Mária Mišovičová

Schudnúť túžili už starovekí Gréci a&nbsp;Rimania. Išlo im však o&nbsp;zdravie a&nbsp;fyzickú kondíciu, nie o&nbsp;estetickú záležitosť. Vyznávali antickú filozofiu striedmosti a&nbsp;starostlivosti o&nbsp;telo a&nbsp;ducha. Významný grécky lekár Hippokrates o&nbsp;obéznom človeku vyhlasoval, že má choré telo a&nbsp;skazenú morálku. Takýmto pacientom on i&nbsp;jeho kolegovia odporúčali ľahkú stravu, ťažkú fyzickú prácu a&nbsp;pomalý beh. A&nbsp;k&nbsp;tomu im ordinovali klystír s&nbsp;morskou vodou a&nbsp;dávenie po jedle, najmä po obede. Ani stredovek sa nevyhol problémom s&nbsp;obezitou. Nadmernou váhou trpel napríklad v&nbsp;ranom období tejto historickej epochy anglický kráľ Viliam I., známy ako Viliam Dobyvateľ. Bol taký ťažký, že sa nevládal posadiť na koňa. Preto sa rozhodol, že nebude prijímať žiadnu potravu a&nbsp;bude len piť, a&nbsp;to iba tekutiny s&nbsp;obsahom alkoholu.

Takáto diéta zrejme splnila svoj účel, pretože neskôr zomrel na následky pádu z&nbsp;koňa. V&nbsp;stredoveku sa prvýkrát objavila tučnota ako výrazný problém v&nbsp;11. storočí. Vidiecky ľud nadváhou netrpel. Napriek fyzickej práci sa stravoval striedmo, jedol najmä obilné kaše a&nbsp;dopestovanú zeleninu. Mäso sa na jeho stole objavovalo sporadicky. Zato na telách bohatých mešťanov a&nbsp;šľachty sa viditeľne odzrkadľovalo lukulské hodovanie. Dopriavali si najmä pečené mäso a hojne ho zapíjali vínom. K&nbsp;tomu torty, ktoré dali poriadne zabrať ich tráviacemu traktu. Úľavu im podľa vtedajších lekárov a&nbsp;rôznych mastičkárov malo priniesť prikladanie pijavíc na telo, púšťanie žilou alebo klystír, rôzne močopudné prostriedky či preháňadlá. Tí, ktorí sa takýmto kúram podrobili a&nbsp;neutrpeli psychickú ujmu, mohli hovoriť o&nbsp;šťastí. O&nbsp;tom, že sa obezita v&nbsp;stredoveku dosť rozmohla, svedčí i&nbsp;báseň o&nbsp;životospráve z&nbsp;12. storočia nazvaná Salernské pravidlá zdravia.

Medzi panovníkmi vynikal striedmosťou cisár Karol IV. Počúval rady lekárov, pokiaľ šlo o&nbsp;jeho stravovanie, na ich odporúčanie jedol iba dvakrát denne, a&nbsp;ak sa zúčastnil na veľkolepej hostine, ďalšie dni sa postil. Zato francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorý vošiel do histórie ako kráľ Slnko, si na odriekanie v&nbsp;jedle nepotrpel. Jeho osobný lekár Charles Bouvart sa neraz chytal za hlavu, keď ho zavolali liečiť následky kráľovej pažravosti. Na posedenie zjedol štyri taniere rôznych polievok, kus baranieho mäsa upečeného vo vlastnej šťave s&nbsp;cesnakom, bažanta, jarabicu, dva poriadne kusy šunky, tanier sladkostí, misu šalátu, ovocie a&nbsp;kompóty. Jeho mladší brat Filip I., orleánsky vojvoda, bol na tom s&nbsp;jedením rovnako. Chutilo mu až nadmieru. Na večeru si dal celú šunku, dvanásť slúk, veľký hrniec kaše, kopu šalátu a&nbsp;mandle.

Obaja bratia jedlo mimoriadne milovali a&nbsp;ich osobnému lekárovi nezostávalo nič iné, len im dávať ročne stovky klystírov. A&nbsp;rôzne diéty k&nbsp;tomu. O&nbsp;Ľudovítovi XIV. sa zachovali záznamy, podľa ktorých mu lekár v&nbsp;jednom roku predpísal 212 klystírov, 215 preháňadiel a&nbsp;47-krát mu púšťal žilou. Od roku 1647 až do smrti v&nbsp;roku 1715 dostal spolu dvetisíc dávok preháňadla a&nbsp;niekoľko stoviek klystírov. Nadmernou chuťou do jedla netrpeli iba muži. Manželka Ľudovíta XV. Mária Leszczyńská sa tak prejedla fíg a&nbsp;melónov so zmrzlinou, že jej to urýchlilo pôrod. Inokedy zasa zjedla 1 500 ustríc. Kráľ sa domnieval, že nadišla jej posledná hodina, tak poslal po kňaza, aby jej udelil posledné pomazanie. Organizmus kráľovnej sa však aj po takomto obžerstve pozviechal, Ľudovít XV. sa stal vdovcom až omnoho neskôr.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

V&nbsp;18. storočí sa čoraz nástojčivejšie ozývali hlasy volajúce po diétach. Pripojil sa k&nbsp;nim aj nemecký lekár Christoph Hufeland a&nbsp;v&nbsp;roku 1796 vydal knihu o&nbsp;makrobiotike, ktorou nabádal na striedme stravovanie. Len to malo podľa neho zabezpečiť duševnú pohodu a&nbsp;vyrovnanosť – také dôležité aspekty pre dlhovekosť. Ani on, ani ďalší propagátori zdravého jedenia príliš neuspeli, o&nbsp;čom svedčí nasledujúce obdobie. V&nbsp;19. storočí sa nadváha stala nežiaducim fenoménom aj medzi nižšími vrstvami obyvateľov. A&nbsp;na dosiahnutie štíhlej postavy sa vynorilo mnoho „zaručených“ rád. Na trhu sa prvýkrát objavili tabletky na chudnutie. Neraz obsahovali aj prudké jedy ako arzén alebo strychnín a&nbsp;pri požití väčšieho množstva mohli spôsobiť vážne zdravotné komplikácie až smrť. To však nebol prípad Francúza Michela Hartiguesa vážiaceho 224 kilogramov.

V&nbsp;januári roku 1898 založil s&nbsp;ďalšími obéznymi pánmi Spolok tlstých mužov. Všetci chceli schudnúť, a&nbsp;tak sa dohodli, že budú spoločne držať diétu. Hartigues pri nich dlho nevydržal, do boja s&nbsp;kilami sa pustil vlastnou cestou. Zvolil si svojráznu metódu – spánok. Ležal v&nbsp;posteli a&nbsp;od lekára dostával štrnásť dní lieky na spanie. Keď sa zobudil, len sa napil, nejedol nič. Po tejto kúre pokračoval v&nbsp;prísnej diéte a&nbsp;v&nbsp;polovici roka vážil „iba“ 145 kíl. Za šesť mesiacov zhodil takmer 80 kilogramov. Bol najšťastnejším človekom na zemi: „Ani si neviete predstaviť, ako tlstý človek trpí. Nie sú to len zdravotné problémy a&nbsp;rôzne telesné obmedzenia. Na nevydržanie je zvedavosť a&nbsp;neustála pozornosť ľudí na ulici.“ V&nbsp;tom istom období sa v&nbsp;Rakúsku stala populárnou takzvaná Schrothova diéta. Lekári sa stavali proti nej, no mala aj svojich zástancov, najmä tých, ktorí presadzovali prírodnú medicínu. Išlo o&nbsp;dosť drastický spôsob chudnutia. Sedliak Jan Schroth pacientov ubytoval na svojom veľkostatku. Prvé dva dni dostali na raňajky kakao a&nbsp;popoludní dve tvrdé a&nbsp;ničím nenatreté žemle.

Tretí deň vymenil kakao za pohár teplého vína a&nbsp;opäť pridal žemle, k&nbsp;nim striedavo podával špenát, ryžu, výnimočne kúsok mäsa alebo vymenil žemle za chlieb. Každý hlt musel pacient rozžuť 50-krát a&nbsp;po 16.00 hodine s&nbsp;jedlom skončil. No pokračovať mohol popíjaním teplého vína. Koľko pohárov vypil, záviselo od každého, pretože víno si chudnúci platili zvlášť. Pili, koľko kto zniesol, niekedy až do úplného ohlúpnutia. Tento stravovací režim trval asi týždeň, po ňom nasledovali približne tri týždne opäť len s&nbsp;tvrdými, suchými žemľami a&nbsp;ohriatym vínom. Vodu ani iné nápoje pacienti počas celej kúry piť nesmeli. Spočiatku sa z&nbsp;ubúdajúcich kíl tešili, no postupne sa z&nbsp;nich stávali zúfalci. Neustále boli smädní a&nbsp;vínny mok nemohli ani cítiť. Tajne prosili ošetrovateľky o&nbsp;pohár vody, ale nepochodili. Tie ich strážili aj pri umývaní alebo na záchode. Napriek drsnej metóde bola táto diéta úspešná. Pacienti počas mesiaca prišli údajne až o&nbsp;20 kilogramov, na čo lekári zareagovali, že sedliak Schroth síce spravil z&nbsp;obéznych štíhlych, no zároveň aj alkoholikov.

Rozhranie 19. a&nbsp;začiatku 20. storočia poznamenali takzvané nárazové diéty. Mnohé z&nbsp;nich škodili zdraviu a&nbsp;lekári ich napodobňovanie v&nbsp;žiadnom prípade neodporúčali. Napríklad Američan Horace Fletcher usúdil, že ak bude človek dostatočne dlho jedlo prežúvať a&nbsp;potom ho neprehltne, ale vypľuje, schudne. Dostatočne znamenalo jeden hlt požuť 700-krát. Na večierkoch u&nbsp;zástancov fletcherizmu sa to napríklad počítalo. Jeho metóda sa ujala a&nbsp;mala aj mnoho slávnych nasledovníkov. Patrili medzi nich i&nbsp;spisovatelia Franz Kafka a&nbsp;Henry James. Držať túto diétu znamenalo aj to, že ľudia sa vyprázdnili len raz za dva týždne a&nbsp;stolica bola takmer bez zápachu. Fletcher mal neustále pri sebe vlastnú vzorku, aby toto tvrdenie neveriacim dokázal. Ďalšia populárna diéta bola len pre silné povahy. Jej základ tvorila pásomnica. Ľudia, ktorí chceli schudnúť týmto spôsobom, prehltli vajíčka tohto červa, vypestované v&nbsp;hovädzom mäse, v&nbsp;tabletkách. Z&nbsp;vajíčok v&nbsp;čreve dospelých narástla pásomnica a&nbsp;začala požierať jedlo. Tento spôsob viedol naozaj k&nbsp;úbytku na váhe, no súčasne spôsoboval vracanie a&nbsp;hnačky. Okrem toho mohol byť príčinou častých bolestí hlavy, očí, zapríčiniť epilepsiu, meningitídu alebo demenciu. Ak chudnúci dosiahol požadovanú váhu, užil antiparazitický liek, a&nbsp;keď mal šťastie, pásomnica zahynula. Ešte ju musel vylúčiť z&nbsp;tela, čo neraz spôsobovalo bolesti brucha a&nbsp;rektálne komplikácie.

Táto metóda bola naozaj veľmi riskantná, veď pásomnica dorastala až do dĺžky deväť metrov. Napriek tomu ju vraj vyskúšala aj operná diva Maria Callasová a&nbsp;z&nbsp;moletky sa stala štíhla kráska. „Zázračné lieky“ na chudnutie boli aj výborným obchodným artiklom. Že obsahovali aj nebezpečné látky? Zväčša to boli už spomínané jedy strychnín a&nbsp;arzén, no reklamy tvrdili, že v&nbsp;tabletkách je týchto látok minimálne množstvo. Ale nikde nebolo konkrétne uvedené, aký obsah jedu sa v&nbsp;lieku nachádza. Ak ho tam aj bolo nepatrne, v&nbsp;každom prípade šlo o&nbsp;nebezpečné otravné látky ničiace organizmus. Dostať sa k&nbsp;nim bolo jednoduché, pretože sa používali v&nbsp;domácnosti alebo v&nbsp;medicíne. Aj v&nbsp;minulosti sa objavovali chudnúce celebrity, ktoré ich obdivovatelia napodobňovali. Napríklad anglický básnik lord Byron si štíhlu postavu udržiaval octom. Denne pil ocot a&nbsp;jedol najmä zemiaky namočené v&nbsp;tejto pochutine. Zmienil sa o&nbsp;nej v&nbsp;tlači, a&nbsp;keďže mal najmä na mladých ľudí veľký vplyv, hneď sa našlo množstvo nasledovníkov. Akosi však zabudol podot­knúť, že vedľajšími účinkami boli hnačky a&nbsp;vracanie. A&nbsp;tak zaviedol módny byronovský vzhľad, charakteristický bledou a&nbsp;vychudnutou tvárou i&nbsp;postavou. Na margo byronovského chudnúceho ošiaľu jeden z&nbsp;dobových kritikov napísal: „Mladí ľudia väčšinu dospievania prežijú vyhladovaní.“ V&nbsp;čase priemyselnej revolúcie sa dostala ako chudnúci výrobok do popredia guma. Šili sa z&nbsp;nej spodné nohavičky a&nbsp;korzety, pretože jedna z&nbsp;fám tvrdila, že guma sťahuje tukové vankúšiky a&nbsp;človek sa pod ňou potí, čím zároveň aj chudne.

Skúšali to ženy i&nbsp;muži a&nbsp;veľmi rýchlo zistili, že pod gumenou spodnou bielizňou jemná koža popraskala a&nbsp;bola náchylná na infekcie. V&nbsp;20. rokoch 20. storočia sa zas v&nbsp;novinách objavovali inzeráty tabakových spoločností propagujúce pozitívne účinky fajčenia na ľudský organizmus. Podľa nich fajčenie obmedzuje chuť do jedla a&nbsp;fajčiar chudne. Do pozornosti chudnúcim sa dávali zázračné mydlá Fattof. Tie mali tuk z&nbsp;tela vymydliť. V&nbsp;USA sa koncom 40. rokov spoliehali na spreje. Keď si ich človek s&nbsp;nadváhou nastriekal do úst, mal vraj malú chuť na jedlo. Podobné účinky mali mať aj lesky na pery obsahujúce zelený čaj. V&nbsp;ďalších desaťročiach nasledovali metódy na odstraňovanie tuku parnými, teplovzdušnými alebo elektrickými potnými kúpeľmi. V&nbsp;60. rokoch odborníci varovali pred tukmi a&nbsp;cholesterolom, pri obezite odporúčali diétu s&nbsp;obmedzeným množstvom soli v&nbsp;jedle.

V&nbsp;roku 1966 sa ideálom krásy stala vychudnutá modelka Twiggy. Bola idolom pre celé generácie mladých dievčat, ktoré sa jej chceli podobať. Chudli aj na úkor zdravia. V&nbsp;70. rokoch minulého storočia boli módne redukčné diéty s&nbsp;anorektikami. Ukázalo sa však, že práve ony spôsobovali závislosť, čo sa prejavilo až mentálnou anorexiou najmä u&nbsp;mladistvých žien. Moderná medicína sa do boja s&nbsp;kilogramami zapojila bariatrickým zákrokom. Jedným typom tejto operácie sa zmenší objem žalúdka, pri druhom chirurgovia obmedzia schopnosť tráviaceho traktu vstrebávať niektoré zložky potravín. Prvé pokusy o&nbsp;takúto liečbu sa objavili už skôr, takmer pred 70 rokmi. Ani liposukcia nie je výdobytkom súčasnosti. Lekári sa o&nbsp;ňu pokúšali už v&nbsp;roku 1921. Na trhu s chudnutím už bolo hádam všetko – rôzne diéty, všakovaké prístroje, lekárske zákroky, tabletky, kozmetika, potraviny, čaje... V&nbsp;každej dobe ich nazývali inak, propagovala ich iná reklama, obal, tvár. Rôzne diétne postupy teda nie sú charakteristickým znakom dneška.

Pásomnica aj pijavice: Naši predkovia používali na redukciu hmotnosti šialené prostriedy

Výber pre vás

Pásomnica aj pijavice: Naši predkovia používali na redukciu hmotnosti šialené prostriedy

Súvisiace články

Ako sa ľudia ľúbili? Zamestnanci archívu našli príbehy lásky z čias minulých

Bratislavský Robinson: Na jeho napínavé zážitky bol zvedavý aj anglický kráľ

Najskôr bola Baťova fabrika, potom sa jeho červená kolónia rozrástla na mesto Svit

Výber pre vás