Jaroslav Slašťan

Je jedným z&nbsp;39 zakladateľov náboženského rádu, ktorým sa dostalo pocty byť sochárskou výzdobou interiéru Baziliky svätého Petra. Jeho dielom je kvalita ošetrovateľstva a&nbsp;nemocníc, v&nbsp;ktorých dodnes platia mnohé jeho zásady a&nbsp;odporúčania.

Založil spoločenstvo, ktoré dnes pôsobí na piatich kontinentoch v&nbsp;39&nbsp;krajinách sveta. Jeho členovia sú ošetrovatelia, lekári a&nbsp;misionári, prednášajú na zdravotníckych školách, vedú nemocnice a&nbsp;zakladajú charitatívne projekty. K&nbsp;služobníkom chorých sa dnes hlási sedemtisíc členov. Okrem obvyklých troch sľubov (chudoba, čistota, poslušnosť), ktoré rehoľníci skladajú pri vstupe do rehole, oni už po štyri storočia odriekajú ešte jeden, štvrtý sľub. Ten ich zaväzuje slúžiť chorým, nevynímajúc tých, ktorí sú nakazení. Aj keby to malo znamenať obetovanie vlastného života.

Inšpirovaní kamiliánskou charizmou, snažia sa pomáhať všetkým ľuďom, ktorí trpia fyzicky, ale aj duševne. Tým, ktorí v&nbsp;týchto časoch pociťujú úzkosť. „Možnože v&nbsp;minulých rokoch upadal náš štvrtý sľub tak trochu do zabudnutia, pretože sme sa nemuseli vyrovnávať s&nbsp;takou radikálnou epidemickou výzvou. Dnes ho objavujeme a&nbsp;znovu prežívame. Stojíme v&nbsp;prvej línii boja s&nbsp;nákazou. Do našich nemocníc neustále pribúdajú ďalší a&nbsp;ďalší ľudia nakazení Covidom-19. Nielen sestry, ale celý náš zdravotnícky personál im prináša pomoc s&nbsp;veľkou obetavosťou. Stále sa stretávame s&nbsp;nedostatkom zdravotníckeho materiálu, každý deň sa civilná ochrana snaží zabezpečiť dodávky dezinfekčných prostriedkov a&nbsp;ochranných odevov. Verejná zdravotná služba je preťažená, situácia je skutočne ťažká, ak nie priam kritická. Telefón u&nbsp;nás zvoní bez prestania. Ľudia prosia o&nbsp;modlitbu za svojich blízkych a&nbsp;chorých priateľov. Takisto nám telefonujú na smrť unavení lekári a&nbsp;zdravotné sestry s&nbsp;prosbou, aby sme ich podporili svojou modlitbou,“ opisuje situáciu sestra Maria Teresa.

„Vieme, že sa môžeme nakaziť a&nbsp;dokonca zomrieť, ale chceme slúžiť až do konca. Každá z&nbsp;nás sľubovala, že bude slúžiť chorým, aj keby ju to malo stáť život. V&nbsp;tomto duchu prežívame svoju službu,“ dodáva sestra Lancy Ezhupara z&nbsp;kongregácie dcér svätého Kamila. V&nbsp;nemocnici, ktorú spravujú, sa v&nbsp;tejto chvíli lieči 120 pacientov nakazených Covidom-19. Rehoľné sestry kongregácie dcér svätého Kamila spravujú v&nbsp;Taliansku päť nemocníc, z&nbsp;toho tri v&nbsp;oblastiach zasiahnutých koronavírusom. Kto bol muž, na ktorého službu a&nbsp;charizmu sa jeho nasledovatelia odvolávajú?

Kamil de Lellis sa narodil v&nbsp;roku 1550 do&nbsp;chudobnej talianskej šľachtickej rodiny matke pokročilého veku a&nbsp;otcovi, ktorý bol nájomným žoldnierom. Po smrti rodičov sa rozhodol zmeniť svoj život a&nbsp;chcel vstúpiť k&nbsp;františkánom. Tí ho však pre hnisavú ranu na nohe neprijali. Po roku potĺkania krajinou nastúpil ako ošetrovateľ do Nemocnice svätého Jakuba v&nbsp;Ríme, kde si chcel zároveň vyliečiť nohu. Ešte nedoliečeného ho zlákal predošlý spôsob života.

Tri roky zotrval v&nbsp;službách Benátskej republiky, ako žoldnier vstúpil do armády a&nbsp;bojoval proti sultánovi Selimovi II. (1524 – 1574). Všetky zarobené peniaze prehral v&nbsp;kartách a&nbsp;jediný majetok, ktorý mu zostal, boli šaty, ktoré mal na sebe. Situácia ho prinútila žobrať. Po dlhom zvažovaní požiadal o&nbsp;vstup k&nbsp;mníchom, tentoraz ku kapucínom. Tí ho prijali a&nbsp;už čoskoro dostal prezývku „fra Umile“ – brat Pokora.

Keď sa mu otvorila stará rana na nohe, bez zbytočného odkladu odišiel už po druhý raz do Nemocnice svätého Jakuba. Po krátkom čase mu zverili vedenie celej nemocnice. Zaumienil si, že nájde ľudí, ktorí by boli ochotní starať sa o&nbsp;chorých bez nároku na odmenu. Znie to neuveriteľne, ale v&nbsp;nemocnici skutočne našiel päť dobrovoľníkov, ktorých jeho idealizmus zapálil. Keď sa ako 29-ročný po troch rokoch vyliečený vrátil do kapucínskeho kláštora, bol to iný človek než ten, ktorý z&nbsp;neho odchádzal. Jeden zo spolubratov na jeho adresu poznamenal: „Bolo vidno, že za ten čas v&nbsp;ňom dozrela obdivuhodná dobrota.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.&nbsp;

Vo Večnom meste sa zoznámil s&nbsp;kňazom, ktorý sa už od roku 1538 staral o&nbsp;chorých. O&nbsp;generáciu starší Filip Neri sa stal jeho priateľom i&nbsp;vodcom. Kamilova tvrdohlavá povaha však bola výzvou aj pre nadprirodzené výchovné schopnosti 60-ročného Filipa. „Ako rád by som ti dal ruku na hlavu, Kamil. Ale si tak vysoko, tak vysoko. Skús sa trochu znížiť, ak môžeš, pomôž mojej malosti,“ prihováral sa s&nbsp;citlivou iróniou majster duší vyše dvojmetrovému Kamilovi. „Bol som veľký hriešnik a&nbsp;potreboval som veľkého svätca,“ vyjadril neskôr Kamil potrebu duchovného vedenia zo strany Apoštola Ríma, ako Filipa nazývali.

Ich cesty sa však rozišli, kritickým bodom sa stala otázka založenia bratstva, po ktorom Kamil túžil. Filip mu vyčítal, že je to z&nbsp;jeho strany čistá pýcha, keď chce viesť spoločenstvo ako nevyučený laik. A&nbsp;tak sa vtedy už 32-ročný Kamil ešte raz posadil do školských lavíc a&nbsp;v&nbsp;roku 1584 ho vysvätili za kňaza. Filip napriek tomu trval na svojom: „Nie si schopný viesť takéto spoločenstvo. Vyhoď si takúto myšlienku z&nbsp;hlavy!“ Kamil však v&nbsp;sebe cítil silné volanie k&nbsp;tomuto dielu. Po rokoch Filip priznal: „Úspech tohto diela sa mi zdá zázračný, pretože nie je dielom ľudských prostriedkov a&nbsp;ľudskej múdrosti.“

Na začiatku obývala táto malá skupina dve vlhké izby na brehu rieky Tiber. No už onedlho ich počet vzrástol na dvanásť a&nbsp;našli si konečný domov v&nbsp;Kostole svätej Márie Magdalény a&nbsp;v&nbsp;priľahlej budove. V&nbsp;roku 1591 bola Spoločnosť služobníkov chorých uznaná ako rehoľa a&nbsp;Kamila zvolili za jej generálneho predstaveného.&nbsp;Dvadsaťpäť bratov zložilo popri rehoľných sľuboch aj dodatočný „morový sľub“. Ten ich zaväzoval slúžiť ľuďom nakazeným morom, aj keby to malo znamenať obetovanie vlastného života.

Taliansko bojovalo s&nbsp;morovou epidémiou a&nbsp;uprostred bolesti, utrpenia a&nbsp;smrti sa mnohí stali svedkami heroického dobra, ktorého boli títo muži schopní. Svedkami ich skrytej sily, najvyšších skutkov nasadenia a&nbsp;pomoci, podaných rúk, ponúknutých životov. V&nbsp;90-tisícovom Ríme, ale aj v&nbsp;iných postihnutých mestách a&nbsp;oblastiach dokázali služobníci chorých prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a&nbsp;vlastného obetovania.

Ich pomoc nebola otázkou rasy, národnosti, vierovyznania či akejkoľvek príslušnosti. Bola to otázka&nbsp;solidarity, naliehavej potreby a&nbsp;bratstva. Bola to otázka ľudskosti. K&nbsp;nakazeným pristupovali bez toho, aby mysleli na seba. Mnohí padli v&nbsp;službe, ale ich obeta umožnila záchranu mnoho životov. V&nbsp;rokoch epidémií, povodní a&nbsp;hladomorov sa títo muži stali pre talianske mestá darom z&nbsp;neba. Vyslúžili si pomenovanie „otcovia dobrej smrti“. Na konci epidémie bola Spoločnosť služobníkov chorých zredukovaná na polovicu.

„Aby sa odlíšili od iných rehoľníkov, Kamil navrhol, aby nosili na čiernom habite červený kríž zo súkna,“ zaznamenal jeho súčasník a&nbsp;životopisec Santio Cicatelli (1570 – 1627). Nikto nepoznal štvrte chudobných a&nbsp;geto v&nbsp;Ríme tak dobre ako Kamil. Na dopravu potravín a&nbsp;liekov k&nbsp;chorým využíval osla, ktorý ťahal drevený vozík – akúsi prvotnú „sanitku“. Pomocou lampáša vyhľadával chorých aj v&nbsp;podzemí Kolosea. Cicatelli zaznamenal, že Kamil bol silný, vysoký a&nbsp;mohutný. „Neraz hlavou narazil do výklenka dverí alebo stropu izby, ktoré boli príliš nízke pre jeho obrovskú postavu. Po vstupe do jaskyne musel vzhľadom na svoju výšku často robiť akrobacie, aby sa dostal cez diery do miestností, kde žili nakazení.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Realitu nemocníc pred Kamilovou reformou opísal Bernardino Cirillo (1500 – 1575) týmito slovami: „Padajúce múry, pochmúrna úzka budova bez vzduchu... Vyzerá ako miesto určené na zajatie, nie na uzdravenie.“ Lôžkovú časť nemocníc tvorila jediná veľká miestnosť. Verilo sa, že voda a&nbsp;vzduch chorým neprospievajú. Preto okná v&nbsp;nemocniciach zostávali vždy zatvorené a&nbsp;voda sa takmer nikdy nepoužívala na umývanie pacientov ani na čistenie podláh. Zápach v&nbsp;nemocniciach býval nepredstaviteľný. Personál väčšinou tvorili ľudia, ktorí nemali kvalifikačné, ale ani osobnostné predpoklady na výkon takejto služby.

Chýbala im empatia, vnímavosť odlišností a&nbsp;súcit s&nbsp;ľudským utrpením a&nbsp;bolesťou. Pacienti trpeli stratou dôstojnosti, nezáujmom a&nbsp;podvýživou. Bolesť sa dala doslova nahmatať. Takéto prostredie a&nbsp;prístup k&nbsp;pacientom sa bývalý vojak Kamil rozhodol zmeniť. Nemocnice sa pod jeho vedením stávali „cvičiskom lásky“ pre nových ošetrovateľov. Kamilova prehnaná a&nbsp;príliš náročná starostlivosť o&nbsp;chorých najskôr vzbudzovala v&nbsp;personáli nemocnice veľký odpor, ale po čase si získala sympatie nejedného ošetrovateľa. Keď sa raz Kamil prizeral, ako jeden z&nbsp;nich pripravuje posteľ pre chorého, napomenul ho: „Opatrne, v&nbsp;tvojich rukách musí byť viac odovzdanosti, viac srdca.

Robila by to pre teba takto tvoja matka?“ Neustále sa vzdelával, radil sa s&nbsp;lekármi, aká strava je vhodná pri rôznych chorobách a&nbsp;čo treba zabezpečiť pri vizitách. Pripravil zoznam úloh, ktoré bolo nevyhnutné urobiť, praktické body týkajúce sa pohodlia a&nbsp;hygieny pacientov. Pomoc vo všetkých oblastiach, napĺňanie slamníkov, postieľanie lôžok, preväzovanie rán, ošetrovanie preležanín, cvičenie, rehabilitácie, podávanie liečby, povzbudzovanie. To boli bežné úkony, ktoré s&nbsp;veľkým nasadením vykonával v&nbsp;časoch, keď to v&nbsp;nemocniciach vôbec nebolo bežné. Hovorieval, že by chcel mať sto rúk, aby mohol pomáhať viac.

Hlavným strediskom Kamilovho pôsobenia v&nbsp;Ríme bola najstaršia európska nemocnica – Nemocnica Ducha Svätého v&nbsp;Sassii. Často zdravotníkom vysvetľoval: „Nemocnica musí byť ľudská. Je to miesto, na ktoré prichádzajú chorí ľudia preto, aby tu prežili časť života, aby tu trpeli, vyliečili sa alebo zomreli. Preto sa má do nej vstupovať s&nbsp;hlbokou úctou.“ Základom reformy zdravotníctva, ktorú naštartoval, bolo milosrdenstvo. Sám sa stal pre ostatných príkladom.

Pri vchode do nemocnice vítal nových pacientov, pričom zvláštnu pozornosť venoval tým, ktorí boli smutní či zúfalí. Robil všetko preto, aby sa chorí cítili v&nbsp;nemocnici ako doma. Organizoval nábory schopných a&nbsp;horlivých ošetrovateľov, ktorých dal vyškoliť lekárom. Lekárske predpisy sa museli zaznamenávať a&nbsp;starostlivo dodržiavať, stav pacientov hlásili ošetrovatelia lekárovi. Úzke a&nbsp;vlhké miestnosti nahradili veľké, vzdušné a&nbsp;čisté priestory, nakazených pacientov oddelili od ostatných.

V&nbsp;Ríme pod jeho vedením postavili nemocnicu s&nbsp;kapacitou sedemsto lôžok a&nbsp;pre žobrákov otvorili materskú školu. Počet jeho nasledovníkov rástol, od roku 1594 pribúdali v&nbsp;rôznych talianskych mestách: v&nbsp;Neapole, Miláne, Janove, Bologni. Za 28 rokov svojho pôsobenia prišla rehoľa takmer&nbsp;o&nbsp;polovicu členov, ktorí sa pri službe nakazili a&nbsp;umreli. Otec chudobných, ako Kamila volali sa postaral o&nbsp;reformu nemocníc, založil niekoľko rehoľných domov a&nbsp;stal sa príkladom pre stovky bratov. Jeho ľudská, pracovitá, strastiplná a&nbsp;heroická životná dráha sa skončila štrnásty júlový deň roku 1614. Pre stovky žobrákov, mrzákov a&nbsp;chorých odišiel človek, ktorý nepotreboval krídla. Bol anjelom aj bez nich.

U nás neznámy, inde vzývaný počas epidémií: Kto je muž, ku ktorému Taliani dodnes vzhliadajú?

Výber pre vás

U nás neznámy, inde vzývaný počas epidémií: Kto je muž, ku ktorému Taliani dodnes vzhliadajú?

Súvisiace články

Cez okno času: Ako sa žije v obci, o ktorej básnil Samo Chalupka?

Pusté, smutné, vyľudnené: VYSOKÉ TATRY čakajú na turistov ako na spasenie

Smrť zrodená v džungli: Posledná z epidémií zúri dodnes, situáciu komplikuje vojnový stav

Výber pre vás