Jaroslav Slašťan

Detstvo v&nbsp;​Kremnici vo štvrti Rembíz nad historickým „zlatým“ mestom patrilo k&nbsp;​tomu najlepšiemu, čo sa mi v&nbsp;​živote prihodilo. Boli to bezstarostné roky, keď sme po škole vybehli z&nbsp;​domu s&nbsp;​krajcom chleba a&nbsp;​večer sme sa vracali hladní a&nbsp;​ufúľaní. Roky plné hier, dobrodružstiev i&nbsp;​športovania.

Venovali ste sa nejakému športu aktívne?

V&nbsp;​kremnickom doraste som trochu hral futbal i&nbsp;​hokej, jeden rok som dokonca dopĺňal stolných tenistov, keď ich bolo málo. V&nbsp;​škole som, samozrejme, nechýbal na žiadnych súťažiach a&nbsp;​turnajoch. V&nbsp;​Bratislave som hral vysokoškolskú ligu vo futbale, volejbale aj v&nbsp;​basketbale, ale bral som to s&nbsp;​úsmevom. Patril som ešte ku generáciám, ktoré zvládli letné i&nbsp;​zimné športy. V&nbsp;STV som potom dlhé roky organizoval hodové futbalové zápasy po Slovensku a&nbsp;​niekoľko desaťročí sme pravidelne hrávali halový futbal, najprv v&nbsp;​Slovnafte, potom v&nbsp;​Mladosti a&nbsp;​najviac v&nbsp;​PKO, kým ho nezbúrali. Rád som si zahral aj plážový volejbal a&nbsp;​dodnes si s&nbsp;​rodinkou rád zalyžujem alebo si dáme ľahkú poznávaciu turistiku. Minulý koronový rok 2020, keď sme vynechali zahraničie, to boli Nízke Tatry, Prosiecka a&nbsp;​Kvačianska dolina, už po ikstý raz Jánošíkove diery a&nbsp;​k&nbsp;​tomu desať hradov a&nbsp;​štyri kaštiele.

Po maturite v&nbsp;​roku 1971 viedli vaše kroky do Bratislavy, kde ste študovali na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiFUK). Prečo ste sa po maturite rozhodli pre štúdium žurnalistiky?

Technické predmety mi príliš nešli, nelákali ma a&nbsp;​v&nbsp;​humanitných som bol jednotkár, tak som to prirodzene smeroval na FiFUK, pričom v&nbsp;​Bratislave som chcel žiť. Zamiloval som si ju už ako chlapec, keď som tam chodieval na prázdniny ku krstnej mame.

Už počas štúdia ste pracovali ako externý redaktor pre Slovenskú televíziu. Ako vyzeralo športové spravodajstvo v&nbsp;​tých rokoch?

Pre mňa to bola zábava i&nbsp;​dobrý zárobok k&nbsp;štúdiu, ale inak sa mi to ani trochu nepáčilo. Boli to roky hlbokého „socíku“, a&nbsp;​ak hovoríme o&nbsp;​športovom spravodajstve, to bolo na okraji. Vtedajšie veľké mená komentovali a&nbsp;​cestovali, spravodajstvo sa nechcelo robiť nikomu. Navyše ma vzali po štúdiu a&nbsp;​vojenčine na oddelenie publicistiky a&nbsp;​dokumentaristiky, kde som pôsobil až do roku 1989.

Kedy ste sa prvýkrát dostali k&nbsp;​mikrofónu?

V&nbsp;​Trenčíne po prvoligovom futbalovom zápase domácej Jednoty s&nbsp;​Lokomotívou Košice som ten mikrofón držal v&nbsp;​trasúcej sa ruke po prvý raz počas rozhovoru s&nbsp;​legendárnym Dodom Reimannom. Písal sa rok 1977 a&nbsp;​spolužiaci z&nbsp;​fakulty mi potom v&nbsp;​Kryme pri vínku uznanlivo hovorili, že vraj som mal v&nbsp;​STV raketový štart.

Samozrejme, futbal –&nbsp;​ligový zápas Spartaka Trnava s&nbsp;​Baníkom Ostrava v&nbsp;​stredu 14.&nbsp;​augusta 1991. Spolu s&nbsp;​Pavlom Čapkom sme komentovali takzvane federálne. Išli sme podľa zaužívaného modelu, keď jeden začal, druhý ho striedal v&nbsp;​polovici polčasu a&nbsp;​v&nbsp;druhom podobne.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Vnímali ste vtedy nejakých reportérov, redaktorov, moderátorov alebo komentátorov?

Ani nebolo koho, veď vtedy vysielala iba jediná televízia –&nbsp;​štátna. Samozrejme, Karol Polák bol diváckou modlou, určite ma veľmi ovplyvnil vo výstavbe komentovania priameho prenosu.

Mali ste alebo stále máte komentátorský vzor?

Nikdy som nemal, veď v&nbsp;​mojich začiatkoch fungovalo minimum športových televíznych komentátorov. Ale určite ma ovplyvnil Karol Polák.

Ako by ste zhodnotili osobnosti Gaba Zelenaya a&nbsp;​Karola Poláka?

Trochu odľahčene –&nbsp;​ten prvý si dosť vymýšľal počas svojich rozhlasových reportáží, ten druhý zas po svojej hviezdnej televíznej kariére.

Ako vnímate úroveň súčasných slovenských komentátorov?

Vysokú úroveň si udržiava Marcel Merčiak, aj keď nie každému vyhovuje v&nbsp;​polohe vševedka. Je však najlepší, originálny aj univerzálne použiteľný. Bezkonkurenčný je aj atletický guru Ali Juck, jedinečný je Števo Eisele, v&nbsp;​hokeji je Pali Gašpar nad vecou. V&nbsp;​RTVS je však viacero šikovných chalanov okolo hokeja i&nbsp;​futbalu, napríklad Andrej Zvolenský. Dobrí komentátori sú aj v&nbsp;​TV Digi, a&nbsp;​aby sa na mňa nenahneval, aj Ľubo Hlavena má vysoký štandard. V&nbsp;​tomto smere by sme nemali mať žiadne komplexy.

Čo všetko musí mať komentátor, aby dokázal kvalitne odmoderovať športové podujatie?

Mal by byť vzdelaný, inteligentný, so všeobecným prehľadom, flexibilný, s&nbsp;​príjemným alebo originálnym hlasovým prejavom, jazykovo zdatný.

Po roku 1989 ste sa dostali ku komentovaniu. Absolvovali ste desiatky prenosov z&nbsp;​olympiád a&nbsp;zo svetových i&nbsp;z&nbsp;európskych šampionátov, precestovali ste so športom celý svet, navštívili ste všetky kontinenty. Koľko krajín ste precestovali a&nbsp;​ktorá vo vás zanechala najsilnejší dojem?

Naozaj, cestoval som dosť a&nbsp;​rád. V&nbsp;​Európe, až na Estónsko, Albánsko a&nbsp;​Čiernu Horu, všetky štáty, okrem Antarktídy všetky kontinenty. No napokon tých krajín nie je ani sto, lebo aj keď ciest bolo neúrekom, v&nbsp;​takom Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku, v&nbsp;Spojenom kráľovstve či Nemecku som bol po desať- aj dvadsaťkrát. Všade je čo obdivovať, všade sa niečo nájde, aj v&nbsp;​takom Podnestersku, ktoré vyzerá ako ruské kasárne. Mám aj svoj rebríček miest, v&nbsp;​ktorom vyhráva Paríž pred Sydney a&nbsp;​Singapurom, a&nbsp;​z&nbsp;​krajín na mňa urobila najväčší dojem Čína, ktorú som stihol s&nbsp;​rodinou a&nbsp;​priateľmi na poslednú chvíľu pred koronou. Užil som si dokonale jej históriu, umenie, prírodu, gastronómiu a&nbsp;​nesmierne dynamickú súčasnosť bez zhonu a&nbsp;​stresu, ako by to bolo pri pracovnom výjazde.

Futbal, hokej, ale dokážem vychutnať ktorýkoľvek.

Slováci a&nbsp;​šport. Ako sme na tom ?

Primerane ​štátnej podpore. Od roku 1993 je naprieč všetkými vládami veľmi slabá a&nbsp;​také sú aj výsledky. Je neuveriteľné, že napriek tomuto macošskému postoju nám pod Tatrami stále vyrastajú osobnosti ako Peter Sagan, Petra Vlhová, Marek Hamšík...

Myslím si, že všade je to približne rovnaké. Keď sa darí, je radosť i&nbsp;​sláva. V&nbsp;​Latinskej Amerike sú ľudia často až fanatickí, oddaní najmä futbalu. Lenže v&nbsp;​takom Nórsku som napríklad zažil počas zimných olympijských hier v&nbsp;​Lillehammeri nesmiernu úctu ľudí k&nbsp;​prírode, športu, k&nbsp;tradíciám i&nbsp;​súperom.

Poznáte sa osobne s&nbsp;​mnohými športovcami. Akí sú v&nbsp;​súkromí?

Samozrejme, poznám sa, ale s&nbsp;​ich súkromím som počas svojej 44-ročnej profesionálnej kariéry nikdy nešiel na bubon.

Ktoré zápasy z&nbsp;​komentátorskej kariéry sa vám najvýraznejšie zapísali do pamäti?

Futbalový zápas v&nbsp;​Košiciach Československo –&nbsp;​Rumunsko, s&nbsp;​hetrikom Petra Dubovského, odvetný pohárový súboj Ferencváros Budapešť –&nbsp;​Slovan Bratislava, víťazstvo Artmedie v&nbsp;​Porte v&nbsp;​skupinovej fáze ligy majstrov, takisto finálové víťazstvá Francúzov na majstrovstvách sveta 1998 nad Brazíliou a&nbsp;​na majstrovstvách Európy 2000 nad Talianskom po predĺžení aj finálové zápasy ligy majstrov. A&nbsp;​ako redaktor TA3 som bol pri víťazstvách Slovenska nad Talianskom na majstrovstvách sveta 2010 aj nad Ruskom na majstrovstvách Európy 2016. Bolo toho viac, čo mi utkvelo v&nbsp;​pamäti.

Vďaka svojmu povolaniu ste zažili množstvo neopakovateľných, často až bizarných situácií. Na ktorú z&nbsp;​nich rád spomínate? A,&nbsp;​naopak, na ktorú nerád?

Rád spomínam na zimné olympijské hry 1994, keď sa Nórom podarilo vrátiť šport do prírody a&nbsp;​pritom ju rešpektovať, takisto na olympijské hry 2000 v&nbsp;​Sydney, kde Austrálčania zapojili ako pomocníkov 25-tisíc dobrovoľníkov z&nbsp;​radov sociálne slabších i&nbsp;​znevýhodnených ľudí, ktorí hrám vdýchli neuveriteľne pozitívnu energiu. Nerád spomínam na jeden svetový pohár na Štrbskom Plese, keď som jeden deň komentoval skoky v&nbsp;​severskej kombinácii, noc som strávil na diskotéke a&nbsp;​hneď skoro ráno som komentoval behy bez spánku i&nbsp;​hlasu. Ni­kdy viac sa mi to potom už nestalo.

Aké bolo vaše najväčšie faux pas alebo bonmot, na ktorý si spomínate?

Na milánskom San Sire som hnusne zahrešil, keď Slovan dostal gól od AC Milána, a&nbsp;​domáci televízny zriadenec do mňa hodil papierovú guču. Stalo sa mi to v&nbsp;​priamom prenose, ale nikto si to nevšimol. Až neskôr mi tú nadávku pripomenul jeden český novinár.

Desaťročia sa prihovárate televíznym divákom a&nbsp;​váš hlas sprevádza športové prenosy. Komentovali ste predovšetkým futbal, ale prostredníctvom televíznej obrazovky ste približovali aj dianie na vrcholných podujatiach v&nbsp;​klasickom lyžovaní, rýchlostnej kanoistike a&nbsp;​v&nbsp;​mnohých ďalších športoch. V&nbsp;​roku 2002 ste získali ocenenie OTO –&nbsp;​Osobnosť televíznej obrazovky. Aký to bol pocit?

Bolo to celkom príjemné. Možno ocenenie mohlo prísť ešte o&nbsp;​pár rôčkov skôr. Takto zostalo iba pri jedinom, lebo už onedlho po tom, čo mi gratuloval na pódiu, sa ocitol podpis vtedajšieho riaditeľa STV pod mojím prepustením. Potom som už nekomentoval, prešiel som do spravodajskej TA3 a&nbsp;​po víťaziacich kolegyniach napokon priestor ovládol Marcel Merčiak. Za to, čo a&nbsp;​ako robí, si ho zaslúži.

So športom ste spojený nielen ako športový komentátor, ale už aj ako spisovateľ. Napísali ste knihu s&nbsp;​názvom V&nbsp;​rytme Tanga, ktorej vydanie podporil Slovenský olympijský a&nbsp;​športový výbor ​a&nbsp;​Slovenský futbalový zväz. Prečo tento názov?

Spisovateľ určite nie, to by som si o&nbsp;​sebe nedovolil tvrdiť. Názov je odvodený od kedysi obľúbenej televíznej futbalovej relácie Tango, ktorú som vymyslel, dramaturgoval, podieľal som sa na výrobe aj som ju moderoval, preto V&nbsp;​rytme Tanga s&nbsp;​veľkým T.

V&nbsp;​nej ste čitateľom ponúkli nevšedné, dramatické, ale aj úsmevné príhody zo ​svojej dlhej profesionálnej kariéry. Prečo ste sa rozhodli napísať spomienky?

Ako redaktor a&nbsp;​moderátor som mal zrazu v&nbsp;​TA3 viac voľného času. Začal som si viac pripomínať prežité príbehy z&nbsp;​dovtedajšej profesionálnej činnosti, až som si ich začal zapisovať na rôzne papieriky a&nbsp;​triediť. Bolo ich dosť, ale ešte trvalo roky, kým som sa odhodlal spracovať ich knižne. Až prišla korona a&nbsp;​rýchle rozhodnutie. Za mesiac som napísal štrnásť kapitol, ale potom nám okolnosti vôbec nepriali. Pre protiepidemické opatrenia sme nemohli zorganizovať krst ani ďalšie formy propagácie mojej knižky. Tešia ma však ohlasy, ktoré sú pozitívne i&nbsp;​povzbudzujúce. Aj preto už teraz pripravujem druhú knižku s&nbsp;​množstvom ďalších napínavých príbehov televízneho športového komentátora.

Vysielal z olympiád aj zo svetových šampionátov: Legendárny komentátor Miroslav Michalech

Výber pre vás

Vysielal z ​olympiád aj zo svetových šampionátov: Legendárny komentátor Miroslav Michalech

Súvisiace články

Peter Marcin otvorene: Čo po rokoch hovorí na konflikt s Andym Krausom?

Môj život s prezidentkou: Juraj Rizman prezradil, čo kvôli vzťahu stratil

Syn nás zachránil: Najmladší Ruben ušetril Márii Čírovej kopu starostí a nervov

Výber pre vás

Vysielal z olympiád aj zo svetových šampionátov: Legendárny komentátor Miroslav Michalech