Jaroslav Slašťan

Nečakané víťazstvo Dakotov vedených Šialeným koňom nad armádami generálov Crooka a Reynoldsa posilnilo sebavedomie pôvodných obyvateľov Ameriky a presvedčilo ich, že súkmeňovci, ktorí tvrdili, že Američania sú neporaziteľní, nemali pravdu. Vďaka víťazstvu stúpla autorita náčelníka Šialeného koňa, ktorého si teraz mnohí želali za najvyššieho náčelníka spojených dakotských kmeňov.

V&nbsp;celom jeho kmeni nebolo jediného bojovníka, ktorý by sotva tridsaťročného náčelníka predstihol vo vojenských skúsenostiach, v&nbsp;strategických schopnostiach a&nbsp;vo veliteľskej autorite. Medzi zjednotenými dakotskými kmeňmi bol iba jeden bojovník, ktorého Dakotovia v&nbsp;tomto kľúčovom období svojej histórie milovali a&nbsp;poslúchali viac ako Šialeného koňa. Volal sa Sediaci býk.

Tento bojovník, stratég, vizionár a&nbsp;schopný diplomat sa narodil v&nbsp;marci 1831 v&nbsp;tábore najbojovnejšieho kmeňa tetonských Dakotov – Hunkpapov. Chlapec však meno, ktoré ho preslávilo po celom svete, nenosil od narodenia. Prvé roky života ho nazývali Skákajúcim jazvecom. Neskôr pre svoju rozvážnu a&nbsp;pokojnú povahu dostal prezývku Hunkesni – Pomalý. Neskoršie meno, ktoré všade vzbudzovalo úctu, obavy i&nbsp;nenávisť, si vyslúžil vďaka príhode, ktorá sa odohrala v&nbsp;roku 1845.

Pomalý mal len štrnásť rokov, keď počas lúpežnej výpravy zabil sekerou nepriateľského bojovníka. Od tej chvíle sa zaradil medzi dospelých mužov a na počesť tejto významnej udalosti mu jeho otec daroval svoje vlastné meno – Tatanka Yotanka. Od toho času sa stal mladík dôležitou súčasťou mnohých bojových výprav a víťazstvami v nich si budoval úctu a uznanie medzi svojim ľudom. Spočiatku sa jeho bojové aktivity sústreďovali hlavne na výpravy proti nepriateľským kmeňom, až neskôr sa zameral na boj proti belochom, ktorý bol pre Dakotov neobľúbenou nutnosťou.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Väčšinu rozsiahleho územia medzi riekou Mississippi a Skalnatými horami, známeho ako Wild West – divoký západ, pokrývali známe severoamerické prérie, ktoré obývalo viacero kmeňov. Najdôležitejšiu úlohu z nich zohrávali početné a navzájom úzko spriaznené kmene dakotskej rodiny, ktoré hovorili dialektmi jediného spoločného jazyka. Ich počet v opisovanom období predstavoval 15- až 20-tisíc ľudí.

Už začiatkom 19. storočia začali na ich územie prúdiť mohutné vlny prisťahovalcov, ktorí túžili po pôde. Keď sa v roku 1874 potvrdili zvesti o výskyte zlata v tejto oblasti, zlatá horúčka sa začala šíriť so silou epidémie a rýchlosťou blesku. A práve svätokrádežná cesta Američanov za zlatom do posvätného územia Paha Sapa (Čiernych hôr) sa stala rozbuškou položenou na sude s pušným prachom.

Pre Dakotov boli Čierne hory zásobárňou mäsa a dreva, ale hlavne posvätným územím. Preto sa vpádu belochov nemienili prizerať so založenými rukami. Aby vláda Spojených štátov zabránila konfliktu, mienila toto územie odkúpiť. Indiáni však nedokázali pochopiť takého správanie. Riadili sa múdrosťou – tak ako oblohu nemožno kúpiť, zem nemožno predať. Starnúci náčelník Sediaci býk preto vyhlásil: „Čierne hory patria mne. Keď sa ich belosi pokúsia zmocniť, budem bojovať!“

Zlatokopi, zaslepení túžbou po bohatstve, začali napriek zákazu v&nbsp;húfoch prenikať na indiánske územie. Čoskoro si v&nbsp;Čiernych horách založili prvé banícke mesto, ktoré pomenovali Custer City. Keď vláda Spojených štátov videla, že pokus odkúpiť posvätné územie sa skončil neúspechom, rozhodla sa vziať si ho násilím s&nbsp;pomocou armády. Americké ultimátum, aby Dakotovia odišli do rezervácií pri západných brehoch Missouri, vyvolalo vo všetkých dakotských kmeňoch pobúrenie.

Na územiach, ktoré im pridelili ako protihodnotu za odstúpené loviská, boli odkázaní na milosť a&nbsp;nemilosť americkej vlády v&nbsp;podobe skazených potravín a&nbsp;vychudnutého dobytka. Náčelník Červený oblak vyzýval na mier, ale tých, čo volili boj, bolo omnoho viac. Vlastný syn ho obvinil zo zbabelosti a&nbsp;prisahal, že zabije každého belocha, ktorý vkročí na územie za Paha Sapa. Červený oblak nakoniec splnil vládne nariadenie a&nbsp;so svojím kmeňom sa usadil v&nbsp;rezervácii.

Prežil všetkých hlavných vodcov dakotských vojen. Zomrel v&nbsp;roku 1909 ako 87-ročný. V&nbsp;pokročilom veku hovorieval: „Dali nám veľa sľubov, viac, než som si zapamätal. Ale splnili len jeden – sľúbili, že si vezmú našu zem... A&nbsp;vzali si ju.“ Ostatní kmeňoví náčelníci mali na konanie Červeného oblaku iný názor. Sediaci býk v&nbsp;ňom videl porážku a&nbsp;naďalej plánoval zotrvať v&nbsp;tradičnom kočovnom spôsobe života. Napriek prosbám i&nbsp;vyhrážkam americkej vlády sa so svojím ľudom nemienil presídliť do rezervácie. Jeho odpor sa stal legendou.

Medzi najdôležitejšie udalosti v histórii USA patrí bitka pri Little Big Horne. Proti vojsku Spojených štátov sa 25. júna 1976 postavila najpočetnejšia indiánska armáda v histórii – viac ako dvetisíc indiánskych spojencov. Vráťme sa však pár dní dozadu. Keď 17. marca 1876 opúšťala slávna siedma kavaléria pevnosť Abraham Lincoln v Bismarcku, obyvatelia mesta sa s vojakmi lúčili ako s budúcimi hrdinami.

Veliteľom tejto výkladnej skrine americkej armády bol miláčik Ameriky a hrdina občianskej vojny generál George Armstrong Custer (5. 12. 1839 – 25. 6. 1876). Americký dôstojník nemeckého pôvodu už v mladom veku prešiel niekoľkými vojnami, v ktorých ukázal svoje nadanie. Po skončení občianskej vojny bol tento vtedy 25-ročný modrooký blondín na vrchole slávy. Volali ho Darling či Chlapec so zlatými kučerami. V skutočnosti to bol do seba zahľadený a po sláve túžiaci karierista, ktorý nebral na nikoho ohľady a kvôli dosiahnutiu svojich cieľov bol schopný všetkého. Práve on sa stal hlavným hráčom Američanov vo veľkej vojne medzi dakotskými kmeňmi a belochmi.

Custer si roky starostlivo budoval povesť „indiánobijcu“ a víťazstvo považoval za samozrejmosť. Bol skalopevne presvedčený, že so svojimi vojakmi porazí celý dakotský národ. Odmietol preto pomoc ďalších štyroch jednotiek, ako aj ponuku vziať si guľomety – v tých časoch nesmierne účinnú zbraň. Argumentoval tým, že ho budú zdržiavať pri pochode. Situáciu však podcenil a dopustil sa mnohých omylov, ktoré sa mu nakoniec stali osudnými.

Indiáni boli v&nbsp;presile a&nbsp;generál Custer zakrátko pochopil, že boj je beznádejný, preto prikázal vojakom ustúpiť. Z&nbsp;kavaleristov, ktorí sa na osudnej bitke zúčastnili, neprežil ani jeden, preto sa nikdy nepodarilo presne zrekonštruovať priebeh bitky. Keď na toto miesto o&nbsp;pár dní prišiel generál Terry so svojím vojskom, naskytol sa mu hrozný pohľad. Préria bola posiata zmasakrovanými vojakmi. Custerovo telo našli so strelnými ranami v&nbsp;ľavej sluche a&nbsp;v&nbsp;hrudníku.

Zahynuli aj dvaja Custerovi bratia, švagor, jeho synovec a&nbsp;celkovo asi 260 vojakov. Jediný tvor, ktorý prežil, bol ranený kôň Komanč, o&nbsp;ktorom Indiáni zrejme predpokladali, že tak či tak zdochne. Keď ho vojenský lekár ošetril, vojaci ho vzali so sebou do pevnosti Abraham Lincoln. Tu podstúpil dlhú rekonvalescenciu a&nbsp;napokon ho vymenovali za čestného člena siedmej kavalérie. Po smrti ho oplakávali ako hrdinu a&nbsp;jeho telo dokonca mumifikoval vtedajší najlepší americký odborník, profesor L. Dynch z&nbsp;Kansaskej univerzity. Komanč je dodnes najcennejším exponátom tejto univerzity v&nbsp;meste Lawrence.

Američania prijali porážku slávnej siedmej kavalérie ako národnú katastrofu a&nbsp;prezident Grant dokonca vyhlásil, že Custer sa „obetoval za Spojené štáty“. Generálova „obeť“ si žiadala odplatu, a&nbsp;tak k&nbsp;Little Big Hornu onedlho smerovali ďalšie americké pluky. Na mieste bitky však Indiánov nenašli, tí sa po svojom najslávnejšom víťazstve rozdelili na dve veľké skupiny. Jednu viedol Šialený kôň a&nbsp;druhú Sediaci býk, ktorý sa rozhodol odviesť svojich ľudí do neďalekej Kanady. Tam, chránení „Veľkou matkou“ – britskou kráľovnou Viktóriou, strávili niekoľko rokov.

Zvyšní Dakotovia, ktorí ostali s Spojených štátoch, sa s Američanmi stretli ešte vo viacerých menších bitkách. Keď v jednej z nich zahynul náčelník Chromý jeleň a Šialeného koňa zradne zabili, boje na prériách celkom ustali. Dakotov presunuli do rezervácií. Ale Sediaci býk sa nadlho nedokázal odlúčiť od svojej rodnej zeme. Po štyroch rokoch dobrovoľne opustil Kanadu, prešiel hranice a v júni 1881 sa prihlásil v pevnosti Budford. Veliteľovi pevnosti podal zbraň, s ktorou vybojoval toľko bitiek, a povedal známu vetu: „Nech je zaznamenané, že som bol posledným mužom svojho ľudu, ktorý zložil zbrane.“

Životná púť Sediaceho býka sa blížila ku koncu. Usadil sa v rezervácii Standing Rock, kde s výnimkou niekoľkých krátkych prestávok žil až do smrti. V roku 1885 ho tam vyhľadal známy zálesák, dobrodruh a podnikateľ William Cody, známy pod menom Buffalo Bill. Uzavrel s náčelníkom zmluvu o vystupovaní v cirkuse Wild West Show, využil svoje známosti a&nbsp;získal pre Sediaceho býka povolenie opustiť rezerváciu. Náčelník síce vystupoval len štyri mesiace, ale aj tento krátky čas stačil na to, aby získal veľkú popularitu ako žijúci legendárny bojovník za slobodu.

V&nbsp;roku 1889 sa medzi indiánskymi kmeňmi začala šíriť vízia 30-ročného šamana kmeňa Pajutov o&nbsp;„novej krajine“ bez bledých tvárí. Aby sa naplnila, bolo treba tancovať tanec duchov. Rezervácie ho však zakazovali a&nbsp;kruto potláčali. Napriek tomu, že Sediaci býk vízii mladého šamana neveril, ako skúsený vodca zavetril príležitosť nájsť medzi tanečníkmi nových bojovníkov, s&nbsp;ktorými by sa opäť mohol vydať na vojnový chodník. Nestihol to. Už dlhší čas bol tŕňom v&nbsp;oku správcu rezervácie Jamesa McLaughlina, ktorý sa chytil príležitosti zbaviť sa náčelníka raz a&nbsp;navždy.

Zatýkanie sa nezaobišlo bez tragických udalostí, počas ktorých najväčšieho hrdinu indiánskych vojen zavraždili. Neozbrojeného a&nbsp;tým najpodlejším spôsobom – od chrbta. Najslávnejšieho indiánskeho náčelníka tak nakoniec postihol osud veľkých vodcov: prežil všetky vojny a&nbsp;zahynul v&nbsp;mieri. Pohreb muža, ktorého meno ešte pred niekoľkými rokmi desilo Ameriku, sa konal tajne a&nbsp;nesmel sa na ňom zúčastniť žiadny Indián. Správca rezervácie na jeho pochovanie určil v&nbsp;rohu cintorína pevnosti Yates tri štvorcové metre pôdy. Tie sa nakoniec stali jediným kúskom zeme, ktorý Sediaci býk zanechal svojmu národu.

Postrach prérie: Sediaci býk bol posledným mužom svojho ľudu, ktorý zložil zbrane

Výber pre vás

Postrach prérie: Sediaci býk bol posledným mužom svojho ľudu, ktorý zložil zbrane

Súvisiace články

Najskôr bola Baťova fabrika, potom sa jeho červená kolónia rozrástla na mesto Svit

Tak si tu žijeme: Staré Hory sú ideálnym miestom na rozjímanie, modlitby i turistiku

Hory s kráľovskou obsluhou: Priesmyk nad rozdelenou obcou sľubuje sneh až do mája

Výber pre vás