Nemecka.

Keď sme stáli na tribúne, nadšenie a eufória sa dali krájať. A bola tam aj ľudská dobrota, ktorá nepochybne v nás všetkých stále je. Pozerali sme sa na rozjasaný dav, niekto práve rečnil, stáli sme vedľa seba a zrazu Karel Kryl povedal: „Milan, toto nebude dlho trvať, pretože znova prídu tí, ktorí to všetko zašpinia, pošliapu, zničia. Je to len chvíľkový jav.“

Považoval som ho za skeptika a divil som sa, že v takej výnimočnej chvíli takto rozpráva. Čas ukázal, že bol realista. Niečo podobné mi povedal aj básnik Pavel Kohout: „Robíte to noblesne, úžasne, ale zase prídu tie prasce, ktoré to všetko pošliapu a zničia.“

Dnes je spokojným dôchodcom, ktorý sa venuje pôvodnému povolaniu – herectvu.
Dnes je spokojným dôchodcom, ktorý sa venuje pôvodnému povolaniu – herectvu.
Zdroj: Matej Jankovič

A čo vy, neprepadáte po tridsiatich rokoch dezilúzii?

Som presvedčený, že v ľuďoch je zlo, ale hlavne aj dobro. V roku 1968 sme síce pri pasívnej rezistencii prejavili to najlepšie, čo v nás bolo, potom sme sa však stali takými, akí sme, a možno aj horšími. Platí to aj dnes. Pred tridsiatimi rokmi sme chceli byť iní, rozdielni.

Uniformní sme boli štyridsať rokov a pretvarovali sme sa dosť. Dosiahli sme, že dnes má možnosť byť každý taký, aký chce byť. A kto chce, môže sa pretvarovať naďalej. Netreba si zúfať, stále je dosť dobrých ľudí, pozitívne naladených, na ktorých sa dá spoľahnúť. V tomto smere som optimistický realista.

Dnes pôsobíte už iba ako herec. Prečo? Sklamala vás politika?

Politika pre mňa nikdy nebola cieľom, ale prostriedkom, aby som urobil to, čo som pokladal za dôležité. Založil som ministerstvo medzinárodných vzťahov aj zahraničných vecí, netúžil som však byť kariérnym diplomatom ani som nevyužil žiadnu ponuku byť veľvyslancom. Dokonca som netrval na tom, aby som bol ministrom zahraničných vecí.

Mám svoju profesiu a tej sa dlhodobo venujem. Účinkujem v niekoľkých divadlách v Prahe či Brne, v Bratislave je to Štúdio L+S a potom sú tu aj agentúrne predstavenia. V divadle Na Jezerce nás 11. decembra čaká premiéra, srdečne vás pozývam. Je to pekná americká komédia Gin Game z prostredia dôchodcov a mojou partnerkou je Jiřina Bohdalová.

Mne sa to nezdá „len“, úplne mi to stačí. Okrem toho v televíznej relácii veľmi rád glosujem politickú situáciu aj sa na tom zabávam. Keď si ten cirkus platíme, aspoň sa zasmejme. Trinásť rokov v politike spôsobilo, že poznám, o čo tam ide, a keď konkrétny človek niečo povie, viem, čo tým presne chce dosiahnuť. Takže určite nie som sklamaný.

História nepochybne ocení vaše pôsobenie počas Novembra. Súčasníci vám však nedali dosť hlasov, aby ste sa stali prezidentom či primátorom. Ani to vás nesklamalo?

Od roku 1993 ma blízki ľudia podnecovali, aby som kandidoval. Podľahol som tomu hlavne preto, aby nikto nepovedal, že som to neskúsil. Mal som dve možnosti: že ma zvolia a tú druhú, ešte lepšiu, že nie. (Smiech.) Neberiem to osobne ani tragicky – ľudia rozhodli, treba to rešpektovať.

Môžeme analyzovať, či som nezačal neskoro, či nebolo málo peňazí, či bola dobrá kampaň a tak ďalej. Život, ktorý vediem dnes, je pre mňa oveľa komfortnejší. Moja osobná sloboda je oveľa viac než funkcia.

A keďže som prezidentské voľby v Bratislave vyhral, nemohol som sa vyhovárať, že nebudem kandidovať na primátora, pretože je pravda, že hlavné mesto vyzerá ako pokazený chrup. Za každým kazom je hlava jedného primátora. Dúfam, že tomu poslednému to vyjde, držím mu palce ako každému politikovi, ktorý to myslí vážne.

Jeho hereckými partnerkami sú významné osobnosti, napríklad Emília Vášaryová
Jeho hereckými partnerkami sú významné osobnosti, napríklad Emília Vášaryová
Zdroj: Archív NMH

Cítite sa v súvislosti v Novembrom ako hrdina?

Určite nie. V júni 1989 som sa dostal na takzvanú druhú stranu. Podpísal som Několik vět (dokument vypracovaný hnutím Charta 77 – pozn. red.) a petíciu za oslobodenie politických väzňov. Ako prvý za celých tých štyridsať rokov som vrátil titul zaslúžilý umelec.

Cesta späť už neexistovala. Nebolo to hrdinstvo, ale protest proti tomu, čo som znášal celé roky – pretvárkam, klamstvám, poníženiu... Hrdinovia boli ľudia, ktorí prišli na námestie, bez nich by sa to nebolo podarilo. Bez tých miliónov hrdinov v Československu by si polícia, tajní, armáda, ľudová milícia s nami poradili veľmi ľahko, rýchlo a hravo.

Za socializmu ste sa však nemali až tak zle. Mali ste slušnú kariéru, dostávali ste pekné postavy.

Pohodlnejšie bolo čušať, to áno. Ekonomicky som bol predsa na tom dobre a pokojne som sa mohol tváriť, že sa ma to netýka. Ale týkalo sa ma to. Práve vychádza 
moja kniha S otvorenými očami. Je tam aj časť, v ktorej píšem o svojom otcovi, politickom väzňovi. Keď ho zavreli, nemal som ani päť rokov.

V novembri 1989 mal môj syn sedem rokov. Uvedomoval som si, že on ani ďalšie deti už nesmú zaspávať s otvorenými očami, pozerajúc na dvere, kedy sa ich otec vráti z väzenia.
 

Večer, hoci ma zmáhal spánok, som stále otváral oči a upieral som pohľad na dvere dúfajúc, že sa v nich objaví otec. Bol však nevinne za mrežami až sedem rokov. Otvorené oči, to je aj symbolické varovanie, aby sme citlivo vnímali každý náznak, keby sa totalitný režim v akejkoľvek pozmenenej forme chcel vrátiť.

V novembri 1989 mal môj syn sedem rokov. Uvedomoval som si, že on ani ďalšie deti už nesmú zaspávať s otvorenými očami, pozerajúc na dvere, kedy sa ich otec vráti z väzenia.

Dominik Dán v jednej zo svojich kníh opisuje, ako bola v pláne vaša fyzická likvidácia.

Nič o tom neviem, ani odkiaľ mal Dominik Dán túto informáciu. Je pravda, že som dostal veľa výhražných listov, telefonátov, v ktorých mi opisovali, kde a ako zabijú mňa a moje dieťa. Syna som preto niekoľko týždňov ukrýval, kamaráti, ktorí ovládali karate, ho sprevádzali na ceste do školy a potom domov. Chvalabohu, nič sa nestalo.

Paradoxne, o život vám išlo aj nie tak dávno, keď vám do domu vošiel zlodej. Stále tvrdíte, že to nebola náhoda?

Určite to nie je náhoda, ak niekto v noci prekoná niekoľko sto metrov cez záhrady, dvaapolmetrové ploty, aby zozadu prišiel k vášmu domu. Dvoch policajných vyšetrovateľov vymenili, tretí ani nebol na mieste činu a dva dni nato odchádzal na dlhodobo plánovanú dovolenku do Ázie.

Spolu s Jánom Budajom patrili medzi vedúcich predstaviteľov Nežnej revolúcie.
Spolu s Jánom Budajom patrili medzi vedúcich predstaviteľov Nežnej revolúcie.
Zdroj: Archív NMH

Páchateľa síce sudca poslal za mreže, dostal však najnižší možný trest a pritom to bol recidivista. Je divné, že prokurátor sa proti takémuto rozsudku vôbec neodvolal. A keď niekto napíše na políciu, že spoznal páchateľa, pretože bol aj u neho, a rád by vypovedal, kompetentní však nereagujú, myslíte si, že je to náhoda?

O tri mesiace nato ma na ulici stretol človek, ktorý ma na prvé počutie akoby ľutoval. Vraj so mnou poriadne vypiekli, že všetko je to mafia a ja nemám šancu... Pozrite, ako skončil Gaulieder... Pôjde oproti vám kamión... Vodič dostane pol roka za nedbanlivosť. Potrebujete to? Najprv som to pokladal za dobromyseľné varovanie, všetko však mohlo byť ináč. Tých náhod je akosi priveľa.

Ak vám niekto takto vstúpi do domu v noci, nechce vám iba niečo ukradnúť. Naruší vám najintímnejšie súkromie a vyšle signál na zníženie vášho sebavedomia. Mal som veľké šťastie, že som sa zobudil ani nie priskoro, ani nie prineskoro. Druhým šťastím bola moja zbraň v dosahu a tretie šťastie, že som ho trafil. Keby bol páchateľ odišiel, nikdy by sme sa nič nedozvedeli.

Život v autobuse.

Mladí manželia žijú v autobuse. Viete si predstaviť takéto bývanie?

Populárne články
Obrazy apokalypsy: V prešovskom paneláku to vyzerá ako po bombardovaní, byty sú zničené na nepoznanie, dom budú musieť zbúrať.

Podobnosť, z ktorej mrazí. Prešov zažil už druhý výbuch plynu s tragickými následkami

Táňa si zahrala jednu z hlavných postáv v romantickej vianočnej komédii Šťastný nový rok. Nakrúcanie pre ňu bolo rozprávkové najmä po vyčerpávajúcej práci na seriáli Bez vedomia z produkcie HBO.

Dojímavé vyznanie: Herečka Táňa Pauhofová o tom, čo miluje cez Vianoce

Martina sa odmietla zmieriť s tým, že na pracovnom trhu nie sú žiadaní skúsení ľudia.

Po štyridsiatke bez práce? Martina sa odmieta zmieriť s tým, že skúsení ľudia nie sú žiadaní

Phil Collins s bývalou manželkou Orianne.

Útrapy Phila Collinsa: Dlhý chorobopis a nadmerné pitie alkoholu

Ilustračné foto.Sponzorované

5 tipov ako sa vyhnúť predvianočnému stresu

Pepek námorník

Mal Pepek námorník veľké svaly vďaka špenátu?

Zobraziť viac
Diskusia