Východná Afrika nie je pre nás až tak ďaleko, zo strednej Európy sa však, bohužiaľ, nedá do týchto končín letieť priamo, takpovediac na jeden šup. Neostáva nám teda nič iné, ako sa šesť hodín nudiť na istanbulskom letisku.

Naše driemoty náhle vyruší nezvyklý hluk a mrmlanie pri sklenej stene terminálu. Je čas moslimskej modlitby, a tak starci v dlhých habitoch i mladíci s nápisom „Kazakhstan“ na chrbte padajú na kolená a vzývajú svojho Boha. Modlitba mala určite pozitívny vplyv na všetky lety vrátane nášho.

Niekde nad nekonečnou Saharou sa zoznamujeme s mladým Írom, ktorý celkom slušne láme češtinu. Keďže sme priateľstvo utužili írskou whisky, okolo druhej po polnoci vystupujeme v Nairobi v povznesenej nálade. Na spánok v hoteli nám zostali približne dve hodinky, napriek tomu ráno vyrážame dobre naladení z kenskej metropoly smerom k „zeleným pahorkom africkým“.

Keď uháňame na sever k rovníku, ani sa nám nechce veriť, že všetko prebehlo tak hladko. Akoby naše safari zabezpečovali Japonci a nie Keňania. Klobúk dolu! „Japonec“, teda náš Nissan, Patrik – sprievodca a vodič v jednej osobe, ako aj kuchár Johny, tí všetci fungovali absolútne spoľahlivo. Ak niečo občas trochu zaškrípalo, spôsobila to skôr naša slabšia angličtina.

Niekoľko swahilských slov, ktoré sme sa krvopotne naučili, ocenili všetci domáci s úsmevom. Hakuna matata, teda žiadny problém, je asi najob­ľúbenejšia fráza, ktorá nás sprevádzala počas celého pobytu. A hoci sme prišli do Kene fotografovať hlavne jedinečnú prírodu, snažíme sa počas presunov zachytiť aj život bežných ľudí.

Keďže väčšina z nich žije v dosť veľkej biede, občas máme pocit, že Patrika neteší, keď z bezpečia auta mierime objektívom na pomerne drsnú kenskú realitu. Ani raz nám to však otvorene nepovedal. Výnimkou bolo len územie obývané Masajmi – ich fotografovanie bez súhlasu môže byť nebezpečné.

Prepletať sa počas dopravnej špičky v Nairobi pomedzi autá, motocykle, bicykle a rôzne záprahy je skutočne len pre silné nervy. Ako sa vzďaľujeme od metropoly, cesty sa takmer vyprázdnia. Len miestami stretávame cyklistov, z ktorých mnohí nešliapu do pedálov, ale tlačia svoj vehikel, vrchovato naložený vrecami s dreveným uhlím, nazývaným „čako“.

Medzi účastníkov tunajšej dopravy treba rátať aj stáda kráv, oviec, kôz, oslov, prasiat a kŕdle hydiny, ktoré sa s obľubou motajú po krajnici a občas i v strede vozovky. Na kozľacinu nemáme chuť, a tak sa zastavujeme len v jednom z množstva minitrhov, aby sme si doplnili zásoby balenej vody.

O potraviny sme sa počas celého pobytu starať nemuseli, zabezpečoval ich kuchár Johny. Neminula nás ani povinná zastávka na rovníku.

Keď však naši sprievodcovia zistia, že namiesto pomyselnej čiary nás viac láka fotografovanie pestrofarebných škorcov nádherných, dojedajúcich zvyš­ky obeda zo stola, radšej volia odchod z tohto pre niekoho magického miesta, na ktorom sa dajú robiť zaujímavé hókusy-pókusy. Napríklad so smerom vodného víru v umývadle.

Napriek malej obchádzke cez okolitú savanu, spôsobenej prevráteným kamiónom a polhodinovým zdržaním pri rozvodnenej riečke, ktorá si po búrke pomýlila koryto s cestou, nás už nič nezastavilo.

Konečne sa blížime k jazeru Baringo s rozlohou 130 km2. Treba podotknúť, že aj keď sme na rovníku, nepanuje tu neznesiteľná horúčava. Pohybujeme sa totiž po Východoafrickej priekopovej prepadline, ktorej veľká časť leží tisíc metrov nad morom i vyššie. Cez deň sa síce teplota môže vyšplhať až k tridsiatke, ale noci sú tu pre nás Európanov veľmi príjemné.

Ale len vtedy, keď tunajšie hrochy nezistia, že najlepšia tráva rastie práve pri stanoch turistov, ako sa to stalo nám. Fučanie a „erdžanie“ týchto kolosov nás síce dvíhalo zo sedadiel už cez deň počas plavby po jazere, no keď človeka zobudí dupot a funenie hrocha kúsok od tenkej celty, je to takmer na infarkt.

Tieto dobrácky vyzerajúce bylinožravce sú totiž dosť nervózne a v Afrike majú každoročne na svedomí najviac zabitých ľudí.

Krokodíly, ktorých sa tu na pobreží slnili desiatky, majú pred človekom rešpekt, ale len pokiaľ sú na súši. Domorodci z kmeňa Njemps si z nich však nerobia ťažkú hlavu ani vo vode. Len niekoľko metrov od nich sa kúpu, perú či naberajú vodu.

Tieto prehistoricky vyzerajúce plazy majú totiž v jazere dosť potravy – hlavne rýb tilapií, ktoré sem lákajú aj množstvo rybožravého vtáctva. Na svoje si, samozrejme, prídu aj domorodí rybári, ktorí sa vydávajú na lov rýb v malých „člnoch“, zviazaných z viacerých palíc z ľahkého dreva.

Za malý úplatok nám ochotne ukazujú svoje úlovky a niektorí aj hnedo sfarbené zuby. Tie nie sú výsledkom fajčenia či žutia tabaku, ale dlhodobého pitia vody s vysokým obsahom alkalických solí a fluoridov.

Voda v jazerách Baringo a Naivasha sa síce označuje ako sladká, napriek tomu je nadmieru mineralizovaná. Žijú v nej však ryby, kým ostatných šesť jazier v kenskej časti priekopovej prepadliny má vodu slanú, vysoko alkalickú, takže v nej dokážu prežiť len niektoré špecifické riasy, sinice a kôrovce, napríklad žiabronôžka soľná.

Práve výživná „polievka“ z týchto organizmov vytvára ideálne potravové podmienky pre viac ako tri milióny plameniakov menších a ružových, ktoré sú jedným z hlavných lákadiel turistov.

My nie sme výnimkou, a tak sa po bleskovej aklimatizácii presúvame južným smerom k 25 kilometrov vzdialenému jazeru Bogoria a následne k ešte známejšiemu jazeru Nakuru, ktorého hladina výrazne kolíše. Začiatkom 21. storočia malo rozlohu asi 40-50 km2, no v polovici minulého storočia úplne vyschlo a zostala po ňom len soľná pláň.

„Na obed budú varené vajcia,“ zubí sa na nás kuchár Johny. Najprv mu nerozumieme, veď čo je na tom také výnimočné. Rýchlo však pochopíme, o čo ide, keď odstavujeme auto pod akáciami na brehu jazera Bogoria. Okrem obrovských kŕdľov plameniakov, ale aj iných druhov vtákov, napríklad bocianov marabu či orliakov jasnohlasých, je toto jazero známe množstvom prameňov a gejzírov s vriacou vodou, striekajúcou do výšky 3 až 4 metre.

Varenie vajec v bublajúcej vode, ktorú zohrievajú Vulkánovi pomocníci pod dnom tohto plytkého jazera, nakoniec prenechávame iným turistom a radšej venujeme drahocenný čas ďalším druhom operencov, napríklad cíbikom, volavkám a ibisom. Z obednej siesty sme vyrušili aj zopár pštrosov a pôvabné kopytníky kudu aj gazely Grantove.

V Národnom parku Nakuru, ležiacom doslova za humnami rovnomenného štvrtého najväčšieho kenského mesta, sa ocitáme v raji divej zveri. Radosť môže návštevníkovi kaziť azda len to, že toto chránené územie s výmerou necelých 200 km2 je kompletne oplotené.

Keďže tu „chovajú“ aj zopár levov, veľké množstvo nosorožcov, hlavne tuponosých, ale aj vzácnejšie nosorožce ostronosé a obrovské stáda byvolov afrických, zebier stepných i rôznych druhov antilop, napríklad impaly, vystúpiť z auta mimo oplotených kempov (lodge) nie je možné.

Okrem veľkých bylinožravcov, levov, hyen škvrnitých, šakalov i komických paviánov anubi a mačiakov pozorujeme na brehoch jazera, pokrytých bielou soľnou krustou, opäť aj kŕdle plameniakov i ďalšie operence vrátane našich bocianov bielych. Trochu im závidíme, že na rozdiel od nás tu môžu „dovolenkovať“ každú zimu.

Po množstve výborných záberov a dobití batérií do fotoaparátov opúšťame toto chránené územie a vydávame sa k tanzánskym hraniciam, kde leží ešte pôvodná, neohradená africká divočina.

Savany na pomedzí Kene (Maasai Mara) a Tanzánie (Serengeti a Ngorongoro) predstavujú jedinečný fenomén z celosvetového hľadiska – miesto s najväčšou koncentráciou kopytníkov na svete. Je neuveriteľné, že toto torzo afrických saván dokáže uživiť aj v dnes 1,3 milióna pakoní, 200 000 zebier a ďalšie tisíce ostatných bylinožravcov.

Tieto „zelené pahorky africké“ predstavujú obraz africkej divočiny, ktorá fascinovala začiatkom 20. storočia Ernesta Hemigwaya a ešte pred ním prvých cestovateľov objavujúcich čierny kontinent. Výnimočnosť tohto raja divej zveri umocňujú každoročné migrácie obrovských stád kopytníkov, počas ktorých prejdú zvieratá za čerstvou pašou takmer 3 000 kilometrov.

My sme prišli do kenskej Národnej rezervácie Maasai Mara začiatkom decembra. Napriek tomu, že veľké putovanie zveri z tunajších plání smerom na juh sa začína už v novembri, zisťujeme, že sú tu ešte početné stáda bylinožravcov – kopytníkov, slonov, ale nie je ťažké stretnúť ani veľké šelmy.

Za túto pre nás priaznivú situáciu vďačíme počasiu. Každý deň totiž spŕchne, prvú noc si dokonca užívame aj nočnú búrku. Pahorky, porastené parkovou až krovitou savanou, sú preto ešte stále zelené, takže na nich nachádzajú dosť potravy stáda pakoní, zebier, vodárok, impál, byvolov i byvolcov, rozvážne kráčajúce žirafy i nervózne poskakujúce gazely Thompsonove.

Svojou majestátnosťou nás očarili slony a, naopak, rozosmiali komicky vyzerajúce svine bradavičnaté, ktoré striedajú rýchly beh s typicky vztýčeným chvostíkom s pastvou v pokľaku.

Jednotliví sprievodcovia sa v teréne navzájom informujú o výskyte zveri vysielačkou, aby ukázali klientom čo najviac druhov. Patrik s úsmevom prijme našu požiadavku, aby sme mali pri fotografovaní slnko za chrbtom. Zdá sa nám, že jeho i prideleného masajského sprievodcu, stopára Emanuela, teší, keď po fotografických orgiách velíme na odchod po swahilsky „sava-sava“ a nie anglickým „let’s go“.

Nevylučujeme však, že na utužení slovensko-swahilsko-masajského kolektívu má svoj podiel aj večerný fernetový obrad, ktorým sme nahradili prastaré animistické rituály na prilákanie zveri.

O jeho pozitívnom účinku svedčí nielen to, že sme si z Kene nedoniesli žiadne tráviace problémy, ale hlavne to, že sa nám podarilo pozorovať a nafotiť takzvanú veľkú päťku. Stretnúť slona, nosorožca, byvola a leva nepredstavuje väčší problém, ale natrafiť na skryto žijúceho leoparda sa často nepodarí ani filmovým štábom. No a my sme ho pozorovali až dvakrát v priebehu pár dní.

„Patrik, levy už nie,“ presviedčame svojho sprievodcu, keď sa snaží priblížiť k piatej či šiestej skupinke lenivo sa rozvaľujúcich šeliem. „Dobre, ideme hľadať vtáky,“ uškŕňa sa z veliteľského miesta pre zmenu Emanuel, ktorému sme vysvetlili, že viac než okukané šelmy nás zaujímajú dropy, žeriavy, zoborožce či perličky.

Treba povedať, že tento Masaj, oblečený v typickom červenom „kroji“, s parochňou s množstvom vrkôčikov a s mobilom na opasku, pozná svoju savanu dobre, takže sa uspokojili aj naše ornitologické chúťky. Okrem kempu sa nám podarilo vstúpiť na masajskú pôdu len výnimočne – raz, keď sme sa vybrali s Emanuelom navštíviť jeho rodnú dedinu, a potom pri pozorovaní hrochov v rieke Mara.

Tu sa k našim dvom sprievodcom pridal aj ozbrojený hraničiar. Mali sme však pocit, že nešlo ani tak o našu bezpečnosť, ale skôr o ďalší spôsob, ako zvýšiť životnú úroveň Keňanov. Odporúčame preto, aby si turisti ešte doma pripravili dostatočné množstvo jednodolárových bankoviek. Použiť sa dajú, samozrejme, aj kenské šilingy.

Inak je trochu paradoxné, že aj keď sa Masajovia podieľajú na správe tohto chráneného územia a zrejme dosť profitujú z turistického ruchu, zároveň prispievajú k devastácii jeho okrajových častí, ktoré spásajú ich stáda domácich zvierat.

Treba povedať, že rozdiel medzi tunajšou savanou obhospodarovanou divými zvieratami a tou, ktorú využívajú vychudnuté kravy, ovce a kozy, je výrazný. Na jednej strane sú to skutočne zelené pahorky, na druhej takmer polopúštna krajina. Dúfajme, že tento trend nebude pokračovať a Masajovia, respektíve ďalšie pastierske obyvateľstvo tejto krajiny, zmenia aspoň čiastočne tradičný spôsob života.

Určitý podiel viny na devastácii tohoto chráneného územia majú aj turisti, ktorých sa tu za rok premelie asi 300 000. My môžeme byť šťastní, že sme sa vybrali na safari mimo hlavnej turistickej sezóny. Počas nej sa tu totiž naraz pohybuje až 8 000 turistov, čomu zodpovedajú 1-2 autá na kilometer štvorcový. I tak sme sa však občas cítili čudne, keď sa pri skupinke levov alebo hravých gepardoch stretlo zo 10 vozidiel.

„Zelené pahorky africké“ sa od čias, keď tu nachádzal inšpiráciu alebo len zaháňal nudu Ernest Hemigway, určite zmenili, no stále predstavujú jeden zo zázrakov našej planéty, ktorý sa oplatí vidieť. Pre tých, ktorí možno zvažujú návštevu tohto veľkolepého prírodného afrického divadla a majú nejaké obavy, máme jednoznačnú odpoveď: neváhajte a choďte.

Na safari do Kene, ktoré zabezpečuje solídna cestovná kancelária, sa dá odísť doslova a do písmena v šľapkách rovno z obývačky, stačí si len pribaliť ľahkú vetrovku a pršiplášť. Fotoaparát či kamera nie sú nevyhnutné, zážitky však pomôžu uchovať lepšie než nedokonalá sivá mozgová kôra.

<em>Alebo Kenská republika je prímorský štát vo východnej Afrike pri brehoch Indického oceánu. Krajina je pomenovaná po najvyššom, vyše 5-tisícovom vrchu Keňa (Mount Kenya), ktorý sa nachádza v jej centrálnej časti. Na celkovej ploche 580 367 km2, rozdelenej do ôsmich provincií, žije vyše 49 miliónov obyvateľov (odhad z roku 2017). Hlavné mesto je Nairobi. Keňa je známa a navštevovaná najmä pre množstvo národných parkov a rezervácií s rozmanitými druhmi živočíchov. Okrem turistického ruchu je pilierom ekonomiky poľnohospodárstvo. Krajina je najväčší producent kávy v Afrike. Žije tu 50 etnických skupín, z ktorých najpočetnejší sú Kikujovia. Až 67 percent obyvateľstva žije na vidieku, takmer polovicu tvorí populácia mladých do 20 rokov. Úradné jazyky sú angličtina a swahilčina, hovorí sa aj po arabsky a kmeňovými jazykmi. Platí sa kenským šilingom.</em>

Zelené pahorky africké: Domorodci sa kúpali s krokodílmi, my sme v Keni stanovali s hrochmi

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás