Vladimír Kampf

<em>JURAJ RIZMAN bol vtedy pre niektorých nepohodlný aktivista Greenpeace.&nbsp;Nemá rád, keď sa o ňom aj dnes hovorí ako o občianskom aktivistovi. Niežeby sa nemal čím pochváliť, ale nepáči sa mu škatuľka, do ktorej ho niektorí zatvárajú. Už dávno nie je aktivista.</em>

Základnú školu som skončil s tým, že budem profesionálny športovec. Venoval som sa dráhovej cyklistike.

Kam sa ti podarilo dotiahnuť detské sny?

K pár diplomom a k maturite na vtedajšom osemročnom športovom gymnáziu. Veľmi skoro som však zistil, ako ľahko sa môžu rozplynúť detské sny a aká krutá dokáže byť realita života.

Veľmi skoro, už počas strednej školy, sa lámalo, či sa dostanem medzi športovú špičku alebo nie. Vzhľadom na množstvo vecí som pochopil, že „profík“ zo mňa jednoducho nebude. V pätnástich či šestnástich rokoch sa mi teda rozplynul sen a musel som zásadne prehodnotiť, čo robiť ďalej. Bola to vtedy pre mňa tvrdá, ale veľmi dôležitá lekcia.

Dráhovým cyklistom si sa nestal. Čo sa ti nepodarilo, ale nedáš sa a raz to hádam zvládneš?

Milujem hory a prírodu. Už niekoľkokrát sme s priateľmi plánovali výstup na Gerlach, ale vždy nám do toho niečo prišlo. Raz počasie, inokedy práca či rodinné veci. Tejto výzvy sa však vzdať nechcem. Má to ešte jeden rozmer: existuje zoznam najvyšších vrchov slovenských pohorí a turistická výzva zdolať ich. Mám ich na konte už pomerne veľa, ale stále mi chýba ten úplne najvyšší. Verím, že sa naň raz dostanem.

Stála za to tvoja občianskoaktivistická minulosť?

Samozrejme. V Green peace som začínal ako dobrovoľník, keď som mal šestnásť rokov. Bol som rebel. Zaujala ma práve tá kombinácia ochrany prírody a občianskeho protestu. Tá akčnosť. To, čo sme nazývali ekológia v akcii. Bola to výborná škola. Postupne som začal riešiť komunikáciu organizácie, vzdelával som sa v environmentálnych veciach aj v politike, neskôr som začal riadil projekty a kampane, až som sa napokon stal riaditeľom. To všetko trvalo skoro štvrťstoročie.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Z čoho z toho obdobia máš najväčšiu radosť?

Okrem priateľov? Asi z vecí, ktoré sa nám podarilo presadiť. Slovenskí ochranári dlhé roky robili veľmi užitočné a zaujímavé veci, ale veľmi sa im nedarilo dosahovať systémové zmeny, zásadné veci v legislatíve či na top politickej úrovni. Nám sa to v istom momente podarilo.

Tak napríklad aj vďaka Green peace a nášmu tlaku na politikov vznikol zákon o environmentálnych záťažiach a tieto znečistené územia sa začali systematicky na celoslovenskej úrovni likvidovať. Alebo napríklad prvá slovenská zelená petičná akcia, ktorá získala podporu viac ako stotisíc občanov. Práve vďaka nej sa nám podarilo na pôde parlamentu otvoriť tému plánovanej ťažby uránu. Výsledkom bola legislatívna zmena, ktorá pomohla obciam a ohrozeným komunitám efektívnejšie sa brániť proti plánom ťažiarov. Dodnes sa nikde na našom území urán neťaží. Takýchto príkladov by som mohol vymenovať ešte mnoho. V každom prípade nemám rád výhovorky, že sa niečo nedá, a na základe vlastnej skúsenosti som presvedčený, že dobrovoľníctvo a aktívne občianstvo naozaj majú zmysel a môžu prinášať konkrétne výsledky.

Greenpeace znamená aj kus vážnejšieho vzdoru.

Áno, ale len vzdor nestačí. Naše úspešné občianske kampane boli vždy zmesou aktivizmu a profesionality, protestov a odbornosti, komunikácie s verejnosťou a médiámi, ale aj politického lobingu. Ide o to, aby sme s citom namiešali správny pomer týchto ingrediencií. Táto alchýmia je skutočným umením kampane. Ak sa to podarí, funguje to a veci sa menia.

Za tvoje aktivity ťa mnohí nemali v láske. Bál si sa o seba?

Nie. Vždy sa našiel nejaký „hejt“ či vyhrážky, ale nikdy ma to neodradilo.

Nemal si niekedy chuť vstúpiť rovno do politiky?

Ani nie. Možno som naivný, ale naozaj verím, že ak chceme posunúť Slovensko vpred, do politiky by mali ísť hlavne tí najlepší z nás. Nie priemer či nebodaj podpriemer. Za 45 rokov života už celkom dobre poznám svoje slabé aj silné stránky a naozaj tu vidím množstvo vhodnejších kandidátov na získanie mandátu a verejných funkcií. Niekto môže byť dobrý občiansky aktivista, podnikateľ, učiteľ či lekár… Ale nemusí byť dobrý politik. Pozri sa, koľko bielych vrán v politike zlyhalo. Pritom tí ľudia v istom čase a za istých okolností ukázali kus občianskej statočnosti. Ale ani to neznamenalo, že z nich boli automaticky dobrí politici.

O tom nepochybujem! Zuzana Čaputová je skutočne výnimočná žena. Vyštudovaná právnička, bývalá úspešná advokátka, environmentálna líderka, ocenená medzinárodnou Goldmanovou cenou. Historicky prvá žena na poste prezidenta Slovenskej republiky, s veľmi dobrým menom v celom rozvinutom demokratickom svete. To vôbec nie je málo. Je neuveriteľné, čo všetko a s akým pokojom zvláda.

Je obdivuhodné, že v kauze pezinskej skládky ustála aj Mariana Kočnera.

Áno, to bola veľká skúška. Vieš, ja som za tých 27 rokov robil pre mnoho rôznych klientov z mimovládok, biznisu aj politiky, ale naozaj nepoznám nikoho, kto by zvládal tlak a stres s takou rozvahou a pokojom ako ona. Tak isto nepoznám asi nikoho, kto by k príprave, napríklad na rokovania či verejné vystúpenia, pristupoval tak dôkladne a poctivo.

V partnerských vzťahoch sa stáva, že preťažení ľudia sú navonok milí a potom sa odventilujú na najbližších. Schytávaš to?

Nie. Pani prezidentka je pevne ukotvený a stabilný človek. To skôr ja som ten emotívny, ktorý sa dokáže vytočiť napríklad pri večerných správach.

Odišiel si z prezidentskej kancelárie, hneď ako ste sa dali dokopy. Prečo si nezostal? Veď okolo nás je kopa ľudí, ktorí by ti poradili nejaký „pádny“ argument.

Bol by to konflikt záujmov. My sme to tak nechceli. Nebolo by to správne.

Preskočila medzi vami iskra v jednom momente?

Som nezávislý konzultant. Venujem sa tomu, čo ma baví a čomu som sa venoval celý život: plánovaniu kampaní, stratégiám a komunikácii.

Ale áno. Ľudí, ktorí hovoria, že to vedia, je veľa, ale ľudí, ktorí to naozaj aj dokážu a majú za sebou konkrétne výsledky, tu zas až toľko nie je.

Prečo si sa rozhodol odísť od Juraja Šeligu?

V istom období som prestal veriť, že toto je vláda zmeny, v ktorú som dúfal. Môj odchod rozhodne súvisel viac s mojou frustráciou z celkovej politickej situácie než so samotným Jurajom Šeligom. Ja som z bratislavského Tehelného poľa, on je z Oravy. S Jurajom sme si vždy dokázali chlapsky a priamo povedať, čo a ako. Dodnes ho preto považujem za priateľa. No veľmi mi prekážalo, ako niektorí politici hovorili v médiách či na sociálnych sieťach o mojej partnerke aj o mne a potom sa pri osobnom stretnutí tvárili, že sa vlastne nič nestalo. Niekomu to možno neprekáža, ale mne áno.

V čom sa tvoj dnešný život líši od toho spred dvoch rokov?

Vo vzťahu a v strate súkromia. Z toho prvého mám obrovskú radosť, z toho druhého taký nadšený nie som.

Radí sa s tebou pani prezidentka v pracovnej oblasti? Nosí si robotu do partnerského vzťahu?

Veľmi sa snažíme nenosiť si prácu domov. Samozrejme, úplne sa to eliminovať nedá.

Máš ako prezidentkin partner nejaké výhody?

Oficiálne? Nie. Myslím, že nemám výhody, a dúfam, že ani maniere „prvej dámy“.

Áno, poznajú sa. Chceme však, aby mali čo najnormálnejší život, preto sa ich snažíme čo najviac chrániť a držať mimo všetkých oficialít aj záujmu médií.

Je komplikované nájsť si spoločný čas len pre seba a partnerku, keď je tvoja milovaná prezidentka?

Veľmi. Ísť s ňou von na seba viaže ďalších ľudí a takmer vždy aj istú pozornosť. Prezident je veľmi špecifická nonstop funkcia.

Posledný rok už aj áno. Boli aj niektoré menej príjemné situácie, ale väčšinou sa stretávam s milými ľuďmi aj reakciami.

Ako spolu najradšej trávite voľné chvíle?

Máme také tri obľúbené okruhy, ako spolu tráviť voľný čas: s rodinou či priateľmi, v prírode alebo kultúrou. Cez pandémiu sme tak ako všetci museli obmedziť stretnutia s blízkymi a kultúru. V rámci možného sme sa aspoň snažili tráviť čo najviac času vonku na čerstvom vzduchu či už vo vinohradoch, alebo v Malých Karpatoch. Teraz sa už tešíme, že sa opäť dostaneme aj trochu ďalej. Tešíme sa na cesty po Slovensku, ale aj do divadla či na koncerty.

Dovoľuje protokol, aby ťa pani prezidentka vzala so sebou na zahraničnú návštevu?

To závisí od konkrétnej situácie. V tomto roku viem zatiaľ len o jednej pozvánke, kde je explicitne napísané, že sa očakáva jej účasť na podujatí aj s partnerom. Ide o jednu významnú kultúrnu akciu u našich susedov v Rakúsku. Tam sa to vyslovene očakáva. Preto tam budem našu pani prezidentku sprevádzať. Ale inak? Nepletiem sa do výkonu jej mandátu. Štát ma neplatí. Nemám ani kanceláriu v paláci, ani služobné auto, ani šoféra, ani ochranku. A myslím, že tak je to rozumné a správne.

Určite. Napríklad keď na romantickú večeru príde moja partnerka so štyrmi ďalšími chlapmi... (Smiech.)

Áno, patrí to k jej funkcii. Je to hlava štátu, naša najvyššia ústavná činiteľka a hlavná veliteľka ozbrojených síl. Je preto logické, že jej bezpečnosť je prvoradá a súkromie či romantika niekedy musia ísť bokom.

Prekvapuješ ty pani prezidentku alebo skôr ona teba?

Asi skôr ja ju. Keď viem, že má ťažký deň, alebo keď je terčom „hejtu“, zvyčajne jej pošlem alebo prinesiem kyticu kvetov, aby sa aspoň trochu potešila a cítila moju podporu.

Je nejaké heslo, motto, ktorého sa vo vzťahu držíte?

Ani nie. Snažíme sa žiť čo najnormálnejší život, mať sa radi, deliť sa o radosti aj starosti a byť si navzájom oporou.

V podstate áno. Väčšinu času bývame spolu v Pezinku. V Bratislave bývam, hlavne keď mám u seba syna.

Obávam sa, že keby som varil ja, bolo by možné vnímať to ako priame ohrozenie hlavy štátu. (Smiech.) Moja parketa je skôr vynášanie smetí, prechádzky so psom či kosenie trávy.

Nevyhýbam sa tomu, ale... Skrátka, mám partnerku, ktorá má okolo seba rada čistotu a poriadok. Takže zväčša kým si ja niečo vôbec všimnem, už je povysávané.

Je niečo, čo tvoja partnerka zbožňuje?

Miluje záhradu. Dokáže sa pôde a rastlinám venovať dlhé hodiny. Špeciálne má rada kvety, najmä ruže.

Plánujete toto leto dovolenku? Kam sa chystáte?

Zatiaľ nemáme finálny plán. Uvidíme, aká bude epidemická situácia, ale chceli by sme skombinovať pobyt tu na Slovensku a krátky výlet k moru, zrejme niekde v rámci Európy.

Môj život s prezidentkou: Juraj Rizman prezradil, čo kvôli vzťahu stratil

Vladimír Kampf

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Môj život s prezidentkou: Juraj Rizman prezradil, čo kvôli vzťahu stratil

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Úprimná spoveď herca Pauloviča o ťažko chorej dcére: Jeho slová vás doženú k slzám

Hrozia ďalšie mutácie? Analytik hovorí o dĺžke ochrany po očkovaní aj o tretej vlne pandémie

Už sa neberie vážne: Helenu Tomkovú korona ako podnikateľku a matku poriadne preskúšala

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás