Keby ste v nedávnej histórii hľadali Južný Sudán na mape sveta, neuspeli by ste. K rozdeleniu dovtedy najväčšej africkej krajiny, keď sa juh osamostatnil od vplyvnejšieho severu, totiž došlo len nedávno. Krehký mier sa kryštalizoval takmer polstoročie a bol vykúpený miliónmi životov.

Keď som v minulosti listoval v časopisoch a nadchýnal sa fotografiami pôvodných obyvateľov Južného Sudánu, nevedomky som sa už vtedy rozhodol, že tam vyrazím. Bez konkrétnejšieho plánu. Stačila mi len túžba byť aspoň krátko mysľou na spoločnom mieste a stať sa na chvíľu jeho súčasťou. Myšlienku cestovať po Afrike som však v sebe nechal spať – teda až donedávna. V období, keď takmer celý svet zasiahla pandémia a na plánovanie nových ciest mi zostalo omnoho viac času, sa opäť dostávam k dokumentárnemu článku.

Aj keď jeho listy už medzičasom vybledli, moja túžba zosilnela. Aktívne hľadám informácie o spoľahlivom kontakte. Tých je, čo sa týka Južného Sudánu, skutočne málo. Cestovať sa však nechystám sám. Kontaktujem Ivana Bulíka, veľkého nadšenca Afriky, ktorý sa do Južného Sudánu pokúšal dostať niekoľkokrát. Myšlienka ho okamžite nadchla, a preto rozvíjam komunikáciu o povoleniach potrebných na vstup do krajiny. Papierovanie nabralo taký spád, že správ a e-mailov mám stovky. Cestovať začínam už doma. Vstupné, fotografické či pobytové povolenia, preukazy s potrebným očkovaním, víza, presné detaily našej cesty, mapy, presuny, prenájom auta. Všetko je obraz toho, do akej krajiny sa chystám. Treba hlásiť každý krok. Mňa však neodrádza ani to. Vyrážam!

Bez kultúrneho šoku

Hluk podvozka vrtuľového lietadla ma zobúdza z polospánku. Cez špinavé okno pohľadom míňam flotilu nákladných lietadiel a vrtuľníkov mimovládnych organizácií z celého sveta. Pristávam v Jube, riedko osídlenom hlavnom meste Južného Sudánu. Žiaden kultúrny šok nečakám. Skôr to, čím ma prekvapia pri príchode. Som v Afrike v najmladšom štáte sveta, kde okrem korupcie nefunguje takmer nič.

Pred vstupom do letiskovej haly držím v rukách hŕbu dokumentov, ktorá ma má pustiť von z letiska. Predtým však musím pretancovať cez imigračnú a pasovú kontrolu. V preplnenej hale spotených tiel sa totiž cítim ako na tanečnom parkete nočného klubu. Samozrejme, bez hudby a tanca. To všetko mi vynahrádza hlučná vrava ľudí. Na klimatizáciu zabudni. Ani dopravný pás na vyzdvihnutie batožiny nenájdeš. Našťastie sa mňa a batožinového lístka ujme hneď niekoľko úradníkov a ľudí, ktorí sa tvária sa, že nimi sú. Nepochybne s vidinou môjho dolára vo svojom vrecku. Inštinkt ma však opäť nesklamal. Lístok som zveril do rúk chlapíkovi s odznakom a ten mi, nevedno odkiaľ, priniesol môj batoh. V nepríjemnom dusne prechádzam poslednou kontrolou obsahu batožiny. Pečiatku už nemám kam dostať. S dvomi pre mňa nečitateľnými znakmi napísanými kriedou na batohu sa lúčim s týmto letiskovým chaosom.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z TURISTICKY NEZNÁMEJ KRAJINY NÁJDETE V GALÉRII

Zvítanie s Jubou

Cestou z letiska absolvujem prvú prehliadku Juby. Sympatický šofér Charles sa mi snaží priblížiť, ako to v tomto rýchlo sa rozrastajúcom meste funguje. A nielen s fotografovaním. To sa neodporúča vôbec. Fotografovanie čohokoľvek, čo patrí vláde, sa trestá väzením. Vraj až dvojročným. To všetko vysvetľuje prítomnosť plne ozbrojených áut, ktoré strážia každú jednu vládnu budovu či veľvyslanectvo. Nedávne ozbrojené konflikty, keď sa moc delila medzi arabsko-moslimský sever a kresťansko-animistický juh, sú jednoducho neprehliadnuteľné. Medzi týmito dvoma spoločenstvami existovalo už v minulosti akési dávne nepriateľstvo. Arabi zo severu sa snažili udržať si nadvládu nad rozlohou menším a politicky slabším juhom. Násilné zavedenie islamského práva šaría v minulosti vyvolalo odpor u obyvateľov juhu krajiny. To všetko viedlo k občianskym vojnám trvajúcim takmer päť desaťročí a k miliónom zmarených životov. Opakujúcim sa konfliktom oveľa skôr predchádzali vzbury a povstania na juhu krajiny. Tí, ktorí prežili, prišli o všetko – o istoty i domov. Od roku 2005, keď bolo v južnom regióne zrušené islamské právo, je v Sudáne mier. Krviprelievanie ustalo, ale napätie medzi severom a juhom zotrvalo. V neskoršom referende, ktoré sa uskutočnilo šesť rokov po prijatí prímeria, sa definitívne rozhodlo. Od 9. júla 2011 sa Južný Sudán stal 54. samostatným africkým štátom a zároveň najmladšou krajinou sveta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia