Vladimír Kampf

Mesto v&nbsp;jadre síce vyzerá ako skanzen socializmu, ale priamo v&nbsp;ňom či v&nbsp;jeho okolí je veľa jedinečných prírodných a&nbsp;historických zaujímavostí. Napríklad vyhasnutá sopka Vihorlat. Na skok od mesta je aj niekoľko malebných drevených kostolíkov. Nie je to stratený svet, v&nbsp;ktorom nič nie je.

Najvýchodnejšie zemplínske mesto.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1317. Uhorský kráľ Karol Róbert z&nbsp;Anjou listinou potvrdil darovanie viacerých dedín na hornom Zemplíne vrátane Sniny svojmu vernému prívržencovi šľachticovi Filipovi Drugetovi. V druhej písomnej zmienke z roku 1343 je už obec súčasťou majetku Drugetovcov.
&nbsp;
Lokalizácia: Mesto leží v zovretí Laboreckej vrchoviny, Bukovských a&nbsp;Vihorlatských vrchov. Na západe sa otvára do Cirošskej doliny. Vchádza sa z nej do Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat a&nbsp;do Národného parku Poloniny.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 19&nbsp;520 (k 31. 12. 2019)

Snina

Primátorka Daniela Galandová (41) prišla do Sniny z&nbsp;Dolného Kubína cez Bratislavu. „Počas štúdia som stretla človeka, ktorý ma očaril. Priviedol ma k&nbsp;rozhodnutiu, že po skončení vysokej školy v&nbsp;hlavnom meste odídem na opačný koniec republiky,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Nebolo to len chvíľkové pobláznenie. S&nbsp;manželom sme spolu už dlho.“ Študovala cestovný ruch na ekonomickej univerzite. Vždy k&nbsp;nemu mala blízko, tak ako ku kultúrnemu dedičstvu. „Záľuby som sa snažila vždy prenášať do práce. Stále máme čo robiť. Každá časť Slovenska má vlastné špecifiká a&nbsp;potenciál. Primárna ponuka u&nbsp;nás je iná než v&nbsp;Bratislave, ktorá sa orientuje najmä na biznis. U&nbsp;nás ide skôr o&nbsp;kultúru a&nbsp;poznávanie. Musíme ‚vytiahnuť‘ to zaujímavé a&nbsp;cenné.“

Snina je pre primátorku pekné mesto. Ten, kto doň zavíta po prvý raz, však vystúpi z&nbsp;vlaku či zaparkuje na okraji centra a&nbsp;vidí jednu ulicu, paneláky, socialistické obchodné budovy a&nbsp;dom kultúry uprostred námestia. „Napriek tomu, že Snina v&nbsp;minulosti nemala najcitlivejší stavebný rozvoj, je pekná,“ trvá na svojom primátorka. „Hromadná výstavba, búranie starých budov, historických námestí a&nbsp;alejí nás neobišlo. To je možno jediný nedostatok mesta. Pekné zákutia však zostali. Snina je zelená. Chceme, aby sa ľudia naučili, že za každý strom vyrúbaný počas výstavby treba zasadiť iný. Snina je pekná aj vďaka ľuďom, ktorí sem počas priemyselného rozvoja prišli zo širokého okolia. Vidiek tu máme rovnako pekný,“ dodáva s&nbsp;úsmevom.

Pamiatková starostlivosť a&nbsp;efektívne využívanie kultúrneho dedičstva je primátorkina srdcová záležitosť. Kým sa dostala do kresla hlavy mesta, venovala sa vojenským cintorínom, najmä z&nbsp;prvej svetovej vojny. Ako dobrovoľníčka zachraňovala park aj kostolík. „Organizovala som dve petície. Jednu v&nbsp;roku 2007, keď pripravovali projekt výstavby plavárne v&nbsp;historickom parku. Stavbu nakoniec presunuli. V&nbsp;roku 2012 to bola petícia proti prevozu dreveného gréckokatolíckeho kostola zo Šmigovca na pútnické miesto v&nbsp;Ľutine. Pamiatka má zostať na mieste opravená. Prevoz sme zastavili a&nbsp;získali sme zdroje na opravu už ako nezisková organizácia Karpatské drevené cerkvi. Po nástupe do úradu som sa musela vzdať všetkých funkcií v&nbsp;tomto združení.“

Dve volebné obdobia bola poslankyňou. Motiváciou kandidovať za primátorku bolo pre ňu ukázať ľuďom, čo všetko sa dá pre mesto urobiť. „Výpadok príjmu z&nbsp;podielových daní počas koronakrízy môže byť pre malé mesto, ako je naše, výrazná komplikácia. Najväčším zamestnávateľom u&nbsp;nás je práve mesto so svojimi inštitúciami. Máme verejnoprospešné služby, prevádzkujeme nemocnicu, školy, mestský sociálny podnik a&nbsp;ďalšie.“ Ľudí zamestnávajú aj výrobné podniky, najmä firmy v&nbsp;priemyselnej zóne. „Nezamestnanosť sme mali aj pred koronou oproti ostatným častiam Slovenska vyššiu. Veľa ľudí od nás pracovalo v&nbsp;zahraničí. Ak budú mať obavu vycestovať, budeme sa musieť celá spoločnosť zamyslieť, ako z&nbsp;toho von. Možno máme jedinečnú šancu ponúknuť zvyšku Slovenska všetko, čo sa dá, a&nbsp;podporiť u&nbsp;nás cestovný ruch. To je jedna z&nbsp;mojich priorít. Snina by mala byť lídrom miestneho regionálneho rozvoja.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Dušan Brečka je majiteľ spoločnosti Beky. Rodinná firma od roku 1992 vyrába najmä nábytkárske polotovary. Spracovávajú predovšetkým bukovú guľatinu. Príbeh firmy sa začal ešte za komunistov, keď Dušan pracoval na železnici ako výpravca. „Robil som síce aj cez víkendy, ale mal som dosť času. Kolega, s&nbsp;ktorým sme začínali, bol takisto výpravca. V&nbsp;tom čase bolo na východe chudobné poľnohospodárstvo a&nbsp;komunisti akceptovali pridružené výroby, aby udržali ekonomiku a&nbsp;ľudí. Manželka bola členka družstva. Začali sme vyrábať palety a&nbsp;rôzne obaly z&nbsp;dreva a&nbsp;cez družstvo sme ich fakturovali odberateľom. To bol môj prvý kontakt s&nbsp;drevom. Neskôr sme postavili gáter na časti mestského smetiska a&nbsp;odkladiska stavebného materiálu a&nbsp;na ňom sme začali budovať. Ľudia nám pribúdali. Ako prví na Slovensku sme vyrábali drevené brikety. Spojili sme sa s&nbsp;americkou firmou. Tá kúpila fabriku, ktorá za socializmu vyrábala pre kapitalistickú cudzinu. Tradičné drevárske firmy na Slovensku v&nbsp;tom čase upadali. Svet potreboval spoľahlivých dodávateľov. Podarilo sa nám presvedčiť ho,“ spomína.

„S&nbsp;drevom treba pracovať, keď nechceme len vyvážať surovinu. Popíliť ho, vysušiť... Ak chceme dať drevu pridanú hodnotu, práca s&nbsp;ním trvá dlho. Štandardná dubová fošňa musí schnúť sto dní. S&nbsp;vysušeným drevom sa môžeme ďalej hrať, lepiť ho, vyrezávať, ohýbať až takmer do podoby nábytku. Dôležitá je finálna úprava. Dodávateľov je veľa a&nbsp;priestor obmedzený. Naša firma vyrába všetko pred tým, než sa z&nbsp;dreva stane nábytok.“ Pri práci s&nbsp;drevom treba mať cit. Len to sušenie je hotová veda, ktorú vyučujú na vysokých školách niekoľko semestrov. Bývalý výpravca sa to naučil a&nbsp;prekvapoval odborníkov. Spoločnosť sa rozrastala a&nbsp;jej portfólio je v&nbsp;súčasnosti široké. Priamo a&nbsp;nepriamo zamestnáva 210 ľudí. Nakupuje aj od malých firiem s&nbsp;niekoľkými zamestnancami, ktoré sú na Beky nadviazané. „Pracujú pre nás na miestach, kde prebieha prvotné spracovanie, od Sobraniec po Zvolen. Hranoly z&nbsp;guľatiny zo štyroch kamiónov tak naložíme na jeden, čo je efektívnejšie,“ vysvetľuje.

„Riadim sa heslom, že keď drevo rástlo sto rokov, my ho predsa nemôžeme odfláknuť za päť minút. Musíme mať k&nbsp;nemu úctu. Osemdesiatpäť percent našej produkcie putuje do zahraničia, väčšinou na sever Európy. Dvanásteho januára 2021 o&nbsp;16.00 hodine budeme mať 30 rokov od spustenia prvého gátra.“ Dušan nenávidí blato. V priestoroch jeho podniku je všade pevná podlaha. V Snine vyrábajú aj mimoriadne kvalitnú drevnú múčku. „V&nbsp;každej výbušnine jej je dvanásť percent. Treba ju namočiť do peroxidu vodíka, ktorý obsahuje viac kyslíka. Výbuch je bohapusté horenie, pri ktorom treba čo najviac molekúl kyslíka,“ vysvetľuje. „Našu drevnú múčku ľudia aj konzumujú vo výživových doplnkoch, a&nbsp;ak si umývajú po práci ruky solvinou, aj tam je. Pridávajú ju aj do omietok.“

Majiteľ drevárskej firmy má vzťah k&nbsp;výtvarnému umeniu. Zbiera obrazy. Jeho srdcovou záležitosťou je slovenský impresionistický maliar Jozef Teodor Mousson. Môžeme ho prirovnať k&nbsp;Martinovi Benkovi Zemplína. „K&nbsp;zbieraniu umenia ma priviedol výtvarník Andrej Smolák. Raz mi vysvetľoval, že umeniu predsa rozumie každý. Veď aj rusínskej babe sa niečo páči. Keď si vystrihne ružu a&nbsp;pripne si ju na zrkadlo, robí to preto, lebo sa jej páči. To je prejav vzťahu k&nbsp;umeniu. Treba sa v&nbsp;ňom nájsť. Syn Peter má radšej modernejšie veci, Kompánka či Laluhu. Ja sa teším z&nbsp;klasiky a&nbsp;vyobrazení, ktoré si pamätám z&nbsp;detstva. So synom sme začali skupovať socialistický realizmus. Aj to predsa bola súčasť našej histórie.“

Dušana priviedol k umeniu výtvarník Andrej Smolák (65). Na Námestí centrum má galériu a základňu svojej umeleckej školy. Pochádza z dedinky Starina, ktorá je dnes pod vodou rovnomenného vodného diela. Slúži ako zásobáreň pitnej vody nielen pre Zemplín, ale aj pre Prešov a Košice. Po vysťahovaní oblasti sa jeho rodina presídlila do Sniny. „Básnik povedal, že človek nemôže mať dve rodiská, ale dva domovy áno. Potom ako nás vysťahovali počas výstavby priehrady, prišli sme s&nbsp;rodičmi do bytovky v&nbsp;Snine a&nbsp;mesto sa stalo mojím druhým domovom.“

Andrej spolu s&nbsp;bratom Mirom, významným galeristom, založili v&nbsp;meste jedinečnú galériu. „Na galériách sme mali domicily Berlín, Praha, Snina. Len vďaka tomu, že sme si za ďalšie sídlo nezvolili Bratislavu, sme dostali podporu od ministerstva kultúry na jej vytvorenie. Všetci sa čudovali, prečo robíme galériu práve v&nbsp;Snine? Je to preto, lebo tu sme doma,“ vysvetľuje hrdo. Umeniu sa darí všade tam, kde sú ľudia, ktorým sa doň chce. Štvrťstoročie tu organizoval medzinárodné výtvarné festivaly s&nbsp;pestrým programom. Väčší výtvarný festival na Slovensku nebol. Andrej tvrdí, že 25 rokov bolo dosť. V&nbsp;Snine sa vystriedalo viac ako 600 maliarov z&nbsp;päťdesiatich ôsmich krajín sveta.

V&nbsp;čase, keď býval v&nbsp;Bratislave, stavali v&nbsp;Snine výtvarné centrum. Hore-dolu, krížom cez celú republiku sa autom otočil aj dva razy týždenne. „Teraz už nemusím do Bratislavy chodiť tak často, pretože galéria mi spoľahlivo funguje aj tam. V&nbsp;Snine som založil súkromnú základnú umeleckú školu. Chvalabohu, funguje už šestnásť rokov a&nbsp;má elokované pracoviská po okolitých dedinách. Máme 350 detí a&nbsp;vrátane seba zamestnávam sedem učiteľov,“ hovorí.

Andrejova srdcová záležitosť je Maľovaný rovník. „Projekt spočíva vo vytvorení pomyslenej reťaze okolo rovníka. Keď chcú ľudia niečo podporiť, chytajú sa za ruky, vytvárajú živú reťaz a spájajú sa. Maľovaný rovník je pomyslená reťaz pozitívneho myslenia, ktorá by objala celý svet. V projekte sa nedržíme za ruky, lebo nie je reálne takto objať zemeguľu, ale osobnosti a tí, ktorí niečo dokázali, maľujú obrázky veľké 20 x 20 centimetrov. Každý z nich predstavuje kilometer na rovníku. Chcem sústrediť 40 075 obrázkov. Jeden obrázok musí namaľovať jeden človek. Plátno nemôže mať dvoch autorov. Obrázky nie sú na predaj.“ Zatiaľ sa nazbieralo necelých 2&nbsp;500 obrázkov. „Pevne verím, že sa nakoniec nájde dobrý mecenáš a&nbsp;postavíme im všetkým galériu. Až potom to začne prinášať úžitok, keď zo vstupného začneme financovať vzdelanie tým, ktorí na to nemajú.“

Jana Karľová (54) vyučovala v&nbsp;špeciálnej základnej škole pre deti s&nbsp;mentálnym postihnutím. Do povedomia sa zapísala tým, že na vyučovanie doviedla koňa či učila v&nbsp;kroji. Tradície miluje a&nbsp;využíva ich ako účinnú vyučovaciu metódu. V&nbsp;roku 2018 bola nominovaná na Učiteľa Slovenska. Bolo zvláštne dozvedieť sa, že na konci karantény dostala výpoveď. Vraj je za tým zlučovanie škôl. Stala sa nadbytočnou. „Aj keď neučím, aj tak učím. Mám toľko aktivít, že nemôžem prestať. Máme občianske združenie Gaštanový koník. Ak sa podarí, budeme mať letnú školu pre deti s&nbsp;mentálnym a&nbsp;telesným postihnutím a&nbsp;pre ich rodičov. Počas korony boli najviac doma a&nbsp;najviac trpeli tým, že nemohli byť v&nbsp;kolektíve. Pripravujem pre ne krátke, jednodňové aktivity.“

Okrem toho začínajú budovať centrum včasnej intervencie v&nbsp;Snine. Bude to sociálna služba pre deti od nula do sedem rokov, ktoré sa narodili s&nbsp;postihnutím. „Zameriame sa na menšie deti v&nbsp;predškolskom veku. Pomoc bude určená aj ich rodinám. Okrem toho máme ďalšie aktivity. Aby sa postihnuté deti dokázali vyblázniť, bude im asistovať paraolympionik Samo Andrejčík, reprezentant v&nbsp;boccii. Rodičia si zasa oddýchnu s&nbsp;lekárkou fyzioterapeutkou, ktorá im poradí. Okrem toho si isto nájdem nejakú prácu, aby som mala z&nbsp;čoho žiť. Veď aj pestovanie kvetov je super džob. Ani poštárska taška nie je zlá,“ hovorí optimisticky s&nbsp;úsmevom.

Manžel Milan (52) Janu podporuje. Spolu sa starajú o&nbsp;Gaštanového koníka. Obaja sú rodáci zo Sniny. Nikdy nerozmýšľali nad tým, že by sa odsťahovali. „Viackrát sme mali ťažšie chvíle, keď niekto z&nbsp;nás prišiel o&nbsp;prácu, ale máme korene už tak hlboko zapustené, že nás ťažko presadiť. Páči sa mi aj v&nbsp;Bratislave, aj vo svete, ale to naše je tu.“

Podľa Milana je Snina nudná len pre toho, kto sa nevie nájsť. Keď sa dostal do invalidného dôchodku, preorientoval sa od strojárstva na prácu s&nbsp;korálikmi, s&nbsp;drevom a&nbsp;na pestovanie zeleniny. „Pred ôsmimi rokmi sme začali s&nbsp;priesadami. Po operácii krčnej chrbtice nemôžem ťahať ťažké veci. S&nbsp;pestovaním zeleniny sme museli skončiť. Pestujeme priesady a&nbsp;kvety.“ Karľovci milujú barterové výmeny. Vymieňajú to, čo dopestujú, za to, čo majú k&nbsp;dispozícii iní.

Po zvyšnú zeleninu si k&nbsp;nim chodievali susedia Rómovia, že dajte... „Napadlo nám – prečo by sme im mali len dávať? Tak sme ich naučili pestovať zeleninu vo fóliovníkoch. Dnes už výmenný obchod funguje aj s&nbsp;nimi. Jeden z&nbsp;nich má dokonca krajšiu záhradu než my,“ dopĺňa nadšene Jana. Okrem susedov nalákali na pestovanie prostredníctvom komunitných záhrad ďalších ľudí a&nbsp;deti v&nbsp;školách. Ich srdcová záležitosť sú projekty spájajúce deti a&nbsp;seniorov či Rómov a&nbsp;Nerómov. Aby len tak zostali sedieť so založenými rukami, to nehrozí. „To nás napĺňa a&nbsp;posúva ďalej. Že nebudem niekde v&nbsp;triede, mi je síce ľúto, ale robiť máme čo,“ dodáva s&nbsp;úsmevom.

Snina je nudná len pre toho, kto sa nevie nájsť: Čím učarovala svojim obyvateľom?

Výber pre vás

Snina je nudná len pre toho, kto sa nevie nájsť: Čím učarovala svojim obyvateľom?

Súvisiace články

V najbohatšej obci na Slovensku už ľuďom nie je čo sľubovať. Ako sa v nej žije?

Kaštiele a poloviční páni: V Liptovskom Jáne dnes už nikto nič nechová, každý čaká turistov

Nové Mesto nad Váhom má zvláštnu atmosféru, pýšiť sa môže aj generáciou úspešných ochotníkov

Výber pre vás