Ako novinár prinášal správy z vojnovej Juhoslávie, neskôr mútil vody ako žurnalista v slovenskej politike. KAROL LOVAŠ (43) však úspešnú kariéru vymenil za rehoľné a neskôr kňazské rúcho.

Dnes máte meno Gottschalk. Zvykli ste si na túto veľkú zmenu?

Zvykal som si dlho, ale nakoniec som „Božieho šaša“ prijal za svojho. (Úsmev.)

 

A čo celibát, ako ste sa s ním stotožnili?

Celibát pôsobí tak trochu ako zaklínadlo, najmä pre ľudí, ktorých sa netýka. A tak si myslia, že jeho zrušenie môže byť užitočné. Ja si to nemyslím. Celibát by však mal byť dobrovoľný. Keď chce byť muž kňazom, musí brať s darom kňazstva aj dar celibátu. Ale sú to dve rozdielne veci a tak ako nepodmieňujeme celibát kňazstvom, nemalo by to byť ani naopak. U rehoľných kňazov ide práve o takéto slobodné rozhodnutie pre kňazstvo i celibát. To je aj môj prípad. Diecézni kňazi túto možnosť nemajú. A to sa mi nezdá šťastné. Niekedy s humorom vravím mužom vo svojej farnosti: „Ďakujte Bohu za jednu ženu. Pozrite sa, koľko ich mám ja.“ Kňaz je pre mnohé ženy príležitosťou, ako sa môžu realizovať. Sviečkovú vám prinesú nie preto, aby ste sa najedli, ale preto, aby naštvali inú, ktorá vám už zajtra ponúkne rajskú. A tak ste viac ako cieľom dobrosrdečnosti neraz nástrojom pre vybavovanie účtov „zbožných“ žien. Zorientovať sa v tom je niekedy riadna fuška.

Novinárstvo patrí medzi povolania, ktoré sú drogou alebo aspoň vášňou. Ako sa vám ho podarilo opustiť?

Veľmi ľahko. Túžil som byť užitočný. Viem, že sa to dalo aj v novinárstve. Už by som zrejme neodchádzal. Rovnako ako nemám dôvod sa vrátiť. Pochopil som, že šťastie nie je niečo mimo nás. Je našou súčasťou. Tak trochu mi pomohla Irina, Máša a Oľga – Čechovove Tri sestry. Mysleli si, že šťastie na ne čaká v Moskve. Nečaká na nás tam ani nikde inde. Šťastie je v nás. A je našou úlohou si s ním potykať. Neobzerať sa príliš po kartách pri vedľajšom stole. S nimi nevyhráme.

Karol Lovaš
Je slovenský rehoľný kňaz a spisovateľ pôsobiaci v Českej republike. Na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe vyučuje rozhlasovú žurnalistiku. Naposledy mu v českom preklade vyšlo rozšírené vydanie rozhovoru s Alojzom Lorencom: Generál, který byl u toho. Aktuálne dokončuje knihu rozhovorov s českým fotografom Janom Saudkom Mystik (Muž, kterého se dotkl Bůh). Pripravuje aj knihu duchovných zamyslení s pracovným názvom Můj vulgární a bulvární Bůh. Ako farský administrátor spravuje Božejov a Libkovu Vodu, dve malé dediny neďaleko Pelhřimova.

Boli ste jedným z najlepších slovenských novinárov. Čo treba na to, aby sa človek stal dobrým žurnalistom?

Talent, dravosť a drzosť. A potom vzdelanie, aby si ho mocní nepohadzovali len ako ľahkú dievčinu z kolena na koleno. A charakter. Musí byť slobodnejší než tí, pre ktorých píše. V opačnom prípade bude len aktivistom. A aktivizmus – ako s obľubou pripomína profesor Jirák – novinárčinu ničí. Pred rokom 1989 rozhodoval o bytí a nebytí ľudí ústredný výbor strany. Aktuálne v mnohých ohľadoch túto iniciatívu prevzali na seba novinári. Rozhodujú o tom, kto je vhodný a kto nevhodný, slušný a neslušný. Slobodu slova sme opäť raz obmedzili na jediný správny názor. Najlepšie ten náš. A kto ho nemá, toho odpíšeme. Ako pred novembrom ’89 bolela poniektorých nesloboda, tak dnes boľačky nemalému počtu ľudí spôsobuje sloboda. Nie sme ochotní a schopní uniesť slobodu druhého. A to nás robí nešťastnými.

Kritizujete teda prácu niektorých novinárov. Lenže vy ste aj pedagógom, vyučujete rozhlasovú žurnalistiku. Ako vediete študentov, aby robili dobrú novinárčinu?

Snažím sa nerobiť to, čo som sám nemal rád. Nielen v škole. K slovíčkam „musíš“ a „nesmieš“ pridávam aj to tretie, podľa mňa najdôležitejšie: môžeš. Viac než príkazy a zákazy osoží osobný príklad a inšpirácia. O tie sa usilujem vo vzťahu k druhým. I k študentom. Je to pomalšia, ale zato zmysluplná cesta.

Tá práca učiteľa – sedíte na dvoch stoličkách alebo sa nedokážete rozlúčiť s novinárstvom?

S aktívnou novinárčinou som skončil na konci minulého storočia. Pred niekoľkými rokmi prišla ponuka vyučovať rozhlasovú žurnalistiku na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity. Je pre mňa potvrdením, že ak Bohu niečo dáme, neznamená to, že o to definitívne prídeme. Boh nie je troškár. Urobili sme dohodu, že bude mojím manažérom. Keď som bol mladý, príliš som tlačil. Dnes už netlačím. Nikam sa nepchám. Ak príde zaujímavá ponuka, zvážim ju. Vyberám si. Ďakujem Bohu, že mám z čoho.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Ilustračná snímka

U nás šok, v zahraničí trend. Tieto známe tváre otehotneli vo vyššom veku

Populárne články
Deti z domu smrti

Bábätká z paneláka smrti: Ako sa darí deťom, ktoré prežili výbuch v prešovskej bytovke?

Pán hlas: Emanuel Romančík

Osud bol k nemu krutý: Romančíkove herecké úspechy vyvažovali tragédie v rodine

Tesne pred päťdesiatkou sa stane mamou vytúženého dieťatka.

Moderátorka sa v 49 rokoch prvýkrát stane mamou. Čo si o jej tehotenstve myslí odborník?

Skladba k výročiu smrti Jána a Martiny.

Si tu s nami, Ján: Umelci si uctili pamiatku zavraždeného novinára krásnym gestom

Alessandra Ambrosio

Tvár Victoria‘s Secret sa športoviskám oblúkom vyhýbala. Čo zmenilo jej názor?

TV

Škodí televízia pamäti?

Zobraziť viac
Diskusia