Jana Homolová

Dva dni po našom rozhovore sa navyše stal čestným občanom mesta Brezno. „To znamená, že som už starý,“ zavtipkoval Pavol Habera (57), ktorý je neoddeliteľnou súčasťou speváckej súťaže SuperStar.

Aktuálny ročník speváckej súťaže má niekoľko noviniek. Okrem päťčlennej poroty napríklad aj to, že súťažiaci sa budú môcť „zachrániť“ vďaka Mariánovmu klavírnemu sprievodu.

Tak sa to vyvinulo, pretože Marián je skvelý muzikant. Keď má niekto&nbsp;problémy, práve on mu môže pomôcť. Vždy veľmi rád vybehne a&nbsp;ukáže, aký je skvelý. (Smiech.) Samozrejme, myslím to v&nbsp;dobrom. Marián je typický muzikant, ktorý veľmi rád hrá, a&nbsp;v&nbsp;tomto je mojím úplným opakom. Osobne sa mimo pódia hanbím spievať. Nechce sa mi do toho ísť, ale on nie. Vydá zo seba všetko. (Smiech.) Je to veľmi dobrý prvok v&nbsp;rámci celej súťaže,&nbsp;aj účinkujúcim sa to páčilo. Na základe toho sa na kastingoch okamžite uvoľnila atmosféra.

Marián teda pomohol postúpiť ďalej aj menej talentovaným?

Pýtate sa v&nbsp;zlom štádiu procesu, pretože tam boli aj takí, ktorí sú možno „na odpal“, ale ešte nie úplne jasní. V&nbsp;takom prípade je lepšie nestratiť takého speváka, chvíľu počkať, keby náhodou... Za všetky predchádzajúce ročníky sa už stalo, že spevák sa na kastingu až tak nepredviedol, ale v&nbsp;divadle exceloval. Taká bola napríklad Celeste Buckingham.

Ešte stále máte v&nbsp;pamäti umeleckú genézu niektorých superstaristov?

Tomu sa nedá vyhnúť, že by som ich nevidel, pretože tí šikovní sa v&nbsp;podstate presadili. Aj keď – presadili... Niekto je populárny viac, niekto menej, ale existujú a&nbsp;fungujú ako speváci, čo je podstatou tejto súťaže. Po prvých ročníkoch týmto umelcom prischla hanlivá nálepka „produkt SuperStar“. Myslím si však, že svojou kvalitou tento prívlastok veľmi rýchlo odstránili. Keď dnes o&nbsp;niekom poviete, že je to spevák/speváčka zo SuperStar, už to neznamená nič zlé, hoci počas prvých ročníkov to naozaj malo takú tendenciu.

Mám pocit, že to vychádzalo od mnohých vtedy už aktívnych muzikantov, ktorí zrazu cítili, že by ich mohla ohroziť nová, mladá generácia. Báli sa, že budú mať menej práce, pretože Slovensko je malý rybník. Samozrejme, aj toto je pravda. Rozšírila sa ponuka spevákov, ale udrží sa len ten, kto je dobrý. Náš trh produkuje určitý počet domácich hviezd a&nbsp;potom sú tú tie zahraničné. To je úplne normálne, prirodzené, rovnako ako situácia okolo superstaristov, ktorých ostatní kolegovia uznávajú. Práve preto sedia v&nbsp;porote, aby si našli ďalších kolegov.

Som veľmi rád, že od začiatku môžem byť pri tom. Možno to trošku súvisí s&nbsp;egom. Keď človek nie je zamilovaný len do seba, „odmindrákuje“ sa, potom na konkurenciu pozerá otvorenejším spôsobom. Logicky a&nbsp;rozumne vníma všetko, čo sa deje okolo, a&nbsp;v&nbsp;takom prípade sa z&nbsp;tohto príkladu môžu poučiť aj iní a&nbsp;nájdu si vlastnú cestu.

Myslíte si, že toto je tajomstvo úspechu každého dobrého speváka? Neuveriť v&nbsp;samého seba, byť pokorný, mať úctu k&nbsp;fanúšikom...

Dobre ste to povedali. Je to všetko toto, ale&nbsp;najmä pokora. Nechcem sa tu robiť múdrym, ale stretol som pár naozaj celosvetových hviezd a&nbsp;sú to tí najpokornejší ľudia na svete. Na nich som si všimol, že dosiahli všetko a&nbsp;doprajú aj iným. Existenčne už majú vyriešené všetky veci, takže ich pohľad na svet je úplne iný. Na druhej strane chápem, že ak má niekto problém uživiť rodinu, je nahnevaný na celý svet. Veľa mojich kolegov, skvelých, no neúspešných muzikantov, rieši, prečo nie ja, ale on.

Navyše sme ešte aj Slováci, teda polozlodeji vychovaní v&nbsp;socializme zlým spôsobom. Závidíme ostatným a&nbsp;ešte sa dookola pozeráme na to, ako sa tu neustále kradne. Sme mladá demokracia, preto tvrdím, že všetko, čo sa u&nbsp;nás deje, je dôsledkom povojnovej doby a&nbsp;toho, čo sa tu dialo pod nadvládou Ruska. V&nbsp;podstate sa ani nečudujem, že je to u&nbsp;nás takto, a&nbsp;rovnako to funguje v&nbsp;muzike.

Máme tu veľa super ľudí, šikovných, tolerantných, bez mindrákov, a&nbsp;potom sú takí, ktorí nevedia prežiť, že sa neuchytili. Osobne som z&nbsp;tých, ktorí doprajú. Možno je to preto, že som mal šťastie, podarilo sa mi preraziť, a&nbsp;tak doprajem aj ostatným.

Nikdy ste nemali obdobie, že ste trošku „uleteli“?

Ani nie. Mal som výhodu, pretože som sa stal známym vo veku dvadsaťpäť rokov, čo je dosť veľa. Dovtedy som preskákal rôzne veci a&nbsp;rozhodne som si od prvého okamihu o&nbsp;sebe nemyslel, že som druhý Karel Gott. Jednoducho som išiel priamo, pomaly, krôčik po krôčiku a&nbsp;tešil som sa z&nbsp;každého úspechu, ktorý mi do života prišiel. To mi zostalo dodnes. Veľmi si vážim, že na naše koncerty chodí veľa ľudí, že máme pesničky, ktoré môžeme hrať až do konca života, pretože zároveň máme generácie fanúšikov, ktoré na nich vyrastali a&nbsp;chcú si nimi pripomínať napríklad pubertálne roky. Je to ozajstné šťastie, ale každý jeden krok v&nbsp;kariére som poctivo prešiel. Je dobré, že všetko šlo postupne. (Úsmev.)

Keby bola taká možnosť, uľahčili by ste si v začiatkoch kariéru tým, že by ste sa prihlásili do súťaže, ako je SuperStar?

Neviem. Myslím si, že ide skôr o&nbsp;šťastie, ktoré musí mať spevák potom. Keď sa mu podarí dostať sa do povedomia, už je len na ňom, ako uchopí svoje pesničky a&nbsp;začne si všetko okolo seba kočírovať. Priznám sa, že som nikdy nemal naplánovaný viac ako rok dopredu, a&nbsp;ono sa to vždy samo vyvinulo. Vždy sa tie veci stali. V&nbsp;tomto smere nie som nejaký génius, ktorý by si nalinkoval celý svoj život.

Postupne sa to však nabaľovalo a&nbsp;jednotlivé kroky sa javili ako úspešné, lebo som ich robil poctivo. Nič iné k&nbsp;tomu neviem povedať. Nemám na to recept. Môžem povedať jedine to, že z&nbsp;mojej strany tam vždy bola zanietenosť, talent, profesionalita. To však platí v&nbsp;akomkoľvek inom povolaní. Pokiaľ je niekto dobrý lekár a&nbsp;svoju prácu robí poctivo, tak sa k&nbsp;nemu budú chodiť pacienti radi liečiť...

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

V&nbsp;šou je novinkou aj to, že v&nbsp;porote sedí päť členov. Nie je to veľa?

Nie je to veľa, hoci musím priznať, že kedysi sa mi aj traja zdali veľa. (Smiech.) Našťastie tam sedím v&nbsp;dobrej zostave. S&nbsp;Leošom a&nbsp;Mariánom sme ostrieľaní televíziou. Nevedel som, čo čakať od Moniky, ale Pepe Majeský, režisér, vedel. Patríciu som predtým nepoznal, ale práve ona a&nbsp;Leoš majú na veci úplne iný pohľad, lebo nie sú speváci a&nbsp;každé vystúpenie vnímajú pocitovo.

To znamená tak, ako by to mal vnímať každý normálny človek, nie ako ja, zaťažený spevom a s&nbsp;očakávaním, že každý druhý bude ako Pavarotti. (Smiech.) Občas prišiel súťažiaci, ktorého by sme s&nbsp;Mariánom vôbec nepustili, ale práve Leoš a&nbsp;Patrícia logicky zdôvodnili, prečo áno, a&nbsp;my sme si povedali – dobre, skúsme to. Ich pohľad ma vždy zaujímal a&nbsp;pomáhal mi, keď som sa nevedel rozhodnúť. Takže takáto zostavička má svoje čaro.

Ako porotcu vás najmä v&nbsp;začiatkoch označovali za kata. Mali ste aj vy v kariére niekoho, kto vás svojou kritikou posúval dopredu?

Bolo to v&nbsp;prvej profesionálnejšej kapele v&nbsp;Brezne, s&nbsp;ktorou sme hrávali na svadbách. Ako mladé ucho som zaskakoval za gitaristu, ktorý išiel na vojnu. V&nbsp;kapele sa spieval Elán a&nbsp;skladby, ktoré boli strašne vysoké. Nemám na to, zaspievať Joža Ráža, ktorý má úplne iný typ hlasu. Kapelník ma vyhodil asi po štyroch kšeftoch a&nbsp;zároveň som sa od neho dozvedel, že už nikdy nebudem spevák, že to môžem zabaliť, pretože v&nbsp;živote nič nedosiahnem. Takisto som párkrát „vyfasoval“ v&nbsp;Bratislave. Išiel som napríklad z&nbsp;pódia a&nbsp;jeden pán mi povedal: „Habera, vy ste dobrý k***t!“ (Smiech.) A&nbsp;to bol šéf Slovkoncertu. Myslím, že som to mal ešte tvrdšie než superstaristi, ale vôbec mi to neuškodilo. Dobrá kritika vždy pomôže.

Aj ste si to s&nbsp;dotyčnými pánmi po rokoch vysvetlili?

U&nbsp;toho druhého som potom chvíľu spieval v&nbsp;kapele. Bral som to všetko s&nbsp;humorom. Som aprílový Baran, ktorý vždy ide svojou cestou. Chcel som spievať, tak som spieval. Chcel som mať kapelu, tak som ju mal a&nbsp;neriešil som, či mi to ide alebo nejde. Ale je pravda, že veľakrát mi to určite nešlo...

Modelka Saša Gachulincová mi spomenula, že jej otec študoval na Ekonomickej univerzite v&nbsp;Bratislave a&nbsp;pamätá si vás ako chlapca, ktorý na internáte hrával na gitare.

Áno, pamätám si internát v&nbsp;Horskom parku. Býval som tam dva roky. V&nbsp;jednej z&nbsp;izieb vždy bývali študenti medicíny pre prípad, že by sa niečo stalo. Jeden z&nbsp;nich hral na kontrabase džez, ale aj ľudovky. Zavolal ma, či na chodbe nezahráme pár pesničiek. Tak sme si sadli na schody, začali sme hrať a&nbsp;o&nbsp;chvíľu bola plná vstupná hala, veľká párty, až z&nbsp;toho vznikla taká tradícia. Myslím, že si to bude pamätať veľa ľudí, ktorí tam v&nbsp;tom období študovali. Boli to úžasné časy, keď sa nám už skoro ráno začal večierok. (Smiech.)

Kapele Team robíte zároveň manažéra. Je náročné spojiť umeleckú činnosť s&nbsp;tou praktickou?

Pokiaľ si na to človek vie rozvrhnúť čas, stíha všetko s&nbsp;predstihom. Rok pred turné si vždy poviem, že je načase začať, takže je to úplná pohodička. Už presne viem, čo chcem. Mám skúsenosti, ako má čo fungovať. Je o&nbsp;mne známe, že keď sa s&nbsp;niekým dohodnem, vždy dodržím slovo. Zároveň však očakávam stopercentnú pripravenosť. Všetko musí fungovať tak, akoby ste robili s&nbsp;Eltonom Johom. Je to už jednoducho trhová záležitosť. Všetci vedia, že keď robia so mnou a&nbsp;je to dobré, je to dobrý kredit aj pre nich. Som si vedomý sily svojho mena, za čo vďačím rokom na scéne. V&nbsp;tejto chvíli nie som skromný, ale iba konštatujem veci. Zároveň nie som zvyknutý meniť spolupracovníkov okolo seba. Keď raz niečo funguje, som verný ako ten najvernejší pes.

Takže ste v&nbsp;tomto smere konzervatívny.

Áno, veľmi, dokonca si veľmi ťažko zvykám na zmeny a&nbsp;pýtam sa sám seba, prečo meniť niečo, čo funguje.

Prečo ste sa chopili manažérskej funkcie? Nemali ste dôveru v&nbsp;ľudí, ktorí ju vykonávali predtým?

Jednoducho som v&nbsp;jednej chvíli zistil, že nás okrádajú o&nbsp;veľké peniaze. Stalo sa to náhodou, pretože dovtedy som sa o&nbsp;to nikdy nezaujímal. Začal som si však túto situáciu preverovať a&nbsp;odvtedy ma všetci chalani v&nbsp;kapele majú veľmi radi, pretože zrazu zarábajú úplne iné peniaze než doteraz. (Smiech.)

Tak to muselo byť nepríjemné prekvapenie...

Zavolal mi niekto, že má pre mňa nejakú prácu. Zistil som, že to bola jedna agentúra, ale koncert organizovala úplne iná. Začal som si klásť otázky. Čo je potom tá medzicesta? Koľko percent si medzicesta berie a&nbsp;aké číslo je na konci? Takto som sa podozvedal kadejaké veci. Zrazu som zistil, že som asi najdrahší človek v&nbsp;republike, lebo po ceste si ľudia zbierali percentá na moje meno.

Zároveň ste určite prišli o&nbsp;veľa ponúk. Mnohí si mohli povedať – Habera je strašne drahý, toho nemáme ako zaplatiť.

Áno, to je pravda, som strašne drahý, ale na základe predchádzajúceho fungovania som bol maximálne drahý. (Smiech.)

Sme pred voľbami. Boli by ste ochotný vystúpiť pre nejakú politickú stranu?

Raz som sa cez muziku zaplietol do týchto vecí, ale nebudem to tu rozvádzať. Pokiaľ má niekto o&nbsp;nás záujem, nemáme problém prísť zaspievať, len u&nbsp;nás je taká nečitateľná situácia v&nbsp;rámci našich politikov, že vôbec netuším, čo nás čaká.

Stále si nesieme následky našej generácie a&nbsp;generácie, ktorá bola pred nami. Boli sme vychovávaní ako zlodeji.

Mám na to svoje zdôvodnenie. Generácia našich rodičov, my a&nbsp;možno ešte generácia po tej našej zažívala nedostatok. Ak sme chceli mať na Vianoce banány, museli sme vystáť šialený rad, podplatiť zelovocinárku, inak sme ich jednoducho nemali. Ak sme chceli auto, museli sme podplatiť v&nbsp;mototechne niekoho, kto nás v&nbsp;poradovníku posunul na takú pozíciu, aby sme auto dostali. Skrátka, podplácalo sa, kradlo.

My sme boli banda zlodejov, ak sme niekoho nepodplatili, jednoducho sme nemali. Toto má v&nbsp;DNA zakódované veľa ľudí z&nbsp;našej generácie a&nbsp;niektorí z&nbsp;tejto generácie sú vo vrcholových funkciách v tomto štáte. To znamená, že keď príde pred našich politikov veľký podnik a&nbsp;povie, že tu chce niečo postaviť, na stôl položí balíček a&nbsp;dotyční si bez najmenších problémov peniaze vezmú. Na základe toho sa nečudujem, aké veci sa u&nbsp;nás dejú. Ibaže vôbec netuším, ako z&nbsp;toho von. A&nbsp;už vôbec netuším, koho voliť.

Spoznal som napríklad Ivetu Radičovú. Bola to moja suseda a&nbsp;do toho by som išiel. Fantastická politička, ktorú však Sulík a&nbsp;spol. odstavili na vedľajšiu koľaj. Podľa mňa odišla zhnusená, pretože slušný človek dnes do politiky nevchádza. Vidíme predsa, čo sa deje so všetkými politikmi vo vláde.

Božemôj! Zatiaľ mám len slovenské občianstvo, no občas mám sto chutí svojim deťom a&nbsp;nasledujúcej generácii povedať, že pokiaľ budú mať možnosť, nech odídu žiť do iného štátu. Tento naozaj nie je pre nich. Je mi to úprimne ľúto a&nbsp;som naozaj nahnevaný, pretože keď napríklad vybuchne bytovka v&nbsp;Prešove, česká firma príde vykonať jej likvidáciu za symbolické euro a&nbsp;domáca firma si vypýta milión. Som čoraz častejšie znechutený z&nbsp;ľudí z&nbsp;môjho národa...

Prepáčte, ale ja naozaj neviem koho. Tak ako viem, kto dobre spieva, dnes vôbec neviem, po všetkých tých rokoch, kto to s&nbsp;nami myslí naozaj dobre.

Je sympatické, že sa stále zaujímate o&nbsp;dianie na Slovensku, hoci žijete v&nbsp;Prahe.

Ale samozrejme, stále som občan tohto štátu, mám tu strechu nad hlavou, platím tu dane. Zároveň som občan Európy, takže si môžem bývať, kde chcem. Občas mi niekto vyčíta, že sa vyjadrujem k&nbsp;verejným veciam, a&nbsp;pritom tu ani nežijem. To nie je pravda. Chodím sem každý mesiac. S&nbsp;rodinou sme síce v&nbsp;súčasnosti v&nbsp;Prahe, ale možno o&nbsp;rok-dva, budeme niekde úplne inde. Každopádne, mám len slovenské občianstvo a&nbsp;na svojej krajine a&nbsp;na priateľoch v&nbsp;nej mi záleží.

Pavol Habera otvorene o SuperStar. Prihlásil by sa do súťaže vo svojich začiatkoch aj on?

Výber pre vás

Pavol Habera otvorene o SuperStar. Prihlásil by sa do súťaže vo svojich začiatkoch aj on?

Súvisiace články

Moja láska: Juraj Bača pomáha ľuďom i štvornohým chlpáčom. Jeden mu prirástol k srdcu

Prečo sme nešťastní? Kňaz Lovaš radí, ako nájsť pokoj a kedy treba mlčať

Mám rada plný dom: U Haliny Pawlowskej sa na obed počas pracovného dňa zíde šesť ľudí

Výber pre vás