Jana Homolová

Slovensko sa po dvoch mesiacoch boja s&nbsp;pandémiou začína vracať do normálneho života. Ako ste obdobie koronavírusu prežívali?

Koronavírusu, teda ochoreniu Covid-19 sme sa venovali v Teleráne už v čase, keď to začal byť problém v Číne. Vtedy sa v Európe ešte ani nechyrovalo o tom, že niečo podobné bude strašiť celý svet. Bolo to vnímané ako problém Číny. Ako hosťa sme si zavolali pani doktorku Betákovú, virologičku zo Slovenskej akadémie vied. Ona vyslovila vetu, na ktorú nikdy nezabudnem.

Otázka nie je, či tento nový typ koronavírusu príde do Európy, a teda aj k nám, ale kedy.

Táto veta mi ostala v hlave. Práve preto som sa pomaly začala pripravovať. Keďže sa cestuje po celom svete, bolo mi jasné, že je otázkou času, kedy to budeme mať aj na Slovensku. Na internete som si pozerala rôzne masky, rúška na tvár, čítala o tom, ako sa dá chrániť proti vírusom. Slová pani doktorky sa napokon potvrdili a problém sa prejavil najskôr v Taliansku. Aj vtedy ešte mnohí tvrdili, že k nám sa to nedostane, no ja som už začala uvažovať nad zrušením letnej dovolenky pri mori...

Čo sa týka celého tohto obdobia, musím povedať, že som naň bola psychicky pripravená, lebo som vedela, že jednoducho príde. Tým, že som naďalej chodila a stále chodím do práce, v tomto smere nenastala výraznejšia zmena. Zmena však prišla v tom, že mi doma ostalo dieťa a bolo sa potrebné venovať kuchyni na dennej báze. V období pred koronakrízou sa Paulínka stravovala v školskej jedálni, môj muž sa tiež stravoval v rámci práce.

U nás doma sa, samozrejme, varilo, ale najmä cez víkend, teraz je to každý deň. Dcéra prechádzala na online vyučovanie, čo bolo zo začiatku také všelijaké. Hľadali sa učitelia z našej školy, hľadali sme sa aj my rodičia v tom, ako celú situáciu uchopiť. Za dva mesiace, hovorím sama za seba, nechcem hovoriť za všetkých rodičov zo školy, ktorú navštevuje moje dieťa, mám však pocit, že sa to utriaslo. Systém si našla aj Pauli, aj pedagógovia a teraz to prebieha v omnoho väčšej pohode ako na začiatku.

Ako sa na vašu opatrnosť pred vypuknutím koronavírusu pozeralo okolie?

Nebola som prehnane opatrná v&nbsp;tom zmysle, že by som sa napríklad vopred zásobovala a&nbsp;chodila domov s&nbsp;plnými taškami múky, ryže a&nbsp;ďalších trvanlivých potravín. Skôr som sa zameriavala na hľadanie rúšok a&nbsp;zaujímala sa viac o&nbsp;ochranu pred vírusmi. Študovala som si, ako sa taký vírus šíri a&nbsp;prenáša na človeka. Samozrejme, mnohí ľudia sa mi smiali a&nbsp;hovorili mi, aby som sa prebrala, pretože nejaký vírus z&nbsp;Číny sa k&nbsp;nám určite nedostane.

Osobne som si podobné komentáre nikdy nepripúšťala ani nepripúšťam. Robila som to podľa seba, hľadala som riešenia ochrany svojej rodiny. Zároveň teraz už doma nakupujeme racionálnejšie, teda raz za dva týždne. Ak dôjde čerstvé ovocie a&nbsp;zelenina, odskočím si do maličkých potravín, ktoré máme blízko. Majú tam bio ovocie. Naozaj také, kde v&nbsp;jablku nájdete červíka. Samozrejme, vizuálne nie je najkrajšie, ale je mi jasné, že určite nebolo nijakým spôsobom upravované.

Ako ste riešili kontakt so svojimi rodičmi, ktorí patria do rizikovej skupiny? Pomáhate im s&nbsp;nákupmi, aby sa nevystavovali ohrozeniu?

Naši rodičia žijú neďaleko Bratislavy, v&nbsp;Tomášove. Keďže sestra býva v&nbsp;tejto lokalite, nákupy im robí ona. Otec je po sedemdesiatke, mama má šesťdesiatštyri rokov, takže z&nbsp;času na čas zájde do obchodu tiež. Sme v&nbsp;každodennom telefonickom kontakte. Vonku je aktuálne krajšie počasie, preto sa priznám, že sme boli už niekoľkokrát spolu na prechádzke v&nbsp;lese a&nbsp;cez víkend sme sa zastavili u&nbsp;našich na obed a&nbsp;kávičku. Keďže majú rodinný dom so záhradkou, celý čas sme boli len vonku a, samozrejme, sme mali rúška a&nbsp;dodržali sme bezpečnú vzdialenosť. Je to síce také zvláštne bez objatí a&nbsp;bozkov, ale som vďačná za to, že sme sa už vôbec stretli.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Napriek tomu, že koronavírus vám do práce nezasiahol, predsa len, čo sa v&nbsp;rámci nej zmenilo?

Zmenilo sa to, že do štúdia Telerána chodí menej hostí. Je ich naozaj minimum. Väčšinou sme v&nbsp;spojení prostredníctvom telefónov a&nbsp;počítačov. Zároveň sa v&nbsp;našej televízii sprísnili bezpečnostné opatrenia. Z&nbsp;môjho pohľadu sú urobené na jednotku, pretože vždy pri vstupe do budovy sa nám meria teplota, k&nbsp;dispozícii máme stojany s&nbsp;dezinfekciou na ruky, nosíme rúška, dodržujeme odstupy. Veľa ľudí pracuje z&nbsp;domu. To znamená, že do práce chodíme len my, ktorí vyrábame každodenné relácie a&nbsp;vysielame naživo.

Ako sa vám moderuje v&nbsp;Teleráne, kde je zrazu minimum hostí a&nbsp;už tam nevládne organizovaný chaos, na ktorý boli diváci zvyknutí?

Je to iné. Má to svoje pozitíva, ale aj negatíva. Pozitíva v&nbsp;tom, že máme oveľa viac času a&nbsp;priestoru na každého hosťa. Na druhej strane pociťujem, že mi v&nbsp;tejto relácii chýba život a&nbsp;energia, ktorú mala, preto verím, že sa to čoskoro vráti do starých koľají. Spolieham sa na to, že onedlho už bude pekné počasie a&nbsp;budeme vysielať vonku, v&nbsp;exteriéri. Tam s&nbsp;nami bude môcť byť aj viac hostí.

Ste expertka na priame prenosy. Máte s&nbsp;nimi dlhoročné skúsenosti, dokáže vás napriek tomu ešte niečo v&nbsp;živom vysielaní prekvapiť?

Milujem čaro živého vysielania, lebo takmer vždy, v&nbsp;každom jednom priamom prenose sa stane niečo, čo nečakáte. Dôležité je vedieť to ustáť bez toho, aby ste diváka nejakým spôsobom vyrušili. Mnohým ľuďom je sympatické, keď priznáte, že vám niečo nevyšlo, prípadne vyšlo úplne inak. Tak napríklad raz nám v&nbsp;kuchyni v&nbsp;štúdiu vzbĺkol oheň. (Smiech.) To sú vtipné momenty, ktoré keď priznáte, je to milé, úsmevné, ľudské. Nie vždy sa nám predsa všetko podarí, ani v&nbsp;bežnom živote to tak nefunguje, čiže z&nbsp;takýchto situácií mám radosť. Pre mňa majú živé vysielania svoje čaro. Je to istá dávka adrenalínu, ktorá ma naštartuje na celý deň.

Vďaka svojej práci som prišla na to, ktoré rúška sú vhodné na rozprávanie a&nbsp;dá sa v&nbsp;nich dýchať a&nbsp;ktoré nie. Našla som si rúška, v&nbsp;ktorých dokážem rozprávať a&nbsp;nemusím ich upravovať, chytať, lebo sú presne prispôsobené tvári a&nbsp;jednoducho mi sedia. Samozrejme, chvíľku mi trvalo, kým som si našla také, ktoré mi nepadalo z&nbsp;nosa, ale dnes ho už vôbec nevnímam, pri práci ani pri rozprávaní mi neprekáža.

Súčasťou vašej práce sú aj sociálne siete, je to novodobý fenomén, vďaka ktorému môžete komunikovať priamo so svojimi fanúšikmi. Máte nastavenú hranicu súkromia, cez ktorú už svoje online publikum nepustíte?

Mne je takáto komunikácia veľmi blízka a&nbsp;sympatická, ale všetko robím s&nbsp;mierou. To znamená, že si príliš nepúšťam ľudí k&nbsp;telu ani do svojho súkromia. Instagram má výhodu v&nbsp;tom, že tam môžete odhaliť, čo chcete, a&nbsp;do takej miery, ktorá je vám osobne príjemná. Ja sa snažím robiť svoj Instagram týmto štýlom a&nbsp;nejdem za nejakú hranicu, ktorá by nevyhovovala mne alebo mojej rodine.

Ako vnímate negatívne komentáre na sociálnych sieťach? Nedávno vám zomrelo domáce zvieratko, z&nbsp;čoho napríklad vznikli rôzne neprimerané reakcie.

Na Instagrame som nemala negatívne reakcie, naopak. Keď nám zomrel zajačik, venovala som mu jeden post, kde ľudia veľmi pekne zareagovali. Komentáre boli emotívne a&nbsp;od ľudí, ktorí tiež majú radi zvieratá. Zvláštne reakcie prišli po tom, ako o&nbsp;tom vznikol článok na jednom internetovom portáli. Ale napísali ho pekne. Zverejnili fotku z&nbsp;môjho Instagramu a&nbsp;pridali k&nbsp;tomu pár slov. Následne však prišli rôzne negatívne reakcie, za čo daný portál nemohol. Na mojom profile to však nebolo.

Napriek tomu, píšu vám ľudia aj niečo negatívne? Ak áno, ako to riešite?

V&nbsp;minulosti mal jeden mladý muž utkvelú predstavu, že budem jeho žena, a&nbsp;to aj napriek tomu, že som vyše dvadsať rokov vydatá... Začalo sa to tak nevinne. Lajkoval mi fotky, potom sem-tam niečo pod fotku napísal. Neskôr mi začal skladať básne, posielať správy v&nbsp;rámci Instagramu. Písal mi o&nbsp;tom, že budem jeho žena, že ma bude veľmi milovať. Keď som ho poprosila, aby s&nbsp;tým prestal, že to je nevhodné, nechcel sa toho vzdať. Na základe toho som sa rozhodla zablokovať ho.

Nemali ste strach? Vedel, kde pracujete, mohol si vás napríklad odchytiť pred televíziou.

Mala som obavy, ale bola to pre mňa skúsenosť a&nbsp;už viem, ako sa k&nbsp;takýmto prípadom do budúcna postaviť. Našťastie, nestalo sa nič, takže ideme ďalej.

Keďže ste spomenuli vaše dvadsaťročné manželstvo, pýtajú si od vás ľudia často recept na stabilný vzťah? Predsa len, v&nbsp;šoubiznise je skôr rarita, ak ľudia spolu ostatnú tak dlho.

Nemyslím si, že šoubiznisové manželstvá, respektíve manželstvá ľudí, ktorí sú verejne známi, sa v&nbsp;mnohých prípadoch končia rozvodom. Je to skôr tak, že tieto manželstvá sú ľuďom na očiach a&nbsp;viac sa o&nbsp;nich píše, rozpráva. Predsa je aj veľa manželstiev, ktoré nie sú na očiach verejnosti a&nbsp;mnohé z&nbsp;nich nie sú ideálne a&nbsp;v&nbsp;konečnom dôsledku ani nedopadnú dobre. S&nbsp;týmto si teda dovolím nesúhlasiť, ale ak raz vyjde nejaká relevantná štatistika, tak zistíme, ako to naozaj je. (Smiech.)

Samozrejme, ľudia sa pýtajú, a&nbsp;často sa pýtajú novinári, aby som niečo poradila, ale ono to tak nefunguje. Recept na manželstvo, tak ako recept na dobré kysnuté koláče, neexistuje. Je to vždy veľmi individuálne a&nbsp;naozaj to závisí od dvoch ľudí, od toho, aké majú hodnoty, na čom je ich vzťah vybudovaný, aký je pevný. Je tam veľa premenných, od ktorých závisí, ako vzťah bude vyzerať, koľko vydrží a&nbsp;ako bude plynúť. V&nbsp;tomto smere si nedovalím dávať nejaké rady.

Keď ste sa s&nbsp;manželom zoznámili, imponovalo vám, že vôbec netušil, kto ste. Práve toto na vás zapôsobilo?

Áno, bolo mi to veľmi sympatické. Nemusela som premýšľať nad tým, či sa mu páčim preto, lebo pracujem v&nbsp;televízii a&nbsp;ľudia ma poznajú, alebo či sa mu páčim ako žena. V&nbsp;tomto prípade to bolo jasné. Chodili sme spolu pár mesiacov a&nbsp;keďže sme sa zhodli na tom, že nie je na čo čakať a&nbsp;bližšie spoznávať sa môžeme aj v&nbsp;manželstve, zobrali sme sa. Bolo to romantické, obaja sme boli mladí, čerstvo zamilovaní a&nbsp;cítili sme to rovnako. Toto leto už oslávime 21. výročie svadby.

Ako sa má vaša dcéra Paulínka? Vyhovuje jej, že nemusí chodiť do školy alebo jej škola, naopak, chýba?

Nechýba jej ranné vstávanie, ale chýbajú jej spolužiaci a&nbsp;sociálny kontakt. Nejako sme sa nastavili, aby to fungovalo. Doobeda sa Pauli venuje škole. Keďže už má 12 rokov, je úplne samostatná. Len občas za nami zájde s&nbsp;tým, že niečo potrebuje vysvetliť alebo s&nbsp;niečím pomôcť. Matematiku, fyziku, skrátka prírodné vedy s&nbsp;ňou rieši môj manžel a&nbsp;ja zas jazyky, angličtinu, nemčinu, slovenčinu, literatúru, ak náhodou niečo potrebuje.

Ja sa doobeda venujem kuchyni, domácnosti a&nbsp;poobede chodievame do lesa spolu so šteniatkom, ktoré pribudlo do našej rodiny len prednedávnom. Našťastie, bývame v&nbsp;takej časti Bratislavy, kde je zelene pomerne dosť. Dúfam, že sa to ani v&nbsp;najbližších rokoch nezmení. Z&nbsp;Dúbravky si dokážeme urobiť veľmi príjemnú túru až do Devína, občas navštevujeme moju kamarátku, ktorá tam má domček s&nbsp;krásnou záhradou, chová okrem iných zvierat aj kone, ktoré Pauli s&nbsp;jej dcérou chodí rada kŕmiť.

Áno, presne tak. Keď som už začínala myslieť, že každý deň bude o&nbsp;tom istom, tak práve na týchto prechádzkach vždy objavíme niečo, čo nás zabaví. Chodili sme napríklad zbierať medvedí cesnak či žihľavu. Dokonca sme objavili aplikáciu v&nbsp;mobile, ktorá dokáže presne identifikovať rastlinky. Stačí si ich odfotiť do telefónu a&nbsp;aplikácia vám povie, o&nbsp;akú rastlinu ide. S&nbsp;Paulínkou si teraz robíme malý mobilový herbár, čím sa tiež niečo nové učíme. Verím, že nám naše nadšenie pre les vydrží aj po skončení korony. Na základe toho som si uvedomila, že z&nbsp;tohto obdobia sa dá zobrať aj veľa pozitívneho.

Som človek, ktorý je zvyknutý na kontakt s&nbsp;ľuďmi, na iný životný rytmus, ale prišla som na to, že je mnoho vecí, ktoré mi vďaka koronavírusu vôbec nechýbajú. Zároveň som objavila veci, ktoré by som rada praktizovala vo svojom živote aj po tomto období, a&nbsp;to je napríklad častejšie chodenie do prírody. Doteraz sme v&nbsp;nej až toľko času netrávili. Na prírodu nebol čas, ale zrazu tu je. V&nbsp;nej si zároveň môžem utriediť myšlienky, vyvetrať hlavu. Človek môže nabrať fyzickú kondíciu a&nbsp;zároveň si duševne oddýchne. V&nbsp;tomto smere to je úžasné.

Kveta Horváthová: Recept na manželstvo, tak ako recept na dobré kysnuté koláče, neexistuje

Výber pre vás

Kveta Horváthová: Recept na manželstvo, tak ako recept na dobré kysnuté koláče, neexistuje

Súvisiace články

Budeme môcť dovolenkovať pri mori? Štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí to vidí takto

Chcel zachraňovať hrady, namiesto toho deťom zachránil historickú úzkokoľajku

Sme na začiatku: Adriana Kmotríková pomáha pacientom s diagnózou, ktorá jej vzala dcérku

Výber pre vás