,,Hoci naša historická železnička premáva po koľajniciach v Čermeľskom údolí maximálne 20-kilometrovou rýchlosťou, rušňovodiči staručkej parnej Katky musia mať takú kvalifikáciu, ako keby riadili rýchlikovú lokomotívu rútiacu sa 160-kilometrovou rýchlosťou,“ prekvapil nás Ľubomír Lehotský.

Riaditeľ Košickej detskej historickej železnice

Ľubomír Lehotský (46) sa dve desaťročia venoval žurnalistike v slovenských a českých novinách, rádiách, televízii, je autorom niekoľkých kníh pre deti, z jeho pera vyšli monografie aj básnická zbierka Dve znamienka. Napokon si ho podmanili úzkorozchodné železničky, historická technika a záchrana železničných pamiatok.

Riaditeľov štátnych i súkromných železníc je v Európe neúrekom, ale koľkí šéfujú detským železničiarom tak ako vy?

Nikdy som po tom nepátral, ale určite nás vo svete nie je veľa. Lebo detské železnice sa zachovali prakticky už iba v Maďarsku, na Ukrajine, v Rusku a v niektorých ďalších častiach bývalého ZSSR, ale zväčša patria pod štátne železnice, takže svojich riaditeľov nemajú a ich chod riadia náčelníci, prednostovia či vedúci referenti. Je celkom možné, že na starom kontinente som jediný riaditeľ detskej železnice. Ale riaditeľom úzkokoľajky je na Slovensku napríklad aj Aleš Bílek, ktorý šéfuje známej Čiernohronskej železnici v Čiernom Balogu, ale je to bývalá lesná, dnes turistická železnica, nie detská ako tá naša košická.

Akými cestami vás viedol osud, kým ste sa dostali k takejto výnimočnej funkcii?

Keď som na univerzite študoval históriu a filozofiu, žil som spočiatku s predstavou, že sa budem venovať histórii, archeológii a zachraňovaniu stredovekých hradov. Lenže na dlhé obdobie som prepadol práci redaktora, v rámci ktorej som objavil aj tému záchrany historických železníc a železničných pamiatok. Táto stopa ma napokon priviedla až na detskú železnicu Košiciach. Veľký príbeh malej železnice ma očaril, preto som sa chlapov v depe opýtal, či by som niektorý víkend nemohol prísť v montérkach čosi sa podučiť a pomôcť. Napokon mi trvalo rok, kým som si tie montérky naozaj obliekol, dnes si vyčítam, že som stratil toľko času.

Na tejto železnici som naozaj začínal od podlahy, zametal som, nakladal uhlie do parného rušňa a popri redaktorskej práci som si urobil kuričský kurz. Takto som ako dobrovoľník pomáhal sedem rokov. Keď ďalší osud detskej železnice visel na vlásku, pripravil som revitalizačný projekt a ponúkol som ho košickej radnici. Tá ho najskôr prijala, no neskôr s odôvodnením, že na to nie sú kapacity, zámer odmietla. Vlak však bol už rozbehnutý, a tak sme v roku 2011 založili občianske združenie s jednoduchým názvom Detská železnica Košice. Začal sa zápas o záchranu železničky, prišli aj malé víťazstvá, no konečne sa prestalo hovoriť o úpadku či jej zatvorení. Oslovil som niekoľkých kolegov a kamarátov s otázkou, či by sme mohli spoločnými silami zabezpečiť podmienky potrebné na chod železničky.

Dali sme dohromady sily aj vlastné peniaze a od štátnych železníc sme odkúpili celý vozový park, žiaľ, z veľkej časti v žalostnom stave. Začali sme s prevádzkou, ale to už nešlo robiť popri novinárčine. Chcelo to človeka na plný výkon, a tak ma po zvolení za predsedu občianskeho združenia nominovali aj na funkciu jej riaditeľa, pričom sme železničku premenovali na Košickú detskú historickú železnicu. V čase, keď sme začínali s kolegami Petrom Kočiškom, Igorom Holéczym, Petrom Cuninkom a manželkou Zuzanou, mali sme funkčné len tri vagóny. Ostatné stáli odstavené na vedľajšej koľaji, žrala ich hrdza. Za tri roky sme železnicu dokázali dostať do celkom dobrej kondície.

VIAC FOTOGRAFIÍ DETSKEJ HISTORICKEJ ŽELEZNICE NÁJDETE V GALÉRII

Čo je na tomto poste najťažšie? Lebo zvonku, pre nezainteresovaného, to vyzerá na závideniahodnú pracovnú pohodu. Vláčik príde, vláčik odíde, keď máme uhlie pre rušeň, máme všetko...

Najťažšie je naučiť sa pohybovať v zložitých legislatívno-technických, ale aj spoločensko-ekonomických podmienkach. Aby železnica mala na prevádzku dosť peňazí, musím mať prehľad o projektoch, vedieť, na ktoré dvere treba zaklopať, za ktorými je potencionálny sponzor, kde možno zohnať žeriavy, kde bager, kde staré podvaly, peniaze a predovšetkým ochotných ľudí. Tiež sa musíme dokázať predať a zaistiť kvalitnú informovanosť. Veľmi ťažký nie je iba boj s byrokraciou, ale aj priamo v teréne. Naším cieľom je obnoviť železnicu do takej podoby, v ktorej sa bude najviac podobať tej pri svojom vzniku, obohatenej o súčasné trendy turizmu. Mnohé veci však boli na železničke v minulosti nenávratne zničené, a tak napríklad iba taká obnova zabezpečovacích zariadení, ako sú semafory, závory či návestidlá bude trvať roky. Uvedomujem si, že nás čaká poriadna fuška.

A čo vás na vašej robote najviac teší?

Chvalabohu, tých radostí a potešení je viac než starostí a problémov. Aspoň ja to tak vnímam. Teší ma napríklad, že sa nám podarilo zvýšiť počet cestujúcich približne z 15-tisíc za rok na viac ako 50-tisíc. Mám radosť, že sa nám darí zachraňovať vzácne dedičstvo, teší ma, že železnicu nepoložila na lopatky ani koronakríza, že od 8. mája premávame za prísnych hygienických opatrení každý deň, mám radosť z toho, že ľudia sa na našej železnici cítia dobre.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.

Megaluxusná loď vyráža dych.

Nehorázny luxus a kopa iných bizarností. Fúúú... Tak TOTO ste ešte nevideli

Populárne články
Veronika Remišová: Ministerka pre investície a rozvoj

Veronike Remišovej hekli počítač aj telefón: Na záškodnícke akcie je vraj zvyknutá

Život dobrodružného námorníka na pustom ostrove bol prvé mesiace ťažký.

Skutočný Robinson: Vyriekol želanie, ktoré sa mu splnilo, a strávil štyri roky osamote

Paris Hilton

Veľký trapas PARIS HILTON: Čím si rozhnevala priateľov?

Ilustračná snímka

Tak na toto nie sme zvyknutí: Prezidentka prekvapila nezvyčajným outfitom

Megaluxusná loď vyráža dych.

Nehorázny luxus a kopa iných bizarností. Fúúú... Tak TOTO ste ešte nevideli

Zápalkové hlavičky obsahujú fosfor. Je to pravda?

Zápalkové hlavičky obsahujú fosfor. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia