Vladimír Kampf

Veľká Bošáca sa definitívne rozpadla v čase mečiarovskej decentralizácie. Bývalí funkcionári, ktorí nechceli prísť o zárobok, zakladali samostatné dediny. Takto Bošáca prišla o Zemianske Podhradie a Haluzice. Pred tým, v roku 1950, sa od nej oddelila Nová Bošáca.

Prvá písomná zmienka: 1299. Kostola v Haluziciach sa zmocnilo kráľovské vojsko. Dovtedy bol súčasťou panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Bošáca sa po prvý raz spomína v písomnostiach v roku 1380. Obec v tom čase patrila do beckovského panstva. V roku 1396 je spomenuté Zemianske Podhradie v listine, ktorou majiteľ beckovského hradného panstva Ctibor zo Ctiboríc daroval majetky v Podhradí bývalému kastelánovi a kapitánovi Jakušovi de Nosiljovi za jeho verné služby. V roku 1950 sa osamostatnila Nová Bošáca.
&nbsp;
Počet obyvateľov k 31. 12. 2020: Bošáca – 1 388, Zemianske Podhradie – 770, Nová Bošáca – 1 030, Haluzice – 79.
&nbsp;
Poloha: Približne 5 km od Nového Mesta nad Váhom. Z jednej strany Javorinská hornatina, z druhej Lopenícka hornatina. Dlhou dolinou preteká potok Bošáčka. Dolina pokračuje v Česku, kde v nej leží obec Březová. Na dolnom konci doliny sú bránou do nej Trenčianske Bohuslavice.
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Nové Mesto nad Váhom vo februári 2021: 4,57 %

Bošácka dolina

Na vrchole doliny leží Nová Bošáca. Starostuje v nej Ján Žucha. „Sme súčasťou Bielych Karpát s kopou zaujímavých biotopov. Celý náš kataster je v ochranných pásmach prírodnej rezervácie. To je nielen pekné, ale to aj limituje rozvoj. Žiadna veľká výstavba nám nehrozí, ale máme tu nádherný pokoj,“ pochvaľuje si prvý muž obce.

Obec bola v minulosti len kopanicami Bošáce. Samostatná je od roku 1950. Jedinečná príroda priťahuje turistov. „Minulý rok sme zažili neuveriteľný tlak. Turistický ruch začal byť naozaj zaujímavý. V obci máme k dispozícii vlastnú ubytovňu v nádhernom kultúrnom dome, postavenom v roku 1982. Za bývalého režimu… Ako sa u nás hovorí – za starého Boha.“

Starosta krúti hlavou nad dotačnou politikou a veľmi ju neobľubuje. Trápi ho najmä to, že ak požiada o granty, kupuje si aj to, čo vôbec nepotrebuje. Kultúrny dom si opravili za vlastné. Nie je nad sedliacky rozum. V kultúrnom dome v Novej Bošáci je všetko: ubytovňa, obecný úrad, sobášna miestnosť, obecný sociálny podnik. Podnik Obecné služby Nová Bošáca vyrába teplo, prevádzkuje čistiareň, robí stavebné a výkopové práce, kovovýrobu, čistí kanalizáciu, upratuje, spravuje byty a vyrába teplo z peliet. „Myslím, že máme najlepšie fungujúci obecný podnik na Slovensku. Aj zastupiteľstvo má sedliacky rozum. Keby nefungovalo, nebol by som starostom, nemalo by to význam,“ mieni. „Zastupiteľstvo, ktoré nefunguje a robí naprotiveň, musia ľudia vyhnať,“ odporúča napriek tomu, že na Slovensku nám robí najväčšie problémy parlamentná politika. Tam sedliacky rozum nefunguje.

Starosta Žucha žartom hovorí, že sedliacky rozum ignoruje verejné obstarávania a všeobecné nariadenie na ochranu osobných údajov GDPR. „Rešpektujem pravidlá, ale nechápem, prečo musia úradníci a kontrolóri trvať na nepodstatných detailoch dotačnej politiky. Veď záleží na výsledku, bezchybný nie je nikto. Najhoršie je, že to, čo platí jeden deň, už o týždeň môže byť úplne inak. Prečo? Lebo tak sa to niekomu zdá lepšie a trvá na svojom… Dotačná politika nie je nastavená pre potreby. Veď ja viem, čo potrebujem. Prečo mi v Bratislave povedia, že to nepotrebujem, ale potrebujem niečo úplne iné, čo nepotrebujem? Tak si musíme prostredníctvom strojov, ktoré nepotrebujeme, kúpiť aj to, čo potrebujeme. A to všetko verejne obstaráme,“ krúti hlavou muž, ktorý je vo funkcii druhé volebné obdobie.

V Novej Bošáci si aj s odpadom poradili po svojom. Nepodľahli tlaku zberných spoločností. Dnes za odvoz neplatia, ale triedia si ho sami. „Keď nás začali veľké podniky vydierať, nedal som sa. Pol roka sme viseli kdesi v lufte, triedili sme odpad, lisovali ho a vozili spracovateľským spoločnostiam. S PET fľašami nie je problém. Tie však každý rieši. Problém je s tým, čo nikto nerieši, napríklad s autoplastmi. Zlé je vidieť, ako odpad, ktorý tu triedime, nakoniec skončí na skládke na kope s ostatným odpadom. Nie je naň spracovateľ. Percento vytriedenosti máme… No na čo je toto dobré? Prečo to nikto nerieši?“ pýta sa.

Dedina, ktorá rieši podstatu, žije aj kultúrne. Žartom tu hovoria, že kultúra tečie dole potokom a oni sú na vrchu doliny. Okrem kopy iných podujatí si vymysleli aj filmový festival s premietaním po starom, z filmových pásov. V kultúrnom dome majú dve staré funkčné premietačky. Nad myšlienkou takýchto festivalov sa zamýšľali s Mariánom Geišbergom, chalupárom, ktorého považovali za občana Novej Bošáce. Marián bol aj garantom bošáckeho divadielka.

Mimochodom, starosta Novej Bošáce tvrdí, že v kurze je dnes skôr repák (pálenka z repy, pozn. red.) ako slivovica. „Repák je zásaditý a nie je taký náročný na žalúdok. Je zdravý. Užívanie nalačno pomáha tráviacemu traktu. U nás sa aj ženy pustili do repáka,“ hovorí s úsmevom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ľudovít Štúr asi nechodieval do doliny za repákom. Hovorí sa, že tu prežil románik s Adelou Ostrolúckou. Zemianske Podhradie sa od Bošáce opäť oddelilo v roku 1993. Hore v dedine kopaničiari, dole gazdovia a uprostred hlavnej cesty panský kaštieľ a nezvyčajný evanjelický kostol s elipsovitým pôdorysom. V celej Európe sú takéto kostoly len dva. Tu a kdesi v Nemecku.

Zemianske Podhradie má pravdepodobne najviac pamätných tabúľ na počet obyvateľov. „Je to našou bohatou históriou,“ vysvetľuje starosta Miroslav Zámečník. „V 19. storočí sme boli centrom doliny. Pôsobil tu brat Ľudovíta Štúra Samuel. Okolo lásky Ľudovíta a Adely je dodnes kopa dohadov. Aká bola? To sa už asi nedozvieme. Bulvárne noviny vtedy o nich nepísali,“ hovorí. Žiaľ, v kaštieli toho po odchode šľachty a rabovačkách veľa nezostalo. Je v ňom domov sociálnych služieb. Turisti sa môžu len zastaviť a pozrieť si zvonku, čo tu zostalo z čias zašlej panskej slávy. Našťastie v okolí je čo obdivovať.

Súčasná hlava Zemianskeho Podhradia je vo funkcii tretie volebné obdobie. Je vyštudovaný lesník, neskôr pracoval na stavbe diaľnice Važec – Hybe, vrátil sa k lesom, potom bol vojakom, zasa sa vrátil k lesom. K starostovaniu ho vraj dotlačili ľudia. „Nebanujem, že som to skúsil. Práca ma baví aj so starosťami s tým spojenými. Môžem sa spoľahnúť na ľudí okolo seba. Sme malá obec. Keď som nastúpil, nemali sme skoro nič. Materskú školu sme prebrali od Bošáce. Hygiena išla tvrdo po nás. Nedali sme sa. Dokončili sme vodovod, ktorého výstavba sa ťahala štyri desaťročia. Vynovenú kanceláriu mám v bývalej maštali. Prerobil som ju s kamarátmi. Máme novú hasičskú zbrojnicu a zrekonštruovali sme si kultúrny dom. Pomáhali mi priatelia, ktorým som pomáhal. Navzájom si to vraciame,“ vysvetľuje sedliacky systém, ktorý pomáha rozvoju dediny.

Aj Zemianske Podhradie je podnikavá obec. „Peniaze sú dôležité. Hovorí sa, že nečerpáme fondy. Kultúrny dom sme riešili cez ne od roku 2015. Ani sa mi nechce hovoriť, koľko s tým bolo roboty, ako menili podmienky… Doteraz peniaze na účte nemáme. Keby som bol vedel, do čoho sa púšťame, nebol by som to robil.“ Napriek tomu je kultúrny dom hotový. „Peniaze nám odklepli len na rekonštrukciu toaliet a novú fasádu. Neviem, čo z toho dostaneme. Že máme deravú strechu, nikoho nezaujímalo. Možno nám nedajú nič, lebo sme prešvihli termín dokončenia. Nikoho nezaujíma, že to spôsobilo počasie. Možno dostaneme len sankciu. Veľa ľudí si myslí, že napíšeme projekt a zosypú sa na nás peniaze, ale tak to nie je. My máme čerpať a potom príde niekto, kto hľadá nepodstatné chyby namiesto toho, aby zhodnotil, čo sme za tie peniaze urobili. Neprídu pomôcť, ale zobrať. V Bratislave skúmajú, či sme podvodníci, a rozhodujú, čo potrebujeme.“

Starosta Zámečník je veľký milovník včiel. Včeláriť naučil kus dediny. Doplatil však na vlastnú horlivosť. Zrazu mali v obci 180 včelstiev, čo bolo neúnosné. Starosta tie svoje odviezol mimo obce, aby mali čo zbierať. „Boli sme doslova ‚prevčelení‘. Teší ma, že som z katastra vlastne vytlačil sám seba,“ dodáva s úsmevom.

Mimochodom, Zemianske Podhradie je preto podhradie, že nad obcou stávalo hradisko. No to bolo dávno a žiadne dotácie naň neboli.

V Bošáckej doline len tak sami od seba dokážu a vybavia všeličo. Trebárs aj dedinské očkovanie. Dohodli sa s nemocnicou v Trenčíne a druhý aprílový víkend vakcinovali ľudí nad 60 rokov v ďalšom kultúrnom dome po prúde potoka Bošáčka v Bošáci. Podľa sedliackeho rozumu je načase skončiť s testovaním a rýchlo očkovať. Hovoria, že keby sa vakcíny dali kúpiť, hneď by to urobili. Zaočkovaná dedina je podľa nich raj na zemi. „Všetko je dobrovoľné. Žiaľ, dostali sme len 200 vakcín. Chceli sme ich ešte o 150 viac. Isto by sme ich minuli. Chýbajú nám,“ hovorí starosta Bošáce Daniel Juráček. „Vyšli sme v ústrety ľuďom, ktorí majú problém cestovať do Trenčína či na iné očkovacie miesta. Kto sa sem nemá ako dostať z odľahlejších kopaníc, toho dovezieme.“

Daniel Juráček je starostom tretie volebné obdobie. Na obecný úrad sa dostal, keď sa vrátil zo sveta. Žil v Prahe, v USA, Anglicku, vo Švédsku... Zažil úplne iný svet. „Pôvodne som sa snažil, aby kandidoval niekto iný, nejaký kamarát, ktorý by posunul obec vpred. Nikomu sa do toho nechcelo. Vraj keď som taký múdry, mám to skúsiť sám. Myslel som si, že mám menšiu šancu, pretože som tu dlho nebol. Obec mala dobré renomé, ktoré postupne strácala, a nikto s tým dlhé roky nič nerobil. Veď už nemáme ani obecnú pálenicu,“ hovorí. „Našťastie spoluprácu s tou súkromnou máme skvelú.“

Posledné leto pred starostovaním strávil na farme v Anglicku. Urobil si leták, plagáty, zorganizoval dva mítingy a vyhral. „Mojou prioritou bolo rozhýbať dedinu, najmä kultúru. Staviame na nohy zanedbanú obec. Všetko si to pýta peniaze. Čokoľvek urobíme, je len dobré.“ Bošáca bola v roku 2015 druhá v súťaži Dedina roka, bola aj „dedinou ako záhrada“. „Máme storočnú sušiareň ovocia a tretí najkrajší strom Európy – hrušku ružovku. Ocenenie si prevzali v Bruseli,“ hovorí o ďalších ovocinárskych zaujímavostiach Bošáce.

V okolí je množstvo turistických chodníkov osobitou prírodou mikroregiónu Bošáčka. Jeho dominantou je okrem zvyškov opevneného románskeho kostola v Haluziciach nová rozhľadňa Hájnica, pri ktorej robia každý rok stretnutie pri guláši. „Prvé dva roky bol guláš z prostriedkov, ktoré sme získali zadarmo. Najedli sme sa do prasknutia, opili sme sa a bolo nám dobre. Keď sme už na guláš zadarmo nemali, ľudia si ho začali kupovať,“ vysvetľuje so širokým úsmevom, ako využili fondy a ako ich nerozhodil ich koniec. Aj tu zafungoval sedliacky rozum. Pri rozhľadni organizujú aj poďakovanie za úrodu.

Mimochodom, rozhľadňa Hájnica je vysoká len vyše sedem metrov. Starosta Březovej na českej strane ju volá „krmelec pro žirafy“. Napriek tomu účel plní, turistom aj domácim slúži.

Kŕmidlo pre žirafy, zvyšky románskeho kostola, kaňon aj prameň Kyselka sú súčasťou Haluzíc. Haluzice sú najmenšia samostatná dedina bývalej veľkej Bošáce. Ich malosť a to, že ležia mimo hlavnej cesty dolinou, ľahko prevýši, že sú najstaršia osada v údolí s najvyhľadávanejšími atrakciami. Prináša to aj nepríjemnosti. V časti Chríp nemajú vodovod napriek tomu, že obec má vody a vody. „Zásoby máme, ale nemáme na to, aby sme natiahli potrubie na druhú stranu. Potrebujeme 220-tisíc eur,“ hovorí starosta Miloš Madila.

V takej malej dedinke, kde je viac chalupárov než domácich, už sedliacky rozum a svojpomocné riešenia až tak nefungujú. Bez vody je život zložitý. V domoch je ťažké bývať natrvalo. Aj sem korona priniesla dopyt po chalupách.

Miloš Madila je starostom Haluzíc od roku 1997, siedme volebné obdobie. Predtým pracoval v učilišti stavebného podniku v Bratislave. Ako starosta preskákal rôzne obdobia. Najkrajšie boli prvé štyri. „Teraz je to čím ďalej, tým horšie. Ľudia sa zmenili. Nerozumieme si s tými, ktorí prichádzajú. Myslia si, že sú najmúdrejší, udávajú susedov, celú obec, mňa… Majú vlastný rozum, myslia si, že všetko vedia najlepšie. Pýtajú si kopu papierov, ktoré sú im nanič. Okrem mňa máme na úrade dva razy do týždňa účtovníčku. Našťastie v obecnom zastupiteľstve máme zatiaľ iba jednu poslankyňu spomedzi nových prisťahovalcov.“

V Haluziciach sa počas korony strhlo turistické šialenstvo. V jednom čase narátali rekordných 317 áut. Stáli aj na rozbitých prístupových cestách do dediny. Ani tu už nie je nič voľné. Chalupy sú vypredané. Predali aj to, čo sa dlho predať nedarilo. „Každý týždeň mi volajú zo dvaja, že niečo hľadajú. Najviac je Bratislavčanov, ktorí sa do hlavného mesta prisťahovali len nedávno.“

Mimochodom, starostov malých dediniek trápi aj to, že úrady ich nešetria. Neustále od nich niečo požadujú a vyžadujú dokladanie často až nezmyselných potvrdení. Z roka na rok je toho viac. Tabuľky, štatistiky… Sedliacky rozum zostáva kdesi za humnami.

V BOŠÁCKEJ DOLINE oslavujú slivky všetkými možnými produktmi: Slivovica však už v kurze nie je

Výber pre vás

V BOŠÁCKEJ DOLINE oslavujú slivky všetkými možnými produktmi: Slivovica však už v kurze nie je

Súvisiace články

Prvotriedna cesta na zbláznenie: Jablonicou sa dennodenne preženie 2 000 nákladiakov

Odplával vodácky vizionár: Ján Dojčan nedokázal kovid poraziť ani napriek výbornej kondícii

Keď mrázik nie je rozprávkový dobrák: Takto vyzerá urputný boj ovocinárov o záchranu úrody

Výber pre vás