Vladimír Kampf

V&nbsp;Štátnom archíve v&nbsp;Trnave, ktorý ako aj ostatné patrí pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sa do hľadania lásky pustili 6 zamestnanci.

Júlia Ragačová (44) je vo funkcii riaditeľky už takmer 5 rokov. Archívnictvu sa venuje už od vysokej školy a&nbsp;stále ju to neprestalo baviť ani napriek tabuľkovým platom štátnych zamestnancov. Pani riaditeľka krúti hlavou nad tým, že predavačky v&nbsp;obchodných sieťach majú viac. „Napriek tomu nás to tu všetkých baví. Robíme svoju prácu s&nbsp;nadšením a&nbsp;snažíme sa spríjemniť si ju niečím zaujímavým,“ vysvetľuje.

„Táto práca nie je pre hocikoho. Mnohí si myslia, že tu len oprašujeme papiere. V&nbsp;archíve robíme odborné činnosti. Archívnictvo treba študovať na vysokej škole v&nbsp;Bratislave. Je to 5-ročný odbor. Študenti sa učia čítať staré dokumenty a&nbsp;chápať skratkový systém, ktorý používali v&nbsp;minulosti. Na porozumenie dokumentov je dôležitá latinčina. V&nbsp;našich končinách je nevyhnutná aspoň pasívna znalosť maďarčiny a&nbsp;nemčiny v&nbsp;švabachu. Angličtina je zasa na komunikáciu v&nbsp;dnešnom svete. Ale svetový rokovací jazyk archivárov je stále francúzština,“ vysvetľuje.

Trnavský archív uchováva písomnosti, ktoré keby uložili na seba, dosiahnu výšku bezmála 9 kilometrov. „Máme dokumenty od roku 1238. Najstaršia je listina, ktorou Belo&nbsp;IV. udelil mestské práva Trnave. Je to unikát, ktorému chýba pečať. Prvý raz si listinu privlastnili husiti počas vojen. Mesto si ju muselo draho kúpiť naspäť. Po druhý raz zlatú bulu definitívne odcudzili tökölyovské vojská.

Jednoducho ju odtrhli, čím poškodili aj pergamen. Neuvedomili si, že aj listina je mimoriadne cenná. Trnavčania mali šťastie. Originál vystavujeme len výnimočne za prísnych bezpečnostných opatrení.“ Akýkoľvek dokument v&nbsp;archíve je cenný. Archivári pracujú s&nbsp;listinami nevyčísliteľnej hodnoty a&nbsp;obklopuje ich bohatstvo. A&nbsp;láska...

Na rozdiel od vyškolených sprievodcov vedia archivári rozprávať nielen o&nbsp;letopočtoch, ale poznajú aj príbehy z&nbsp;dávnych čias. Z&nbsp;dokumentov sa dajú vyskladať osudy ľudí. Nie iba panovníkov, ale aj poddaných či občanov. Do histórie dokážu vniesť pochopenie oveľa ľahšie. Júlia Ragačová sa teší, že začali robiť dni otvorených dverí a&nbsp;pribudli zaujímavé výstavy. Počas nich ukazujú verejnosti bežne neprístupné priestory. Po výstave o&nbsp;Nežnej revolúcii prišla na rad láska. Dokumenty o&nbsp;nej vystavovali tento rok na sviatok sv. Valentína. Expozícia zostane verejnosti prístupná až do 12. mája 2020.

„V&nbsp;archívoch nachádzame všeličo. Pred dvoma rokmi sme si skúsili chute a&nbsp;vône minulosti. Ukázali sme ľuďom dokumenty, ktoré súvisia s&nbsp;jedlom a&nbsp;varením. Na nádvorí sme pripravili jedlá podľa receptov, ktoré sme objavili. Ľudia ich mohli aj ochutnať. Po láske príde na rad šport,“ hovorí riaditeľka. Katarína Boledovičová (35), vedúca oddelenia spracúvania archívnych dokumentov, sa stará o&nbsp;sprístupnenie dokumentov. Čítajú ich, prekladajú, a&nbsp;následne vytvárajú archívne pomôcky, aby im verejnosť lepšie rozumela a&nbsp;mala k&nbsp;nim ľahší prístup.

„Minulý rok sme našli ľúbostné listy. To bol rozhodujúci impulz zorganizovať výstavu o&nbsp;láske. Tie listy sú krásne. Tému lásky sme spomedzi archívov na Slovensku spracovali ako prví,“ vysvetľuje. Bola výzva nájsť po ľúbostných listoch aj ďalšie dokumenty k&nbsp;téme lásky. „Nakoniec sme mali problém s&nbsp;množstvom. Nachádzali sme lásku nielen v&nbsp;pozitívnom, ale aj v&nbsp;negatívnom zmysle,“ teší sa.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

„Napríklad všetko oficiálne z&nbsp;Mesta Trnava a&nbsp;iných inštitúcií raz skončí u&nbsp;nás v&nbsp;archíve. Administratívne spisy sú samozrejmosťou. Ale ľúbostné listy sme dostali darom niekedy v&nbsp;80. rokoch 20.&nbsp;storočia od jednej panej. Neboli jej. Nechceme zverejniť meno pisateľa a&nbsp;ani tej, ktorej ich adresoval. Bol to významný občan mesta. Nebol rodený Trnavčan, ale dlho tu pôsobil. Narodil sa na Valentína a&nbsp;tento rok by mal 130 rokov. Keď som tie listy po prvý raz čítala, myslela som si, že ich písal mladý muž. Ten pán však bol v&nbsp;tom čase 64-ročný vdovec. Láska kvitne v&nbsp;každom veku,“ hovorí Katarína záhadne.

Citát z&nbsp;listu hovorí za všetko: „Ráčili ste zbadať večer, že sa nehodíme spolu, lebo som oproti Vám veľmi netaktický babroš. Pásol som za Vami v&nbsp;nádeji, že Vás odprevadím k&nbsp;Vášmu domu, no stratili ste sa mi v&nbsp;kine. I&nbsp;chodil som Masarykovou ulicou až po Františkánsku, avšak márne. Domov som sa vrátil o&nbsp;deviatej, namrzený, že ste pre mňa nedosiahnuteľná... S&nbsp;pekným pozdravom a&nbsp;bozkom rúk Váš ctiteľ.“

Zaujímavé sú aj viac ako 400 rokov staré svadobné oznámenia. Neboli vyumelkované. Boli to jednoduché listy s&nbsp;informáciou. Jedným z&nbsp;nich je aj správa o&nbsp;sobáši Františka Nádašdyho a&nbsp;Alžbety Bátoriovej. František oznámil predstaviteľom mesta Trnava, že sa vezmú. Ich sobáš bol v&nbsp;máji roku 1575 v&nbsp;mestečku Vranov. V&nbsp;čase sobáša mala Alžbeta 14 a&nbsp;František 19 rokov. Po doručení svadobného oznámenia od spoločensky významných osôb si ich chceli predstavitelia mesta vždy uctiť, preto mladomanželom posielali dary. Sú o&nbsp;nich záznamy v&nbsp;účtovných knihách.

„Dostávali trebárs zlaté poháre, ktoré boli hradené z&nbsp;mestskej pokladnice. Keď sa ženil František Turzo v&nbsp;roku 1556, dostal pozlátený strieborný pohár. Jeho hodnota bola 33 zlatých. Zhruba toľko bol ročný plat mestského úradníka. V&nbsp;záznamoch je aj zmienka o&nbsp;dcére mešťana, ktorá dostala dvanásť lakťov hodvábu. Obľúbeným trnavským svadobným darom v&nbsp;16. storočí boli aj pomaranče. V&nbsp;meste žila talianska remeselnícka komunita a&nbsp;tá si ich pravdepodobne dávala dovážať z&nbsp;domova. V&nbsp;tom čase to bola vzácnosť ako za socializmu.“

Archívnictvo je seriózna práca, ale niekedy pri čítaní dokumentov hrozí aj záchvat smiechu či zhrozenie. K&nbsp;láske patria zoznamovacie inzeráty. Tieto publikovali v&nbsp;40. rokoch 20. storočia v&nbsp;časopise Nové Slovensko: „29-ročná, nie chudobná, nie škaredá, vysoká tmavovláska pre nedostatok príležitostí takto hľadá pána v&nbsp;zaistenom postavení. Vdovci a&nbsp;žandári majú prednosť, no nie je podmienkou. Hláste sa len vysokí a&nbsp;vyše 35-roční.“ Archivári ich pri serióznej vedeckej činnosti našli veľa.

Dozvedeli sa aj že: „34-ročný s dobrou existenciou, samostatný, ožení sa s dievčaťom, ktoré rozumie všetkým domácim prácam, najmä ale vareniu. Veno vítané. Priložte fotografiu, nie staršiu ako rok, a dátum narodenia.“ Pri čítaní inzerátov museli byť najmä dámy ostražité, pretože na ne číhali aj sobášni podvodníci.

K&nbsp;láske patrili tiež svadobné zmluvy. Podrobná je napríklad svadobná zmluva z&nbsp;roku 1711, ktorú manželia podpísali až po uzatvorení sobáša. „Podpísal ju pekár Peter Hakl. Bral si vdovu Zuzanu Kleinovú. V&nbsp;zmluve sú presne stanovené body pre prípad smrti pekára, ktorý manželke odkazoval celú svoju dielňu, štvrtinu domu a&nbsp;k&nbsp;tomu mala dostať 100 toliarov, čo bola obrovská suma peňazí. Dostala k&nbsp;tomu aj vinohrad. Ona mu zas dávala štvrť z&nbsp;jej vdovského podielu z&nbsp;domu. Viac dostať nemohol.“ Život nie je len romantika, prináša aj menej veselé chvíle. Obísť verejné domy by bolo pre archivárov pátrajúcich po láske neodborné.

„Boli súčasťou mestskej komunity. Našli sme dokumenty o&nbsp;ich fungovaní. Prípad z&nbsp;roku 1905 hovorí o&nbsp;zrušení verejného domu v&nbsp;Trnave na Jeruzalemskej ulici č. 358, ktorého majiteľkou bola vdova po Leopoldovi Tornaiovi. Hlavné dôvody, ktoré viedli k&nbsp;rozhodnutiu zrušiť tento verejný dom, boli: blízkosť bezmála 100 metrov pri Kostole sv. Mikuláša, rušenie pokoja, námestie pred verejným domom slúžilo pre deti ako ihrisko. Proti rozhodnutiu sa odvolala majiteľka verejného domu, argumentujúc, že všetky tieto dôvody, ktoré boli uvedené, existovali už pred 14 rokmi, keď verejný dom otvárala. Majiteľka verejného domu neuspela, keďže podžupan Bratislavskej stolice potvrdil už vydané rozhodnutie. Verejný dom zrušili k&nbsp;31. januáru 1906.“

<span style="text-decoration: underline;">Z</span>&nbsp;dokumentov je jasné, kto boli majitelia týchto domov, aké ženy v&nbsp;nich pracovali, akú im poskytovali lekársku starostlivosť. „Keď sa v&nbsp;Uhorsku rozšírili pohlavné choroby, ľahké ženy dva razy týždenne musel kontrolovať mestský lekár. Hneď, ako u&nbsp;niektorej z&nbsp;nich zistili ochorenie, poslali ju do župnej nemocnice, kde chudobnejšie dievčatá liečili na náklady štátu. Bohatší si liečbu platili u&nbsp;súkromných lekárov. V&nbsp;nemocnici mali pre chorých na pohlavné choroby vyčlenené jedno oddelenie. V&nbsp;kontrolnej správe sa píše, že lekárov a&nbsp;personálu bolo v&nbsp;nemocnici dosť a&nbsp;postupy používali na tú dobu moderné.“

O&nbsp;moderných lekárskych postupoch informoval aj obežník ministra vnútra o&nbsp;príznakoch a&nbsp;prevencii pohlavných chorôb. Napríklad o&nbsp;kvapavke sa v&nbsp;ňom píše: „Hýrením, pitím alkoholu a&nbsp;jedením korenených jedál sa môže choroba obnoviť alebo sa rozšíriť do susedných orgánov. Bolestivý zápal močového mechúra sa môže prejaviť častým nutkaním na močenie, choroba sa môže rozšíriť k&nbsp;obličkám a&nbsp;spôsobiť zápal, u&nbsp;mužov môže napadnúť prostatu, čo môže viesť k&nbsp;impotencii a&nbsp;abscesu. Veľkým rizikom je rozšírenie choroby do očí prostredníctvom nehygienického kontaktu, čo často vedie k&nbsp;slepote, alebo sa choroba rozšíri do kĺbov (kolená, zápästia), ktoré stuhnú, oslabia sa a&nbsp;zostanú zmrzačené. Choroba sa môže rozšíriť dokonca do srdca a&nbsp;môžu sa infikovať dokonca aj ústa. Preto je zarážajúce, že ľudia považujú kvapavku za mierne a&nbsp;zanedbateľné ochorenie.“

Dokumenty trnavského archívu riešia aj zriedkavý prípad milencov zo šľachtického stavu pristihnutých počas jarmoku v&nbsp;októbri 1732 pri milostnom akte za Hornou bránou mesta. Potvrdzujú to výpovede svedkov. Obaja sa k&nbsp;činu priznali. Celou kauzou sa začal zaoberať aj panovník Karol III., otec Márie Terézie, pretože vyplávalo na povrch podozrenie, že milenci sú príbuzní. Vyšetrovanie potvrdilo príbuzenský vzťah, išlo o&nbsp;sesternicu s&nbsp;bratrancom. V&nbsp;trnavskom archíve vyberali lásku aj mimo hlavných pracovných úloh.

„Našli sme aj notové záznamy s&nbsp;piesňami o&nbsp;láske, divadelné plagáty hier s&nbsp;motívom lásky, čerpali sme aj zo zbierky fotografií. Nielen svadobných. Na výstavu sme umiestnili unikátnu kolekciu vzorkovníc a&nbsp;výrobkov z&nbsp;dnes už neexistujúceho podniku Trikota Vrbové,“ dopĺňa riaditeľka. „Referenčné štítky dámskych nočných košieľ, kombiné a&nbsp;spodnej bielizne obsahujú okrem opisu výrobku aj fotografiu a&nbsp;vzorku látky. Nočné košieľky tej doby mi na prvý pohľad pripomenuli súčasné večerné šaty. Boli nádherné, čo sa o&nbsp;pánskych športových trenírkach povedať nedá. Tiež ich vyrábali v&nbsp;Trikote spolu s&nbsp;teplákovými súpravami.“

Ako sa ľudia ľúbili? Zamestnanci archívu našli príbehy lásky z čias minulých

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Ako sa ľudia ľúbili? Zamestnanci archívu našli príbehy lásky z čias minulých

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Záhady Spišského Jeruzalema: Najstaršia kalvária vydala svoje tajomstvo až po 300 rokoch

V najbohatšej obci na Slovensku už ľuďom nie je čo sľubovať. Ako sa v nej žije?

Kaštiele a poloviční páni: V Liptovskom Jáne dnes už nikto nič nechová, každý čaká turistov

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás