Tento kút sveta medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa bude vždy spájať <br />s nepokojnými miestami, akými boli svojho času Abcházsko, Osetsko alebo Čečensko. Všetky poznačila stigma vojny, ktorá sa do týchto končín vkradla tesne pred definitívnym rozpadom Sovietskeho zväzu alebo tesne po ňom.

Všetci sa chceli nadýchnuť, uchmatnúť si kus vlastnej slobody, identity, a tak sa Kaukaz rozhorel plápolajúcimi ohňami, pomedzi ktoré svišťali guľky. Hoci sa tu vojna skončila v roku 1994, konflikt nepochovali a v mysliach ľudí žije dodnes.

Ak chcete Náhorný Karabach zažiť na vlastnej koži, existuje len jedna legálna prístupová cesta, a tou je Arménsko. Konflikt zničil vzťahy medzi Arménskom a Azerbajdžanom, ktoré boli už aj tak na bode mrazu, a dnes vzniká obrovský problém v nazeraní na to, komu vlastne Karabach patrí.

Azerbajdžanci sa bijú do pŕs a „Qarabax“ zakresľujú do vlastných máp, Arméni spravili všetko ostatné. Platí sa tu arménskym dramom, hovorí sa arménčinou, nápisy sú v arménskom písme, a tak máte pocit, že ste Arménsko ani neopustili.

„Ak navštíviš Karabach, nikdy to nespomínaj v Azerbajdžane,“ znie najlepšia rada, akú môže človek dostať. Aj dnes považuje Azerbajdžan návštevu tohto územia za porušenie zákona a môže vás to vyjsť poriadne draho.

Do Čiernej záhrady, ako znie preklad názvu Karabach, vedú len dve legálne cesty, ktorými sa môžete dostať dnu aj von. Obe sa tiahnu z Arménska, pretože strana z Azerbajdžanu je uzatvorená a cez vojenskú zónu nevpustia nikoho.

Maršrutka z Jerevanu štartuje skoro ráno, lebo má pred sebou šesť a možno aj osem hodín cesty do Stepanakertu, hlavného mesta Arcachu.

Hoci svet pozná toto územie ako Náhorný Karabach, len prednedávnom sa odštiepenecká republika premenovala na Republiku Arcach. Ide o starobylý arménsky názov, ktorým Karabach častovali Arméni už stáročia. Aj toto je jeden z dôkazov, kto v Karabachu skutočne vládne.

Južne od hlavného mesta sa v oblakoch ukrýva mýtický Ararat, sem-tam sa za oknom auta mihne krásny kláštor, v okolí Areni sa objavia vinice, a keď po pár hodinách cesty vhupneme do provincie Sjunik, júnové lúky vytvoria farebné koberce kvetov. Odrazu sa objaví Lačínsky koridor, ktorý je hlavnou tepnou celého regiónu.

Ako prvá vás upúta krása okolitej prírody. Cesta sa točí a zarezáva hlbšie a hlbšie, akoby ste prechádzali priesmykmi Álp. Až o pár kilometrov ďalej, neďaleko brehu rieky Aghavno, stojí malá hranica.

Arméni nemusia ani vystúpiť, len im skontrolujú doklady, no cudzinec sa musí zapísať do knihy návštev, poznačia si ho a až potom ho vpustia ďalej. Pri odchode sa s nimi stretnete ešte raz – skontrolujú, či ste si v Stepanakerte vybavili vstupné víza.

Ešte posledná hodina cesty a odrazu sa maršrutka zastaví na neveľkej autobusovej stanici v centre Stepanakertu.

Hlavným mestom Náhorného Karabachu je jemne bizarný Stepanakert. Na prvý pohľad má všetky črty postsovietskeho mesta, akých by ste na Kaukaze našli desiatky, no ukrýva aj svoje vlastné vízie, snažiace sa dobehnúť 21. storočie.

Stepanakert nie je veľká metropola, žije v ňom len niečo vyše 55-tisíc obyvateľov, teda tretina všetkých ľudí z Karabachu.

Okolie autobusovej stanice je pomerne rušné. Pripomína malé nádvorie ukryté medzi domami, posiate ešte väčšími výtlkmi než na Slovensku. Staré maršrutky tu parkujú, čakajúc na cestujúcich do okolitých miest, no do Jerevanu sa odchádza až zajtra ráno.

Muži v ošúchaných sakách fajčia jednu cigaretu za druhou a zdá sa, že je to ich jediná činnosť. Podobne sú na tom taxikári, no tí sa snažia aspoň chytiť okoloidúceho a odviezť ho za pár tisícok dramov. Na otázku, odkiaľ sme, netreba dlho čakať. „Slovákia?“ potešil sa chlapík s tým, že z našej krajiny mal ešte ako chlapec topánky.

Ešte pred návštevou trhoviska treba zájsť na ministerstvo kvôli vízam. Stačí fotografia, vypísanie tlačiva, upozornenie na to, aby vám vízum nevlepili do pasu, ale na papier, zaplatíte a o štvrťhodinku svoj pobyt v Karabachu zlegalizujete.

V Stepanakerte už dnes nájdete niekoľko hotelov, no ak máte šťastie, ubytujú vás u seba za pár drobných aj domáci. Kráčame bočnou ulicou, slovo dalo slovo a už si skladáme batohy na druhom poschodí domčeka obklopeného záhradou. Na privítanie kúsok chleba, bez „stakančeka“ vodky sa to tiež nezaobíde.

Najkrajším miestom Stepanakertu je trhovisko na okraji centra. Pred jeho vstupom neustále zastavujú autá, chrlia sem nové a nové „duše“ a tí, ktorí už nakúpili, zase miznú v starých ladách či maršrutkách.

Je tu život, ľudia, stretnutia priateľov, dá sa tu posedieť, najesť alebo sa len tak prechádzať. Babičky predávajú zaváraniny, uhorky, kvasenú zeleninu, džemy, lekváre aj bylinky. Muži sa chvália obrovskými granátovými jablkami, ktoré sú väčšie než tie z Iránu, a hovorí sa o nich ako o najlepších na svete.

Vlašské orechy, lieskovce, syry aj kusy mäsa, visiace na hákoch, a na okraji trhoviska topánky, drogéria či domáce potreby. Dostať tu všetko.

Pani na okraji trhoviska stíska v rukách valček a ruky má od múky. Pripravuje tradičnú lokálnu špecialitu zvanú zengelovhats. Z cesta spraví tenkú placku a tú naplní typickými karabašskými bylinkami. Ich vôňa sa rozlieva do celého okolia.

Ženy sa usmievajú a tešia sa zo stretnutia s „inostrancom“. Tých sem nezavíta veľa a vďaka ruštine, ktorá sa tu pomerne často využíva, padá aj jazyková bariéra.

Hlavné námestie Stepanakertu spája niekoľko najznámejších miest. Cestou z parku ako prvý uvidíte prezidentský palác s vlajkami Karabachu. Náhorný Karabach má vlastného prezidenta, no za svojbytný štát ho z celého sveta uznalo len Abcházsko, Podnestersko a Južné Osetsko.

Výzor paláca je čisto sovietsky, pred vchodom stojí niekoľko vojakov v uniformách. Dávajú pozor, aby budovu nikto nefotografoval. Oproti palácu stojí parlament so zvláštnou kupolou, akoby vystrihnutou z arménskych kláštorov. Je tu prázdno, akoby sa odtiaľto vytratil život. Len občas tu zastane čierne vyblýskané auto, vystúpi z neho niekto v obleku a vojde do parlamentu.

Život sem vlievajú len menšie podniky a kaviareň s výhľadom na prezidentský palác. Posedieť si sem pri káve však neprichádzajú domáci, ale skôr hostia z hotela Armenia či zahraniční návštevníci. Domáci uprednostňujú podniky, ktoré sú mimo námestia. Tie sú ľudové, jednoduchšie a hlavne lacnejšie.

Priamo pod námestím vedie k športovému areálu bizarné schodisko. Zdobia ho sochy, ktoré majú namiesto hláv lampy. Je to jeden z nápadov arménskeho milionára Hairapetjana, akéhosi mecenáša Náhorného Karabachu.

Za najznámejším miestom Stepanakertu treba ísť za mesto. Stačí pár kilometrov a na neveľkom vŕšku sa objaví ikona mesta, ale aj celej republiky. Volá sa Tatik a papik – po slovensky dedko a babka.

Toto súsošie je symbolom, s ktorým má dnes fotku azda každý obyvateľ Karabachu. Žiadna svadba sa nezaobíde bez toho, aby sa mladomanželia odfotografovali so „starými rodičmi“.

V pahorkoch nad Stepanakertom, len pár kilometrov od hlavného mesta, leží mestečko Šuša (niekedy zvané aj Šuši). Pred niekoľkými storočiami bolo sídlom kaukazskej vzdelanosti, slávnej pevnosti a mocných panovníkov. S miestnym chanátom bojovali v 18. storočí Peržania a neskôr si ho podmanili Rusi.

Ani tu sa však príbeh Šuše nekončí, práve naopak. Pár metrov od krajnice sa objaví tank. Kedysi sa zapájal do karabašskej vojny, dnes tu nemo stojí ako pamätník toho, čo sa stalo. Na tele má číslo 442 a zdobia ho biele kresťanské kríže na znak toho, že nepatrí Azerbajdžancom.

Už len pár minút a ste v meste. Na jeho začiatku ešte stále trónia ruiny kamennej pevnosti Panácha Ali Chána, ale jej vnútro už dýcha prázdnotou.

Šofér zastaví auto pod starým panelákom kúsok od krásnej Katedrály Krista Spasiteľa. Na jej bráne sedia anjeli a vnútri niekoľko ľudí zapaľuje tenučké medové sviečky.

Katedrála osirela v roku 1920, keď sa mestom prehnal pogrom proti Arménom. Počas niekoľkých dní Azerbajdžanci zničili polovicu mesta a zahynulo 30-tisíc ľudí. Arméni sa tak z mesta stratili a katedrála stratila význam. Pred nami sa dvíhajú zrúcaniny minaretov, ľudia akoby rezignovane posedávajú vonku na priedomí.

Kráčam nižšie od námestia s katedrálou k starým panelákom. Pamätajú lepšie časy, ale stále stoja. O kúsok ďalej však stojím na ulici, kde sú paneláky poničené. Nájdete tu stopy guliek a zbúrané, zničené mešity.

Šuša zažila krutý prídel karabašskej vojny, prebiehali tu najtvrdšie boje. Začiatkom mája 1992 Arméni mesto dobyli, vyplienili, vyhnali moslimov a dnes tu žije menej než 5-tisíc ľudí. Šuša je symbolom tragédie Karabachu 20. storočia.

Severne od Stepanakertu stojí historický a dôležitý kláštorný komplex Gandzasar. V tomto svätostánku sa údajne okrem iného ukrýva relikvia Zachariá­ša aj jeho syna, svätého Jána Krstiteľa.

Cestou k nej cez malú dedinku Vank si nemožno nevšimnúť modré tabule zapichnuté uprostred ničoho. Sú to mínové polia z čias ozbrojeného konfliktu. Tabule informujú, že sú vyčistené. Tieto smrtiace zóny po vojne čistili dlhé roky, ale pachuť zostala.

Vank je obyčajná karabašská dedinka, no predsa sa od tých ostatných líši. Práve tu sa totiž narodil už spomínaný milionár Hairapetjan, a tak tu cítiť kapitál.

V centre stojí bizarný hotel Eclectica s prezývkou Titanic, pripomínajúci kamennú loď. Vnútri je reštaurácia, ktorú však rozhodne nemožno odporučiť. Počas svojej prvej návštevy Karabachu pred niekoľkými rokmi som sa v nej pokúšal najesť a napokon som bol rád, že našli aspoň čaj.

Hairapetjan ozdobil dedinu aj pamätníkom, malou zoo, kde chová medvede a levy a v roku 2008 tu dokonca usporiadali masovú svadbu pre 560 arménskych párov.

Výrazným miestom je stena posiata evidenčnými číslami z azerbajdžanských áut. Sedí pri nej pár starých mužov, hrajúcich karty. Kláštor leží na dva až tri kilometre vzdialenom pahorku. Dnes k nemu vedie asfaltová cesta, kedysi však pútnici kráčali po vlastných cez kopce. Pohľad naň je krásny.

Nie všetko v Karabachu zaváňa vojnou, hoci tá bola aj tu a pripomína ju nevybuchnutá strela v obvodovom múre. V Katedrále svätého Jána Krstiteľa z 13. storočia je elektrizujúca atmosféra. Práve prebieha omša, priestor naplnil jemný dym zo sviečok, dva tucty ľudí uprene hľadia na oltár, naokolo rozvoniava ťažké kadidlo a kňaz v  bielo-zlatom rúchu vykonáva obrad.

„Ešte sa u vás strieľa?“ opatrne sa pýtam šoféra starej lady Tigrana, s ktorým sme sa dohodli, že nás vezme k ruine starej pevnosti Askeran za Stepanakertom. „Dnes sa ešte nestrieľalo, ale včera áno,“ povie s takou ľahkosťou, akoby ste sa ho pýtali na včerajšie počasie.

Prestrelky už síce nie sú každodennou realitou, ale vášne tu vzplanú veľmi rýchlo. Nie div, že sa občas rozpúta streľba v hraničnom pásme a niekoľko vojakov sa nevráti domov.

Aj týždeň pred mojím príchodom prebleskla správa o štyroch mŕtvych vojakoch. Podľa nášho šoféra sa však nemusíme ničoho báť, keďže sa strieľa len na hranici a nie v mestách. Aj on kedysi dávno bojoval a poznal veľa tých, ktorých vojnová beštia prehltla.

„Všetci moji priatelia išli bojovať za našu vlasť. Vojna je svinstvo, ale nemôžete nikomu dovoliť, aby si vzal to, čo mu nepatrí,“ vraví Tigran.

Askeran, známy aj ako Majraberd, je obrovská pevnosť, ktorú ešte v polovici 18. storočia dal postaviť Panách Ali Chán. Jej múry zakúsili, podobne ako pevnosť v Šuši, perzské zbrane.

Pevnosť pôsobí opustene, zanedbane, bez duše a pomaličky ju pohlcuje vysoká tráva. Turisti sem nezavítajú vôbec, tak prečo by sa o ňu starali? Počas vojny tu mali Arméni jedno z veliteľstiev, a tak ju zjazvili aj hrôzy nedávneho konfliktu. Práve v Askerane vznikla prvá iskra konfliktu, ktorý sa v regióne rozhorel na dlhé roky.

Tigran zostáva pri aute a my sa vo dvojici vyberieme k pevnosti. Kráčame vyššie, ponárame sa do hlbokej trávy a hľadáme kamenné zvyš­ky histórie.

„Dávajte pozor, kam šliapnete!“ kričí Tigran a my na sekundu zmeravieme. Hneď si spomenieme na míny, ale on nás varuje pred jedovatými hadmi. Uf! Niekedy je človek vďačný aj za ne...

Sme nazad v Stepanakerte. Mesto, na ktoré padol podvečer, príjemne ožilo. Po hlavnej ulici sa prechádzajú páry, rodiny s deťmi či priatelia, hľadajúci miesto, kde by sa zložili.

Pred panelákmi sedí hŕstka obyvateľov, podobne ako u nás pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi. Kde-tu ešte nájdete typickú čajovňu pod košatým stromom. Z grilu sa dvíha vôňa mäsových šašlíkov pripravovaných na drevenom uhlí; s čajom sa ideálne dopĺňajú.

Večer sú v čajovniach najmä muži, a ak by ste tu čakali len a len čaj, mýlili by ste sa. Obľúbeným nápojom v Karabachu je tuti oghi, ktorý prezývajú morušová vodka. Nie je to však vodka, akú poznáme z Ruska. Môže mať až vyše 60 percent, a to je už skutočne čo povedať!

Večer sa zaplní aj námestie pred prezidentským palácom a okolité parky. Deti sa jašia na korčuliach, bicykloch, niektorí si prišli zabehať, no mnohí sa len prechádzajú a sledujú život navôkol. Ráno sa Karabach prebudí do ďalšieho dňa a treba veriť, že to najhoršie má už definitívne za sebou.

<em>Známy pod názvom Náhorná karabašská republika je medzinárodne neuznaný štát v juhozápadnom Azerbajdžane. Rozkladá sa v juhovýchodnej časti Malého Kaukazu. Na jeho území s rozlohou 11 458 km2 žije približne 150 000 obyvateľov, až 95-percentnú väčšinu tvoria Arméni. Hlavné mesto je Stepanakert, platí sa arménskou menou dram. Vojnový konflikt o toto územie medzi Azerbajdžanom a Arménskom sa síce 12. mája 1994 oficiálne skončil prímerím, to sa však stále porušuje.</em>

Zničené mešity, na domoch stopy po guľkách. Krásny hornatý Náhorný Karabach naberá druhý dych

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás