Jana Homolová

Vo viacerých rozhovoroch ste o&nbsp;sebe prezradili, že scenáre nečítate a&nbsp;svoje repliky sa učíte až tesne pred nakrúcaním.

Áno, nečítam a&nbsp;učím sa až priamo na pľaci. Sú herci, ktorí sa učia texty poctivo, lenže potom im vypadne jedno slovíčko a&nbsp;ďalej sa nevedia pohnúť. Preto im často hovorím, aby sa neučili texty od slova do slova, ale podstatu toho, čo majú povedať. Zároveň, keď sa niekto učí doslovne, je to veľmi počuť. Prednedávnom som na Dvojke videl dokument o&nbsp;živote Marcella Mastroianniho, kde som sa dozvedel, že on fungoval tak isto ako ja. V&nbsp;živote nečítal scenár, prišiel na pľac, opýtal sa: „Čo tu mám povedať?“ Zahral to a&nbsp;odišiel preč. (Smiech.) Keď nad tým herec priveľmi špekuluje a&nbsp;má svoj výstup premyslený do každého jedného pohybu, neverím mu to.

Vo vašom prípade je to o&nbsp;to jednoduchšie, že hrávate od útleho detstva. Už v&nbsp;tom máte rutinu.

Herectvo už nechcem robiť. Mám v&nbsp;pláne presedlať na niečo iné. Keď ste spomenuli rutinu, tak musím povedať, že 44 rokov robím dookola stále to isté. Prestáva ma to baviť. Keď o&nbsp;tom hovorím nahlas, ľudia sa ma prekvapene pýtajú prečo. Ja však nepoznám nikoho, kto by po rokoch vykonávania jedného povolania necítil potrebu zmeny.

Máte už plán, čo budete robiť ďalej?

Áno, ale zatiaľ je ešte priskoro o&nbsp;tom hovoriť...

Aktuálne vás diváci majú možnosť vidieť na obrazovkách Markízy v&nbsp;seriáli Pán profesor.

Musím sa priznať, že po piatich rokoch od skončenia Paneláka, kam som sa vždy veľmi tešil, mám rovnaký pocit a&nbsp;opäť sa teším do práce. Ďakujem za to celému štábu, ktorý tvoria veľmi dobrí ľudia. Zároveň seriálu držím palce, lebo je iný ako ostatné. Formát pochádza z&nbsp;Nemecka, kde sa aktuálne vysiela siedma séria s&nbsp;obrovským úspechom.

Myslím, že seriál má v&nbsp;zahraničí dobrý ohlas, lebo hovorí o&nbsp;živote tínedžerov. V&nbsp;tom je rozdiel oproti iným konkurenčným seriálom. Nerieši sa tu súkromný život dospelých, napríklad hlavného hrdinu Tomáša Maštalíra, ale stredobodom sú mladí ľudia a&nbsp;ich životy. Rozoberá témy ako šikanovanie, predčasné tehotenstvo, drogy. Každý diel je o&nbsp;inom probléme, ktorý sa deťom snaží pomôcť vyriešiť ich triedny profesor (Tomáš Maštalír, pozn. red.). Používa neštandardné metódy.

Tie ja ako riaditeľ školy neschvaľujem, pretože sa snažím udržať na gymnáziu poriadok. V&nbsp;seriáli hrajú skvelí mladí herci z&nbsp;konzervatória. Typovo sú všetci odlišní, no herecky veľmi zdatní. Zaujímavé tiež je, že seriál sa nenakrúca v&nbsp;ateliéroch, ale v&nbsp;budove bývalého živnostenského úradu v&nbsp;Starom Meste, ktorý je už dva roky prázdny. Televízia si tento priestor prenajala a&nbsp;upravila tak, aby vyzeral ako škola.

Už ste naznačili, že si zahráte riaditeľa gymnázia Denisa Rácza. Aká je to postava?

Ako riaditeľ som síce prísny, no rozumiem Tomášovi Maštalírovi, ktorý je k&nbsp;svojim študentom ľudskejší ako starí profesori zakazujúci dospievajúcim mladým ľuďom takmer všetko. Preto deti chodia za ním. Majú ho rady. Ako som už spomenul, ja som v&nbsp;škole autoritou, ktorá má udržiavať poriadok. Rád tam chodím, lebo pri nakrúcaní je vždy dobrá atmosféra. Sme na jednej lodi a&nbsp;je to cítiť. Máme dvoch skvelých režisérov Matúša Liboviča, štyridsiatnika, a&nbsp;Martina Kazimíra, tridsiatnika. Obaja majú vzhľadom na vek odlišné pohľady na niektoré témy, čo sa mi páči, pretože na pľaci vzniká neustály dialóg a&nbsp;tvorivá atmosféra. Všetci si to užívame.

Na základe toho, čo ste povedali, aký ste rodič? Skôr autoritatívny ako spomínaná postava riaditeľa gymnázia alebo chápavý, kamarátsky?

Nedávno mi telefonoval mladší syn s&nbsp;tým, že chce ukončiť vysokoškolské štúdium, lebo si uvedomil, že napríklad smetiar na Slovensku zarobí 1&nbsp;500 eur, čo by pre neho bola dostatočná výplata. Viac nepotrebuje a&nbsp;ani nechce. Nehovorím mu, aby myslel na budúcnosť, aby sa učil a&nbsp;mal veľa peňazí, aby sa hnal za úspechom. Život je jeho vlastným filmom. Nech sa sám rozhodne, ako chce. Samozrejme, vždy budem pri ňom stáť a&nbsp;pomôžem mu, ale nebudem ho tlačiť do niečoho, čo sám nechce.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Ako k&nbsp;vám na pľaci pristupujú mladí začínajúci herci?

Sú naozaj veľmi milí, pokorní. Nie sú to žiadne rozmaznané decká zo zbohatlíckych rodín. Najskôr mi však vykali. Povedal som im, že dostanú facku, ak s&nbsp;tým neprestanú. (Smiech.) Osobne nemám rád, keď si ľudia vykajú, pretože si medzi sebou vytvárajú odstup. Zastávam názor, že si môžeme tykať a&nbsp;byť k&nbsp;sebe pritom slušní. Napriek tomu rodičia stále učia svoje deti, že ak vidia dospelého človeka, musia mu vykať. Samozrejme, je to slušné, ale ak starší človek požiada mladšieho, aby mu tykal, nevidím v&nbsp;tom problém.

Sme presa na jednej lodi. Sme kolegovia. Nechcem, aby ma mladší herci oslovovali ujo, hoci na to už mám vek, ale necítim sa tak. V&nbsp;rámci pracovného procesu je tykanie určite jednoduchšie. V&nbsp;Španielsku je niečo podobné úplne prirodzené. Dokonca aj malé dieťa tyká cudzím, starším ľuďom a&nbsp;nikto to nevníma ako neslušnosť. U&nbsp;nás by už padla otázka: „Kedy sme si potykali?“ Ak by som mal v&nbsp;španielčine niekomu vysvetliť, že sme si nepotykali, bola by to veta asi na tri riadky.

U&nbsp;nich také sloveso ani nemajú, pritom Slováci si na tomto veľmi zakladajú, lebo sú „slušne“ vychovaní... To následne vidíme pri správaní na cestách alebo na ulici. Veď každé ráno po zobudení ideme všetci rovnako na záchod. O&nbsp;10 minút na ceste ten, čo bol na WC tak ako ja, len má na sebe veci od značky Armani a&nbsp;sedí v&nbsp;aute za 150-tisíc, sa už správa ako hovädo. Všetci ľudia majú každé ráno cestou do práce možnosť vidieť, kto má akú výchovu...

Napriek tomu, čo ste hovorili, boli pri nakrúcaní aj obdivovatelia vašej práce túžiaci napríklad po podpisovej karte?

To si, chvalabohu, nedovolili. Robili to len komparzisti, ktorí sa stále chceli fotiť, aby sa zrejme mohli doma chváliť kamarátom. (Smiech.)

Divadlo nehrávate už od roku 2004, keď ste na javisku oslepli. Príčina vraj bola psychosomatická. Hovorí sa, že ak človek stráca zrak alebo sa mu zhoršuje, tak je to preto, lebo niečo nechce, respektíve odmieta vidieť. Ako to bolo vo vašom prípade?

Lekár ma prezeral z&nbsp;každej strany, ale neprišiel na to, čo to spôsobilo. Vnútorne som cítil, že z&nbsp;divadla musím odísť. S&nbsp;partiou ľudí som prežíval ťažké skúškové obdobie. Španielski herci nerobia repertoárové divadlo ako u&nbsp;nás na Slovensku. Tam sa naskúša predstavenie, ktoré sa hrá dovtedy, pokiaľ je oň záujem. Pokojne sa preto môže stať, že herec hrá každý večer, povedzme rok a&nbsp;pol, stále to isté dokola.

Okrem toho berú veľmi vážne Stanislavského metódu hereckej práce, ktorú považujú za modlu. Keď moji kolegovia dostali úlohy, okamžite za súkromné peniaze vycestovali do Berlína, pretože inscenácia sa odohrávala v&nbsp;roku 1933, keď Hitler nastúpil do úradu nemeckého kancelára. Doslova sa v&nbsp;Berlíne šúchali o&nbsp;steny, aby sa napili tamojšej atmosféry. Kúpili si všetky Hitlerove prejavy, sledovali fakľové pochody. Bol tam herec, ktorý si na premiéru v&nbsp;Barcelone priniesol zvláštnu plechovku.

Jej obsah prelieval do troch fľaštičiek rozmiestnených v&nbsp;zákulisí podľa toho, z&nbsp;ktorej strany mal výstup na javisko. Keď som sa opýtal, čo robí, povedal mi, že to je tekutina, ktorou boli namorené postele v&nbsp;Osvienčime. Vraj ak to ovonia, okamžite sa tam ocitne. S&nbsp;takýmito ľuďmi som robil divadlo. Bolo toho na mňa priveľa. Odvtedy som nebol na javisku, dokonca ani v hľadisku ako divák.

Predpokladám však, že ponuky z&nbsp;našich divadiel aj napriek tomu prichádzajú.

Samozrejme, mám ponuky z&nbsp;rôznych divadiel a&nbsp;od rôznych režisérov, ale toto je už za mnou. Štyri mesiace som vôbec nevidel na jedno oko a&nbsp;povedal som si, že do tej istej rieky už druhýkrát nevstúpim. Stalo sa mi to síce v&nbsp;Španielsku, ale herci sú všade rovnakí, presne tak, ako sú rovnaké aj vzťahy v&nbsp;našich divadlách. Myslím, že práve z&nbsp;toho som oslepol, a&nbsp;to už viac nechcem.

Čo vás okrem toho, že viac nechcete hrať divadlo, život v&nbsp;Španielsku naučil?

Myslím, že život v&nbsp;zahraničí zmení každého. Pred pár týždňami sa u&nbsp;nás búrlivo riešil Istanbulský dohovor, ktorý politici odmietajú. Veď je o&nbsp;násilí páchanom na ženách! O&nbsp;čom sa tu ešte treba dohadovať? Kotleba rozpráva, že vo Švédsku moslimovia znásilňujú ženy. A&nbsp;u&nbsp;nás Slováci ženy neznásilňujú? To je podľa neho v&nbsp;poriadku? Slováci sa boja všetkého iného, nového, všetci sa boja migrantov, lebo nikdy nežili za našimi hranicami.

Keď som býval v&nbsp;Španielsku, v&nbsp;našom vchode som aj ja bol emigrant. Oproti mne bývali ľudia z&nbsp;Venezuely, Portorika, Rumunska, Tuniska, Sýrie a&nbsp;na treťom poschodí dostali z&nbsp;radnice pridelený byt Rómovia. Ráno sme všetci vodili deti do školy. Tie sa spolu bez problémov hrali, stretávali. Chodievali sme spoločne na detské oslavy. Nikdy tam žiadne bomby nevybuchli. Politici nás len strašia, no v&nbsp;tomto smere určite nie je dôvod na strach. Myslím, že Slováci by to vnímali inak, ak by mali možnosť žiť dlhší čas mimo našej krajiny.

Napriek tomu, že máte za sebou bohatú filmografiu a&nbsp;hrali ste v&nbsp;množstve skvelých, dokonca aj zahraničných filmov, absolútne nežijete pre tieto štatistiky a&nbsp;ste stále pri zemi.

Veď sme tu len na chvíľu. Načo by som si počítal filmy? Toto by ma rozhodne neurobilo šťastnejším. Podstatné je, či som svoju robotu urobil dobre a&nbsp;či môjmu výkonu ľudia uverili. Moja sestra už 35 rokov pracuje ako zdravotná sestra a&nbsp;zarába v&nbsp;hrubom 650 eur. Napriek tomu miluje, čo robí, a&nbsp;rovnako k&nbsp;svojej práci pristupujem aj ja. To, že raz či dvakrát do roka môžem natočiť film, vnímam ako veľké šťastie, lebo to mám rád. A&nbsp;rozhodne to nerobím pre peniaze.

V&nbsp;televízii hrám, pretože musím platiť úvery, hypotéky, tak ako každý človek. Nesťažujem sa. Len konštatujem, že som rovnaký ako ostatní ľudia. Ak je niekto na vlne popularity, to ešte neznamená, že jeho obdobie neskončí. Raz sme predsa hore, raz sme dole. Ak by, nebodaj, prišla vojna, tak sa divadlo určite hrať nebude ani sa nebudú točiť filmy. Herecká profesia, aj keď sa mnohí kolegovia tvária ako nositelia hodnôt a&nbsp;kultúry, nie je najpodstatnejšia na svete.

Čím to je, že vami sláva nezamávala?

Neviem, asi za to vďačím svojej výchove. Moji rodičia mi stále opakovali, že je pekné, čo robím, ale nebude to trvať večne. Zároveň priznávam, že som už unavený z&nbsp;toho, ako po mne ľudia na ulici kričia a&nbsp;nevedia sa slušne správať. Možno je to preto, lebo ma vidia v&nbsp;televízii a&nbsp;majú pocit, že im patrím. V&nbsp;Česku ma tiež zastavia, ale nebúchajú do mňa, nerobia si so mnou ráno selfie, nepýtajú sa, prečo mám bradu, či nemám na žiletky.

U&nbsp;nás je to iné. Preto som schovaný doma a&nbsp;nikam nechodím. Navyše, ak ma produkcia osloví do nejakého projektu, tak sa nikdy nepýtam, čo budem hrať a&nbsp;koľko mi za to zaplatia, ale s&nbsp;kým budem hrať. Ak s&nbsp;niektorými kolegami hrať odmietnem, veľakrát mi ponúknu, že dotyčných hercov preobsadia. S&nbsp;tým však nesúhlasím, nechcem totiž nikoho oberať o&nbsp;robotu. Zároveň si nechcem kaziť deň a&nbsp;pracovať s&nbsp;niekým, kto chodí neskoro a&nbsp;ešte ani nevie texty. Načo by som to robil?

Ak je príležitosť, s&nbsp;kým, naopak, hrávate rád, prípadne by ste si chceli zahrať?

Naposledy, keď som mal asi 11&nbsp;alebo 12 rokov, zahral som si s&nbsp;Rišom Stankem a&nbsp;odvtedy som s&nbsp;ním nehral, čo by som rád zmenil. Nikdy viac neprišla príležitosť, pretože on je stále v&nbsp;divadle a&nbsp;ak aj hráva, tak v&nbsp;iných seriáloch ako ja. Vždy sa míňame. Pre mňa je Rišo kvalitný herec, s&nbsp;ktorým sme spolu ako deti začínali v&nbsp;televízii a&nbsp;rozumieme si aj ako ľudia. Z&nbsp;mladých hercov mám rád Miška Soltésza, Petra Nádasdiho, Vicu Kerekes.

Nie preto, že sú maďarskej národnosti, ale patria do skupiny hercov, ako je aj Bolek Polívka. Ten ani po rokoch neuveril, že je Polívka, a&nbsp;správa sa k&nbsp;ľuďom normálne. Taký bol aj Julko Satinský. Ostatní sa berú veľmi vážne, opakujú si, čo všetko urobili a&nbsp;čo majú za sebou. Samozrejme, aj ja občas vytiahnem, že herectvo robím vyše 40 rokov, ale deje sa to najmä pri konfliktnejších dialógoch s&nbsp;mladými tvorcami. Vtedy im chcem ukázať, že o&nbsp;tejto robote niečo viem. Snažím sa ich občas uzemniť. Napriek tomu sa ani po rokoch netvárim ako majster sveta. Snažím sa ostať pokorný. Po tridsiatke som si uvedomil, že som režisérom svojho vlastného filmu.

Blízka rodina mi bola daná, ale ostatné postavy, ktoré do môjho filmu vchádzajú, tie hneď preobsadzujem. Chcem tam mať len takých hercov, respektíve takých ľudí, ktorých mám rád a&nbsp;s&nbsp;ktorými si rozumiem. Pravé životné šťastie môže človek podľa môjho názoru nájsť len vo vzťahu k&nbsp;ľuďom, k&nbsp;okolitému svetu, vo vzťahu k&nbsp;planéte, k&nbsp;zvieratám. Ak sa navyše naučí žiť sám so sebou aj so svojimi špinavými handrami, o&nbsp;ktorých vie len on, tak to je to ozajstné šťastie.

Poznám veľa ľudí, ktorí nedokážu byť sami so sebou a&nbsp;hneď vyhľadávajú spoločnosť. U&nbsp;vás je to evidentne naopak.

Samotu milujem. Meditujem, nemám pri tom v&nbsp;hlave nič. Nemám tam myšlienky na to, z&nbsp;čoho zaplatím úver na konci mesiaca, hoci aj to treba vyriešiť, ale nežijem s&nbsp;týmito problémami a&nbsp;strachmi od rána do večera. Vždy to vyriešim v&nbsp;priebehu momentu. Tým, že v&nbsp;podstate nič nevlastním, som slobodný človek. Naozaj nemám ani auto. Veď to treba prezúvať, platiť poistky, strachovať sa, že do mňa nabúrajú a&nbsp;potom to budem musieť riešiť.

Auto nepotrebujem, lebo už mám dospelé deti a&nbsp;ďalšie hmotné statky sú pre mňa tiež absolútne nepodstatné. Keď som spomínal, s&nbsp;kým by som si ešte rád pred kamerou zahral, tak ma veľmi mrzí, že som nemal možnosť zahrať si po boku nebohého Maroša Geišberga. Jeho odchod bol pre mňa strašný. Postupne som si však uvedomil, že som mal obrovské šťastie spoznať ho. Keď sme viacerí chceli počúvať jeho pesničky, nikdy neprotestoval a&nbsp;vždy nám ich zaspieval.

Stále ich doma rád počúvam. V&nbsp;pesničke Nevadí Maroš spieva: „To iba pri srdci trochu ma pichlo, že si tu, nikam, nič, nikdy a&nbsp;nikto...“ Veľmi pekne to vystihol. Sme nikto a&nbsp;za to, ako prežijeme svoj život, sme zodpovední len my sami. Maroš bol požehnaný človek. Ak by boli všetci z ľudskej stránky takí ako on, tak by sme žili raj na zemi.

Sme tu len chvíľu: ROMAN LUKNÁR pred nablýskanými večierkami uprednostňuje samotu

Výber pre vás

Sme tu len chvíľu: ROMAN LUKNÁR pred nablýskanými večierkami uprednostňuje samotu

Súvisiace články

Mám rada nové začiatky: Helena Krajčiová o materstve aj o túžbe po osobnom kuchárovi

Rázny krok v kariére: ZLATICA ŠVAJDOVÁ PUŠKÁROVÁ sa chystá späť do školy. Čo jej učarovalo?

Pavol Habera otvorene o SuperStar. Prihlásil by sa do súťaže vo svojich začiatkoch aj on?

Výber pre vás