Cítiť tu pokoru, pokánie, ale aj otvorený konflikt. V uličkách mesta sa v priebehu dejín stretávali ľudia všetkých národností, jazyky sveta sa tu miešali a prelínali. Každý tu svojím spôsobom hľadal genia loci ukrytého v starých kostoloch, mešitách či synagógach. V stredoveku ho považovali za stred sveta – umbilicus mundi, dnes naďalej priťahuje pozornosť svetovej verejnosti viac ako päťtisícročnou históriou. Jeruzalem je totiž viac mež mesto, je to symbol, ktorý nás historicky spája a zároveň nábožensky rozdeľuje. Život je založený na kontrastoch, a ak chceme oceniť prelínanie kultúr a národov, musíme sa ísť aspoň raz pozrieť, odkiaľ tie kultúry pochádzajú. Preto som sa vybral do Jeruzalema.

Je chladné ráno. Do mesta vstupujem historickou Jaffskou bránou, podobne ako európski pútnici v stredoveku. Ich odhodlanie ma neustále fascinuje. Plavili sa tri až šesť mesiacov v nebezpečných vodách Stredozemného mora, vylodili sa v prístave Jaffa a ďalej kráčali v ústrety neznámemu, len aby pocítili dotyk svätého mesta. Napriek dávnej minulosti som aj ja nositeľom ich myšlienky. Túžim spoznať mesto, ktoré už roky opantáva moju predstavivosť. Čo sa skrýva za mohutnými jeruzalemskými hradbami, ktoré dal vybudovať pred 600 rokmi osmanský sultán Sulejman Nádherný? Som tu skoro. Je krátko po deviatej hodine, ulice sú relatívne tiché, mesto sa práve prebúdza. Žiaden zhon, obchodníci lenivo vyťahujú kovové rolety, zatiaľ čo im slnko jemne ohrieva fúzaté tváre. Pred malým antikvariátom sedí pri stole jeden párik a šíri okolo seba vôňu kávy s kardamómom. S údivom pozerá na vysokú Dávidovu vežu.&nbsp; &nbsp; &nbsp;

Keby táto bývalá antická citadela vedela rozprávať, počul by som ju šepkať mená ako Herodes Veľký či rímsky cisár Titus. Práve druhý menovaný stál na čele legendárnej rímskej desiatej légie Fretensis, s ktorou začal v blízkosti Jaffskej brány historické dobýjanie Jeruzalema. Táto légia, v staroveku známa na celom Blízkom východe, zborila Jeruzalem a v roku 70 nášho letopočtu zničila aj slávny židovský Chrám. „Mesto bolo kompletne zrovnané so zemou, aby sa žiadnemu neskoršiemu návštevníkovi neposkytla možnosť uveriť tomu, že tu niekedy niekto žil,“ opísal hroznú skazu mesta židovský kňaz Jozef, očitý svedok udalostí. Trpkou zhodou okolností rímski vojaci vypálili Chrám presne v rovnaký deň (29. augusta) ako Babylončania Šalamúnov Chrám v roku 586 pred naším letopočtom. Ostala z neho iba západná stena, ktorá je známa ako Múr nárekov. V židovskom kalendári sa táto udalosť dodnes pripomína, pretože predstavuje symbol obrovského utrpenia, chýb a historických porážok.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

A práve k tomuto miestu smerujem. Kráčam ulicou, zatiaľ čo ma predavači volajú, nech nazriem do ich obchodu. Nenútia ma, len príjemne pozývajú. Neodolal som. K jednému som zašiel. Zlákala ma vôňa korenia. Majiteľ sa volá Jozef a jeho rodina vlastní dom s obchodom už 300 rokov. Ukáže mi starú studňu, ktorá vraj pochádza z rímskych čias. Neveriacky síce krútim hlavou, ale ide na mňa dobre. O chvíľu už spolu pijeme čaj. Obchodovanie má v krvi, to vidno. Vie urobiť dojem, získať si človeka, ale ani ja nie som úplný nováčik. Milujem zjednávanie. Ocenil som jeho obchod, kvalitu a pochválil som tovar: „Jozef, je radosť s tebou obchodovať, som ti vďačný za pohostinnosť a dobrú ponuku, ale verím, že v tento deň dokážeš byť ešte štedrejší.“ Začal sa prekvapene smiať a chvíľu nato sme novú cenu už ako starí známi spečatili stiskom ruky. Odišiel som s batohom plným korenia a obaja sme boli spokojní. Bavilo nás to.

Pokoj v uliciach časom vystriedal pulzujúci život troch svetových náboženstiev. Pohltilo ma to. Ten ruch a inakosť. Arabský jazyk sa miešal s hebrejským, moslimské šatky na hlavách striedali židovské klobúky. Uličkami som prekľučkoval až do židovskej štvrte k Múru nárekov. Najskôr mi izraelskí vojaci so zbraňami v rukách prezreli batožinu, až potom ma vpustili dnu. Zrazu sa celý priestor predo mnou otvoril a zbadal som pozostatky vonkajších hradieb bývalého jeruzalemského Chrámu, ktorý majestátne rozšíril Herodes Veľký a Rimania tak ostentatívne zbúrali. Zrazu som stál pred najposvätnejším miestom židovského národa. Tu sa v minulosti zhromažďoval dav ľudí, tu Chrám dominoval mestu, ktoré sa síce nenachádzalo na žiadnej prirodzenej obchodnej ceste, nemalo ani mimoriadne prírodné zdroje, ale malo Chrám, ktorý prinášal bohatstvo prostredníctvom náboženskej viery.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Biblické texty totiž židom kážu, aby Jeruzalem považovali za jediné mesto vo svete, kde si Boh praje byť uctievaný obetami, libáciou a vonnými tyčinkami. Odnepamäti tu každodenne pri západe slnka kňazi vykonávali súkromné a pevne stanovené obety. V okolitých arkádach sa tiesnili obetujúci, kupovali posvätné zvieratá a menili svoje mince za tyrské šekely, aby zaplatili za posvätné dary. Pri veľkých cirkevných sviatkoch, ako je Pesach, Sukot a Šavuot, bolo celé mesto zavalené pútnikmi a poskytovalo príležitosť na politické aktivity. Na sviatok Pesach dal guvernér Pilát Pontský ukrižovať Ježiša Krista (rok 30) a o 36 rokov neskôr sa na rovnaký sviatok zrodila revolta, ktorá priniesla skazu celého Jeruzalema. Zanietený vzťah židov k vlastnému náboženstvu a absolútna oddanosť Božiemu zákonu síce mnohým obrancom dodali odvahu bojovať až do konca, ale neodradili Rimanov od totálnej deštrukcie.

Zničený Jeruzalem však naďalej zotrvával v ľudských predstavách a mnoho židov verilo, že Chrám bude obnovený, ak sa budú modliť a vykonávať dobré skutky. A tak sa začala písať história Múru nárekov. Prvá zmienka o smútočných modlitbách židov na tomto mieste sa nachádza v opise pútnika z Bordeaux, ktorý do Jeruzalema dorazil v roku 333. „Nachádzajú sa tu dve Hadriánove sochy a neďaleko nich dierovaný kameň, ku ktorému každoročne prichádzajú židia a pomazávajú ho olejom. So stonaním nad sebou nariekajú, trhajú svoje šaty a tak odchádzajú.“ A ja tu teraz stojím, pozorujem ľudí okolo seba a cítim, že som súčasťou živej tradície starej viac ako 2 000 rokov. Židia, často oblečení v čiernom, sa pokorne modlia z Tóry, niektorí sa čelom a rukami dotýkajú múru, iní sa pri modlitbe zvláštne predkláňajú. Šepot slov a modlitieb sa nesie vzduchom. Vidím zaslzené oči vojaka v uniforme, zbraň mu visí na pleci. Smútok je silná emócia, prenesie ju aj na mňa. Ani o tom nevie, ale práve on v tom momente stelesňuje celý Jeruzalem a jeho dejiny plné krvavých konfliktov a zbožnosti. Krehký mier tu bude navždy pod drobnohľadom zbraní, ktoré zabíjajú.

Zrazu sa predo mnou začne odohrávať rituálny obrad barmicva. Skupinka ľudí veselo spieva, zatiaľ čo otec so synom nesú zvitky Tóry. Z 13-ročného židovského chlapca sa stáva nábožensky dospelý muž, ktorý prijíma zodpovednosť za dodržiavanie micvot – prikázaní. Barmicva totiž doslova znamená „syn prikázania“. Vidím jeho matku, ktorá sa spoza dreveného plota so slzami v očiach díva, ako jej syn nábožensky dospieva. Nemôže byť pri ňom. Až teraz si všimnem, že ženy majú vlastnú, oddelenú časť múru, ktorá je oveľa menšia než mužská. Konečne príde rad aj na mňa. Najskôr sa prstom dotknem posvätného múru, potom opriem čelo o chladný kameň a rukami hladím jeho drsnosť. Až týmto dotykom naplno precítim význam tohto miesta a spojenia s minulosťou. Do štrbín vložím kúsok papierika, prosbu o zázrak, ako to robia ľudia z celého sveta. Toto totiž nie sú obyčajné kamene, sú nasiaknuté vierou a tá je dar, ktorý som sem prišiel hľadať.

Z Múru nárekov vedie veľká drevená rampa na Chrámovú horu známu ako al-Harám aš-Šaríf (Vznešené miesto). Tu som opäť zažil úplne iný svet. Judaizmus vystriedal islam. Židov s jarmulkami vymenili moslimskí veriaci. Tieto kontrasty sú na Jeruzaleme úžasné. Bol tu pokoj a ticho. Vyhovovalo mi to, potreboval som sa stíšiť. V čase mojej návštevy bol komplex otvorený iba na jednu hodinu a práve bol čas obeda. Muži aj ženy vysedávali na schodoch a spoločne jedli. Niekoľko kobercov z mešít sa sušilo vonku na slnku, zatiaľ čo si dvaja starí páni v arafatkách medzi sebou niečo šuškali. Páčila sa mi tá uvoľnená atmosféra, navodzovala dojem starých cestopisov. Múr nárekov mal pre mňa duchovný rozmer, tu som vnímal skôr architektonickú krásu.

Chrámová hora je síce posvätným miestom pre obe náboženstvá, ale v súčasnosti patrí moslimom. Ako prvú som zbadal jednu z najstarších mešít na svete – al-Aksá, čiže „Najvzdialenejšiu“, ako sa opisuje v Koráne. Zmestí sa do nej okolo 5 000 veriacich a jedna modlitba v tejto mešite má hodnotu 500 modlitieb prednesených kdekoľvek inde vo svete. V období križiackych výprav v tejto mešite prebýval rád templárov a chrám nazvali Templum Salomonis, Šalamúnov Chrám. Templári tu mali sklad zbraní, kostol, kláštor a vlastnú pevnosť. Práve na toto miesto sa viažu legendy, ktoré templári v Európe radi šírili. V základoch stavby vraj našli bájnu archu zmluvy a svätý grál, z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri. Imidž strážcov týchto posvätných relikvií im pomáhal verbovať nových členov, získavať moc, nové majetky a vplyv.

Ešte tajuplnejšia a mystickejšia je najznámejšia pamiatka Jeruzalema – Skalný dóm. Chodil som okolo neho a prezeral som si ho z každého uhla, akoby som hľadal nejakú chybu, ale nakoniec som si sadol na zem, ohúrený toľkou pozemskou krásou vytvorenou ľudským géniom, a vzdával som hold starým architektom. Všetky tie detaily, geometricky zdobené okná, obklad z bieleho mramoru, priečelie z porcelánu, verše z Koránu a predovšetkým kupola, ktorá bola v čase svojho vzniku vyrobená z rýdzeho zlata. Svojou krásou mala totiž prekonať prvú kresťanskú baziliku Anastasis (Vzkriesenie), ktorú tu dal postaviť cisár Konštantín Veľký. Skalný dóm tu stojí od roku 691 a moslimovia veria, že odhalená časť skaly v centre dómu je tá, z ktorej v roku 621 prorok Mohamed vystúpil v sprievode archanjela Gabriela na nočnú cestu do neba. Tam sa radil s Mojžišom a pred návratom na zem od neho dostal moslimské modlitby. Jeruzalem je preto po Mekke a Medine tretie najsvätejšie miesto islamu.

V judaizme je zase táto skala základným kameňom stvorenia sveta, Boh z nej vzal hmotu a vymodeloval Adamovo telo. Neskôr mal na tej istej skale Abrahám obetovať svojho syna Izáka. Rovnako tu údajne bola uložená archa zmluvy v prvom židovskom Chráme, ktorý zničili Babylončania. Potom tu stál Druhý Chrám, v ktorom kázal Ježiš Kristus a neskôr ho zborili Rimania. Toľko náboženských prepojení nemá žiadne miesto v Jeruzaleme, a preto je Chrámová hora najposvätnejší a zároveň najcitlivejší bod v meste. Stačí drobnosť a už hrozí konflikt. Práve pri prechádzke týmto komplexom som si uvedomil, čo tu znamená slovo identita – náboženská a národnostná. Židia, kresťania a moslimovia tu síce žijú v jednom meste, ale napriek spoločnej histórii je ich mentálny svet rozdelený, akoby tvoril viacero súbežných Jeruzalemov.

Príbeh o tom, ako Jeruzalem v roku 638 dobyli moslimovia, patrí medzi moje najobľúbenejšie kapitoly jeruzalemských dejín. Kalif Umar ibn al-Chattáb, odetý v jednoduchom kočovníckom odeve a kabáte plnom záplat, sa stretáva s kresťanským patriarchom Jeruzalema Sofroniom na Olivovej hore. Po tom, ako sa patriarcha uistí, že život a majetok kresťanov ostanú nedotknuté, rovnako ako ich sväté miesta, vstupujú spolu na starej ťave do mesta. Kalif Umar navštívi aj kresťanskú Baziliku Božieho hrobu, ktorú Arabi nazývajú al-Kijama (Vzkriesenie). Zastihne ho hodina kanonickej modlitby, ktorú celú odrieka, čím zabráni tomu, aby si moslimovia na baziliku robili nároky a v budúcnosti ju zmenili na mešitu. A ja teraz stojím na Olivovej hore a dívam sa na Jeruzalem z toho istého vrchu ako oni takmer pred 1 300 rokmi.

Aj po toľkých storočiach je tento príbeh fascinujúci, pretože Jeruzalem ostal otvorený všetkým trom náboženstvám napriek tomu, že padol do rúk dobyvateľov. Nepostihol ho osud kresťanského Konštantínopola, ktorý sa po dobytí zmenil na Istanbul, čím tisícročná Východorímska ríša&nbsp; zanikla. Ich činy inšpirovali ďalšie generácie a ukázali cestu, ako prejaviť úctu a vzájomný rešpekt k rozdielnym vierovyznaniam. Aj vďaka múdrosti a pokore oboch mužov môžem ísť teraz obdivovať kostol Pater Noster, kde Ježiš Kristus prvýkrát svojim učeníkom predniesol modlitbu Otčenáš. Sedím tu na starých ruinách a pozerám na kláštorné steny pokryté touto modlitbou v 170 svetových jazykoch. Celý kostol je príjemné miesto plné pokoja. Súčasťou areálu je olivový háj, v ktorom som bol úplne sám a na chvíľu som precítil tú intimitu. Vzduch bol nasiaknutý korenistou arómou stromov, olivové listy striebristo šumeli vo vetre. Pri jednom olivovníku som si kľakol na zem a do rúk som zobral kus pôdy. Šúchal som ju medzi dlaňami a vdychoval jej vôňu. Svätá zem. Je dôležité dotknúť sa jej, precítiť ju hmatom, prstami, pretože oči sú niekedy slepé a uši nepočujú. Stromy miznú, mesto a ľudia zabúdajú, ale zem, tá si pamätá. A práve tam sa zrodila jedna z mojich najintímnejších spomienok na Jeruzalem.

Z Olivovej hory som sa vybral dole Kidronským údolím do Getsemanskej záhrady. Odtiaľto je najkrajší výhľad na mesto. Zlatá kupola žiari v poludňajšom slnku, staré hradby pôsobia majestátne, ukrývajúc mešitu al-Aksá a početné veže kostolov. Na svahu Olivovej hory upúta môj zrak sedem zlatých cibuľovitých kupol, ktoré patria ruskému pravoslávnemu chrámu zasvätenému Márii Magdaléne. Je tu toľko pamiatok, ktoré si zaslúžia pozornosť, že človek potrebuje niekoľko životov, aby ich spoznal. Napríklad kamenná cesta, po ktorej som kráčal dole z Olivovej hory, prechádza cez židovský cintorín, ktorý je najstarší a najvýznamnejší v Jeruzaleme. Začalo sa tu pochovávať pred 3 000 rokmi. Je tu viac ako 150-tisíc náhrobkov a takmer každý má navrchu položené kamienky. Dlho som nevedel, prečo ich židia kladú na hroby, ale časom som zistil, že v ich náboženskej tradícii majú kamene výnimočné postavenie. Symbolizujú večnosť duše, ktorá je nesmrteľná. Kvet je symbolom ľudskej pominuteľnosti, ale spomienka na zosnulého musí pretrvať rovnako ako kameň, ktorý je metaforou trvácnosti. „Prach si a na prach sa obrátiš“ pochádza z aramejskej modlitby Kadiš, ktorú spievajú pri pohrebe. Židia toto miesto volajú Jóšafat, čo v hebrejčine znamená „Boh bude súdiť“. Veria, že práve tu sa uskutoční posledný súd.

Z cintorína je to kúsok do Getsemanskej záhrady k dvetisícročným olivovníkom, ktoré si pamätajú biblické príbehy. Je v nich zapísaná nielen história Blízkeho východu, ale aj časť európskej kresťanskej kultúry. Posledné pokušenie Krista sa udialo pod týmito stromami. Pozerám sa na skrútené konáre, na široké kmene plné puklín, na hrubé korene krásne ako sám život. Stále rodia olivy. Prináša mi to nádej, že zlé časy pominú. V Biblii sa píše, že po poslednej večeri tu Ježiš kráčal vo svite splnu veľkonočného mesiaca. Tu sa modlil a precítil pochmúrnu realitu nevyhnutného ukrižovania. Tu ho zradili a zatkli. Aký to bol pocit? Kresťania po celom svete ho prežívajú každý rok počas Veľkej noci a ich pohľady sa obracajú na Baziliku Božieho hrobu.

Jeruzalem v nás: Návšteva Izraela počas najväčšieho kresťanského sviatku

Výber pre vás

Jeruzalem v nás: Návšteva Izraela počas najväčšieho kresťanského sviatku

Súvisiace články

Kraj príbehov a legiend: Dnes opustené miesta na Peloponéze, ktoré vstúpili na večnosť

V kvetovom daždi: V INDII sa ocitnete v kolíske biedy, ale aj nákazlivej radosti a energie

Posvätné údolie Inkov: Odkaz vyspelej civilizácie, ktorý stále fancinuje

Výber pre vás