Vladimír Kampf

Podľa Wikipédie je Ľubomír Feldek (84) slovenský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ a&nbsp;manžel spisovateľky Oľgy Feldekovej. K&nbsp;tomu treba dodať už len to, že neúnavný. Neustále tvorí. Len tento rok s&nbsp;kamarátmi vydal dve vlastné knihy a&nbsp;tretia je na ceste. Slovník cudzích slov zasa vysvetľuje význam slova bard: Keltský ľudový básnik; básnik bojujúci svojou tvorbou za vznešené národné alebo sociálne ideály. To na Ľuba sedí.

Ďalšie dve knihy divadelných hier do zbierky. Koľko ich už máš za sebou?

Nie. Priatelím sa nielen s&nbsp;vydavateľstvami, ale aj s&nbsp;chlapcami, ktorí radi vydávajú knihy na vlastnú päsť. Napríklad Miro Pollák má OZ Krásny Spiš a&nbsp;v&nbsp;ňom edíciu Krásny spis. Knihy mu upravuje Alexander Mušinka, vynikajúci vedec, antropológ, ktorý sa zaoberá menšinami a&nbsp;dávnou históriou. Popri tom krásne upravuje knihy.

To je jeho záľuba. Samozrejme, v&nbsp;našej partii je Fero Guldan, ktorý všetky tie knihy ilustruje. Spolu sme ich vo vydavateľstve OZ Krásny Spiš vydali asi päť. Naša spoločnosť Živá kultúra má podtitul: Slovenská dampingová spoločnosť. To znamená, že zásadne pracujeme so stratou. Na to, aby sme knihy vydávali, nemáme žiadne dotácie či podpory. Vydávame si ich z&nbsp;vlastných zdrojov. Každý niečo dá. Fero Guldan zadarmo ilustruje, vydavateľstvo Michala Vašku v&nbsp;Prešove ich vytlačí za prijateľnú cenu, zaplatíme si to a&nbsp;potom tie knihy rozdávam a&nbsp;Miro Pollák zo dve predá. Veď kto by dnes kupoval hry?

V&nbsp;akom náklade tieto dielka vychádzajú?

Optimálny náklad je 500 kusov. Vtedy sa to oplatí.

Občas sa nejaké divadlo ozve, že by si tvoje hry chcelo zahrať?

Jasné. Ja sa na nedostatok nesťažujem. Za čo by som si dal vytlačiť knihu, keby ma divadlá nehrali? Veď len v&nbsp;Slovenskom národnom divadle mám teraz päť vecí. Hrá sa moja rozprávka Ako sa stal Lomidrevo kráľom, to je stále vypredané. Je to predstavenie pre celú rodinu. Hrajú aj moju hru Nepolepšený svätec o&nbsp;Silvestrovi Krčmérym.

Nebolo by teraz zaujímavejšie urobiť hru o&nbsp;Vladimírovi Krčmérym?

Keď myslíš Vlada „Koronavírusa“, tak to je jeho synovec. Aj on bol, samozrejme, na predstavení, ako celá krčméryovská rodina. Sú radi, že luterán napísal hru o&nbsp;katolíckom hrdinovi. Ja ho chápem ako celonárodného hrdinu, nie ako náboženského buditeľa. Boj za náboženskú slobodu je vo svojej podstate boj za slobodu. Tak je tá hra napísaná, tak ju Peter Kováč dramaturgoval, Kamil Žiška režíroval a&nbsp;tak ju herci Matej Matušin a&nbsp;Richard Autner hrajú a&nbsp;diváci sledujú.

Aké ďalšie hry ti hrajú v&nbsp;Národnom?

Mám tam tri preklady: Sofoklova Antigona, Shakespearove Veselé paničky z&nbsp;Windsoru a&nbsp;hrá sa aj Skrotenie zlej ženy. Tá už dokonca mala mať derniéru. V&nbsp;divadle však zistili, že prestať ju hrať by bola veľká škoda, pretože herci ju hrajú naozaj nádherne. Kým to majú v&nbsp;hlavách, bolo by neprozreteľné púšťať ju k&nbsp;vode, zvlášť, keď divákov stále má. Nakoniec derniéru zrušili. To ma potešilo. V&nbsp;septembri je Skrotenie zlej ženy opäť v&nbsp;programe. V&nbsp;hlavných úlohách Tomáš Maštalír ako Petruccio a&nbsp;Diana Mórová ako Katarína podávajú naozaj svetové výkony. Myslím si, že nikto na svete to nedokáže tak zahrať ako oni dvaja. Bez žartov!

Kedy si sa začal zaoberať myšlienkou, že by si chcel byť spisovateľ? Mal si nejakú svetlú chvíľku?

9. júna 1957 mi rozhlas zahral prvú hru. Volala sa Mahujá, krásna cigánka. Odvtedy som dramatik. Už v&nbsp;prvej hre som mal vynikajúce obsadenie: Mikuláš Huba, Gustáv Valach, Mária Barcíková... To bolo úžasné. Bol som v&nbsp;treťom ročníku na vysokej škole a&nbsp;bol som dramatik. Odvtedy už ubehlo pekných pár rokov... Vtedy som sa rozhodol.

Predtým som si privyrábal novinárčinou. Počas štúdií som robil recenzie do rozhlasu. Pri jednom stolíku som odovzdával redaktorke recenziu a&nbsp;od druhého sa ďalšia opýtala, či nenapíšem hru. Tak som napísal.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Potom prišli knihy. Kedy si ich prestal rátať? Veď mladý spisovateľ sa teší z&nbsp;každej a&nbsp;s&nbsp;nadšením si ich spočiatku ráta.

Nemá zmysel hovoriť o&nbsp;číslach. V&nbsp;mladšom veku som sa prevažne venoval detskej literatúre. Bol som redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. Vydržal som tam rok. Po celoštátnych previerkach v&nbsp;roku 1958 ma vyhodili. Nesťažujem sa, že som najprv robil pomocného robotníka v&nbsp;tlačiarni. Po úraze som si našiel miesto redaktora závodného časopisu Tesly Orava, kde som si našiel ženu. Som vďačný preverovacej komisii, že ma vyhnala z&nbsp;Bratislavy. Ak je z&nbsp;obdobia socializmu nejaká vec, na ktorú sa netreba až veľmi sťažovať, tak je to predstava moci, že každý by mal mať skúsenosť s&nbsp;robotníckym povolaním. To nebolo najhoršie. Mnohí dodnes radi spomínajú, že stavali priehrady a&nbsp;vlakové trate. Fyzická práca ešte nikomu nepokrivila charakter. Nehovorím teraz o&nbsp;hrdlačení väzňov v&nbsp;Jáchymove. Hoci aj tým to charakter zocelilo.

Prozaika a&nbsp;básnika Ruda Dobiáša poslali do uránových baní za karikatúru Stalina a&nbsp;Gottwalda, ako sa škvaria v&nbsp;kotloch v&nbsp;pekle a&nbsp;okolo nich pobehuje niekoľko čertov, ktorú ani nenakreslil, iba si ju pozeral! Mal vtedy 19 rokov a&nbsp;na 18 rokov ho odsúdili. Mohol si gratulovať, že nedostal trest smrti. Súdili ho v&nbsp;takom čase, keď by sa tomu nikto nečudoval. Ale to je iný príbeh. Súdili ho ako člena katolíckeho skautu. Keď v&nbsp;tom čase dostali komunisti do parády skupinu, tak jej členovia dostávali exemplárne tresty. Jednotlivec dostal za protištátny vtip päť rokov, ale ak zažalovali skupinu, tak tresty násobili. Dobiášovi našťastie trest skrátila amnestia. Keď sa dostal von z&nbsp;uránových baní, poslali ho na vojnu, zas do bane, tam vojenčili trestanci z&nbsp;pluku PTP. Bol nespoľahlivý, aj keď amnestovaný, išiel vlastne znova do väzenia.

Ako sa pozeráš na svet v&nbsp;súčasnosti?

S&nbsp;politickou žurnalistikou som práve skončil. V&nbsp;Krásnom Spiši mi vychádza kniha Rozlúčka s&nbsp;klobúkom. Sú to posledné fejtóny, ktoré som uverejňoval v&nbsp;rubrike Dnes píše v&nbsp;denníku Sme. Mal som tam vždy fotografiu s&nbsp;klobúkom na hlave. Posledný mi uverejnili v&nbsp;júni a&nbsp;rozlúčili sa so mnou. Našťastie sme sa rozišli v&nbsp;dobrom. Beriem to tak, že ma nevyhodili, rubriku len omladili. Písal som pre nich 14&nbsp;rokov. Ponúkli mi iný priestor. Ale mne sa zdá, že mi už aj život dáva signál, aby som skončil a&nbsp;nechal politickú fejtonistiku mladším. Tí sa v&nbsp;nej vyznajú lepšie.

Svet sa s&nbsp;tebou pohral – hore, dolu, hore...

Ani moja skúsenosť nie je podstatná, tak ako nie je podstatný počet kníh. Treba vždy vychádzať z&nbsp;najhoršej skúsenosti. A&nbsp;tú som nikdy nemal ja, ale mal ju môj nevinne väznený otec. Tú mali ľudia, ktorých zavraždili stalinisti. Napríklad Milada Horáková a&nbsp;mnohí ďalší... Nakoniec aj Ján Kuciak doplatil na podobný systém. Keď čítaš Sofokla či Shakespeara, zistíš, že keď nejde o&nbsp;život, ide o&nbsp;hovno. Hry sa nedajú písať o&nbsp;tom, že ktosi komusi stúpil v&nbsp;električke na otlak. O&nbsp;tom sa divadelné hry naozaj písať nedajú. Aj hru o&nbsp;Silvestrovi Krčmérym začínam strašením. Keď ho zatknú, tak mu zatýkajúci číta z&nbsp;novín, koho už popravili, aby divák vedel, že ide o&nbsp;život.

V&nbsp;čase, keď Krčméryho zatkli, Stalin ešte dva roky žil. Vtedy išlo o&nbsp;život skoro každému. Ale tragická téma nestačí. Hra musí byť aj dobre napísaná. Hlavný hrdina zaujímavý. Krčméry bol napríklad zaujímavý aj tým, že odmietol dve amnestie. Bránil sa, aj keď mu do tretice chceli skrátiť trest, lebo sa polepšil. Hovoril, že nič neurobil a&nbsp;nemohol sa teda ani nijako polepšiť. Keď predsa vyniesli verdikt o&nbsp;jeho predčasnom prepustení a&nbsp;dávali mu podpísať sľub o&nbsp;mlčanlivosti, odmietol ho podpísať. Vyhrážali sa mu, že ak to nepodpíše, neprepustia ho. Smial sa im do tváre: Neprepustite ma! Veď o&nbsp;to mi ide! Museli ho násilím vyhodiť z&nbsp;basy. To by sa páčilo aj Shakespearovi!

Touto hrou si urobil službu ľuďom, ktorých treba naozaj ľutovať.

Čo sú proti tomu, čo zažil Krčméry, moje dva roky vo výrobe. Ako dramatik som si tak splnil svoju úlohu voči našim dejinám. Takýchto hier mám za sebou viacero. A&nbsp;teraz, na staré kolená, som sa pozrel aj za roh a&nbsp;napísal som hru Slepý kráľ o&nbsp;Jánovi Luxemburskom.

Niekoľko rokov som sa zaoberal touto témou. Odchádzal som od nej, vracal som sa. Pýtal som sa sám seba, prečo som to už dávno nedokončil. Nakoniec som na to prišiel. Nevedel som to chytiť za koniec zo slovenskej strany. Nakoniec som ho poňal ako človeka, ktorý sa najlepšie cítil v&nbsp;Uhorsku. Z&nbsp;toho moji českí priatelia nebudú mať radosť, ale odpustia mi to. Karol Robert z&nbsp;Anjou si vzal jeho sestru Beatrix. Na svadbu do Zbraslavského kláštora síce neprišiel osobne, vzal si ju v&nbsp;zastúpení, ale na hostinu poslal vraj cigánsku kapelu. Tu niekde sa zrodil jeho vzťah k&nbsp;Uhorsku. V&nbsp;roku 1327 sa Karol Robert s&nbsp;Jánom Luxemburským stretli v&nbsp;Trnave. Tam si dobre vypili a&nbsp;isto zažili s&nbsp;dievčatami aj všeličo iné... Ján Luxemburský bol posledný rytier rytierskej doby. Tá skončila novými zbraňami, ďalekonosnými lukmi. Vojny potom už neboli o&nbsp;priamom boji muža proti mužovi. Vývoj zbraní rozhoduje o&nbsp;tom, ako sa bude líšiť to, čo bude, od toho, čo bolo. To sa deje aj teraz.

Neviem, čo to bude, ale príbeh posledného rytiera svedčí o&nbsp;tom, že nejaké prekvapenie vždy môže prísť. Text hry som poslal svojim kamarátom na prečítanie, a&nbsp;oni mi ho vrátili už v&nbsp;podobe vytlačenej knihy. Mám kamarátov, ktorých musím brzdiť, aby náhodou nevydali niečo, čo im pošlem nedokončené. Lebo sú schopní vydať to okamžite. Sú rýchlejší než rýchly Mexičan Gonzales zo známeho vtipu. Pri rýchlych kamarátoch si vždy treba dávať pozor aj na manželku.

S&nbsp;Mirom Pollákom a&nbsp;Ferom Guldanom ste zaujímavá partia. Ruda Dobiáša ste už niekoľkokrát navrhli na Nobelovu cenu.

Dva razy sa nám to nepodarilo. Tohto roku čakáme, ako to dopadne. V&nbsp;septembri sa dozvieme. Využili sme to, že sme všetci traja zakladajúci členovia revolučnej Verejnosti proti násiliu. Použili sme značku dnes už neexistujúcej VPN. To by ešte mohlo vo Švédsku urobiť dojem. Myslím, že ak má niekto zo Slovenska dostať Nobelovku, tak je to Rudolf Dobiáš. Má príbeh a&nbsp;dielo. To by mohlo zavážiť aj v&nbsp;prípade takého malého národa, ako sme my. Hádam si to uvedomia. Veď niekto má príbeh a&nbsp;nemá dielo alebo naopak. Dobiáš má oboje.

Čo som mal robiť počas koronakrízy? Stále niečo robím. Okrem Jána Luxemburského som na objednávku SND urobil novú hru pre deti a&nbsp;pre svojho obľúbeného režiséra Ondreja Spišáka. Teším sa na ňu, ale zároveň nechcem, aby sa s&nbsp;ňou veľmi ponáhľali, pretože sa bojím, že keď mi uvedú novú hru, tak tá vytlačí z&nbsp;javiska tú starú.

To je slepá ulička. Keď niečo robíš, robíš zle sám sebe.

Asi som masochista. Ale veď niekto musí robiť zle aj sám sebe. Nemôžu byť na svete iba ľudia, čo robia zle iným. Nech je život pestrý.

Je obdivuhodné, že v&nbsp;tvojom veku ešte dokážeš byť zlomyseľný sám na seba. Cítiš pri písaní, že ti pribudli roky?

Nie. Len maličkosti sa menia. S&nbsp;divadelnou hrou som vždy čakával na premiéru. Tam sa človek dozvie, kde urobil chybu, kde herci niečo vyriešili inak. Až potom som vydával definitívny text knižne. Ale dostal som sa už do veku, keď pochybujem, či sa dožijem premiéry. Dnes divadlá plánujú aj na tri roky dopredu. Čo ja viem, čo vtedy bude? Preto dnes hry pokojne vydávam knižne už pred premiérou. To je tá maličká zmena. A&nbsp;inak je všetko ako zamladi. Staroba ma príjemne prekvapila.

Inšpirácia pre seniorov: V čom staroba prekvapila ĽUBOMÍRA FELDEKA?

Výber pre vás

Inšpirácia pre seniorov: V čom staroba prekvapila ĽUBOMÍRA FELDEKA?

Súvisiace články

Veronike Remišovej hekli počítač aj telefón: Na záškodnícke akcie je vraj zvyknutá

Arabela po 40 rokoch: JANA NAGYOVÁ si užíva penziu, nevylučuje návrat na javisko

Odborníčka na financie varuje: Nie sme naučení šetriť! Z koronakrízy by sme sa mali poučiť

Výber pre vás