redakcia

Od septembra minulého roka vysielate vo vynovenej relácii Dobré ráno, Slovensko! Na sociálnych sieťach sú populárne rutiny známych osobností. Tak teda aká je tá vaša ranná rutina?

(Smiech.) Ráno vstávam o&nbsp;štvrť na päť a&nbsp;deň začínam tým, že si v&nbsp;prvom rade postavím vodu na čaj. V&nbsp;jednom pohári musia byť vždy tri rôzne vrecúška bylinkových čajov. Tie ráno potrebujem. Následne si umyjem vlasy. Robím to každý deň a&nbsp;už som na to zvyknutá. Zaujímavosťou je, že ráno nikdy netečie teplá voda, preto si vlasy umývam v&nbsp;studenej, čo ma vždy prebudí a&nbsp;zároveň naštartuje. (Smiech.)

Potom sa oblečiem, ale to už mám odev nachystaný, aby som pri odchode nikoho nezobudila. <br>Kým ešte bola zima, pri týchto svojich prípravách som si pripadala veľmi osamotená. Všade tma, ticho. Aj som občas samu seba poľutovala, že odchádzam z&nbsp;domu takto skoro ráno. Mala som totiž pocit, že som jediná. (Smiech.) Ale v&nbsp;uliciach už o&nbsp;piatej býva množstvo áut aj ľudí. Najmä na zastávkach. Takže v&nbsp;tom nie som sama, čo ma teší, a&nbsp;spomínam si, že raz, keď som takto skoro odchádzala z&nbsp;domu, zakrádala som sa k&nbsp;výťahu, aby som nikoho nezobudila, no namiesto svetla na chodbe som stlačila zvonček k&nbsp;nám do bytu. A&nbsp;v&nbsp;tom strese som sa tak zľakla, až som ho stlačila dvakrát. (Smiech.)

V&nbsp;relácii mávate mnoho hostí, ako prebieha každodenná príprava na vysielanie?

Okolo vynovenej relácie vznikol tím šiestich ľudí. Je tu dramaturgička relácie Andrea Mazurová, ja so spolumoderátorom Richardom Dedekom, za publicistiku je Marianna Kováčová, ktorá pripravuje tému rána alebo rôzne publicistické príspevky. Jožko Vozár robí dopravný servis a veľmi dôležitý je zvukár Marián Bagala, na ktorom stojí mnoho detailov konečného zvukového výsledku. A sme skvelý kolektív. Vždy, keď sa ráno stretneme, býva kopa zábavy a smiechu, čo je veľmi dobré, pretože človek sa naladí a následne pracuje v príjemnej atmosfére.

Vysielate od šiestej. Kedy sa v&nbsp;práci stretávate?

Do práce prichádzame okolo piatej, najneskôr o&nbsp;pol šiestej sa tu stretávame, aby sme dorobili veci z&nbsp;predošlého dňa, respektíve večera, ktoré sa udiali. Richard Dedek je na tom ešte horšie, lebo každé ráno dochádza z&nbsp;Trenčína. Najprv prichádza postrihať reláciu, ktorá odznela večer. To znamená, že tu býva už pred piatou a&nbsp;budík ma nastavený na štvrť na štyri. Po vysielaní ostávame následne všetci v&nbsp;rádiu a&nbsp;pripravujeme sa na nasledujúci deň. Z&nbsp;rozhlasu odchádzam asi okolo druhej. Je skvelé, že si prácu môžeme vždy systematicky rozdeliť, a&nbsp;ak je to nevyhnutné, pracovať z&nbsp;domu. Aj ja si doma často sadám za počítač a&nbsp;píšem. Napríklad polovicu víkendu trávim písaním scenárov a&nbsp;otázok pre pozvaných hostí, ktorých tu mávame veľa. A&nbsp;nie sú to len známi ľudia z&nbsp;prostredia šoubiznisu, ale aj rôzni odborníci, vedci. Býva to tu vždy veľmi pestré.

Stalo sa vám, že prišiel hosť, ktorý ostal úplne zaseknutý a&nbsp;nevedel, respektíve nedokázal nič povedať?

Väčšinou k&nbsp;nám prichádzajú ľudia, ktorí vedia rozprávať – či už o&nbsp;sebe, svojom živote, práci, alebo o&nbsp;konkrétnej problematike. Ale stalo sa nám to, len si nespomeniem, komu konkrétne... (Smiech.) Za seba priznávam, že „dobre“ sa robí rozhovor napríklad s&nbsp;Richardom Müllerom (59). (Smiech.) Pritom by to človek nepovedal, lebo je to veľmi skúsený človek a&nbsp;spevák, ale keď som mu položila otázku, len mi odpovedal: „Áno, presne tak.“ Ale, samozrejme, bola to moja chyba, pretože otázku som ako moderátorka položila zle. (Smiech.) No bývam vždy svedomito pripravená na každého hosťa.

Je jednoduchšie otázky klásť alebo na ne, tak ako teraz, odpovedať?

Samozrejme, že odpovedať, lebo na to sa nemusím nijako pripravovať. (Smiech.)

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Na ktorý typ hostí sa pripravujete najdlhšie?

Čakali by ste, že poviem na vedcov a&nbsp;rôznych odborníkov, ale nie je to tak. Keď robím rozhovor s&nbsp;hercami a&nbsp;umelcami, príprava mi trvá dlhšie, pretože sa ich nechcem pýtať to, na čo stále odpovedajú. Musím si o&nbsp;nich naštudovať viac a&nbsp;snažím sa zistiť, čo o&nbsp;nich ľudia ešte nevedia. To občas býva ťažké, lebo keď si do internetového vyhľadávača zadám známe meno, ako prvé zvyčajne vybehnú články o&nbsp;rôznych kauzách, ktoré nás v&nbsp;rádiu vôbec nezaujímajú, pretože my bulvár nerobíme ani robiť nechceme.

Nedávno ste v&nbsp;Dobrom ráne, Slovensko! mali aj pani prezidentku. Predpokladám, že sa nestáva, aby vám pozvania do relácie respondenti odmietali. Alebo?

Nie, našťastie, všetci pozvaní reagujú vždy veľmi pozitívne. Keď sme štartovali túto našu reláciu, mávali sme všetkých hostí naživo. Teraz je to pol na pol. Hostia sú vždy veľmi vďační a&nbsp;ochotní, čo nás aj trošku prekvapilo. Mali sme totiž obavu, či tak skoro ráno, na ôsmu, sa im bude chcieť prísť. Ak sa nám náhodou stalo, že nás niekto odmietol, tak len preto, lebo nechcel účinkovať naživo pre koronu, čo rešpektujeme, hoci sa chránime, všetci nosíme rúška a&nbsp;sme pravidelne testovaní. Napriek tomu to chápem, časy sú také, aké sú. Práve preto sme niektoré rozhovory vyriešili na diaľku a&nbsp;spojili sa s&nbsp;hosťami napríklad telefonicky.

S&nbsp;pani prezidentkou to bolo tak, že rozhovor sme museli pripravovať vopred. Ja som mala spísané otázky, ktoré mi však tesne predtým, ako sme prišli do Prezidentského paláca, zmenili. (Smiech.) Ale treba sa prispôsobiť.

Vaše profesijné začiatky sa spájajú s&nbsp;rádiom, aj keď súkromným, ale predsa. Aký máte k&nbsp;tomuto médiu vzťah?

Veľmi dobrý, pretože to je moja „srdcovka“. Skoro deväť rokov som pôsobila v&nbsp;televízii, ale napokon som sa veľmi chcela vrátiť do nejakého rádia. Najskôr som po materskej dovolenke pokračovala v&nbsp;Exprese a&nbsp;teraz som vďačná, naozaj vďačná, že som tu v&nbsp;Rádiu Slovensko v&nbsp;jednej veci. Po viacerých súkromných rádiách je toto stabilná inštitúcia a&nbsp;práca, po akej som túžila. Už som nechcela pracovať len na nejakú zmluvu, teraz som normálne zamestnaná a&nbsp;konečne cítim vnútorný pokoj, istotu aj vďačnosť, lebo sa mi táto práca páči. Žiadne iné rádio nemôže konkurovať Slovenskému rozhlasu a&nbsp;Rádiu Slovensko. Máme tu obrovské množstvo redaktorov a&nbsp;môžeme poskytnúť toľko spravodajských alebo publicistických relácií ako nikde inde. Práve vďaka tejto informovanosti hodnotia aj poslucháči toto rádio veľmi vysoko a&nbsp;stále ich pribúda, dokonca aj v&nbsp;nižšom veku.

Keď ste pracovali v&nbsp;Markíze, moderovali ste veľké množstvo súťažných relácií. Musí byť moderátor trošku aj psychológ, aby vedel s&nbsp;ľuďmi komunikovať, naladiť sa na nich?

Psychológ až nie, ale k&nbsp;ľuďom treba pristupovať tak, aby boli uvoľnení, lebo podľa mňa je úplne najťažšie nahrávať ankety s&nbsp;ľuďmi na ulici... Boli aj takéto relácie, aj rôzne iné. Vysielali sme aj súťaže v&nbsp;priamom prenose. Spomínam si, že jedna súťaž sa vysielala v&nbsp;hlavnom vysielacom čase o&nbsp;ôsmej večer a&nbsp;ja som musela ovládať scenár, strážiť si čas a&nbsp;zároveň počítať jednotlivé výhry. Vtedy nebolo žiadne počítadlo, obrazovky alebo počítač, ktorý by mi to ukazoval. Všetko som si rátala v&nbsp;hlave a&nbsp;bála som sa, aby som sa nepomýlila. (Smiech.)

To teba bol! Keď si na to s&nbsp;odstupom času ešte aj dnes spomeniem, pripadá mi to neuveriteľné.

Okrem takýchto zážitkov vám televízia nechýba? Dočítala som sa o&nbsp;vás, že by ste si rada zahrali v&nbsp;seriáli, keďže ste vyštudovaná herečka.

Jéj, to by som veľmi chcela, ale to je skôr taká utópia, lebo už mám dosť rokov na to, aby ma dnes niekto zobral ako mladú, nádejnú herečku. (Smiech.) Ale pre zábavu by som si to rada vyskúšala, keby bola príležitosť. To by ma určite bavilo. Mojím snom je účinkovať v&nbsp;nejakej kriminálke, lebo tie milujem. Aj ich čítať, aj pozerať, a&nbsp;nielen severské. Mám veľmi rada aj našu česko-slovenskú tvorbu a&nbsp;české kriminálne seriály.

Máte za sebou nejakú hereckú skúsenosť z&nbsp;minulosti?

Po škole som hrala v&nbsp;Trnavskom divadle. Bolo to obdobie hneď po revolúcii. S&nbsp;Kopytovcami sme zároveň urobili kabaret, ktorý sa hrával vo vtedajšom Štúdiu&nbsp;S, dnes je to Štúdio L+S. Na javisku sme stáli s&nbsp;pánom Satinským. Vtedy to bolo veľmi vychýrené. Po roku a&nbsp;pol som z&nbsp;Trnavského divadla odišla. Dala som výpoveď, lebo keď som pracovala v&nbsp;Štúdiu&nbsp;S, začala som pracovať vo Fun rádiu a&nbsp;všetko som nestíhala.

Áno, presne tak. V&nbsp;tom čase sme všetci ďakovali hercom a&nbsp;študentom za revolúciu, ale, paradoxne, práve herci sa dostali do najhoršej situácie, lebo ľudia prestali chodiť do divadla, nenakrúcali sa žiadne filmy, seriály, nebolo ich vôbec vidieť v&nbsp;televízii. Seriály sa opäť začali nakrúcať až o&nbsp;desať-pätnásť rokov neskôr. Naopak, zrazu sa stali veľmi populárnymi moderátori, lebo prišla prvá súkromná televízia aj súkromné rádiá, a&nbsp;táto dráha sa mi vtedy zdala výhodnejšia.

Práca v&nbsp;Markíze bola dosť hektická. Ako to vnímate s&nbsp;odstupom času, keď sa už venujete aj rodine?

To obdobie sa dalo zvládnuť. Boli sme mladší, a&nbsp;keď sa chce človek niekde realizovať, tak práci obetuje čas. Nemala som rodinu, vydala som sa až v&nbsp;roku 2000 a&nbsp;v&nbsp;roku 2002 sme mali prvú dcéru Johanku (18). Dovtedy bol pre mňa čas strávený mimo práce strateným časom. (Smiech.) Bavilo nás to. Televízia Markíza mala obrovskú úspešnosť aj sledovanosť a&nbsp;moderátori boli naozaj veľké hviezdy. Čo je však zaujímavé, keď som študovala na konzervatóriu herectvo, teda hudobno-dramatický odbor, hovorili nám tam, že z&nbsp;nás hercov z&nbsp;konzervatória budú skôr moderátori a&nbsp;až zo študentov VŠMU sa stanú divadelní herci. Bolo to ešte pred revolúciou a&nbsp;nás to veľmi urazilo, lebo nás podceňovali. Vtedy som si ešte hovorila, že v&nbsp;živote nebudem moderátorka. Nebudem predsa robiť takéto menejcenné povolanie, keď chcem byť herečka. Ale človek mieni a&nbsp;Pán Boh mení. (Smiech.)

Už ste spomenuli staršiu dcéru Johanku, tá by mala tento rok maturovať, aj keď teda maturitná skúška nebude.

Áno, je to tak a&nbsp;druhá Eliška (11) je piatačka a&nbsp;mala robiť prijímačky na osemročné gymnázium, čiže obidve dievčatá sú tento rok v&nbsp;dôležitých ročníkoch.

A&nbsp;čo chce Johanka ďalej študovať?

Rozhodla sa pre informačné technológie, čo ma veľmi potešilo, lebo to má budúcnosť. Viete, toto naše povolanie, ktovie, ako to s&nbsp;ním napokon bude... Decká už teraz počúvajú podcasty a&nbsp;sledujú YouTube, takže si myslím, že to, čo si vybrala, je výborná voľba.

Staršiu láka IT svet. A&nbsp;čo mladšiu? Tá sa umeleckým smerom nevydá?

Trošku ju v&nbsp;tomto smere podporujeme, ale nemyslím si, že by si chcela hľadať uplatnenie v&nbsp;herectve. Ona totiž kreslí od rána do večera a&nbsp;nielen na papier, ale má rôzne programy aj v&nbsp;telefóne, v&nbsp;počítači, chodí na animátorský krúžok. Je to smer, ktorý ju baví. Osobne by som bola rada, ak by sa neskôr venovala napríklad grafickému dizajnu.

Áno, sú to super baby, skvelé „parťáčky“.

Kedysi som mala pocit, že som prísnejšia než Mravec, ale teraz si myslím, že prísnejší je on. Občas keď sa rozzúri, vie na dievčatá poriadne „nahučať“ a&nbsp;majú pred ním rešpekt. Ja ho potom brzdím a&nbsp;žmurknem na Johanku, aby to tak nebrala. Kým ešte nebola korona, spolu s&nbsp;dievčatami sme si rady vyšli niekam von do kaviarne, popozerať obchody, ale na toto si ešte asi chvíľu počkáme...

Keď sme pri korone, ako toto obdobie zvládate?

Našťastie sa nás to nedotklo tak ako napríklad umelcov. Počúvam príbehy od hercov, ktorí sú na voľnej nohe a&nbsp;chodia k&nbsp;nám ako hostia. Tí absolútne stratili príjem, nemajú peniaze, požičiavajú si, predávajú domy, byty a&nbsp;podobne. To sú ťažké životné situácie, ale my sme prácu nestratili a&nbsp;pracujeme tak ako v&nbsp;minulosti. Môj muž vyrába zvukové reklamy. Mal síce chvíľu menej práce, ale nebolo to nič výrazné. Najväčšia zmena je to, že deti sú doma a&nbsp;trvá to naozaj dlho. S&nbsp;Eliškou sa stále učím, lebo tak ako iné deti, aj ona je pri počítači menej sústredená. Vďaka nej ovládam matematiku, slovenčinu, biológiu pre piaty ročník základnej školy. Môžem vám porozprávať o&nbsp;vodných stavovcoch, bezstavovcoch... Ovládam všetko. (Smiech.) Ale mám šťastie, že môj muž robí často z&nbsp;domu a&nbsp;môže pre deti variť a&nbsp;dokonca varí rád.

S&nbsp;manželom ste spolu vyše dvadsať rokov. Funguje vám to možno aj preto, že vás spája rovnaké povolanie?

Čím ďalej, tým menej hovoríme doma o&nbsp;práci. Samozrejme, že občas sa tomu nevyhneme, ale nie je to téma, ktorá by nás teraz spájala, takže si myslím, že to už tým nebude. Skôr ide o&nbsp;to, že sme sa poznali najskôr ako kamaráti. Veľmi dobre sme si rozumeli a&nbsp;boli sme dobrí „parťáci“. Až potom to prerástlo do lásky a&nbsp;možno práve to je to tajomstvo. Dvaja ľudia sa podľa mňa musia najskôr kamarátiť, musia mať aj tento druh vzťahu, nielen lásku, lebo láska a&nbsp;chémia po dvoch rokoch – aspoň podľa toho, čo hovoria vedci – pominie. Skrátka, obrovská zamilovanosť nie je na celý život. Potom nastáva bežná životná rutina, pri ktorej je dôležité poznať sa, chápať sa. Samozrejme, mali by fungovať aj kompromisy a&nbsp;tolerancia.

Ste obaja rovnako tolerantní alebo niektorý z&nbsp;vás ustupuje viac?

Doma sme všetci tvrdohlaví. (Smiech.) A&nbsp;máme aj svoje chyby. Mňa rozčuľujú chyby na mojom mužovi, jeho zas rozčuľujú nejaké moje chyby, no vzájomne si ich odpúšťame. Vieme o&nbsp;svojich nedostatkoch, ale tolerujeme to. Ja si vždy poviem, že môj muž je celkovo taký človek, ktorého milujem a&nbsp;chcem mať vedľa seba.

Bernasovská a Mravec sú spolu vyše dvadsať rokov: Čo ich spája?

Výber pre vás

Bernasovská a Mravec sú spolu vyše dvadsať rokov: Čo ich spája?

Súvisiace články

Obraz je viac ako slovo: Umelca zo Spiša zlákal život za veľkou mlákou

Lacnejšie než v Bratislave: Koľko sú Slováci ochotní zaplatiť za bývanie pri mori?

Dve ženy s dlhodobým kovidom prehovorili: Aké majú príznaky?

Výber pre vás