Tomáš Kubuš

Najčarovnejší príchod do mongolskej metropoly je vlakom po trase medzi ruskou Sibírou a čínskym Pekingom. Vtedy človek vidí, ako sa krajina pozvoľna mení. Ráno niekoľko kilometrov pred Ulanbátarom vidno, ako všetko ožíva. Pozemky s rodinnými domami zdobia aj tradičné jurty, čo nie je nič neobvyklé ani v samotnom meste. Mongoli totiž patria medzi najsilnejšie nomádske etniká a v krajine to cítiť.

Prenikavo zelená krajina ťahá oči a so zvlnenými pahorkami kontrastuje iba údolie vyplnené obrovským mestom, v ktorom žije 1,5 milióna obyvateľov. Keď vlak zabrzdí, na peróne sa začnú objavovať ľudia a v jednom kuse prekladajú veľké kufre, batožinu, balíky a všetko možné od výmyslu sveta. Chaos neutíchne ani pred stanicou. Pozornosť si tu pýta tucet taxikárov, šoférov maršrutiek, žien s tabuľkami s názvom ubytovania a niekoľko kšeftárov. Prvý dojem? Čisté ulice, moderný nádych, usmievaví ľudia. Cítiť, že mesto je plné kontrastov. Vozový park premieľajúci sa ulicami tvoria staré lady, poobíjané ruské autá, ale aj novinky z Japonska či Južnej Kórei. Staré sovietske paneláky, z ktorých opadáva farba, striedajú sklobetónové budovy s kanceláriami. Malé stánky s jedlom do ruky zase mnohí menia za luxusné reštaurácie s talianskym či indickým jedlom.

Dlhým tvarom Mongolská republika je vnútrozemský štát v strednej Ázii, hraničiaci na severe s Ruskom a na juhu s Čínou. V hlavnom a najväčšom meste Ulanbátar žije 40percent obyvateľstva. Ide o najredšie osídlenú krajinu sveta, na ploche 1 564 116 štvorcových kilometrov žije len 3,2 milióna obyvateľov. Najpočetnejšiu menšinu tvoria Kazachovia, (4,5 percenta populácie). Krajina sa administratívne delí na 21 provincií. Základ miestneho hospodárstva tvorí ťažba nerastných surovín. Úradný jazyk je mongolčina, platí sa mongolským tugrikom.

Mongolsko

Medzi najpútavejšie miesta Ulanbátaru patrí budhistický kláštorný komplex Gandantegčinlen z 18. storočia. Pre jeho krkolomný názov ho domáci zjednodušene volajú Gandan. K chrámu dnes slobodne kráčajú ľudia, no tí mladší si nepamätajú éru, keď to bolo zakázané. „Sovieti zničili takmer všetky kláštory, ktoré stáli v Ulanbátare,“ hovorí Nogaj. „Len toho sa báli, keď im miestni pohrozili, že budú prekliati,“ dodáva. Gandan stále stojí, zatiaľ čo mnohé iné kláštory v meste sa rozpadli na prach. Nogaj si nepamätá najzúrivejšie časy náboženského prenasledovania, no tieto príbehy pozná z rozprávania starých rodičov. „Nič im nebolo sväté. Vyhadzovali mníchov, nebrali ohľad ani na sochy Budhu, posvätné texty.“

Kláštorný komplex Gandan tvorí niekoľko menších chrámov, stúp, škola, knižnica a zopár budov slúžiacich ako hosťovské izby pre delegácie či zahraničných mníchov. Celému priestoru dominuje obrovská socha Avalókitéšvara, teda budhistická bódhisattva predstavujúca súcit a lásku k živým bytostiam. Socha má podobu človeka s rukami zopnutými na prsiach a so zlatou korunou na hlave. Obsahuje 2 286 drahokamov, je oblepená zlatými lístkami a meria takmer 27 metrov, čo z nej robí najväčšiu sochu sveta umiestnenú v interiéri.

Vnútri počuť škrípanie modlitebných valčekov, aké nájdeme v Nepále či Tibete. Ľudia kráčajú v smere hodinových ručičiek a všade naokolo sú malé postavičky Budhu. Pár metrov odtiaľto sa za múrmi ukrýva druhý komplex, no stále je to ten istý Gandan. Je tam živšie a mnohí prichádzajú k veľkej urne zapáliť vonné tyčinky. Muž podíde bližšie a sivý dym, vznášajúci sa zo stoviek tyčiniek, naberie do dlaní a pustí si ho do tváre. „Je to očistný rituál,“ ozrejmuje Nogaj.

Južná časť Ulanbátaru láka návštevníkov jedinečným miestom – zimným palácom posledného mongolského kráľa. Dávno pred tým, ako sa v 20. storočí nad krajinou rozprestrela červená vlajka ozdobená hviezdou, tu totiž pulzovalo kráľovstvo alebo, ak chceme, chanát. Dnes sa kráľovský palác krčí medzi modernou zástavbou mesta. Najkrajšou a najdominantnejšou častou zimného paláca je monumentálna vstupná brána. Už roky sa ňou nevstupuje, ale vidno, ako si na nej dali záležať a naplnili ju ornamentmi. Krásne, vkusne, bez zbytočnej gýčovosti. Jedna priamka vedúca popod bránu pretína komplex a delí ho na dve rovnaké polovice. Budhistické chrámy patriace palácu stoja vedľa seba a dnes ich naplnili krásne tradičné výrobky z dielne mongolských či tibetských umelcov: veľké thanghy, drevené sochy, rúcha či sošky Budhu.

Samotný palác prekvapí svojou fasádou: pripomína skôr ruský aristokratický dom. Za jeho múrmi žil Bogd-chán svoj kráľovský život a budoval si zbierku preparovaných zvierat. „Najbizarnejšou časťou paláca je výstava zvierat z celého sveta. Panovník ich zbieral a vždy, keď mal nejakú štátnu návštevu, diplomati či predstavitelia krajín mu doniesli vypreparované zviera,“ hovorí miestna sprievodkyňa palácom. Žiadne iné izby nebudia taký zvláštny až bizarný dojem ako kráľova zbierka. Práve tieto preparáty totiž robili panovníkovi radosť v posledných ťažkých rokoch, keď ho komunisti ohovárali, očierňovali, zvrhli až napokon poslednýkrát vydýchol. Komunistický režim vyhlásil, že nenašli žiadnu ďalšiu reinkarnáciu, a tak sa monarchia ruší.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Najmodernejšou časťou Ulanbátaru je obrovské Džingischánovo námestie v srdci mesta. Dlhé roky nieslo meno revolucionára Süchbátara, najmä počas minulého režimu, ale zostala po ňom už len jazdecká socha. Dnešné Mongolsko sa hľadá a upína svoj pohľad do minulosti, kde figuruje Džingischán, najväčší Mongol dejín. Džingischánovo námestie má niekoľko tvárí. Ak sa naň pozriete z ľavej strany, pripomína symbol moci a pri pohľade z pravej strany zase symbol modernosti, ktorú by tu málokto čakal.

Vládny palác s parlamentom patrí medzi najväčšie ulanbátarské budovy. Má moderné črty, ostré hrany, zlaté pásy, sklá, mieša sa na ňom modrá, zlatá a sivá farba a zdobí ho monumentálna socha sediaceho Džingischána. Tu bije mongolské srdce 21. storočia. Z opačnej strany uzatvára námestie najvyššia budova Mongolska – 105-metrový mrakodrap Blue Sky Tower. Vďaka svojej architektúre toto kongresové centrum s hotelom pripomína natiahnutú plachtu na lodi. Všetko je upravené, v kvetináčoch sú vysadené kvety a nikde ani smietky.

K najstarším budovám námestia patrí divadlo, pripomínajúce staroveký chrám. Pod modernými sklobetónovými budovami by našiel svoju sochu aj Marco Polo. Aj jeho osudy sú prepletené s mongolskými dejinami. Hľadí do diaľky na miesta, kde sa medzi domami tlačí drevený dom. Svojím výzorom a ošumelosťou vôbec nezapadá do tejto štvrte nových hotelov a kancelárií. Má však svoj význam, pretože za polorozpadnutými stenami dokumentuje zločiny, ktoré tu napáchal Sovietsky zväz. Nájdete tu mená 20-tisíc duší, ktoré červený režim zmietol z tohto sveta.

O pár metrov ďalej, akoby symbolicky, stojí nepriateľ režimu – budhistický kláštor. Kláštorný komplex Čojdžina lámu začiatkom 20. storočia obýval brat panovníka Bogd-chána, ktorý sa medzi ľuďmi tešil povesti veštca. Je tu pokoj, ticho, takmer ani nohy a padajúci dážď podčiarkuje magickú atmosféru. Na rohu námestia stojí krčma. Je iná než ostatné mongolské, pretože v nej svieti nápis z Českých Budějovíc. Na obrazovke sa premietajú fotky z Prahy a človek má pocit, že je niekde doma. Domáci hovoria, že české pivo je najlepšie na svete, a preto si sem radi zájdu na čapovaný budvar.

Najkrajší výhľad na hlavné mesto je z pahorka Zajsan, na ktorého vrchole dodnes stojí slávny socialistický pomník. Cesta k nemu vedie cez mnohé upravené sídliská a okolo rozľahlého Budhovho parku s obrovskou 23-metrovou sochou Budhu. Z malého parkoviska je to len niekoľko desiatok schodov a celý Ulanbátar máte pod nohami. Je obrovský. Rozlieva sa v zelených údoliach, obklopený pahorkami. Pretína ho dravá rieka Túl, ktorá je pre Mongolov posvätná, a na periférii vidno aj továrne. Všetky sídliská akoby boli nanovo postavené, moderné, bez starej patiny či okov socialistickej krajiny. Centrum mesta tvoria vysoké domy, no čím ďalej od neho pozeráte, tým sa zástavba znižuje, až sa premení na domčeky s farebnými plechovými strechami.

Na opačnej strane vidno zelené kopce, lesy, nízke domy, chaty a jurty. Pri pohľade na mesto z výšky cítiť, ako majú Mongoli svoje nomádstvo stále v krvi. Jurta je pre nich základná jednotka, a hoci mnohí ľudia, najmä v meste, majú svoj dom či byt, jurtu zo srdca jednoducho nevytlačia. „V jur te bývali naši predkovia, v jurte sa zrodilo to, čo vystihuje Mongolsko. Len sme sa prispôsobili modernej dobe,“ hovorí sprievodca Džagan. „Počas dovolenky ideme s rodinou na lúky, k lesom či do národného parku a bývame tam v jurte,“ smeje sa. Vidno to aj tu v Ulanbátare. Niektoré domy majú za svojím plotom skutočne jurty, kde rodina žije počas leta. Najkrajším príkladom splynutia nomádskeho a moderného spôsobu života je panelák s jurtou na streche. Takéto niečo nájdete len v Mongolsku!

Rušné trhovisko akoby nemalo začiatok ani koniec. Celú hlavnú ulicu zapratali predavači svojimi stánkami, a hoci má trhovisko aj vlastnú budovu, na ulici je to zaujímavejšie a krajšie. Cítiť tu pravý ázijský chaos. Na trhovisku majú azda všetko od oblečenia, topánok, svetrov, domácich potrieb cez drevené výrobky, košíky až po ovocie, zeleninu, syry, kumys či mlieko. Živo je na hlavnej ceste, po celej dĺžke ju lemujú obchodíky a podniky s jedlom. Obľúbená je kórejská, japonská či thajská kuchyňa, no sem-tam sa nájde aj kúsok mongolskej chuti.

V reštaurácii, ktorá si v názve nechala aj svoje nomádske dedičstvo, je príjemná mäsová vôňa. Mäso je v mongolskej kuchyni surovinou číslo jeden. Zelenina je pre tradičného Mongola nutné zlo, pretože pri tradičnom spôsobe života sa k nej jednoducho nemal ako dostať. Na privítanie pristane na stole miska tradičného mongolského čaju, volajú ho süütej caj. Dochutia ho mliekom a soľou, až vznikne nápoj plný energie. V niektorých oblastiach doň pridávajú slané jačie maslo. Podobný čaj pili Mongoli už pred stáročiami. Ešte slávnejším nápojom je ajrag, fermentované kobylie mlieko. Na mongolskom stole sa povaľuje aj niekoľko kostí. Človek by si myslel, že sú súčasťou jedla, ale okolosediaci našťastie zasiahnu. Je to stolová hra, ktorú volajú konské preteky. Dokonalá na dlhé zimné nomádske večery.

Mongolsko sa vďaka púšti Gobi spája aj s nálezmi dinosaurov. Máloktorá oblasť sveta je na dinosaurie kosti taká bohatá ako práve Mongolsko. Múzeum dinosaurov tak v hlavnom meste nesmie chýbať. Moderná budova s obrázkami pradávnych jašterov púta pozornosť už z diaľky. Jedna kostra dominuje veľkej hale, ostatné nálezy sú limitované na vitríny, kde sa ukrývajú poklady v podobe dinosaurích vajec, kostier či iných zaujímavostí.

Neďaleko odtiaľ, oproti veľkému obchodnému domu, stojí ďalšia z ulanbátarských pikantérií. „Beatles námestie“ patrí k bizarným miestam, pretože ho tu skutočne nikto nečaká. Kedysi sa však práve tu stretávali mladí ľudia a vymieňali si platne s hudbou, a tak tu tradícia zostala. Blíži sa večer a mnohí domáci odporúčajú navštíviť predstavenie tradičnej hudby, spevu a akrobacie. „Ak chcete najlepšie predstavenie, pýtajte sa na Tumen Ekh,“ znie rada nad zlato.

Predstavenie je zašité v obyčajnom dome mimo centra. Miestnosť je pre niekoľko desiatok ľudí. Mongolskí muži vyjdú na pódium v tradičných krojoch a na tradičných hudobných nástrojoch spustia smutné melódie. Telom prechádzajú zimomriavky a vtom sa ozve tradičný hrdelný spev, ktorý je dnes dokonca zapísaný v zozname UNESCO ako súčasť svetového dedičstva. Chlap otvára ústa, no počuť, že hlas je úplne iný a vystreľuje z hrdla. Spev sa nazýva chöömej a spája v sebe prvky animizmu, šamanizmu a starých piesní o prírode, zvieratách či duchoch. Akrobatka „bez kostí“ je už len čerešničkou na torte.

To, že dnešné Mongolsko je prepletené s postavou obávaného Džingischána, pochopí človek už v uliciach hlavného mesta. Ak mu to nie je dosť, stačí nasadnúť do taxíka či mikrobusu a odviezť sa 50 kilometrov za Ulanbátar. Práve tam, v zvlnenej zelenej krajine posiatej jurtami a stádami, stojí miesto zvané Condžin Boldog. Nenájdete tam len krásnu prírodu, ale aj jedinečnú 40-metrovú Džingischánovu sochu vyrobenú z ocele. Velikán sedí na svojom koni a v ruke zviera bič. Džingischánova socha nestojí na zemi, ale na streche múzea, ktoré obohnali 36 stĺpmi, teda presne toľkými, koľko chánov nasledovalo v Džingischánovej línii.

Dnu v múzeu je niekoľko artefaktov, skúšobňa tradičných mongolských odevov, niekoľko predajní so suvenírmi a výťah na samotný vrchol. Na celú sochu spotrebovali 250 ton ocele! V čase našej návštevy sa hovorilo o tom, že záujemcovia tu môžu mať vlastnú sochu s podobizňou tváre. Za poplatok sa tak stanú jedným z mongolských bojovníkov, sprevádzajúcich Džingischána. Celkom zaujímavá predstava.

Od Džingischána k moderne: V bizarne krásnej krajine nájdete aj jurtu na streche paneláka

Výber pre vás

Od Džingischána k moderne: V bizarne krásnej krajine nájdete aj jurtu na streche paneláka

Súvisiace články

Kraj príbehov a legiend: Dnes opustené miesta na Peloponéze, ktoré vstúpili na večnosť

Jeruzalem v nás: Návšteva Izraela počas najväčšieho kresťanského sviatku

Posvätné údolie Inkov: Odkaz vyspelej civilizácie, ktorý stále fancinuje

Výber pre vás