Vstupnou bránou do posvätného údolia je malebné mestečko Chinchero (3 754 m n. m.), vzdialené necelých 30 kilometrov od Cusca, bývalého centra Inkskej ríše. Hoci sa už dnes nepozná skutočný význam názvu tohto mesta, hovorí sa o&nbsp;ňom ako dúhovej zemi, pretože dúha je tu častým javom v&nbsp;období dažďov a patrí k&nbsp;uctievaným prírodným fenoménom.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Navštevujeme tu miestne textilné centrum s&nbsp;ukážkou spracovania vlny z&nbsp;lám a&nbsp;oviec tradičným spôsobom. Ženy etnika kečua nás oboznamujú s&nbsp;celým procesom spracovania, pričom najzaujímavejšou časťou je ich farbenie pomocou farbív z prírodných zdrojov. Obdivujeme detailnú prácu pletených svetrov, šálov či čiapok z&nbsp;rúk domácich obyvateľov.

Chinchero v&nbsp;minulosti patrilo pod nadvládu Inkov, a&nbsp;preto ešte dodnes počuť medzi domácimi živý jazyk kečua, aj keď už takmer všetci rozprávajú španielčinou. Čiernu a&nbsp;červenú farbu charakterizujúcu toto etnikum si všímame na ich tradičnom odeve. Pre ženy typickým taktiež účes s niekoľkými zapletenými vrkočmi, ktoré zdobí klobúk.

Posvätné údolie Inkov nazývané aj údolie Urubamba je údolím v centrálnych Andách v modernom Peru. Tento názov sa používa pre úsek, ktorý zahŕňa mestá Písac, Calca, Yucay, Urubamba a Ollantaytambo a jeho dĺžka je približne 100 kilometrov. Z koloniálnych dokumentov je nám tiež známe ako údolie Yucay. Vo svojej dobe hralo kľúčovú rolu najmä pre svoje poľnohospodárske bohatstvo. Celým údolím preteká rieka Urubamba, tiež známa pod názvom Vilcanota. Bola posvätnou riekou pre Inkov, ktorí v nej videli náprotivok Mliečnej dráhy.
&nbsp;
Rieka pramení v ľadovcoch pohoria Vilcanota a pri zostupe do tropických pralesov v andskej oblasti sa mení jej názov na Urubamba. Na svojej ceste sa spája s dvoma posvätnými horami Ausangate a Salcantay. Na konci hrebeňa Salcantay, na výbežku obklopenom vodami divokej Urubamby, vybudovali Inkovia slávne Machu Picchu. Posvätné údolie bolo privilegovanou oblasťou na pestovanie kukurice (hlavne na výrobu chiche, kukuričného fermentovaného nápoja), a to vďaka svojej miernej nadmorskej výške.
&nbsp;
Už v inkských dobách to bol tiež dôležitý koridor do pralesných oblastí, kde sa pestoval list koky, ktorý mal v andskom svete obrovský rituálny význam a je využívaný do dnešnej doby. Významné ruiny, ako Ollantaytambo alebo Písac v tomto údolí, svedčia o schopnosti Inkov kombinovať krajinnú oblasť s obradnou architektúrou a priľahlými terasovými políčkami na pestovanie plodín. Boli to nielen ceremoniálne, ale aj obranné centrá na úpätí východných svahov Ánd, ktoré chránili rozpínajúcu sa ríšu pred útokmi nepriateľov.

Urubamba aj Yucay

Archeologický komplex a&nbsp;pozlátený kostol&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Do archeologického komplexu sa presúvame dláždenými uličkami, ktoré sú lemované nízkymi domcami z nepálených tehál adobe. Vystupujeme na hlavné námestie, kde sa domáci v hrejivých ranných lúčoch rozkladajú so svojim tovarom. Trh v Chinchero je vďaka vysokej kvalite remeselníckych výrobkov jedným z najdôležitejších v regióne,. Každú nedeľu sa koná veľtrh, na ktorom sa obchoduje prostredníctvom výmeny. V 15. storočí bolo Chinchero významným urbánnym i poľnohospodárskym centrom Inkov.

V súčasnosti vyniká toto archeologické centrum múrovými konštrukciami, schodiskami, drenážovými systémami či svätyňami. Dôležitý je aj „poľnohospodársky sektor“ v podobe terás, kde sa pestovali natívne plodíny. Na už spomínanom námestí obdivujeme múr s lichobežníkovými výklenkami, o ktorom sa predpokladá, že sa tu slávili rituálne obrady. Do takýchto výklenkov sa totižto vkladali múmie významných predkov.

Odhaduje sa, že v roku 1480 tu bol vystavaný rezidenčný palác, kde inka žil so svojou rodinou. S príchodom conquistadorov v&nbsp;16. storočí, nariadil miestodržiteľ Toledo na inkovom paláci postaviť kresťanský chrám (Iglesia de Nuestra Señora de la Natividad), ktorý tu stojí dodnes. Jeho interiér je jemne zdobený zlatými listami, krásnymi maľbami a drevorezbou. V&nbsp;tomto kostolíku sa konajú raz do mesiaca tradičné kečuánske svadby.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Článok pokračuje na ďalšej strane...

Experimentálne laboratórium&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Z&nbsp;Chinchera sa vezieme cez unikátnu andskú krajinu obklopenú veľhorami. Naše kroky smerujú do Moray, kde sa nachádzajú kruhové terasy. Tie tvoria súbor platforiem, ktoré boli skonštruované na svahoch hôr a vyplnené poľnohospodárskou pôdou. Ležia v&nbsp;nadmorskej výške 3 500 metrov a predstavujú akési experimentálne laboratórium, kde sa Inkovia pokúšali pestovať plodiny v&nbsp;rôznych výškových stupňoch. Najväčší otvor obsahuje 12 kruhových terás s rôznymi priemermi, má hĺbku 150 metrov a&nbsp;výška jednej terasy je 1,8 metra.

Jednotlivé stupne sú postavené so zavlažovacími kanálmi a každý jeden stupeň tak predstavuje vlastnú mikroklímu. Rozdiel v priemernej ročnej teplote medzi hornou a spodnou časťou môže dosiahnuť viac ako 15 °C. Terasy tak umožňovali kultiváciu viac ako 250 druhov plodín (zemiaky, kukurica, quinoa a&nbsp;mnohé iné). Bolo taktiež strediskom pre adaptáciu, aklimatizáciu, experimentovanie a produkciu poľnohospodárskeho osiva.

Soľ je nevyhnutným prírodným zdrojom pre ľudský život. Od nepamäti ju ľudia využívajú na celom svete na jej konzumáciu, konzervovanie potravín, vytváranie obchodných ciest či ovplyvňovanie ekonomík. Mnohé zo soľných baní si dodnes zachovávajú tradičné pracovné techniky spojené s ťažbou a spracovaním soli. Tak sa to po stáročia deje aj v Posvätnom údolí, kde vysoko v Andách ležia soľné nádrže s&nbsp;touto vzácnou komoditou.

Kľukaté cesty vysokými horami nás dostávajú k&nbsp;soľným pláňam (3 200 m n. m.), nachádzajúcich sa v&nbsp;oblasti roľníckych komunít Maras a&nbsp;Pichingoto. Las Salineras de Maras predstavuje jedno z najväčších centier na ťažbu soli predhispánskeho pôvodu na súčasnom území Peru. Je to pozoruhodný príklad prispôsobenia sa ťažobnej činnosti soli ku geografickému prostrediu v&nbsp;Andách. &nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Biela, ružová aj hnedá&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Samotné bane sú tvorené sústavou približne 4 500 nádrží umiestnených vo forme stupňovitých terás na hore Qaqawiñay. Terasy sú tvorené kamennými opornými múrmi a predstavujú tak hrádze, ktoré ohraničujú nádrže s veľkosťou približne päť štvorcových metrov. Systém vedenia slanej vody z jej povodia sa zaisťuje hlavným zavlažovacím kanálom.

Ten sa rozvetvuje na niekoľko menších, ktoré napájajú jednotlivé nádrže. Soľ sa produkuje raz mesačne a&nbsp;je charakteristická podľa ročných období. V období sucha (máj až október) je nahromadenie soli rýchlejšie, čiže sa získava kvalitnejšia soľ s bielou alebo ružovou farbou. Naopak v období dažďov (november až apríl) je výroba zložitejšia a farba je v rôznych odtieňoch hnedej.

Tradičný výrobný proces je striktne komunitný. Jednotlivé studne/políčka sa vyčistia a naplnia slanou vodou z prameňa potoka Salineras do výšky päť centimetrov. Následne sa soľ nechá odpariť po dobu troch dní, pričom sa tento postup opakuje mesiac. Ťažba soli sa vykonáva vo vrstvách, ktoré tak získavajú rôzne obchodné kvality: prvá je známa ako extra soľ alebo kuchynská soľ a je určená na domáce použitie, rovnako ako druhá, nižšej kvality, nazývaná prvá alebo sypká soľ.

Tretia, takzvaná priemyselná soľ, sa používa výlučne na priemyselné využitie, poľnohospodárstvo a chov dobytka. Proces „zberu“ soli spočíva v jej rozdrobení pomocou nôh, aby sa potom každá vrstva vyškrabala a následne preosiala sitkom. Keď je soľ suchá, zhromažďuje sa v koši alebo nádrži na prepravu do skladu komunitnej spoločnosti Marasal. Tá má na starosti klasifikáciu soli a marketing. Zisky z predaja sa rozdeľujú medzi majiteľov podľa počtu soľných nádrží, ktoré vlastnia.

Každé takéto soľné políčko mesačne vyprodukuje v priemere 150 až 200 kg soli. Od soľných baní Maras vedie sieť predhispánskych ciest na distribúciu soli smerom do celého regiónu Cusco. V 80. rokoch sa osada Maras zmocnila soľných baní a stala sa spoločnosťou Marasal S.A. Vo vlastníctve ju majú miestne komunity Maras a Pichingoto, ktoré sú zodpovedné za jej celý chod, marketing a&nbsp;obchodovanie so soľou na domácom a svetovom trhu. Približne 400 rodín vlastní soľné polia, ktoré prechádzajú dedičstvom z&nbsp;rodičov na deti.

Posledným miestom v&nbsp;Posvätnom údolí, ktoré navštevujeme, je osada Ollantaytambo (2 792 m n. m). Je to pôvabné miesto, ktoré nás oslnilo labyrintmi úzkych dláždených uličiek a kamennými budovami. Nachádza sa na brehu rieky Patacancha, ktorá sa tu vlieva do Urubamby. Archeologický komplex, ktorý sa pred nami vypína, bol strategickým vojenským, náboženským a&nbsp;poľnohospodárskym centrom.

Jeho architektúra je mimoriadne zaujímavá vzhľadom na veľkosť, štýl a originalitu budov. Ollantaytambo tak patrí k jednému z najmonumentálnejších architektonických komplexov starovekej Inkskej ríše, ktorý sa pre svoje impozantné múry nazýva pevnosťou. Zo samotného názvu taktiež vyplýva, že to mohlo byť tambo, teda miesto ubytovania pre pocestných, ktoré bolo strategicky umiestnené tak, aby dominovalo Posvätnému údoliu.

Exil panovníka&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Ollantaytambo bolo založené ešte v&nbsp;časoch pred vznikom ríše Inkov. Až panovník Pachacuti ho okolo roku 1460 inkorporoval do rozrastajúceho sa impéria. Mesto prebudované podľa predstáv inkskej šľachty im tak slúžilo ako sídlo. Po obsadení Cusca conquistadormi z&nbsp;neho Inka utiekol a&nbsp;usadil sa v&nbsp;exile v Ollantaytambo. V&nbsp;dočasnom centre ríše sídlil dva roky, kým nebol nútený ustúpiť do hustých lesov Vilcabamby.

Postupom času bolo ceremoniálne centrum opustené a stalo sa vhodnými miestom pre pestovanie plodín a chov hospodárskych zvierat. Pôvodné budovy a&nbsp;terasy boli často rozobrané lokálnymi ľuďmi, aby boli znovu použité na stavbu nových budov. Rovnako zmenilo svoju polohu i&nbsp;pôvodné centrálne námestie, ktoré je obkolesené koloniálnymi a&nbsp;republikánskymi budovami.

Kult vody&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Kamennou uličkou lemovanou obchodíkmi s&nbsp;pestrofarebným tovarom a&nbsp;predavačkami hľadiacimi do neznáma, sa blížime k&nbsp;bránam archeologického komplexu. Vstupujeme priamo na pôvodné centrálne námestie. Zdobia ho budovy vystavané z opracovaného kameňa. Našu pozornosť priťahujú hlavne kvôli svojim vysokým stenám a nadrozmerným dverám. Na sever od námestia je niekoľko svätýň a komplikované vodné diela. Tie boli nesmierne dôležité, nakoľko kult vody mali Inkovia vo veľkej úcte. Na tento účel im slúžilo množstvo fontán, ktoré boli často vytvorené iba z&nbsp;jediného kusu žuly. Nepretržitý tok vody v&nbsp;týchto fontánach tak môžeme sledovať i&nbsp;dnes.

Terasový systém&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Smerom na západ od námestia stúpajú na vrchol obrovské terasy, ktoré nám ako prvé padnú do oka. Schody, po ktorých kráčame nahor, tu však pôvodne neboli. Vytvorili sa len pred niekoľkými desiatkami rokov pre jednoduchší prístup. Terasy umožňovali hospodárenie v neobvyklom teréne, mali dokonale prepracovanú reguláciu vody a&nbsp;boli odolné voči erózii pôdy. Inkovia vybudovali pevné oporné múry kopírujúce zvlnenie svahov, čím prekonali strmú topografiu. Slúžili i na kontrolu pohybu osôb v&nbsp;údolí, na obranu či uctievanie božstiev inkského panteónu.

Kráľovský dom slnka&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Vystupujeme na posledný stupeň terás a&nbsp;prechádzame okolo múru s&nbsp;výklenkami, ktorý sa nazýva „Chrám desiatich okien“. Pred nami sa pýši dokonale prepracovaný „Monumentálny portál“ z&nbsp;kameňa, ktorý akoby nikam neviedol. V&nbsp;minulosti bol súčasťou miestností, ktoré však už dnes neexistujú. Jeho prechodom sa dostávame do najvýznamnejšej časti komplexu, ktorým je „Kráľovský dom slnka“. Bol zasvätený jednému z&nbsp;najdôležitejších božstiev inkského panteónu, a&nbsp;to božstvu Slnko - Inti. Tvorí ho šesť monolitov vyrezaných z červenkastého ryolitu (kremenná vulkanická hornina). Museli sme ich ihneď ohmatať, aby sme zistili, že sú dokonalo hladké.

Na monolitoch je vyobrazená chakana, teda andský kríž. Bol stredobodom andskej kozmológie a na jeho princípoch boli vystavané mestá, chrámy či cesty. Chakana je zložitá geometrická forma, ktorá vychádza z&nbsp;astronomických pozorovaní. Odkazuje na Slnko a&nbsp;súhvezdie Južného kríža, aj keď vo svojej forme je to štvorcový a&nbsp;stupňovitý kríž s&nbsp;dvanástimi bodmi a&nbsp;s&nbsp;kruhovým centrom.

Je to symbol, ktorý reprezentuje minulé časy,&nbsp;vyzdvihuje múdrosť predkov a&nbsp;logiku myslenia. Chakana si tak svoju symboliku prenáša i do súčasnej doby a&nbsp;ľuďom dáva možnosť na sebaurčenie a&nbsp;začlenenie sa do spoločnosti. Do akej miery sa však „riadia“ týmto zložitým komplexom predstáv a&nbsp;morálnymi zásadami, to je otázne a&nbsp;vecou každého jednotlivca. Možno je to len spôsob, ako posilniť svojho ducha, upevniť indiánske komunity a&nbsp;bojovať za svoje práva na územiach, ktoré kedysi patrili k&nbsp;vyspelým civilizáciám.

Posvätné údolie Inkov: Odkaz vyspelej civilizácie, ktorý stále fancinuje

Výber pre vás

Posvätné údolie Inkov: Odkaz vyspelej civilizácie, ktorý stále fancinuje

Súvisiace články

Zničené mešity, na domoch stopy po guľkách. Krásny hornatý Náhorný Karabach naberá druhý dych

Zelené pahorky africké: Domorodci sa kúpali s krokodílmi, my sme v Keni stanovali s hrochmi

Za 40 minút ste z betónovej džungle v nefalšovanom raji. Taiwanský ostrov s azúrovým morom a rozprávkovými zátišiami

Výber pre vás