Lukáš Budín

Po dlhom, takmer deväťhodinovom lete z katarskej Dauhy s medzipristátím v hlavnom meste Tanzánie Dar Es Salaam konečne pristávame v <strong><a href="https://www.palmtour.sk/tanzania/zanzibar" target="_blank" rel="noopener">Zanzibar</a></strong> City, hlavnom meste ostrova Unguja. Ten je hlavným a najväčším ostrovom súostrovia, no ľudovo mu prischlo práve pomenovanie Zanzibar a názov Unguja tu prakticky nepočuť. Čo na tom, že organizácia letiska zďaleka nepatrí medzi špičkové, atmosféra mala svoje čaro a išla ruka v ruke s touto destináciou. Svahilské „pole pole“ (v preklade pomaly-pomaly), sa ukázalo v plnej paráde.

Je autonómny štát na východnom pobreží Afriky, ktorý po oslobodení spod britskej nadvlády a spojení s pevninskou Tanganikou (stalo sa to 24. apríla 1964) tvorí štát Tanzánia. Najväčší ostrov tohto súostrovia je južný ostrov Zanzibar (po svahilsky Unguja) s rozlohou 1 658 štvorcových kilometrov a severný ostrov Pemba (984 km²). Na území Zanzibaru žilo v roku 2012 okolo 1,5 milióna obyvateľov. Hlavné mesto a zároveň kultúrne a ekonomické centrum je Zanzibar. Najväčší zdroj príjmov pre krajinu pochádza z turistického ruchu, pestovania palmy rafie a z korenia. Miestna mena sa volá tanzánsky šiling.

Zanzibar

S trojmesačnými vízami vo vrecku si vyzdvihujem kufor a pokračujem smerom k východu, kde ma čaká šofér Hadži s menovkou. Smerujeme do dedinky Paje, ktorá bude mojím domovom na nasledujúce mesiace. Cesta z letiska trvá asi hodinku a pol, cestou míňame viaceré zaujímavé miesta a dopredu zisťujem, čo by sa oplatilo vidieť. Prichádzame do cieľa, kde stretávam Belgičana Iana. Ten tu so svojou anglickou manželkou Jo žije s prestávkami už osem rokov. Títo nesmierne milí ľudia sa napriek pomerne veľkému vekovému rozdielu stávajú mojimi blízkymi kamarátmi a zároveň domovníkmi.

Paje je dedinka v juhovýchodnej časti ostrova s prekrásnou plážou a nádychom miestneho života. Cítiť tu turizmus, no pláž je stále relatívne prázdna. Obzvlášť mimo centra, pretože práve tam sídlia všetky plážové kluby, bary a menšie skromné strediská. Zaujímavosťou je, že služby vo veľkej časti týchto zariadení poskytujú práve cudzinci, ktorí sa tu pred rokmi udomácnili. Podľa nich je to zapríčinené aj tým, že miestny vzdelávací systém sa sústreďuje skôr na náboženstvo – islam, menej na užitočné aspekty života v dospelosti. Veď nakoniec aj väčšinu zamestnancov v cestovnom ruchu od manažérov až po čašníkov tvoria zväčša ľudia z vnútrozemia Tanzánie.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="79db6f13-ebc4-4734-a41f-de794bf51ceb">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Chávezov experiment: V zdecimovanej VENEZUELE ako-tak prežívajú len vidiečania a Indiáni</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Jedinečnosť Afriky spočíva aj v tom, že tam žije obrovské množstvo rôznych kmeňov, etnických skupín a domorodcov, ktorí stále preferujú relatívne tradičný spôsob života. Niektorí viac, niektorí menej. Na Zanzibar prichádza množstvo Masajov pôvodom zo severnej Tanzánie, čo je oblasť v okolí najvyššej hory celej krajiny a zároveň celej Afriky – Kilimandžára. Otvárajú si stánky, v ktorých návštevníkom ponúkajú ručne vyrábané kúsky zo svojej kultúry.

Narazíte však napríklad aj na šľapky či sandále vyrobené pneumatík, jeden pár som si dal vyrobiť na mieru. Príslušníci kmeňa Masajov majú stále najväčšie zastúpenie na juhu Kene, kde ich žije okolo 1,2 milióna, zatiaľ čo v Tanzánii majú zhruba 800-tisícové zastúpenie. Domácich si hneď po príchode uctievam domácou slivovicou, z čoho majú očividnú radosť, a podvečer si už s kamarátom pochutnávam na čerstvom tuniakovi v kokosovej omáčke karí priamo na pláži. Pokračujeme niekoľkými pivami v africkej „krčme“ a plánujeme nasledujúce dni.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Po raňajkách sa na kamarátovom firemnom aute vydávame smerom na juh, kde sa nachádza zaujímavé miestečko menom Mtende. Omylom odbočujeme skôr, ako treba, a dostávame sa do dedinky Sokoni. Takto nejako som si predstavoval Afriku. Všade skupinky ľudí, dobrá nálada, často nahé deti, ktoré so smiechom mávajú nám, dvom „exotom“ z Európy. Popri ceste domy postavané zo skál, z koralov či z hliny a s typickou strechou makuti, pozostávajúcou z palmových listov. Tú mám, mimochodom, aj ja na svojom malom dvojpodlažnom domčeku v Paje. Nesprávna odbočka sa zrazu mení na prekrásny zážitok s možnosťou nazrieť do lokálneho života domorodcov na mieste, kam turisti často nechodia.

Mtende je zaujímavé aj tým, že na prekrásnu pláž sa vstupuje po schodíkoch medzi obrovskými skalami. Keďže v čase našej návštevy je veľký odliv, môžeme pokojne kráčať ďalej k plážovému baru postavenému z dreva so strechou makuti. Dnes to tu vyzerá na samoobsluhu, takže si vyberáme nápoj z chladničky a peniaze nechávame v pokladničke na prepitné. Keďže sem nevedie žiadna elektrina, chladnička slúži len ako dekorácia, ale nápoje aspoň nie sú horúce. V pozadí si rumunský párik robí svadobné fotografie a my si užívame krásu prítomného okamihu.

Večer sa na pláži v Paje dávam do reči s Poliakom Mariuszom a ukazuje sa, že máme mnoho podobných záujmov v oblasti športu. Keďže môj domáci Ian má okrem dvoch domčekov na prenájom aj predajňu bicyklov, kupujem starý horský bicykel za zanedbateľných stotisíc tanzánskych šilingov (v prepočte asi 35 eur). Dohodneme sa, že keď budem odchádzať, za polovicu ho odo mňa kúpi naspäť. Dobrá ponuka! Pre poľského kamaráta požičiavame ďalšieho podobného veterána a vydávame sa po pláži smerom na sever.

Na východnom pobreží treba byť počas takéhoto výletu v strehu, pretože prílivy a odlivy dokážu byť veľmi výrazné. Kým počas prílivu je more vzdialené mojím odhadom až okolo jedného kilometra a na bicykli môžete prejsť až tridsať kilometrov po pláži, v čase najväčšieho prílivu by človek márne hľadal zrnko suchého piesku.

Smerujeme dvadsať kilometrov na sever do zálivu Chwaka Bay, nazývaného aj Modrá lagúna. Aby sme tam dorazili, museli sme okrem šliapania proti vetru miestami prenášať bicykle cez koralové útesy peši, neskôr sa presunúť na hlavnú cestu a až potom do cieľového Chwaka Bay. Prechod z piesku na asfalt si vyžaduje menšie úpravy, a tak dofukujeme mäkké gumy v miestnom „cykloservise“. Cestou naspäť ideme spolu s vetrom, čo poznať aj na rýchlosti, ktorá sa takmer zdvojnásobila. Štyridsať kilometrov za dva a pol hodiny neznie ako dobrý výkon, no na dvadsaťročných bicykloch po piesku je to naozaj zaberačka.

Po náročnom dni si konečne doprajem zaslúžený oddych v pohodlí domova. Deň trávime len relaxačne v stredisku priamo na pláži s vlastným bazénom a dídžejom z Poľska, ktorý hrá príjemnú modernú hudbu ako stvorenú na nedeľné leňošenie pri bazéne. Pochutnávame si na jednom z čerstvých úlovkov miestnych rybárov, večer sa potom zastavujeme v jednej z dediniek na tradičné a veľmi populárne „miškaky“, čo sú hovädzie špízy. K tomu nemôžu chýbať čerstvé hranolčeky, ktoré putujú z vedra nakrájaných zemiakov rovno do vriaceho oleja.

Aj v prípade tejto obľúbenej prílohy by ste polotovary hľadali márne a je skutočne výnimočné, keď jedlo nie je uvarené z čerstvých surovín. Na druhej strane sa väčšina ľudí a hlavne čašníkov riadi už spomínaným heslom „pole pole“, a kým niečo prinesú, človek poriadne vyhladne. Túto daň za čerstvosť však radi zaplatíme.

Paje je turisticky zaujímavá lokalita nielen vďaka krásnej pláži a relatívne pestrému nočnému životu, ale aj pre niekoľko jaskýň v neďalekom Jambiani. Na bicykloch sa vydávame na asi 40-kilometrový okruh s prestávkami v jaskyniach Kuza a Kuumbi. Prvá z nich je nádherne sformovaný prírodný úkaz uprostred niečoho, čo pripomína malú džungľu s typickými africkými stromami. Na tunajšie pomery studená voda je príjemným osviežením horúceho dňa s pocitovou teplotou okolo 40 stupňov. Ochladení sadáme opäť na bicykle a divokým terénom sa vraciame na hlavnú cestu.

Ďalšia zastávka je asi päť kilometrov vzdialená jaskyňa Kuumbi, ktorá je v porovnaní s tou prvou prakticky neznáma. Od hlavnej cesty je to poriadny kus. Prichádzame k starému domčeku, ktorý tu starší domorodec&nbsp; prevádzkuje ako skromné múzeum. Podľa jeho pokynov pokračujeme pešo ďalší kilometer smerom do jaskyne. V Kuumbi je síce aj trošku vody, ale na kúpanie to nie je. Na prvý pohľad je zrejmé, že tu v minulosti niekto býval. V strede visia kusy oblečenia a v jednom z rohov je plachta vyvolávajúca dojem, akoby tam spal nejaký bezdomovec.

Ako sme sa však neskôr v múzeu dozvedeli, je to len pamätné dejisko miestnych rituálov. Po preskúmaní jaskyne zisťujeme, že táto oblasť ponúka omnoho viac. Okolitá príroda je posiata nie príliš udržiavanými chodníčkami, ktoré sme sa takisto rozhodli prejsť, pokým sme sa cítili bezpečne. Po návrate prechádzame múzeom a učíme sa o histórii tohto zaujímavého miesta.

Tvorí starú časť hlavného mesta a zároveň historické jadro celého súostrovia Zanzibar.&nbsp; Reč je o „Kamennom Meste“, čo je doslovný preklad originálneho názvu Stone Town. Uzučké uličky maličkého centra sú naozaj kamenné a len veľmi ťažko by tu človek hľadal viac zelene pokope. Architektúra väčšiny budov pochádza z 19. storočia a reflektuje širokú škálu vplyvov svahilskej, arabskej, perzskej, indickej a európskej kultúry. V roku 2000 tieto jedinečné vlastnosti zaistili relatívne malému mestu miesto na Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Rozličné vplyvy z histórie poznať, samozrejme, aj na kuchyni a jedle. Uličky mesta sú doslova posiate obchodíkmi, v ktorých možno dostať koreniny od výmyslu sveta. V tomto prípade cítiť hlavne indický a arabský vplyv. Možno povedať, že zanzibarská kuchyňa je akýsi mix týchto dvoch kultúr s pridaním africkej atmosféry, čo tvorí naozaj mimoriadne vydarený celok! Čerstvé jedlá z týchto kútov sveta za skvelé ceny inak ako dobre azda ani chutiť nemôžu.

Z historického hľadiska toto súostrovie preslávili hlavne koreniny, Zanzibar bol dôležitou súčasťou obchodu s nimi. Okrem korenia sa tu v minulosti obchodovalo s otrokmi, čo je z trocha iného súdka, ale aj takéto smutné príbehy zaznamenáva miestna história. Vôbec najslávnejší príbeh zo všetkých zanzibarských rodákov však písal jeden z najlepších spevákov a hudobníkov všetkých čias Freddie Mercury. Návštevníci môžu dodnes obdivovať dom v Stone Town, kde táto legenda zo skupiny Queen prežila detstvo. Výnimočná stavba je oblepená plagátmi s Freddieho podobizňou a citátmi, no s voľným pohybom v jej interiéri je to zložitejšie. Sčasti síce slúži ako múzeum, no vo väčšej časti je hotel, do ktorého majú povolený vstup len ubytovaní hostia. Škoda, sám Freddie by toto zrejme nedopustil.

Dala dala je tanzánska verzia mestskej hromadnej dopravy. Sú to akési minibusy, často nevábnej podoby, do ktorých by sa bežný Slovák pravdepodobne bál nastúpiť. Na prvý pohľad je zrejmé, že bezpečnosť cestujúcich nie je na prvom mieste. Čo by ste však chceli za smiešnych 2 000 šilingov (necelé jedno euro) za cestu z Paje do Stone Town, ktorá trvá vyše hodiny? Dala dala funguje veľmi jednoducho. Stačí sa postaviť na hlavnú cestu, zamávať na najbližší minibus, zaplatiť, v prípade tých šťastnejších sa usadiť a cestovať. Vozidlá bývajú často preplnené a nie je žiadnou výnimkou, keď sa ľudia držia len zábradlia a vezú sa ako smetiari.

Po príchode do Stone Town prestupujeme na boda boda, čo je miestna obdoba mototaxi, stelesnená samozvanými taxikármi na motorkách. Za 3 000 šilingov sme si dohodli odvoz do pýchy mesta – pevnosti Old Fort. Jazda úzkymi uličkami je ozajstný zážitok. O desať minút sme v cieli, kde nás čaká vyvrcholenie celého dňa v podobe festivalu Busara. Old Fort je najstaršia a najznámejšia stavba celého súostrovia. Dokončili ju v roku 1699 a počas svojej dlhej histórie slúžila napríklad aj ako väzenie či pevnosť. Dnes je hlavnou turistickou atrakciou celého mesta, domovom festivalu Sauti za Busara a takisto medzinárodného filmového festivalu.

Trojdňový hudobný festival Sauti za Busara (v preklade zo svahilčiny Hlas múdrosti) je veľmi populárna a veľkolepá prezentácia výlučne africkej hudby a koná sa každoročne vo februári. Hudobný program sa začína v podvečerných hodinách a trvá až do neskorej noci, prípadne skorého rána. Cez deň sa o program starajú ukážky umenia a zábavy pre deti aj dospelých. Za normálnych okolností tento festival hostí hudobníkov z celej Afriky, no tento rok sa na ňom pre komplikovanú pandemickú situáciu zúčastnilo len zopár zahraničných hudobníkov. Gro účinkujúcich tvorili umelci priamo zo Zanzibaru, respektíve z Tanzánie. O kvalitách festivalu niet pochýb, svedčia o nich pomerne vysoké ceny vstupeniek. Hudba, program aj organizácia však boli zvládnuté na jednotku, čo na Zanzibare vôbec nie je pravidlom.

V pomalom štýle: Zanzibar je rajom srdečných ľudí, bielych pláží a skvelej gastronómie

Výber pre vás

V pomalom štýle: Zanzibar je rajom srdečných ľudí, bielych pláží a skvelej gastronómie

Súvisiace články

Krajina slávnej whiskey, odkiaľ vyplával legendárny Titanic: Drsné a krásne Severné Írsko

Bláznivý trh pod kolesami vlaku a kokteil zážitkov: Čo ešte neviete o južnom Thajsku?

Masky ako kult. V bulharskom Perniku ožívajú strašidelné rituály

Výber pre vás