Vladimír Kampf

Toto prerastanie architektúry vyzerá napohľad zaujímavo a prakticky. Býva tu všelikto. V meste sa narodila napríklad odvážna žena Anna Jurkovičová-Hurbanová. Stala sa prvou slovenskou ochotníckou herečkou, ktorá vystúpila proti spoločenským predsudkom a zakoreneným predstavám.

Svojím rozhodnutím ukázala svetu, že aj ženy majú miesto na doskách, ktoré znamenajú svet. Od roku 1841 hrávala v Slovenskom národnom divadle v Sobotišti. Ktovie, či práve jej príklad urobil z&nbsp;Nového Mesta nad Váhom mesto odhodlaných ochotníckych divadelníkov. Je ich tu na počet obyvateľov asi najviac na Slovensku.

Prvá písomná zmienka: 1253. Kráľ Belo IV. v listine udelil slobody tunajším mešťanom za vernosť pri tatárskom vpáde.
&nbsp;
Lokalizácia: Mesto na strednom Považí, v severnej časti výbežku Podunajskej nížiny pri úpätí Malých Karpát v nadmorskej výške 195 metrov nad morom. V tesnej blízkosti mesta smerom k diaľnici leží jazero Zelená voda. Po vyťažení štrkopieskov slúži na rekreačné účely.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 20 071 (stav k 31. 12. 2019)

Nové Mesto nad Váhom

Štefan Psotný (88) je nestor miestnej amatérskej divadelnej scény. Psotní majú vzťah k divadlu v krvi. Hral ho už otec Štefana Psotného. Jeho brat zasa vedie divadlo v Kysuckom Novom Meste.

„Keď som mal pätnásť rokov, odišiel som do Svitu k Baťovi do učenia. Vtedy bolo každému jedno, koľko mám rokov. Museli sme pracovať osem hodín denne. Všetci. Po šichte sme chodili do školy. Po návrate som už mal rodinu a nastúpil som nachvíľu za sústružníka. Neskôr som vstúpil do armády a bol som vojak z povolania až do roku 1989,“ spomína.

Najprv slúžil v trenčianskej posádke, neskôr sa presťahoval domov do Nového Mesta nad Váhom, kde bola vojenská škola. Tu mu napadlo skúsiť Stálu divadelnú ochotnícku scénu. Ochotníci ho inšpirovali. Koncom päťdesiatych rokov prevzal funkciu režiséra. Prvé predstavenie, ktoré režíroval v Novom Meste, bola hra Opalu má každý rád. Potom režíroval ďalších 150.

„Boli sme dobrý súbor. Dokonca nás poslali vystupovať až do Moskvy.“ Nikdy nevyhodil nikoho, kto chcel hrať. Divadelníci využívajú priestory v kultúrnom dome. „Keď sme začínali, nemali sme takmer nič. Rekvizity, veci, odevy máme väčšinou od ľudí. Keď sme dostali od mojej svokry kroje, mohli sme rozšíriť repertoár o hry slovenských klasikov,“ smeje sa.

Na október novomestskí divadelníci chystali veľké oslavy 150. výročia divadelníctva na Slovensku. „Plánoval som, že by som sa ešte zapojil, ale neviem, ako bude. Chcel som dať dokopy hru Pokojný úsvit – príbeh piatich ruských dievčat, ktoré išli spolu so staršinom zlikvidovať nemeckú jednotku. Snažím sa ‚makať‘ a&nbsp;udržať sa v kondícii. Veď do deväťdesiatky mi zostávajú už len dva roky.“

Štefan Psotný je spoluzakladateľ Festivalu Aničky Jurkovičovej. Na rodné mesto nedá dopustiť. Obdivuje najmä to, aký je z neho nádherný výhľad na hory.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pravou rukou žijúcej divadelníckej legendy Štefana Psotného je Mária Kubovicová (62). Mala mať mäkčeň na c, ale na matrike jej ho zabudli napísať, tak ako polovici jej ôsmich súrodencov. „Pochádzam z obce Rakoľuby. Vyštudovala som všeobecnovzdelávacie predmety pre ročníky päť až dvanásť. Som učiteľka pre druhý stupeň základných škôl a pre stredné školy. Celý profesionálny život pracujem na stredných školách. Žijem v Novom Meste nad Váhom a za prácou dochádzam.“

Mária Kubovicová sa dostala k Divadlu práce na vojenskej škole. „Oslovil ma pán Psotný, či by som nechcela pracovať pre divadlo. Robila som spočiatku šepkárku a pomáhala som s kostýmami. V roku 1984 vznikal detský divadelný súbor. Zakladateľ oslovil pána Psotného, či by si ho nevzal pod ochranné krídla. On však už vtedy mal dosť práce s divadlom Javorina. Účinkovali v ňom pedagógovia aj žiaci z celého Československa. Fungoval aj mládežnícky divadelný súbor. K detskému súboru prizvali aj mňa. Deti časom rástli a aj vďaka nim sme mali tri pevné divadelné súbory: detský, mládežnícky a&nbsp;dospelý. Začiatky boli plodné, s veľkou členskou základňou.“

Kde sa v Novom Meste nad Váhom vzalo toľko divadelníkov od detí po dospelých? Vraj za to vďačia práve osobnosti a&nbsp;práci Štefana Psotného. „Diváci chodievali na predstavenia radi. Bolo to krásne obdobie. Mladší sme mali väčší elán a viac tvorivých síl. S deťmi sme začali robiť aj edukačné projekty. Naša detská Mini playback Javorinča šou mala obrovský úspech. Sedadlá v sále boli všetky obsadené, diváci si nosili stoličky na schody. V sále sedelo šesťsto ľudí. Mali sme až 80 účinkujúcich.“

Dnes sa všetkým trom súborom venuje približne po pätnásť až dvadsať duší. „Dvadsiateho siedmeho marca sme mali mať premiéru hry s názvom Derniéra, ale museli sme ju odložiť na neurčito. Naším úspešným projektom sú Prázdniny s divadlom. Okrem divadelnej tvorivej činnosti sú jeho súčasťou aj dramaticko-terapeutické hry. Precvičujeme si divadelné prvky. Podstatou je urobiť dokonalú krátku hru do dvadsať minút trvania. To všetko počas piatich dní. Deti musia napísať príbeh, zdramatizovať ho, rozdeliť si úlohy, zohnať kostýmy, hudbu, nacvičiť predstavenie a nakoniec ho odohrať. Dúfajme, že divadlo v Novom Meste nad Váhom len tak neskončí.“

Medzi ochotníkmi sa našli desiatky talentov, niekoľkí z nich sú profesionálni herci. Napríklad herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre Zuzana Moravcová žije s Milanom Ondríkom, hercom SND, členovia pražskej Ypsilonky Roman Mrázik a&nbsp;Andrej Polák, hviezda Karlovarského mestského divadla Naďa Pajanková, ale aj komik Eugen Schreiber a&nbsp;herečka Jarmila Majerníková

. Roman Hargaš študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Peter Gašparík vyštudoval filmovú réžiu a okrem iného je aj autorom scenára hry Čistič. Mária Kubovicová býva v Novom Meste nad Váhom z pracovných dôvodov, ale mesto nie je pre ňu. „Je to tu dobre situovaná dopravná križovatka. Zvykla som si. Chýba mi príroda hneď vedľa domu ako na dedine.“

Divadlo nerobia len herci. Tí sa musia spoľahnúť na kopu ďalších, neviditeľných kolegov, ktorí výrazne zabezpečujú ich slávu. Michal Ochodnický (21) je rodený Novomešťan a zatiaľ sa nikam nechystá. Menšie mesto a jeho rodinná atmosféra mu vyhovujú. Páči sa mu, že to má len kúsok do lesa. Študent fakulty špeciálnej techniky robí v divadle technika.

„Kamarátka a bývalá kolegyňa mojej mamy je pani Mária Kubovicová. Navštevovali sa. Keď k nám chodila, hovorila mi o divadle. Že či by som sa nechcel zapojiť, či by som preň neskúsil niečo urobiť... Dlho som odolával a hovoril, že nie, že by ma to nebavilo. Veď som hanblivý, to by nebolo pre mňa. Nakoniec ma presvedčili, že mám prísť, skúsiť si to, a keď sa mi to páčiť nebude, tak predsa nič nemusím.“ Michal sa dal presvedčiť a prišiel. „Zlomili ma. Zostal som už dvanástu sezónu. Začínal som ako pomocník technika,“ spomína.

Záujem o divadlo medzi mladými ľuďmi v meste údajne je. „Určite ich to láka. Veď tu máme všetko okrem moderného letného kúpaliska. Niekomu nestačí prírodné jazero Zelená voda. Niekomu prekáža, keď voda nie je dezinfikovaná.“

Technik divadelnej scény chcel byť odmala elektrikár. „Už ako malý chlapec som spájal predlžovacie káble a naťahoval som ich po byte. Nejako mi to prischlo. Zahral som si iba v jednej divadelnej hre. Jednoducho mi dali scenár a&nbsp;povedali, že budem hrať. Síce ma to bavilo, ale na tú techniku to nemalo.“

Speváčku Helenu Vrtichovú (67) volajú aj Diridonda – podľa jedného z jej najúspešnejších „repeťáckych“ hitov. V Novom meste nad Váhom sa narodila aj v ňom stále žije. Strávila v ňom celý pracovný život. Vďaka profesii niektorým Novomešťanom vidí nielen do duše, ale možno až do žalúdka.

„Tridsaťtri rokov a 130 dní som robila poštárku. Myslím, že to tu poznám veľmi dobre. Nielen v meste a nielen ľudí. Máme to kúsok do Čachtíc, kúsok do Beckova, 25 kilometrov do Trenčína. Výlety si môžeme robiť naozaj krásne. Neviem, či má nejaké iné mesto na Slovensku také nádherné možnosti. Je to parádička,“ pochvaľuje si. Keď bola malá, chcela byť učiteľkou. Začala študovať na strednej pedagogickej škole.

Hudba ju bavila odmala. Hrala na klavíri aj na husliach. V roku 1970 vyhrala súťaž Detvianska ruža. Jej otec, nevidomý hudobník, jej vtedy povedal, že síce mečí ako koza, ale dá sa to počúvať. Rodné mesto miluje. „Aj keď som odišla na chvíľu do sveta, vždy som sa vrátila. Od osemnástich rokov som bývala desať rokov v&nbsp;Prahe a v Bratislave. Veľkomiest sa mi nežiada. Som spokojná, že tu pešo či na bicykli zájdem kamkoľvek. Nič mi tu nechýba. Mám tu všetko od základného vybavenia cez kamarátov, hory, lesy, môžem chodiť na hríby, k vode... Som skromná.“

Nové Mesto nad Váhom je podľa H.&nbsp;Vrtichovej naozaj pekné mestečko. „Škoda, že časť starého mesta zbúrali. Boli tu krásne schody, hradby, mesto bývalo veľmi pôvabné. Na námestí máme zasklené fragmenty, v&nbsp;ktorých vidno hlboko do podzemia. Hovorí sa, že odtiaľto viedli chodby až do Čachtíc. Po všetkých prestavbách sme moderné mesto. Dokonca po uliciach chodia cudzinci rôznej farby pleti. Ľudia sú tu väčšinou zlatí a dá sa s nimi vychádzať. Nájdu sa však aj takí, s ktorými to až také príjemné nie je, ako všade,“ hovorí s nadhľadom.

Žiaľ, kultúra pre pandémiu zamrzla. „Všetko zastalo, aj moje koncerty. To ma mrzí, ale hádam to prežijeme a&nbsp;zasa bude dobre. Prečo by som sa mala báť? Čo má prísť, to príde,“ mieni Helena Vrtichová.

Emma Drobná (26) je ďalšia, o generácie mladšia speváčka narodená v Novom Meste nad Váhom. S H.&nbsp;Vrtichovou sa stretli len dva razy, ale o ich rodnom meste sa nerozprávali. „Pani Vrtichovú som vnímala len z diaľky. Občas mi ju na ulici niekto ukázal a povedal, že to je tá Diridonda. Nám poštu nenosila,“ hovorí s úsmevom.

Mala šestnásť rokov, keď najprv odišla na rok študovať do Dánska. Po maturite sa zasa vybrala do Anglicka. Dnes žije mimo Nového Mesta nad Váhom. „Nikdy som si nepomyslela, že budem speváčka, chcela som byť cestovateľka.“

Víťazka štvrtej série speváckej súťaže Česko Slovenská SuperStar hovorí, že detstvo mala skvelé. „Do dvanástich rokov som žila priamo v meste a potom v dedinách v okolí. Bolo to super. Mali sme vždy kam chodiť. V zime sme sa lyžovali v Kálnici, korčuľovali na Zelenej vode, kde sme sa zasa v lete kúpavali. Bol to krásny život,“ pochvaľuje si.

Keď bola mladšia, užívala si partiu, ale nikdy nebola žiadny „kvietok“. Voľný čas trávila vonku a&nbsp;najmä s hudbou. Od policajtov dostala len napomenutie, keď sa s kamarátkami volejbalistkami snažili smečovať do listov na strome. „Škola a tréningy mi zaberali najviac času. Reprezentovala som Nové Mesto nad Váhom. V súčasnosti chodievam do rodiska za mamou, za rodinou a&nbsp;za kamarátmi. Najmä cez leto, keď sú vonku terasy, je tam veľmi príjemne. Vždy sa rada vraciam.“

Emma odporúča prechádzku do kameňolomu na Kamennú. „Nové Mesto nad Váhom mám spojené s krásnou študentskou bezstarostnosťou. Ten pocit mi teraz chýba. Už sme sa všetci v živote posunuli a mám veci, o ktoré sa musím starať. Snažím sa budovať si kariéru, takže moja hlava už nie je taká bezstarostná.“

Nové Mesto nad Váhom má zvláštnu atmosféru, pýšiť sa môže aj generáciou úspešných ochotníkov

Výber pre vás

Nové Mesto nad Váhom má zvláštnu atmosféru, pýšiť sa môže aj generáciou úspešných ochotníkov

Súvisiace články

V štýle country: Polohou a prostredím láka malebná obec Podzámčok veľa turistov

Obec spätá s prírodou a zocelená klímou: Ako sa žije v Oravskej Lesnej?

Naozajstní slniečkari: Koronavírus možno pomenovali podľa slnečnej koróny

Výber pre vás