Čo si predstaviť pod rozľahlým Mongolskom? Kone, nekonečné stepi, veľkého dobyvateľa a prírodu. Za návštevu však stojí aj Ulanbátar -pozoruhodné hlavné mesto, ktoré každému vyrazí dych. 

Najčarovnejší príchod do mongolskej metropoly je vlakom po trase medzi ruskou Sibírou a čínskym Pekingom. Vtedy človek vidí, ako sa krajina pozvoľna mení. Ráno niekoľko kilometrov pred Ulanbátarom vidno, ako všetko ožíva. Pozemky s rodinnými domami zdobia aj tradičné jurty, čo nie je nič neobvyklé ani v samotnom meste. Mongoli totiž patria medzi najsilnejšie nomádske etniká a v krajine to cítiť.

Prenikavo zelená krajina ťahá oči a so zvlnenými pahorkami kontrastuje iba údolie vyplnené obrovským mestom, v ktorom žije 1,5 milióna obyvateľov. Keď vlak zabrzdí, na peróne sa začnú objavovať ľudia a v jednom kuse prekladajú veľké kufre, batožinu, balíky a všetko možné od výmyslu sveta. Chaos neutíchne ani pred stanicou. Pozornosť si tu pýta tucet taxikárov, šoférov maršrutiek, žien s tabuľkami s názvom ubytovania a niekoľko kšeftárov. Prvý dojem? Čisté ulice, moderný nádych, usmievaví ľudia. Cítiť, že mesto je plné kontrastov. Vozový park premieľajúci sa ulicami tvoria staré lady, poobíjané ruské autá, ale aj novinky z Japonska či Južnej Kórei. Staré sovietske paneláky, z ktorých opadáva farba, striedajú sklobetónové budovy s kanceláriami. Malé stánky s jedlom do ruky zase mnohí menia za luxusné reštaurácie s talianskym či indickým jedlom.

Mongolsko
Dlhým tvarom Mongolská republika je vnútrozemský štát v strednej Ázii, hraničiaci na severe s Ruskom a na juhu s Čínou. V hlavnom a najväčšom meste Ulanbátar žije 40percent obyvateľstva. Ide o najredšie osídlenú krajinu sveta, na ploche 1 564 116 štvorcových kilometrov žije len 3,2 milióna obyvateľov. Najpočetnejšiu menšinu tvoria Kazachovia, (4,5 percenta populácie). Krajina sa administratívne delí na 21 provincií. Základ miestneho hospodárstva tvorí ťažba nerastných surovín. Úradný jazyk je mongolčina, platí sa mongolským tugrikom.

Budhistický Gandan

Medzi najpútavejšie miesta Ulanbátaru patrí budhistický kláštorný komplex Gandantegčinlen z 18. storočia. Pre jeho krkolomný názov ho domáci zjednodušene volajú Gandan. K chrámu dnes slobodne kráčajú ľudia, no tí mladší si nepamätajú éru, keď to bolo zakázané. „Sovieti zničili takmer všetky kláštory, ktoré stáli v Ulanbátare,“ hovorí Nogaj. „Len toho sa báli, keď im miestni pohrozili, že budú prekliati,“ dodáva. Gandan stále stojí, zatiaľ čo mnohé iné kláštory v meste sa rozpadli na prach. Nogaj si nepamätá najzúrivejšie časy náboženského prenasledovania, no tieto príbehy pozná z rozprávania starých rodičov. „Nič im nebolo sväté. Vyhadzovali mníchov, nebrali ohľad ani na sochy Budhu, posvätné texty.“

Kláštorný komplex Gandan tvorí niekoľko menších chrámov, stúp, škola, knižnica a zopár budov slúžiacich ako hosťovské izby pre delegácie či zahraničných mníchov. Celému priestoru dominuje obrovská socha Avalókitéšvara, teda budhistická bódhisattva predstavujúca súcit a lásku k živým bytostiam. Socha má podobu človeka s rukami zopnutými na prsiach a so zlatou korunou na hlave. Obsahuje 2 286 drahokamov, je oblepená zlatými lístkami a meria takmer 27 metrov, čo z nej robí najväčšiu sochu sveta umiestnenú v interiéri.

Vnútri počuť škrípanie modlitebných valčekov, aké nájdeme v Nepále či Tibete. Ľudia kráčajú v smere hodinových ručičiek a všade naokolo sú malé postavičky Budhu. Pár metrov odtiaľto sa za múrmi ukrýva druhý komplex, no stále je to ten istý Gandan. Je tam živšie a mnohí prichádzajú k veľkej urne zapáliť vonné tyčinky. Muž podíde bližšie a sivý dym, vznášajúci sa zo stoviek tyčiniek, naberie do dlaní a pustí si ho do tváre. „Je to očistný rituál,“ ozrejmuje Nogaj.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NAJREDŠIE OSÍDLENEJ KRAJINY SVETA NÁJDETE V GALÉRII

U posledného kráľa

Južná časť Ulanbátaru láka návštevníkov jedinečným miestom – zimným palácom posledného mongolského kráľa. Dávno pred tým, ako sa v 20. storočí nad krajinou rozprestrela červená vlajka ozdobená hviezdou, tu totiž pulzovalo kráľovstvo alebo, ak chceme, chanát. Dnes sa kráľovský palác krčí medzi modernou zástavbou mesta. Najkrajšou a najdominantnejšou častou zimného paláca je monumentálna vstupná brána. Už roky sa ňou nevstupuje, ale vidno, ako si na nej dali záležať a naplnili ju ornamentmi. Krásne, vkusne, bez zbytočnej gýčovosti. Jedna priamka vedúca popod bránu pretína komplex a delí ho na dve rovnaké polovice. Budhistické chrámy patriace palácu stoja vedľa seba a dnes ich naplnili krásne tradičné výrobky z dielne mongolských či tibetských umelcov: veľké thanghy, drevené sochy, rúcha či sošky Budhu.

Samotný palác prekvapí svojou fasádou: pripomína skôr ruský aristokratický dom. Za jeho múrmi žil Bogd-chán svoj kráľovský život a budoval si zbierku preparovaných zvierat. „Najbizarnejšou časťou paláca je výstava zvierat z celého sveta. Panovník ich zbieral a vždy, keď mal nejakú štátnu návštevu, diplomati či predstavitelia krajín mu doniesli vypreparované zviera,“ hovorí miestna sprievodkyňa palácom. Žiadne iné izby nebudia taký zvláštny až bizarný dojem ako kráľova zbierka. Práve tieto preparáty totiž robili panovníkovi radosť v posledných ťažkých rokoch, keď ho komunisti ohovárali, očierňovali, zvrhli až napokon poslednýkrát vydýchol. Komunistický režim vyhlásil, že nenašli žiadnu ďalšiu reinkarnáciu, a tak sa monarchia ruší.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia