Jana Homolová

<h3>Odkedy sme sa s&nbsp;vami naposledy rozprávali, ubehlo dlhých jedenásť rokov. Vtedy ste čerstvo odišli z&nbsp;televízie Markíza a&nbsp;boli ste na voľnej nohe. Keď z&nbsp;RTVS pri­šla ponuka rozbehnúť tretí televízny okruh, už ste si užívali dôchodok.</h3>
<p>Áno, som už<em> „staršia dorastenka“</em> a&nbsp;možnosť ísť do dôchodku som mala v&nbsp;roku 2002. (Smiech.) Vtedy som pracovala v&nbsp;televízii Markíza, ale do dôchodku som nešla. Richard Rybníček (52) ma zlanáril do RTVS. Veľmi dobre som si rozumela s&nbsp;vtedajším programovým riaditeľom Františkom Borovským (45), ktorý však v&nbsp;roku 2004 prešiel do televízie Joj a&nbsp;ponúkol mi tam miesto šéfredaktorky vlastnej tvorby. V&nbsp;televízii Joj som pôsobila niečo vyše roka a&nbsp;potom opäť vďaka Františkovi Borovskému som sa vrátila na rovnaké miesto, z&nbsp;ktorého som v&nbsp;roku 2002 z&nbsp;Markízy odišla. Bola som riaditeľkou výroby a&nbsp;vývoja zábavných programov a&nbsp;hranej tvorby. Z&nbsp;Markízy som odišla v&nbsp;roku 2009 <em>„akože“</em> do dôchodku. (Smiech.)</p>
<p>Ale televízna práca ma natoľko pohltila, že som si nevedela predstaviť život bez nej. Aj preto sme si s&nbsp;kolegyňou, dnes televíznou producentkou Zuzkou Balkóovou (54) založili produkčnú spoločnosť. Prioritne sme sa orientovali na dokumenty. Myslím, že dva nich – jeden o&nbsp;výtvarnej skupine galandovcov a&nbsp;druhý o&nbsp;živote seniorov v&nbsp;sociálnom zariadení v&nbsp;Stupave – úspešne reprezentovali RTVS na festivaloch v&nbsp;zahraničí, napríklad v&nbsp;Karlových Varoch a&nbsp;v&nbsp;Jihlave. V&nbsp;našej malej produkčnej spoločnosti sme sa museli poriadne obracať a&nbsp;sledovať, o&nbsp;čo by bol na trhu záujem.</p>

<p>Predovšetkým v&nbsp;oblasti životného štýlu. A&nbsp;tak sme s&nbsp;Emmou Tekelyovou (68) vydali mimoriadne úspešné dévedéčka o&nbsp;cvičení a&nbsp;tvárovej gymnastike, za čo sme získali ocenenie za najvyšší predaj v&nbsp;tomto segmente. S&nbsp;Adrianou Polákovu (45) sme zas vydali dve kuchárske knihy, ktoré sa predávali doslova ako čerstvé rožky. (Smiech.) Potom ma oslovil Peter Núñez (51), ponúkol mi možnosť podieľať sa na dramaturgii relácie Siedme nebo.</p>
<p>Chvíľu som teda spolupracovala s&nbsp;Vilom Rozborilom (54), až som na staré kolená dostala ponuku od generálneho riaditeľa RTVS pána Jaroslava Rezníka(55). Zamýšľal totiž spustiť tretí televízny okruh orientovaný skôr na seniorov, ktorý by čerpal z&nbsp;televízneho archívu. Najskôr som ani nevedela zareagovať a&nbsp;hneď v&nbsp;úvode som sa ho opýtala: <em>„Viete, koľko mám rokov?“</em> (Smiech.) Ale napokon to bola veľká výzva aj veľká dôvera, za ktorú som vďačná! Dnes som veľmi rada, že som to skúsila. Nikdy predtým som nerobila s&nbsp;archívmi a&nbsp;bola to pre mňa dobrodružná cesta do minulosti.</p>

<h3>Ako ste vedeli, po čom chcete v&nbsp;rozsiahlom, 65-ročnom archíve RTVS siahnuť najskôr?</h3>
<p>Bola som spolupútničkou mnohých významných televíznych osobností, s&nbsp;mnohými z&nbsp;nich som mala možnosť spolupracovať. A&nbsp;tak som začala v&nbsp;archíve prezerať ich televíznu „pozostalosť“. Bola som doslova ohromená bohatstvom ich tvorby. Katka Svetková, Boris Filan, Heda Melicherová, Maroš Puobiš, Jaro Mareš, Peter Vrchovina, Gery Komora, Laco Bariak, Karol Strážnický, Jaro Čorba... To je časť významných mien, ktorých tvorba sa objavila hneď v&nbsp;úvode nášho vysielania. Áno, takto sa to celé začalo. Bolo to ťažké, mala som stiahnutý žalúdok, ale 22. decembra 2019 sme vysielanie spustili. Dnes sme radi, že hoci ide v&nbsp;prevažnej miere o&nbsp;archívny obsah, nesleduje nás len generácia seniorov, ale našli sa nadšenci, dokonca aj z&nbsp;radov mladých ľudí, ktorí Trojku sledujú a&nbsp;<em>„fandia“</em> jej.</p>
<h3>Ozývali sa aj hlasy proti spusteniu Trojky?</h3>
<p>Možno na začiatku. Napísalo nám pár ľudí, ktorí si mysleli, že budeme „vetrať“ socialistické ódy. My sme však žiadne socialistické ódy nevetrali ani sme o&nbsp;to nemali záujem. Na druhej strane sme sa netvárili, že tu 40 rokov nikto nežil. Televízny archív je rezervoárom našej histórie a&nbsp;či sa to niekomu páči alebo nie, v&nbsp;tých časoch sa takto žilo, správalo, rozprávalo, vyzeralo a&nbsp;nie všetci boli hrdinovia… V&nbsp;archívoch sme objavili úžasné dokumenty. Veď dnes už nenakrútime rozhovor s&nbsp;Bazovským, s&nbsp;Fullom, Hložníkom, Rúfusom – skrátka s&nbsp;veľkými menami našej kultúry –, ktorí sú zachytení v&nbsp;procese tvorby. Toto dajme von!</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Niektorým programom ste vdýchli nový život.</h3>
<p>Áno. Bola to cielená a&nbsp;systematická práca! Keďže Trojka bola spustená necelé dva roky pred televíznym výročím, začali sme sa veľmi intenzívne zamýšľať a&nbsp;hľadať formu, ako divákom ponúknuť starý formát s&nbsp;novou pridanou hodnotou. A&nbsp;tak napríklad na základe námetu Ľuba Beláka vznikla relácia Kde bolo, tam bola, kde si na populárnu hudbu v&nbsp;65-ročnej histórii slovenskej televízie zaspomínali veľké mená – poprední interpreti, textári a&nbsp;skladatelia.</p>
<p>V&nbsp;tomto roku uplynulo 50 rokov od vzniku kedysi veľmi obľúbenej relácie Vtipnejší vyhráva. Samozrejme, tá v&nbsp;televízii už bola odvysielaná v&nbsp;rôznych podobách, ale my sme si povedali, že reláciu rozoberieme na vtipy. Takto sme získali 1 500 vtipov, z&nbsp;ktorých Rasťo Piško (59) poskladal kolekcie podľa témy alebo interpretov. Na základe toho sme sa dozvedeli, že v&nbsp;tejto relácii vystupovali manželské a&nbsp;súrodenecké dvojice, celá kompletná osádka hercov Nemocnice na okraji mesta a&nbsp;mnohé iné zaujímavosti. Rasťo k&nbsp;tomu poskytol komentár v&nbsp;kontexte doby a&nbsp;spolu s&nbsp;režisérom Petrom Geržom tak vznikol svieži formát Vtipnejší zostáva.</p>
<p>V&nbsp;televíznom archíve je veľa pokračovaní zábavnej politickej tolk­šou Večer Milana Markoviča (78). Reflektujú slovenskú spoločnosť deväťdesiatych rokov. Uvedomili sme si, že súčasníkovi už mnohé mená a&nbsp;situácie nič nehovoria, že tento formát je reprízovateľný, len ak nás autor akýmsi predslovom uvedie do <em>„deja“.</em> Tak som zavolala Milanovi, ktorý doslova padol do mdlôb, či to naozaj myslím vážne. (Smiech.) Zamyslel sa, súhlasil a&nbsp;napokon sme spoločne vybrali sedemnásť pokračovaní jeho tolkšou. V&nbsp;Štúdiu L+S, kde sa pôvodná relácia nakrúcala, sme na identickej scéne nakrútili úvodné aj záverečné slová Milana Markoviča a&nbsp;myslím si, že to aj celkom dobre zafungovalo na divákov...</p>

<p>Treba povedať, že aj vďaka skvelým textom Jána Štrassera k&nbsp;jednotlivým pesničkám, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou tohto formátu. Mali sme dohodnutý aj jeden fórik. Na prvých dieloch relácie sa kedysi režijne podieľal pán Milan Lasica (†81). Chceli sme preto, aby sa v&nbsp;prvej oprášenej epizóde prešiel po scéne svojho domovského divadla a&nbsp;povedal: <em>„Aha, už je tu nový režisér…“,</em> ale toto sa nám, žiaľ, nepodarilo… Teším sa aj z&nbsp;toho, že sa nám v&nbsp;spolupráci s&nbsp;režisérom Vladom Juhanesovičom podarilo nadviazať na skvelý formát Clippato. Je to relácia, ktorá prezentuje v&nbsp;krátkych ukážkach<em> „populár“</em> z klasickej hudby, ktorej je v archívoch RTVS veľké množstvo. Úlohy sprievodcu sa vynikajúco zhostil Martin Babjak.</p>
<p>Ale teší ma napríklad aj to, že sme minulý rok v septembri uviedli na obrazovky publicistický magazín Klub na Trojke, kde hovoríme o témach, ktoré sú inšpiratívne, motivujúce, poradia, pomôžu zorientovať sa v spleti zdravotných, právnych a sociálnych otázok a sú určené nielen pre seniorov… Úlohy moderátorov sa výborne zhostili Katka Brychtová (54) a Marcel Hanáček. Pravda, potom sme v archíve objavili aj relácie, ktorých obsah priveľmi nahrával ideológii bývalej doby. Ale boli v nich umelecké vystúpenia, ktoré je škoda neprezentovať. Tak sme sa napríklad dohodli s pánom Adamom Hudecom, ktorý je kapelníkom Malokarpatskej kapely, aby z týchto formátov vybral dychovú hudbu. Nakoniec z tohto výberu vzniklo desať pokračovaní pod názvom Oddychov s dychovkou.</p>
<h3>Trojka prinavrátila aj hlásateľky.</h3>
<p>Keď sme televíziu spustili, navrhli sme, aby sa na obrazovky vrátila hlásateľka, ktorá v&nbsp;polohe hostiteľky večerného programu viac priblíži relácie, ktoré sa budú následne vysielať. Dnes sme vo všeobecnosti v&nbsp;komunikácii veľmi neosobní – mailujeme, odkazujeme si cez sociálne siete, aj pre pandémiu sa osobne málo stretávame… Chceli sme vrátiť láskavé ľudské slovo pohľadom do očí diváka. Tým, že Trojka čerpá z&nbsp;archívov a&nbsp;je orientovaná na strednú a&nbsp;staršiu generáciu, tento<em> „pozostatok“</em> z&nbsp;doby minulej sme vo vysielaní chceli zachovať.</p>
<h3>V televíziách pôsobíte dlhé roky. Spomenuli sme napríklad Milana Markoviča, ktorý sa medializácii skôr vyhýba. V tomto prípade ste využili svoje kontakty a oslovili ho na spoluprácu vy?</h3>
<p>Áno, osobné kontakty sú veľmi dôležité, a ak to je potrebné, vždy zavolám ja. Keď už spomíname Milana Markoviča, s ním som počas éry Richarda Rybníčka krátko spolupracovala v RTVS. Robila som s&nbsp;ním ako dramaturgička na jeho nočnom formáte MM Show. Ale poznáme sa už dlhšie, z obdobia, keď chvíľu pôsobil v Markíze. Som rada, že som ho presvedčila, pretože porozprával veľmi zaujímavé veci. Aj som mu povedala, aby o&nbsp;politickej situácii deväťdesiatych rokov a zákulisí vzniku svojej relácie napísal knihu. Teraz nedávno som čítala rozhovor, kde priznal, že takúto knihu aj začal písať, takže som o to radšej.</p>

<h3>Rozhlas a&nbsp;televízia oslávili začiatkom novembra 95 a&nbsp;65 rokov. Máte prístup do bohatého archívu. Čo vás v&nbsp;ňom prekvapilo?</h3>
<p>Pre mňa bolo prekvapujúce, že mnohí moji kolegovia, s&nbsp;ktorými som na oddelení kultúry sedela v&nbsp;jednej miestnosti, vyrobili také kvantum kvalitných relácií. V&nbsp;čase, keď sme spolu sedeli, som síce registrovala, že sú vynikajúci, ale že po sebe zanechajú až také dedičstvo, som netušila… Napríklad Peter Vrchovina vytvoril cyklus Trezor z&nbsp;archívov Matice slovenskej a&nbsp;národného múzea. Vďaka jeho práci sa naše významné historické osobnosti stali ľuďmi. To, čo vytvoril, nie je učebnicový dokument o&nbsp;tom, že sa niekto niekde narodil, niekde pôsobil a&nbsp;potom zomrel, ale je to o&nbsp;človeku.</p>
<p>Ale úžasné sú dokumenty Pavla Dvořáka, Gerharda Komoru, Jana Fajnora, Laca Bariaka, Martina Slivku, skvelé vzdelávacie relácie Jara Čorbu… Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, ale nie je to pravda. Toto stopercentne podčiarkujem. Sú ľudia, ktorí nie sú nahraditeľní. Žiaľ, všetci, ktorých spomínam, sú už mŕtvi. A&nbsp;pri tejto príležitosti nesmiem zabudnúť na televízne dedičstvo Katky Svetkovej, ktorá v&nbsp;rámci televíznej zábavy a&nbsp;hranej tvorby vyrobila množstvo kvalitných programov, mnohé v&nbsp;spolupráci s&nbsp;režisérom Jánom Roháčom(†48). Alebo Heda Melicherová a&nbsp;jej folklórne dokumenty. Skvelé veci máme uložené v&nbsp;našich archívoch, len ich treba vydolovať. Sú dôležitým svedectvom doby, v&nbsp;ktorej sme žili a&nbsp;žijeme.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>V&nbsp;čom vidíte hlavný prínos televíznej Trojky?</h3>
<p>Že prezentuje duševné bohatstvo generácií, ktoré tu žili a&nbsp;tvorili vo všetkých sférach nášho života Myslím, že by sme si mali viacej uvedomovať, že verejnoprávna televízia je dôležitou súčasťou pamäti národa. Zároveň za veľký prínos považujem digitalizáciu archívnych fondov RTVS. Vďaka Trojke sa to deje výberovo, lebo najskôr sa digitalizuje to, čo sa dostáva na obrazovky. Aj toto je jeden z&nbsp;benefitov Trojky. Myslím, že v&nbsp;budúcnosti Trojka oblečie do nového šatu alebo pozrie sa na niektoré diela optikou 21. storočia a&nbsp;zmapuje ich. S&nbsp;archívom sa dá stále pracovať. Aktuálne spracovávame televízne Silvestre, chceme spracovať aj Televízny klub mladých. Sme presvedčení, že budeme mať z&nbsp;čoho vyberať. Je to však mravčia práca.</p>
<h3>A na to potrebujete aj ľudí.</h3>
<p>Presne tak. Ľudí, ktorých treba, samozrejme, zaplatiť. Ja som napríklad začala prezerať spomínané Silvestre, ale pri mojej pracovnej vyťaženosti sa to nedá stihnúť a buď to spravíte poctivo, alebo to nerobte vôbec. Ale pozrela som si Silvester asi z roku 1967, kde mali páni Lasica a Satinský (†61) tri scénky, na ktorých som sa výborne zabavila. Myslím, že keď to zaujalo mňa, zaujme to aj diváka.</p>
<h3>Keď ste spomenuli Milana Lasicu a&nbsp;Júliusa Satinského, vraj práve vám skrsol v&nbsp;hlave nápad vydať relácie Ktosi je za dverami knižne a&nbsp;kniha v&nbsp;týchto dňoch už uzrela svetlo sveta.</h3>
<p>Áno. Táto relácia vo mne dlhé roky rezonovala. Práve v&nbsp;období mojej mladosti Julo Satinský a&nbsp;Milan Lasica tvorili. Keď som sa po mnohých rokoch vrátila do RTVS a&nbsp;pozerala som archív, bola som presvedčená, že takáto kniha už kedysi vyšla, ale neobjavila som nič. S&nbsp;nápadom na knihu som išla najskôr za generálnym riaditeľom, ktorý túto myšlienku prijal s&nbsp;nadšením, a&nbsp;o&nbsp;súhlas som požiadala aj Milana Lasicu. On, skromný človek, sa ma opýtal:<em> „Myslíte, že by to ešte mohlo zaujať?“</em> Keďže som bola jednoznačne presvedčená o&nbsp;úspechu, Milan Lasica súhlasil. Na základe toho sa rozbehla mašinéria. Naše stretnutie s&nbsp;Milanom Lasicom sa udialo v&nbsp;apríli a&nbsp;dnes je kniha na svete.</p>
<p>Myslím si, že má čo povedať aj súčasníkovi, lebo humor týchto pánov je nadčasový. Nebol len politickou satirou, ale vtipným spôsobom poukazoval na mnohé ľudské neduhy, ktoré si so sebou nosíme a&nbsp;ktorých sa asi tak skoro nezbavíme. Teším sa, že kniha vyšla, a&nbsp;zároveň som smutná, že Milan Lasica sa už toho nedožil. S&nbsp;ním bola vždy skvelá spolupráca, aj v&nbsp;minulosti. Kedysi som pôsobila v&nbsp;Markíze a&nbsp;tam sme v&nbsp;rámci zábavných formátov vyrábali a&nbsp;vysielali reláciu Všetci sú za dverami. Práve vďaka skvelej dramaturgičke Katke Svetkovej sa táto dvojica dostala do Markízy. Musím podčiarknuť ešte raz meno Katka Svetková, lebo bez nej by títo páni do komerčnej televízie neboli prišli.</p>

<h3>Kniha je prepisom jednotlivých relácií?</h3>
<p>Áno, presne tak. S tým, že súčas- ťou relácie boli hudobné a taneč- né vstupy, ktoré sa do knihy, po- chopiteľne, nedostali. (Smiech.) Ale predslov ku knihe napísal pán Zdeněk Svěrák, čo ma veľmi teší, a sú tam aj pasáže z tohtoročného rozhovoru s pánom Lasicom, ďalej skvelé koláže, úryvky z archívnych materiálov. Je to veľmi vtipná a hodnotná kniha, ktorá je dostupná v e-shope RTVS.</p>
<h3>Koho zo známych osobností ste si za dlhé roky v&nbsp;televízii obľúbili a&nbsp;s&nbsp;kým ste najradšej spolupracovali?</h3>
<p>Šéfka alternatívnych žánrov Gabriela Kopicová ma začiatkom deväťdesiatych rokov zlanárila z&nbsp;redakcie kultúry do zábavy s&nbsp;tým, že by veľmi potrebovala súťažno-zábavný formát. Ja som vtedy v&nbsp;spolupráci s&nbsp;Jarom Marešom vypracovala námet na vedomostnú súťaž Globetrotter o&nbsp;krajinách sveta. Tá bežala vo vysielaní veľmi úspešne tri roky. Spomínam to v&nbsp;tej súvislosti, že v&nbsp;každej časti sme mali hosťa, s&nbsp;ktorým bol v&nbsp;relácii krátky rozhovor. A&nbsp;s&nbsp;kým som nemala problém, keď bolo treba prísť – pretože vieme, že sa niekedy robí aj na poslednú chvíľu –, tak to bol Marián Labuda (†73).</p>
<p>Ak som potrebovala načítať nejaký komentár, vždy ochotne prišiel. V&nbsp;tomto smere bol veľmi dobrý <em>„spoluhráč“.</em> A&nbsp;z&nbsp;tej plejády významných osobností ma mimoriadne ohúril ateliér Adolfa Borna (†85), významného českého výtvarníka, ilustrátora a&nbsp;zberateľa hasičských prilieb. Zo súčasnosti mám úžasnú spomienku na maliara Milana Laluhu (†82), s&nbsp;ktorým som mala možnosť nakrúcať dokument o&nbsp;galandovcoch. Keď som s&nbsp;ním telefonovala, potvrdil mi, že príde do záhrady výtvarníkov Rudavských, ale pod podmienkou, že mu navarím dobrú tekvicovú polievku, ktorú zbožňoval. (Smiech.)</p>
<p>A&nbsp;ja som ju s&nbsp;radosťou navarila – a&nbsp;chutila! Bol úžasný, bezprostredný, nehral sa na nič. A&nbsp;takto by som mohla spomínať na mnohých. Napríklad aj na Miloša Kopeckého, Jána Berkyho-Mrenicu, Jara Filipa, Stana Radiča a&nbsp;tak ďalej a&nbsp;tak ďalej... Skrátka, vďaka svojej profesii som mala možnosť stretnúť veľa výnimočných a&nbsp;zaujímavých ľudí. Ale čo je dôležité, všade, kde som bola a&nbsp;pracovala, som mala vedľa seba skvelých kolegov – tak v&nbsp;minulosti, ako aj v&nbsp;súčasnosti na Trojke. Zároveň som mala možnosť robiť to, čo ma baví, a&nbsp;myslím si, že to je veľkým benefitom života.</p>

Mala som šťastie na ľudí: Dramaturgička JUDITA GEMBICKÁ si nevie predstaviť život bez práce

Výber pre vás

Mala som šťastie na ľudí: Dramaturgička JUDITA GEMBICKÁ si nevie predstaviť život bez práce

Súvisiace články

Vyspovedali sme Haasovú a jej nového priateľa: Naozaj si dovolil toto o nej povedať?

Vašo Patejdl o práci aj súkromí: Prečo si dal 11-ročnú pauzu v Eláne a prečo sa vrátil?

Oľutoval rozhodnutie: Herec Lukáš Latinák prehovoril o ťažkom období. V kom našiel oporu?

Výber pre vás