Keď som v&nbsp;minulosti listoval v&nbsp;časopisoch a&nbsp;nadchýnal sa fotografiami pôvodných obyvateľov Južného Sudánu, nevedomky som sa už vtedy rozhodol, že tam vyrazím. Bez konkrétnejšieho plánu. Stačila mi len túžba byť aspoň krátko mysľou na&nbsp;spoločnom mieste a&nbsp;stať sa na&nbsp;chvíľu jeho súčasťou. Myšlienku cestovať po&nbsp;Afrike som však v&nbsp;sebe nechal spať – teda až donedávna. V období, keď takmer celý svet zasiahla pandémia a na plánovanie nových ciest mi zostalo omnoho viac času, sa opäť dostávam k dokumentárnemu článku.

Aj keď jeho listy už medzičasom vybledli, moja túžba zosilnela. Aktívne hľadám informácie o&nbsp;spoľahlivom kontakte. Tých je, čo sa týka Južného Sudánu, skutočne málo. Cestovať sa však nechystám sám. Kontaktujem Ivana Bulíka, veľkého nadšenca Afriky, ktorý sa do&nbsp;Južného Sudánu pokúšal dostať niekoľkokrát. Myšlienka ho okamžite nadchla, a&nbsp;preto rozvíjam komunikáciu o povoleniach potrebných na vstup do&nbsp;krajiny. Papierovanie nabralo taký spád, že správ a&nbsp;e-mailov mám stovky. Cestovať začínam už doma. Vstupné, fotografické či pobytové povolenia, preukazy s&nbsp;potrebným očkovaním, víza, presné detaily našej cesty, mapy, presuny, prenájom auta. Všetko je obraz toho, do&nbsp;akej krajiny sa chystám. Treba hlásiť každý krok. Mňa však neodrádza ani to. Vyrážam!

Hluk podvozka vrtuľového lietadla ma zobúdza z&nbsp;polospánku. Cez špinavé okno pohľadom míňam flotilu nákladných lietadiel a&nbsp;vrtuľníkov mimovládnych organizácií z&nbsp;celého sveta. Pristávam v&nbsp;Jube, riedko osídlenom hlavnom meste Južného Sudánu. Žiaden kultúrny šok nečakám. Skôr to, čím ma prekvapia pri príchode. Som v&nbsp;Afrike v najmladšom štáte sveta, kde okrem korupcie nefunguje takmer nič.

Pred vstupom do&nbsp;letiskovej haly držím v&nbsp;rukách hŕbu dokumentov, ktorá ma má pustiť von z&nbsp;letiska. Predtým však musím pretancovať cez imigračnú a&nbsp;pasovú kontrolu. V&nbsp;preplnenej hale spotených tiel sa totiž cítim ako na&nbsp;tanečnom parkete nočného klubu. Samozrejme, bez hudby a&nbsp;tanca. To všetko mi vynahrádza hlučná vrava ľudí. Na&nbsp;klimatizáciu zabudni. Ani dopravný pás na&nbsp;vyzdvihnutie batožiny nenájdeš. Našťastie sa mňa a&nbsp;batožinového lístka ujme hneď niekoľko úradníkov a&nbsp;ľudí, ktorí sa tvária sa, že nimi sú. Nepochybne s&nbsp;vidinou môjho dolára vo svojom vrecku. Inštinkt ma však opäť nesklamal. Lístok som zveril do&nbsp;rúk chlapíkovi s&nbsp;odznakom a&nbsp;ten mi, nevedno odkiaľ, priniesol môj batoh. V&nbsp;nepríjemnom dusne prechádzam poslednou kontrolou obsahu batožiny. Pečiatku už nemám kam dostať. S&nbsp;dvomi pre mňa nečitateľnými znakmi napísanými kriedou na&nbsp;batohu sa lúčim s&nbsp;týmto letiskovým chaosom.

Cestou z&nbsp;letiska absolvujem prvú prehliadku Juby. Sympatický šofér Charles sa mi snaží priblížiť, ako to v&nbsp;tomto rýchlo sa rozrastajúcom meste funguje. A&nbsp;nielen s&nbsp;fotografovaním. To sa neodporúča vôbec. Fotografovanie čohokoľvek, čo patrí vláde, sa trestá väzením. Vraj až dvojročným. To všetko vysvetľuje prítomnosť plne ozbrojených áut, ktoré strážia každú jednu vládnu budovu či veľvyslanectvo. Nedávne ozbrojené konflikty, keď sa moc delila medzi arabsko-moslimský sever a&nbsp;kresťansko-animistický juh, sú jednoducho neprehliadnuteľné. Medzi týmito dvoma spoločenstvami existovalo už v&nbsp;minulosti akési dávne nepriateľstvo. Arabi zo severu sa snažili udržať si nadvládu nad rozlohou menším a&nbsp;politicky slabším juhom. Násilné zavedenie islamského práva šaría v&nbsp;minulosti vyvolalo odpor u&nbsp;obyvateľov juhu krajiny. To všetko viedlo k&nbsp;občianskym vojnám trvajúcim takmer päť desaťročí a&nbsp;k&nbsp;miliónom zmarených životov. Opakujúcim sa konfliktom oveľa skôr predchádzali vzbury a&nbsp;povstania na&nbsp;juhu krajiny. Tí, ktorí prežili, prišli o&nbsp;všetko – o istoty i&nbsp;domov. Od&nbsp;roku 2005, keď bolo v&nbsp;južnom regióne zrušené islamské právo, je v&nbsp;Sudáne mier. Krviprelievanie ustalo, ale napätie medzi severom a&nbsp;juhom zotrvalo. V&nbsp;neskoršom referende, ktoré sa uskutočnilo šesť rokov po&nbsp;prijatí prímeria, sa definitívne rozhodlo. Od&nbsp;9. júla 2011 sa Južný Sudán stal 54. samostatným africkým štátom a&nbsp;zároveň najmladšou krajinou sveta.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

O&nbsp;názor na&nbsp;krajinu sa so mnou podelil môj sprievodca Isaac. Práve s&nbsp;ním som sa doteraz nepriamo spoznával a&nbsp;zariaďoval všetky potrebné dokumenty. Rozpráva mi o&nbsp;politike a&nbsp;ja vnímam len toľko, koľko dokážem uniesť. Smutná história bývalej anglickej kolónie, v&nbsp;ktorej sa dlhé roky nedarilo udržať mier, na&nbsp;mňa pôsobí v&nbsp;dusnom opare dňa ťaživo. Je nedeľa, a&nbsp;keďže sa nepracuje, času na&nbsp;rozhovor máme dosť. Radšej dolaďujem posledné detaily pred cestou. Konkrétnu predstavu, kam by som rád vyrazil, samozrejme, mám. Presný plán cesty sa však dozvedám až na&nbsp;mieste. Hľadáme kompromis medzi oblasťami, ktoré by som rád navštívil, a&nbsp;miestami, kde je cestovanie stále bezpečné. Pre tie konkrétne mi stále chýbajú v&nbsp;Afrike toľko žiadané pečiatky. Tie však už dnes nezískam. Preto mám na&nbsp;pondelkové ráno presný plán. Zatiaľ čo sa túlam štyristotisícovým hlavným mestom, Isaac sa vybral na&nbsp;príslušné úrady.

Skoro ráno si na&nbsp;brehu Bieleho Nílu dojednávam cenu banánov u&nbsp;sympatickej panej. Určite si viete predstaviť ten typ charizmatickej veľkej dámy s&nbsp;farebnou šatkou na&nbsp;hlave, ktorú nemožno nazvať inak ako mama Afrika. Presne s&nbsp;takou debatujem. Slov si vymieňame poskromne, pri jej úsmeve ich však ani veľa netreba. Pozýva ma na&nbsp;komidiu. Vraj tradičnejšie raňajky v&nbsp;Južnom Sudáne neochutnám. Prehovárať ma preto netreba dlho. Prekvapením však je, keď zistím, že ide o&nbsp;kozie žalúdky. Na&nbsp;raňajky! Dlho váhať však nemožno, lebo záujem o&nbsp;komidiu je veľký a&nbsp;podáva sa spolu s&nbsp;kvasenou plackou kissra. O&nbsp;chvíľu si mastím nielen prsty, ale aj brucho. Pochvaľujú si nielen moji spoločníci, ale aj Isaac, ktorý sa medzičasom vrátil so svetložltým dokumentom plným pečiatok. Vraj môžeme vyraziť.

Na&nbsp;rozlúčku a&nbsp;povzbudenie sa na&nbsp;mňa veľká dáma usmeje – rozosmialo ju, keď som jej oznámil, že som turista. Tých tam už dlhé roky nevidela. Takto naladený si sadám na&nbsp;posledné miesto v&nbsp;terénnom aute Land Cruiser so zásobami na&nbsp;najbližšie dni. V&nbsp;samotnej Jube, kde asfaltové cesty stále nie sú bežné, je auto s&nbsp;pohonom 4 x 4 takmer nevyhnutnosťou. A&nbsp;nielen tam. Nech už by som sa vybral ktorýmkoľvek smerom, všade sa stretnem s&nbsp;nespevnenou prašnou cestou. Po&nbsp;takej teraz uháňam smerom na&nbsp;sever. V&nbsp;spätnom zrkadle bielej toyoty pozorujem víriaci sa prach, ktorý za&nbsp;sebou zanechávame. Bez akéhokoľvek značenia sa strácam na&nbsp;jednej z&nbsp;mnohých identických poľných cestičiek, kopírujúcich hlavnú cestu. Schádzam hlbšie a&nbsp;v&nbsp;krovinatom poraste vidím, že nadšený z&nbsp;blízkeho stretnutia nie som len ja. Blížime sa totiž k&nbsp;ľuďom, o&nbsp;ktorých som toľko čítal a&nbsp;spoznával ich v&nbsp;predstavách.

Priebeh a&nbsp;atmosféra zvítania zohrávajú dôležitú úlohu. Je to pre mňa vždy špeciálny okamih. Rovnako tu v&nbsp;kmeni Mandariov. Azda najoddanejší pastieri, akých som doteraz stretol. Spolužitie s&nbsp;dobytkom a&nbsp;starostlivosť oň je pre Mandariov životný štýl. Všetok čas je podmienený veľkému rohatému plemenu ankole-watusi, známemu ako dobytok kráľov.

Pri vstupe pohľadom zdravím prvých obyvateľov kmeňa. Na&nbsp;vyvýšených, asi meter vysokých provizórnych stavbách z&nbsp;nerovných konárov visia nad ich hlavami neslávne známe samopaly kalašnikovy. Nijako ma to však neznepokojuje. Miestni už o&nbsp;mne vedia. Sprievodca, bez ktorého by som sa po&nbsp;kmeni nepohyboval, ich už o&nbsp;mne informoval. Snažím sa pôsobiť nenápadne. S&nbsp;bielou pokožkou je to však naozaj ťažké, a&nbsp;preto nezostávam bez povšimnutia. Moja prítomnosť ich však našťastie veľmi nezaujíma. Kľučkujem medzi tisíckami kráv a&nbsp;sledujem pastierov oddávajúcich sa ranným rituálom. Jedným z&nbsp;nich je umývanie v&nbsp;kravskom moči. Amoniak, nachádzajúci sa v&nbsp;moči, je akýmsi prírodným odfarbovačom. Preto je úplné bežné stretnúť v&nbsp;kmeni černocha s&nbsp;ryšavými vlasmi.

Dni sú tu naozaj dlhé a&nbsp;ranný odchod na pastviny postupne vyprázdňuje tábor. Zostáva so mnou len hŕstka žien s&nbsp;deťmi a&nbsp;skupina mladých mužov, ktorí si krátia deň pod hustým mangovníkom. Práve tí určujú môj smer. Sadám si k&nbsp;nim na&nbsp;kus kože a&nbsp;navzájom si vymieňame silný stisk ruky. Človeka s&nbsp;bielou pokožkou stretnú len výnimočne. O&nbsp;to väčší význam má každé podanie rúk pre obe strany. Myslím si, že som pre nich príjemným spestrením dňa. V&nbsp;jazyku bari pravdepodobne debatujú o&nbsp;mne, pozývajú ma medzi seba na&nbsp;dúšok hustého kvaseného čika, akejsi miestnej obdoby piva. Hoci to nie je ľahké, zdvorilo odmietam a&nbsp;snažím sa gestami odbočiť od&nbsp;témy. Našťastie sa stretávam s&nbsp;pochopením. A&nbsp;nielen s&nbsp;ním, udivuje ma ich veľkorysosť. Kolujúcou dymiacou fajkou a&nbsp;žltým náramkom, ktorý pristál na&nbsp;mojej ruke ako darček, vyvolávajú na&nbsp;mojej tvári úsmev.

Neviem, či je to mojou prítomnosťou, dnes sa však na&nbsp;obed výnimočne podáva kozie mäso. S&nbsp;údivom pozorujem, ako celý proces porciovania zvláda malý chlapec. Tenké zakrvavené ruky obratne narábajú s&nbsp;veľkou mačetou ako ruky profesionálneho mäsiara. Nazmar nevyjde ani najmenší kúsok. Spracovať dokážu úplne všetko. Fascinuje ma ich šikovnosť. Okrem ciroku, ktorý vedia chutne pripraviť na&nbsp;niekoľko spôsobov, je neodmysliteľnou súčasťou ich stravy mlieko. Pri takých obrovských stádach ho pijú niekoľkokrát denne. Neraz priamo z&nbsp;kravského vemena. To najlepšie im zostáva vždy na&nbsp;koniec – sladké voňavé mango priamo zo stromu.

Štýl života nie je jediné, čo Mandariov odlišuje od&nbsp;ostatných kmeňov. Neprehliadnuteľne vysoké a&nbsp;štíhle postavy s&nbsp;veľmi tmavou pokožkou si nemožno zameniť s&nbsp;iným kmeňom. Od&nbsp;všetkých 65 kmeňov Južného Sudánu ich možno odlíšiť hlavne typickým symetrickým trojitým vzorom jaziev pripomínajúcim písmeno V, ktorý zdobí čelo takmer každého príslušníka kmeňa. Som tu v&nbsp;období sucha a&nbsp;zem je veľmi horúca. Nielen pre silné slnko, ale aj pre neustále horiaci kravský trus. Ten obyvatelia kmeňa nazhromaždia každé ráno a&nbsp;nechajú ho počas dňa vysušiť. Popoludní pred príchodom stád z&nbsp;pastvín ho zozbierajú a&nbsp;vytvarujú akési provizórne pyramídy, ktoré neskôr zapália. Dym z&nbsp;horiaceho trusu je taký intenzívny, že dokážem dýchať len cez šatku. Pôsobí však ako výborné ochranné antiseptikum. Všetko tu má svoju logiku. Popol spolu s&nbsp;prachom využívajú ako ochranu pred silným slnkom. Nielen pre seba, ale hlavne pre dobytok. Vidieť všetku tú starostlivosť, ako niekoľkokrát denne vtierajú zmes popola a&nbsp;prachu do&nbsp;chrbta takého veľkého množstva dobytka, len aby ho ochránili pred nepríjemným hmyzom, je obrovský zážitok.

Blúdim v&nbsp;labyrinte zaprášených chrbtov a&nbsp;nájsť cestu von sa mi nechce. Zžívam sa s&nbsp;kmeňom. Prašná zmes povaľujúca sa po&nbsp;zemi mi sfarbila nohy na&nbsp;nepoznanie, košeľa už dávno presiakla potom. Kulisy, medzi ktorými kľučkujem, sú také úžasné a&nbsp;zároveň reálne, že stále cítim atmosféru toho miesta. Miesta, kde je dobytok naozaj všetkým! Symbolom postavenia v&nbsp;kmeni, akousi formou meny pri obchode, veľkosťou vena pri hľadaní manželky či dôvodom ochrany a&nbsp;vlastnenia toľkých zbraní. Mandariovia však neradi bojujú. Ich zbrane slúžia len na&nbsp;ochranu cenného dobytka. Ten sú odhodlaní brániť za&nbsp;každú cenu. Rozhodujúce slovo má náčelník.

Južný Sudán: Na návšteve najmladšej krajiny sveta s krvavou históriou

Výber pre vás

Južný Sudán: Na návšteve najmladšej krajiny sveta s krvavou históriou

Súvisiace články

Od Džingischána k moderne: V bizarne krásnej krajine nájdete aj jurtu na streche paneláka

Záhrada Atlantiku: Na čarovnej Madeire si užijete divoké vlny aj sneh

Aloha trochu inak: Z kedysi nehostinných Havajských ostrovov je dnes turistický raj

Výber pre vás