Scenáristicky, dramaturgicky aj redaktorsky sa podieľal na mnohých športových reláciách. V ​Európe precestoval takmer všetky štáty, okrem Antarktídy všetky kontinenty. Legenda športového komentátorstva Miroslav Michalech (67). 

Ako si spomínate na detstvo?

Detstvo v ​Kremnici vo štvrti Rembíz nad historickým „zlatým“ mestom patrilo k ​tomu najlepšiemu, čo sa mi v ​živote prihodilo. Boli to bezstarostné roky, keď sme po škole vybehli z ​domu s ​krajcom chleba a ​večer sme sa vracali hladní a ​ufúľaní. Roky plné hier, dobrodružstiev i ​športovania.

Venovali ste sa nejakému športu aktívne?

V ​kremnickom doraste som trochu hral futbal i ​hokej, jeden rok som dokonca dopĺňal stolných tenistov, keď ich bolo málo. V ​škole som, samozrejme, nechýbal na žiadnych súťažiach a ​turnajoch. V ​Bratislave som hral vysokoškolskú ligu vo futbale, volejbale aj v ​basketbale, ale bral som to s ​úsmevom. Patril som ešte ku generáciám, ktoré zvládli letné i ​zimné športy. V STV som potom dlhé roky organizoval hodové futbalové zápasy po Slovensku a ​niekoľko desaťročí sme pravidelne hrávali halový futbal, najprv v ​Slovnafte, potom v ​Mladosti a ​najviac v ​PKO, kým ho nezbúrali. Rád som si zahral aj plážový volejbal a ​dodnes si s ​rodinkou rád zalyžujem alebo si dáme ľahkú poznávaciu turistiku. Minulý koronový rok 2020, keď sme vynechali zahraničie, to boli Nízke Tatry, Prosiecka a ​Kvačianska dolina, už po ikstý raz Jánošíkove diery a ​k ​tomu desať hradov a ​štyri kaštiele.

Po maturite v ​roku 1971 viedli vaše kroky do Bratislavy, kde ste študovali na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiFUK). Prečo ste sa po maturite rozhodli pre štúdium žurnalistiky?

Technické predmety mi príliš nešli, nelákali ma a ​v ​humanitných som bol jednotkár, tak som to prirodzene smeroval na FiFUK, pričom v ​Bratislave som chcel žiť. Zamiloval som si ju už ako chlapec, keď som tam chodieval na prázdniny ku krstnej mame.

FOTOGRAFIE K ROZHOVORU NÁJDETE V GALÉRII

Už počas štúdia ste pracovali ako externý redaktor pre Slovenskú televíziu. Ako vyzeralo športové spravodajstvo v ​tých rokoch?

Pre mňa to bola zábava i ​dobrý zárobok k štúdiu, ale inak sa mi to ani trochu nepáčilo. Boli to roky hlbokého „socíku“, a ​ak hovoríme o ​športovom spravodajstve, to bolo na okraji. Vtedajšie veľké mená komentovali a ​cestovali, spravodajstvo sa nechcelo robiť nikomu. Navyše ma vzali po štúdiu a ​vojenčine na oddelenie publicistiky a ​dokumentaristiky, kde som pôsobil až do roku 1989.

Kedy ste sa prvýkrát dostali k ​mikrofónu?

V ​Trenčíne po prvoligovom futbalovom zápase domácej Jednoty s ​Lokomotívou Košice som ten mikrofón držal v ​trasúcej sa ruke po prvý raz počas rozhovoru s ​legendárnym Dodom Reimannom. Písal sa rok 1977 a ​spolužiaci z ​fakulty mi potom v ​Kryme pri vínku uznanlivo hovorili, že vraj som mal v ​STV raketový štart.

Čo ste komentovali ako prvé?

Samozrejme, futbal – ​ligový zápas Spartaka Trnava s ​Baníkom Ostrava v ​stredu 14. ​augusta 1991. Spolu s ​Pavlom Čapkom sme komentovali takzvane federálne. Išli sme podľa zaužívaného modelu, keď jeden začal, druhý ho striedal v ​polovici polčasu a ​v druhom podobne.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia