Tomáš Kubuš

Atény majú skvelú polohu. Ak chcete ísť na pláže, máte ich na dosah ruky, ak vás lákajú ostrovy, neďaleký prístav Pireus vás dopraví aj k&nbsp;tým najvzdialenejším. Sú aj spojnicou medzi severom a&nbsp;juhom. Peloponéz leží južne od hlavného mesta, stačí hodina cesty a&nbsp;ste tam. Vzdialenosť z&nbsp;Atén do Sparty predstavuje necelé štyri hodiny, ale ak pozorujete značky naokolo, máte pocit, že cestujete stáročia –&nbsp;celými dejinami Grécka. Kúsok za Aténami ležia ruiny starovekej Elefsíny, neďaleko od nej ostrov Salamína s&nbsp;príbehom námornej bitky s&nbsp;Peržanmi, z&nbsp;ničoho nič krajinu pretne slávny Korintský prieplav a&nbsp;za ním natrafíte na ruiny Korintu, Istmie či mestečka Nemea. Stačí isť ďalej a&nbsp;prejdete okolo odbočky na Mykény, Epidauros či Nafplio. Je vôbec možné, aby bolo toľko lákavých miest na takom malom kúsku krajiny? Grécka Argolida sa pozvoľna vytráca a&nbsp;kopce naokolo napovedajú, že vstupujeme do krajiny starobylej Lakónie. Preslávili ju Sparťania a&nbsp;ich duch tu medzi pahorkami Taygetu a&nbsp;Parnonu stále poletuje.

Alebo Peloponnésos je polostrov tvoriaci južnú časť Grécka. So stredným Gréckom ho spája Istmická šija, ktorá bola prekopaná v roku 1893. Povrch je prevažne hornatý, nachádzajú sa tu pohoria Taygetos, Erymanthos, Aroania, Parnonas a Panachaiko oros. K Peloponézu patrí aj viacero malých ostrovov. Hlavným mestom je Patra, na celom polostrove žije približne 1,1 milióna obyvateľov.   

Peloponéz

Dnešná moderná Sparta je bežné, anonymné grécke mesto, akých nájdete len tu na Peloponéze desiatky. Má svoje ulice, obytné štvrte, kaviarne, ktoré už od rána praskajú vo švíkoch, a&nbsp;počas poludňajšej siesty je ponorená do ticha. Málokto by sa tu zastavil, keby práve toto miesto neskrývalo legendu o&nbsp;najudatnejšom národe starovekých dejín. Bájna Sparta kedysi vládla tejto krajine a&nbsp;príbehy o&nbsp;jej odvahe sa učia deti v&nbsp;školách dodnes, hoci ubehlo viac než 2&nbsp;500 rokov. Ruiny starovekej Sparty ležia presne na okraji mesta. Akoby ich oddeľovala neviditeľná hranica živého a&nbsp;mŕtveho mesta. Ležia bez povšimnutia, neplatí sa tam ani vstupné a&nbsp;pomaličky zarastajú trávou. Ako je to možné? Atény sa tešia tisíckam turistov, všetko je nablýskané a&nbsp;slávna Sparta, ktorá tak udatne bojovala pri Termopylách, prišla o&nbsp;všetko? Okrem nás tu niet živej duše a&nbsp;to ma šokuje azda najviac.

Poludňajšia horúčava spaľuje všetko naokolo, ale medzi ruinami je príjemne vďaka stromom. Kde-tu sa z&nbsp;krajiny vynorí múrik, základ domu, chrámu, spadnutý stĺp či jeho hlavica, no Sparta sa vytratila. Najkrajším miestom je pôsobivá ruina divadla vtesnaná do pahorka tak šikovne, že aj dnes je z&nbsp;neho nádherný výhľad na štíty pohoria Taygetos. Neskutočná panoráma, akú by Sparte závideli mnohé staroveké miesta. Jedine sicílska Taormina s&nbsp;výhľadom na zasneženú Etnu môže miestnemu divadlu konkurovať.

Sedíme, hľadíme na torzo mesta a&nbsp;v&nbsp;hlave nám bežia epizódy z&nbsp;dejín, pod ktoré sa Sparta podpísala. Tu niekde kráčal kráľ Leónidas, ktorý vyštartoval zadržať Peržanov pri Termopylách, kúsok od nás možno sedel admirál Lysandros a&nbsp;lámal si hlavu, ako poraziť Atény, a&nbsp;ten istý výhľad na hory mal Menelaos, kráľ, ktorému Paris ukradol krásnu Helenu a&nbsp;zapálil tak oheň trójskej vojny. Cikády neprestávajú trénovať, akoby sa pripravovali na večerné vystúpenie v&nbsp;starovekom divadle. Opustenosť Sparty je krásne memento pominuteľnosti histórie.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Len pár kilometrov od dnešnej Sparty leží neveľké mestečko Mistra. Žije v&nbsp;ňom len necelých 800 obyvateľov a&nbsp;v&nbsp;jeho centre stojí vysoký zelený košatý strom. Pod ním sa krčia dve malé kaviarničky, dve taverny, potraviny, pekáreň aj prameň pitnej vody. Priamo pod stromom stojí raz za čas autobus –&nbsp;jediné spojenie s&nbsp;okolím, ak nemáte vlastné auto. Je tu podmanivé ticho, pokoj, a&nbsp;kým v&nbsp;mestách sa siesta ťahá niekoľko hodín, tu máte pocit, že predstavuje perpetuum mobile. Nekončí sa ani sa nezačína, len ste odrazu v&nbsp;nej. Priamo nad mestečkom sa dvíha poriadny kopec, ozdobený pevnosťou. Práve tam sa začína príbeh starobylého byzantského mesta, ktoré sa dnes pýši zápisom na zozname UNESCO. Zoznam svetového dedičstva v&nbsp;sebe ukrýva najznámejšie miesta sveta, ale nájdu sa v&nbsp;nich aj perličky, akou je práve Mistra.

Už z&nbsp;diaľky si získa vašu úctu, pretože sa tiahne na pomerne ostrom svahu so slušným prevýšením. Na vrchole pahorka tróni Villehardouinova pevnosť ako kráľovská koruna na hlave a&nbsp;pod ňou sa ako závoj rozlievajú ruiny byzantského mesta, pretkané kláštormi, kostolmi či palácmi. Mistra totiž nebola obyčajným provinčným mestom zapadnutým prachom, ale držala na svojich pleciach pochodeň Byzancie až do jej posledného výdychu. Poznala posledných byzantských kráľov a&nbsp;po páde Konštantínopola by sme ju mohli považovať za hlavné mesto kedysi nesmrteľnej ríše.

Keď sa na Mistru pozriete, viete, že prejsť ju bude trvať niekoľko hodín. Spoznávanie mestečka je najlepšie začať na vrchole v&nbsp;tieni pevnosti. Užijete si výhľad na zelené pahorky Lakónie aj na neďalekú Spartu a&nbsp;od pevnosti budete už len klesať a&nbsp;klesať. Ruiny Mistry sú také fascinujúce, až je ťažké predstaviť si, ako tu kedysi pulzoval život ukrytý za hradbami. Cestičky sú jemne zarastené trávou a&nbsp;každú chvíľku sa pred očami objaví zborená stavba alebo byzantský svätostánok.

Mistru založili Frankovia v&nbsp;13.&nbsp;storočí, teda v&nbsp;časoch, keď ľudia poznali Peloponéz ako Moreu. Opustené kostoly zdobia fresky. V&nbsp;tom tichu sa ich dojem znásobí a&nbsp;nevnímate nič iné. Palác miestnych despotov je v&nbsp;rekonštrukcii, ale aj keby ho nechali v&nbsp;ruinách, zaujal by nejeden pohľad. Nad ruinami rastú ovocné stromy, a&nbsp;tak zacítite vôňu dozrievajúcich pomarančov aj citrónov. Niet tu nikoho, kto by ich obral, takže padajú na zem. Aj ony sú svojím spôsobom symbolom Mistry.

V&nbsp;kláštore, kde je niekoľko izieb pre mníšky, si naberieme studenú vodu z&nbsp;prameňa a&nbsp;opäť nás vtiahne aura byzantských fresiek. Znázorňujú príbehy Krista, scény z&nbsp;Nového aj zo Starého zákona a&nbsp;čítate v&nbsp;nich ako v&nbsp;otvorenej knihe. Mistra žila čulým ruchom až do roku 1460, keď sa Osmanom konečne podarilo prelomiť jej hradby a&nbsp;stala sa ďalším zárezom na tureckej pažbe. Zastavili sa tu aj Benátčania, no grécky kráľ Otto si napokon povedal, že energiu venuje budovaniu modernej Sparty, a&nbsp;tak Mistra stíchla. V&nbsp;dnešnom uponáhľanom svete je Mistra pohladením duše. Večer si sadnete do taverny pod košatý strom, vychutnáte čaro gréckej kuchyne, sladkého červeného vína a&nbsp;Mistru z&nbsp;mysle len tak nedostanete.

Stačia dve hodiny cesty a&nbsp;zo Sparty sa dostanete na pobrežie, nad ktorým z&nbsp;ničoho nič vyrastie obrovská neprehliadnuteľná skala. Práve pod ňou vyrástlo mestečko Monemvasia, ktoré vďaka skale dostalo prezývku Grécky Gibraltár. Stojíme len pár stoviek metrov od mesta, no stále ho nevidno. Ukryli ho tesne pod svah, obohnali hradbami a&nbsp;prakticky ho odstrihli od sveta. Dnes na skalu prejdete suchou nohou, no v&nbsp;časoch, keď mestečko vznikalo, bola skala ostrovom. Monemvasia si za posledné roky vydláždila cestu k&nbsp;návštevníkom a&nbsp;patrí medzi obľúbené miesta, čo dokazuje aj možnosť ubytovať sa v&nbsp;mnohých starých kamenných domoch. Dnes mesto zíva prázdnotou a&nbsp;čaká na lepšie časy. Pobrežie bolo k&nbsp;Monemvasii milosrdné –&nbsp;cestou k&nbsp;niekdajšej bráne sa strieda viacero dokonalých zátok s&nbsp;tyrkysovým odtieňom a&nbsp;s&nbsp;ukrytými kamennými plážami.

Ak sa vyberiete centrálnou ulicou, natrafíte na predajne suvenírov, kaviarne, reštaurácie s&nbsp;terasou a&nbsp;s&nbsp;výhľadom na more či na obchodíky. Ulica strácajúca sa za kamenným rohom je autentickejšia, vlní sa pomedzi domy, stromy a&nbsp;zastaví až na neveľkom námestí. Monemvasia stojí na tomto mieste už od 6.&nbsp;storočia a&nbsp;vďaka svojej polohe a&nbsp;moci si na nej v&nbsp;priebehu dejín vylámali zuby nielen Arabi, ale aj Normani, ktorí dokázali do svojich pazúrov chytiť celú Sicíliu. Až Frankovia na čele s&nbsp;panovníkom Viliamom II. Villehardouinom získali mesto pre seba a&nbsp;po nich ho prezliekla do svojich šiat Byzancia. To preto majú Mistra a&nbsp;Monemvasia veľa spoločného, no kým Mistra stíchla a&nbsp;vytratil sa z&nbsp;nej život, Monemvasia si ho ubránila do dnešných dní. Ten rozdiel cítiť, hneď ako sa tu ocitnete. Z&nbsp;námestia vyrastá dvojica kostolov, odpočívajú tu ťažké delá namierené na šíre more a&nbsp;scéne pridávajú farbu rozkvitnuté bugenviley. Kostol svätého Mikuláša je zatvorený, ale to nič, domy v&nbsp;benátskom štýle a&nbsp;romantické uličky všetko dokonale zachránia.

V&nbsp;kaviarničkách si na svojom frapé pochutnáva len zopár ľudí, ostatní rezignovali na teplo, a&nbsp;tak mesto oddychuje. Monemvasia nie je veľká, od brány po poslednú hradbu ju pešo prejdete za menej než pol hodiny. Zo spodného mesta vedie hore na skalu schodisko, vlniace sa ako had. Zarezáva sa do kameňa a&nbsp;končí sa pri bráne, za ktorou ležia ruiny Kastra. Ak hrozilo nebezpečenstvo z&nbsp;mora, obyvatelia sa mohli ukryť za druhými hradbami hore na vrchole „nedobytnej“ skaly. Aj vďaka prírode tak Monemvasia odolávala veľmi dlho, a&nbsp;hoci spodné mesto mali dávno v&nbsp;rukách Osmani, tu hore sa nechceli vzdať. Na rovine leží nehybne niekoľko ruín, no kedysi to boli domy, ulice, kostoly či dokonca kúpele. Symbolom dnešného mesta je prekrásny byzantský chrám Hagia Sofia z&nbsp;12.&nbsp;storočia. Z&nbsp;kostola je výhľad na okolité zátoky Egejského mora a&nbsp;ľudia tak ľahko mohli spozorovať blížiace sa nebezpečenstvo prezlečené za cudziu flotilu. Dnes už nič nehrozí, iba ak to, že si Monemvasiu zamilujete a&nbsp;nebudete z&nbsp;nej chcieť odísť.

Medzi najzaujímavejšie a&nbsp;najmenej známe časti Peloponézu patrí polostrov Mani. Peloponéz má podobne ako severné Chalkidiki tri výbežky kúpajúce sa v&nbsp;mori. Ten stredný patrí práve Mani. Verejná doprava je tu viac než žalostná a&nbsp;na jeho tele leží niekoľko malých, takmer zabudnutých mestečiek či rybárskych dediniek. Výbežok vôbec nie je veľký. Od severnej hranice po najjužnejšie časti meria len niečo vyše 50 kilometrov, no vďaka odľahlosti si uchoval svojrázny šarm, aký by ste nikde inde v&nbsp;Grécku nenašli. Bránou do drsnej krajiny je rybárske mestečko Gytheio na východnom pobreží. Tu ešte necítiť odľahlosť oblasti, pretože má stredomorský šarm. Promenádu lemujú staré domy s&nbsp;balkónmi a&nbsp;s&nbsp;výhľadom na more, drevené člny, príjemný ruch a&nbsp;vôňa grilovaného jedla.

Časy, keď bolo Gytheio hlavným prístavom Sparty, pominuli a&nbsp;na staroveké obdobie si spomenie len ruina divadla vedľa vojenskej základne, zarastajúca burinou. Vo vedľajších uličkách sa udomácnilo trhovisko plné ovocia, zeleniny, byliniek a&nbsp;drobností, z&nbsp;ktorých Gréci v&nbsp;kuchyni dokážu vytvoriť umelecké diela. Pre suchozemcov sú najzaujímavejšie pohľady na nasekané kúsky chobotníc, chápadlá sušiace sa na slnku či len tak kdekoľvek na ulici. Dedkovia z&nbsp;kaviarne preberajú ďalšie spomienky premiešané so súčasnosťou a&nbsp;poslední rybári na člnoch upravujú siete. Presne tak ako včera, presne tak ako zajtra. Súčasťou Gytheia je ostrovček Kranai, dnes spojený cestou k&nbsp;majáku ukrytému v&nbsp;riedkom lese. Kranai spomína aj legendárny Homér vo svojej Iliade ako miesto, kde Paris s&nbsp;Helenou strávili prvú spoločnú noc pred odchodom do Tróje. Ani tu na odľahlom Mani sa gréckym legendám nevyhnete.

Odľahlosť a&nbsp;opustenosť Mani najlepšie vystihuje mestečko Vathia. Leží na juhu polostrova v&nbsp;kopcovitej krajine, kde o&nbsp;úrodnosti nemôže byť ani reč. More dokázalo priniesť obživu, malé farmárske políčka či olivovníky tiež, ale tam sa to končí. Život tu bol drsný už pred stáročiami a&nbsp;dnes akoby sa veľmi nezmenil, len ho jemne poznačil civilizačný valec v&nbsp;podobe ciest, telefonického signálu či internetu. Dostať sa do Vathie znamená odviezť sa taxíkom alebo ísť stopom. Autobus chodí najďalej do mestečka Gerolimenas, posledných desať kilometrov ignoruje. Už to nemá zmysel, pretože by tam „nikto“ nešiel.

Vathia sa stala symbolom Mani vďaka svojim kamenným vežiam. Na prvý pohľad sú zaujímavým architektonickým prvkom, s&nbsp;akým sa v&nbsp;Grécku bežne nestretnete, ale neboli len na okrasu. Drsný kraj mal svoje vlastné pravidlá, a&nbsp;ak niekto zneuctil rodinu alebo člena rodiny, nasledovala krvavá pomsta alebo, ak chcete, vendeta a&nbsp;spor sa často vyriešil len preliatou krvou. Preto si rodiny či rodinné klany stavali vysoké kamenné veže, aby sa mali kam ukryť v&nbsp;prípade klanovej vojny. Dnes Vathia zíva prázdnotou. Žije tu len hŕstka ľudí, no ani tých celoročne nestretnete. Vathia je napriek tomu fantastický svet.

Niektoré domy sa rozpadli natoľko, že nie je problém vojsť dnu a&nbsp;dokonca po drevených schodíkoch vyliezť do veže, no stále je tu pár domov, ktoré majú zámok, moderné okenice či upravenú záhradku. Život sa stratil, no úplne nezmizol, a&nbsp;tak ešte Vathia môže žiť. Po celom dni na Mani je skvelou bodkou zakotviť v&nbsp;mestečku Areopolis, známom svojimi kamennými uličkami. Kde-tu sa nad nimi objaví kostolná veža, ale devízou mesta je najmä večerná atmosféra, keď zapadne slnko, rozsvietia sa svetlá a&nbsp;do ulíc vyjdú ľudia, ktorí postupne zapĺňajú taverny. Gastronómia tu na Mani je iná než inde v&nbsp;Grécku. Medzi typické jedlá patria cestoviny či už s&nbsp;mäsovými guľôčkami, alebo lokálne „špagety“ s&nbsp;tvrdým syrom. Ochutnali ste niekedy šalát zo šťavnatých pomarančov s&nbsp;olivami, so zemiakmi a&nbsp;s&nbsp;paprikovou nátierkou? Sklamaný odtiaľto ešte nikto neodišiel. Mani vie, ako svojím drsným zjavom prilákať návštevníkov.

Kraj príbehov a legiend: Dnes opustené miesta na Peloponéze, ktoré vstúpili na večnosť

Výber pre vás

Kraj príbehov a legiend: Dnes opustené miesta na Peloponéze, ktoré vstúpili na večnosť

Súvisiace články

Dobrodružstvo v delte Dunaja: Naprieč krajinou, ktorá dokáže vždy niečím prekvapiť

Mesto v pohybe: V kráľovskom Madride nájdete najviac stromov na počet obyvateľov v Európe

Strecha Španielska: Z pláží Kanárskych ostrovov až na vrchol Pico del Teide

Výber pre vás