Vladimír Kampf

Tu sa treba chytiť každej šance, lebo ak sa jej človek nechopí, možno ďalšiu nedostane. Vraj sa tu nedá len tak sedieť so založenými rukami. Ľudia sa stretávajú najmä na odpust (hody), ktorý býva na Annu, a&nbsp;počas Vianoc a&nbsp;Nového roka. Vianočné zvyky stále dodržiavajú tak, ako ich to učili predkovia. K&nbsp;tomu zavše pribudne nejaká novinka.

Napríklad vianočné trhy, ktoré nie sú trhmi s&nbsp;klobáskami a&nbsp;cigánskou, ale skôr prehliadkou remesiel miestnych majstrov. Tí prezentujú a&nbsp;predávajú vlastné výrobky. Ich ručne vyrábané veci len ťažko rozoznať od tých, ktoré ponúkajú profesionálni remeselníci. Niektorí sa na trhy pripravujú dlho pred sviatkami, aby potešili seba a&nbsp;druhých a&nbsp;aby ukázali svetu, akí sú šikovní.

Prvá písomná zmienka: 23. júl 1731,&nbsp;Podnet na založenie obce dal gróf Juraj Erdődy. Po majiteľovi dostala pomenovanie Erdútka. Oravskou Lesnou je od roku 1946.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží na západnom okraji okresu Námestovo na Lesnianskej planine.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 3&nbsp;421 (stav k 31. 12. 2018)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti: V okrese Námestovo za október 2019 3,28 %

Oravská Lesná

Šikovná je aj organizátorka trhov Vlasta Večereková. Je rodáčka z&nbsp;Oravskej Lesnej a&nbsp;celý život v&nbsp;nej aj žije. Doteraz sa z&nbsp;obce nepohla a&nbsp;ani sa z&nbsp;nej pohnúť nechce. Nikdy neodišla ani za prácou. „Môj otec bol tvrdý gazda. Ako deti sme robili na políčku a&nbsp;boli sme viazaní na rodičov.“ Vlasta vychodila gymnázium. Mala víziu, že raz vyštuduje aj špeciálnu pedagogiku.

Žiaľ, za socializmu bola selekcia prísnejšia a&nbsp;závisela najmä od oddanosti rodičov ku komunistickej strane. „Na špeciálnu pedagogiku som sa nedostala, tak som začala pracovať doma v&nbsp;dedine vo fabrike na výrobu televízorov.“ K&nbsp;organizovaniu trhov sa dostala cez mamu.

„Bola chorá, doopatrovala som ju. Keď zomrela, mala som bôľ a&nbsp;hľadala som, ako ho zahnať. Skúsila som niečo vytvoriť. Bývalý spolužiak ma prihlásil na vianočné trhy do vedľajšej dediny do Zákamenného. Dva roky po sebe som tam bola ako remeselníčka. Videla som, že normálni ľudia sa dokážu stretnúť a&nbsp;urobiť niečo pekné. Napadlo mi, že by som to mohla skúsiť aj u&nbsp;nás. S&nbsp;malou dušičkou som šla s&nbsp;touto myšlienkou za starostom a&nbsp;on mi povedal, že ak to chcem zorganizovať, tak mám,“ usmieva sa.

Išla do toho s&nbsp;myšlienkou, že to má byť v&nbsp;Oravskej Lesnej stretnutie „o&nbsp;nás a&nbsp;pre nás“. „Tento rok sme mali už piaty ročník. Všetko pripravujú ľudia dobrovoľne a&nbsp;bez nároku na honorár. Na remeselnícky trh prijímame len ľudí od nás z&nbsp;dediny. Musia to byť takí, ktorých to neživí, len vyrábajú niečo pre potešenie. Už po prvom ročníku som bola prekvapená, že sme zohnali až 30 našich majstrov. Zapájajú sa aj mamičky s&nbsp;deťmi.

Tento rok sa prihlásila aj stará mama. Prezentovala výrobky, ktoré pripravila spolu s&nbsp;vnúčatami. Zapájajú sa deti z&nbsp;materskej školy, rozsvecujeme vianočný stromček, pri ktorom spieva koledy klub seniorov. Myslím, že každá veková kategória si nájde svoje uplatnenie. Samozrejmosťou je naša slávna ľudová hudba. Trhy organizujeme spoločne tri rodiny a&nbsp;ide to. Teším sa.“ Sama organizátorka na trhoch nepredáva.

„Moja mama sa volala Justínka a&nbsp;mala takéto krátke šedivé vlasy,“ ukazuje ručne šitú figúrku. „Zomrela pred troma rokmi. Hovorievala mi, že ľutuje, že nikdy nikam necestovala. Vyrábam anjelikov, ktorí vyzerajú ako ona. Hlásia sa mi ľudia, ktorí idú niekam na dovolenku a&nbsp;niekde vo svete mi Justínku odfotografujú. Tento rok môj anjel precestoval kus sveta. Som rada, že ľudia tak zahoreli a&nbsp;chcú ju niekam zobrať.

Precestovala už Ameriku, bola v&nbsp;Japonsku aj na Čínskom múre, dostala sa do Afriky. Na Facebooku sa mi hlásia cudzí ľudia, že ju chcú niekam zobrať. Mamička sa celý život točila okolo gazdovstva tu v&nbsp;Oravskej Lesnej... Ľuďom, ktorí sem prídu na pár dní, sa u&nbsp;nás páči. Je tu podľa nich krásne, ale my v&nbsp;tej kráse musíme žiť. Zimy tu nie sú ľahké, najmä pre starších ľudí.“

Napriek tomu, že Vlasta vychválila miestnych do nebies, niekedy ju naštve ľudská hlúposť. Hoci sa cez Vianoce dokážu zomknúť a&nbsp;robiť veci spoločne, po zvyšok roka to ani tu nie je ideálne.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Obec má veľmi dobre spracovaný archív historických fotografií. „Keď som v&nbsp;roku 2015 po prvý raz nastúpil do úradu, prišli sme s&nbsp;myšlienkou zozbierať ich od ľudí a&nbsp;naskenovať vo vysokej kvalite tak, aby boli použiteľné pre ďalšie generácie,“ spomína starosta Marek Majdiš. Historické fotky visia v&nbsp;budove obecného úradu takmer všade.

„Ľudia si tak dokážu uvedomiť, ako sme sa vyvíjali, v&nbsp;čom sme vyrastali a&nbsp;čo sme postupne za tvrdých podmienok dosiahli. V&nbsp;minulosti bola Oravská Lesná z&nbsp;pohľadu životného štýlu oveľa krajšia. Bolo veselšie. Keď sa u&nbsp;nás vo veľkom poľnohospodárilo, tak sa aj pospievalo, postretalo... Dnes elektronika zabíja medziľudské vzťahy, ničí osobný kontakt. Po uliciach už nevidno deti hrať sa na schovávačku. Družia sa cez virtuálny svet. Oravskú Lesnú to neobišlo. Rozvoj niekedy prináša aj negatíva do medziľudských vzťahov. Žiaľ, nevyhneme sa mu.“

Údajne najchladnejšia slovenská obec ľudsky chladná nie je. Má za sebou kopu úspechov. Okrem iného ju vyhlásili za dedinu roka. Život v&nbsp;nej nie je ľahký. „Ak chcete v&nbsp;našej obci žiť, musíte ju mať radi. Inak sa to nedá. Musíte mať vzťah k&nbsp;tejto pôde. Som rád, že sa rodáci z&nbsp;našej dedinky aj po tom, ako sa trebárs oženia alebo vydajú a&nbsp;žijú podstatnú časť života niekde mimo obce, veľmi radi vracajú za rodinou a&nbsp;priateľmi.

Práve na to majú možno vplyv aj klimatické podmienky. Tie tak vycvičili a&nbsp;zocelili ľudí, že zvládnu a&nbsp;v&nbsp;živote dokážu veľmi veľa. Aj epidémie, ktoré nás postihli v&nbsp;minulosti, prispeli k&nbsp;tomu, že prežili tí najsilnejší, ktorí dokázali vydržať. Je kruté to takto skonštatovať, ale zdravotná starostlivosť nebola na vysokej úrovni. Taká bola doba.

Ich spätosť s&nbsp;prírodou a&nbsp;obcou je potom o&nbsp;to silnejšia z&nbsp;generácie na generáciu. Ľudia tu chcú žiť napriek tomu, že život je tu ťažký, že musia cestovať za zárobkom a&nbsp;je tu chladno. Zarobené peniaze nosia naspäť domov. Preto sa u&nbsp;nás darí aj firmám a&nbsp;rodinám. Nezamestnanosť v&nbsp;dedine môže byť na úrovni troch až piatich percent,“ vysvetľuje hlava obce.

V Oravskej Lesnej padajú slovenské teplotné minimá. S teplom toho veľa spoločného nemajú – sú to mínusové hodnoty. Keby sme teploty spriemerovali, hornooravská obec by bola najchladnejšia. No teplomer tu najnižšie neklesol. Najtuhší mráz, –41 °C, na Slovensku zaznamenali 11. februára 1929 v Pstruši kúsok od Zvolena.
&nbsp;
Priemerný počet mrazivých dní je od 70 v Podunajskej nížine cez 160 v Poprade až po 280 na Lomnickom štíte. Ľadových dní, keď teplota nevystúpi ani na nulu, býva v nížinách priemerne 30 až 40, na vrcholoch Tatier 190. Arktických dní s teplotou pod –10 °C je v nížinách len slabých 1,4 dňa. Na Lomnickom štíte až 30.
&nbsp;
V Oravskej Lesnej je priemerná ročná teplota 4,6 °C, v januári 6,1 °C. Najteplejší mesiac júl sa vyšplhal na dlhodobý priemer 14,6 °C. Dedina je jednoznačná rekordérka v najskoršom dátume výskytu sneženia v polohách do 800 metrov nad morom. V roku 1937 v nej snežilo už 2. augusta.
&nbsp;
Sneh tu aj dlho vydrží. Najneskorší dátum výskytu súvislej snehovej pokrývky v polohách do 800 metrov nad morom bol 5. jún 1962.

Rekordy pod bodom mrazu

Ľudia v&nbsp;dedine sú naozaj húževnatí. Snažia sa pomôcť si, ako sa dá. „Naša obec sa môže pochváliť priemyselným parkom, kde je zamestnaných do tisíc ľudí. Máme tu tri veľké podniky zaoberajúce sa výrobou elektroniky. Produkujú rôzne výrobky pre automobilky na nemecký či taliansky trh. Sídlia v&nbsp;priestoroch, kde sa za minulého režimu rozvíjal elektropriemysel v&nbsp;závode Tesla Orava.

Odvtedy sa u&nbsp;nás traduje elektrovýroba, na ktorú sú tu ľudia zvyknutí. V&nbsp;tejto oblasti majú mimoriadne zručnosti a&nbsp;skúsenosti. Nasťahovali sa k&nbsp;nám firmy, ktoré s&nbsp;bývalou fabrikou obchodovali. Časom si postavili nové haly a&nbsp;rozvíjali sa. Bolo to pre ne výhodné. Rozvoj však pre ľudí znamená aj nevýhody. Najmä robotizácia. V&nbsp;jednom z&nbsp;tých podnikov pracovalo v&nbsp;minulosti 650 zamestnancov. Dnes ich je len okolo 250.“

Ďalšie firmy v&nbsp;Oravskej Lesnej pracujú v&nbsp;drevopriemysle. V&nbsp;obci sa zabývali aj spoločnosti, ktoré stavajú montované a&nbsp;drevené domy. „Rozbehli sa nám tu aj veľké firmy. V&nbsp;tomto segmente u&nbsp;nás podniká približne 18 firiem. Ročne postavia 350 až 400 domov po celom Slovensku a&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Materiálom ich zásobujú miestne píly, stavebniny a&nbsp;dávajú ľuďom zamestnanie. Práca s&nbsp;drevom je našim ľuďom blízka.“

Za kopcom je Poľsko. Cezhraničnú spoluprácu si starosta pochvaľuje. Čerpajú spolu aj eurofondy. Na budúci rok v&nbsp;Oravskej Lesnej vďaka nim postavia informačné centrum a&nbsp;vybudujú stálu expozíciu v&nbsp;kultúrnom dome, k&nbsp;tomu pribudne cyklochodník. Nielen čerpanie eurofondov môžu naši starostovia závidieť svojim poľským kolegom – wójtom.

„Každý systém má výhody aj nevýhody. Ťažko porovnávať, ktorý je lepší alebo horší. Poliaci koncentrujú aparáty úradov do väčších celkov. Takto šetria na úradníkoch a&nbsp;každý z&nbsp;nich sa môže špecializovať na svoju oblasť. Jeden úrad spravuje viac obcí. Nikto nie je vševed, aby sa vyznal vo všetkom, ako to vyžadujú od slovenských starostov malých dedín. Sú na to sami a&nbsp;niektorí majú v&nbsp;kancelárii len jednu ďalšiu paniu na pol úväzku. To nie je bohviečo. V&nbsp;tomto sú Poliaci racionálnejší.“

Starostovia na hraniciach s&nbsp;Poľskom porovnávajú, že získavanie eurofondov je na sever od nás menej skorumpované a&nbsp;administratívne jednoduchšie bez následného sekírovania. Jednoducho ich zaujíma najmä to, či za poskytnuté peniaze vzniklo to, čo vzniknúť malo.

„Dokážu vybudovať za menej peňazí viac vecí a&nbsp;dokážu veľmi efektívne vyčerpať, čo môžu. My sme začali zle. Nešťastne sme nastavili priority a&nbsp;čerpali sme len torzo z&nbsp;toho, čo bolo v&nbsp;našich možnostiach. Poliaci už majú vybudované kanalizácie, vodovody, majú základné inžinierske siete... My to nemáme, ale rozmýšľame o&nbsp;inteligentných lavičkách, ktoré dokážu nabíjať mobily, a&nbsp;pritom nemáme dokončený vodovod a&nbsp;cesty sa nám rozpadávajú.

Poliaci dokázali všetko rozumne vyčerpať a&nbsp;dnes sa zaoberajú kultúrou, stretnutiami a&nbsp;modernizáciou. Osobne som sklamaný napríklad z&nbsp;toho, že v&nbsp;roku 2016 sme mali podpísanú zmluvu na výstavbu kanalizácie a&nbsp;peniaze nám dodnes nevyplatili. Nepredĺžili nám ani termíny na realizáciu a&nbsp;skončili sme. Prečo? To si môžem len domýšľať. Asi som ležal vodárenskej spoločnosti v&nbsp;žalúdku a&nbsp;nezaujímalo ich, že kanalizácia je pre našich ľudí mimoriadne dôležitá...“

Výťažok z&nbsp;vianočných trhov v&nbsp;Oravskej Lesnej každý rok putuje rodine, ktorá je v&nbsp;núdzi alebo má niekoho chorého. Buď jej odovzdajú rovno peniaze, alebo kúpia, čo treba, napríklad paletu brikiet na kúrenie. Na vianočné trhy sa každý rok svedomito pripravuje aj miestna mäsiarka Silvia Srogoňová. Čakalo by sa od nej, že chystá klobásy či škvarky alebo masť na chlieb s&nbsp;cibuľou. Omyl.

Silvia je vášnivá krajčírka. Šije čepce a&nbsp;košele, ktoré vyzerajú ľudovo. „Spočiatku som šila iba čepce, neskôr ma nadchlo aj všetko ostatné. Stačilo mi vidieť v&nbsp;televízii jednu reláciu, v&nbsp;ktorej povedali, že čepce už na Slovensku nikto nevyrába. Nepátrala som po tom, či to je pravda, ale hneď som začala. Povedala som si, že robiť ich by bolo neskutočne krásne. Nerobím také, ako som videla v&nbsp;televízore, a&nbsp;ani sa nedržím žiadnych historických predlôh. Mám svoje vzory a&nbsp;námety. Ale robila som aj podľa toho, čo si pamätám. U&nbsp;nás sa nosil háčkovaný čepiec a&nbsp;na ňom šatka,“ vysvetľuje.

O&nbsp;čepce majú záujem najmä nevesty a&nbsp;o&nbsp;košele svadobčania. „Moje čepce majú biely podklad a&nbsp;na nich je našitá vyšívaná stužka alebo sú vyšité ručne. Stuhy si kupujem aj s&nbsp;ornamentom. Vyšívaný čepiec som robila trištvrte roka. Dala som ho priateľke zo srdca. Nevyrábam ich preto, aby som zarobila.“

Mäsiarka z&nbsp;Oravskej Lesnej začala šiť pred štyrmi rokmi. Jej čepce už majú všetky nevesty z&nbsp;rodiny a&nbsp;okolia. Už robila aj na objednávku. „Stalo sa mi aj to, že mi dva čepce jedna pani vrátila, pretože sa jej nezdali dosť autentické. Upozorňovala som ju vopred, že v&nbsp;každom regióne majú iný vkus.“ Okrem čepcov a&nbsp;košieľ šije podbradníky pre mladomanželov a&nbsp;zásterky pre nevesty. Silvia je vyučená krajčírka, ale nikdy nešila, lebo k&nbsp;tomu nemala vzťah.

Musela ho objaviť. Dnes si deň bez šitia nedokáže predstaviť. Je to pre ňu relax a neskutočná pohoda. „Ľudia z Bratislavy moju prácu hodnotia lepšie než miestni. Raz ku mne prišla cudzia žena, ktorá povedala, že majú práve v ten deň v rodine svadbu. Povedala som jej, že robím čepce. Zostala prekvapená, vraj to je aká náhoda, vraj ich dlho nemohla zohnať a zrazu som jej prišla do cesty ja.

Chcela všetky, ale vybrala si len jeden, tak som jej ho darovala. Handrkovali sme sa, až mi nakoniec vnútila sto eur. Páči sa mi, že sa do módy vracajú ľudové prvky. Teším sa, že po štvrtej popoludní, keď skončím v obchode, môžem ísť za šijací stroj. Vášeň pre krajčírstvo mám asi po mame, ale dcéru za stroj nechcem pustiť, aby mi ho nepokazila,“ smeje sa Silvia.

„Hlas som asi zdedil po rodičoch. Som samouk hrania na heligónke. Keď som študoval v Rimavskej Sobote prihlásil som sa do súboru Rimavan. Bol som tam 4 roky. Po skončení školy som sa vrátil do Oravskej Lesnej.
&nbsp;
V Zákamennom na poľnohospodárskom družstve, kde som pracoval som sa dozvedel, že existuje folklórna skupina. U nás folklór oživila Mária Mičeková v ktorých spájala láska k hudbe a ľudovej tvorbe a zvykom. Po nej prevzala štafetu Alžbeta Srogoňová. Keď v roku 1989 zomrela, zdalo sa, že s ňou odchádza aj folklór z Oravskej Lesnej.
&nbsp;
Pár mladých nadšencov prišlo za mnou a navrhli mi, aby som sa s nimi pustil do práce. Začal som hľadať talenty. Počúval som ako kto spieva kam som len prišiel. Podarilo sa mi dať dokopy viac než 30 ľudí. Folklórny súbor Fľajšovanka sme založili v roku 1991. Pár rokov na to sme sa premenovali na Folklórny súbor Fľajšovan.
&nbsp;
Mohol som začať zháňať peniaze na kroje a ostatné veci, ktoré sme potrebovali. Veľmi nám pomohol náš rodák, vtedajší riaditeľ Škoda auto Slovakia Štefan Chudoba. Chodievali sme hrať na ich akcie a autosalóny. Popri súbore dospelých sme začali pracovať aj s deťmi. Prisťahovala sa k nám z Varína pani učiteľka Anna Rechtoríková.
&nbsp;
Založila spevácku skupinu a neskôr Detský folklórny súbor Magurka. Začala zbierať staré piesne a oprašovať ich. Žiaľ, o folklór majú záujem väčšinou dievčatá a chlapci sú ako nedostatkový tovar. V škole v obci máme 430 detí a v materskej škole 150. Približne 80 ich chodí do folklórnych súborov.
&nbsp;
Práca s deťmi je dôležitá, aby vedeli odkiaľ vzišli a aby boli na to aj patrične hrdé. Ja už pracujem s deťmi svojich prvých folkloristov. To ma teší. Rodičia sú radi, že sa v dobe počítačov venujme ich ratolestiam a zachovávame v nich tradície.“

Obec spätá s prírodou a zocelená klímou: Ako sa žije v Oravskej Lesnej?

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Obec spätá s prírodou a zocelená klímou: Ako sa žije v Oravskej Lesnej?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Aké je hlavné mesto Vianoc? Zavítali sme do centra diania betlehemského príbehu

Alekšince preslávili nálezy mincí, za socializmu tam fungoval tajný vojenský kryt

Dedina perníkových chalúpok: Do obce so 129 obyvateľmi zavítajú desaťtisíce návštevníkov ročne

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás