Vladimír Kampf

Podieľal sa na zlatom období slovenskej kanoistiky na divokej vode, keď bratia Hochschornerovci, Michal Martikán, Elena Kaliská, Juraj Minčík a&nbsp;kopa ďalších nosili medaily. Bol generálnym sekretárom Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode, člen výkonného výboru Slovenského olympijského výboru a&nbsp;zástupcom riaditeľa Antidopingovej agentúry SR. Ján Dojčan sa narodil v&nbsp;Bratislave. Ako pretekár vyrastal pri Karloveskej zátoke. Pôsobil v&nbsp;Slávii UK Bratislava a&nbsp;v&nbsp;jej vodáckom klube bol až do smrti podpredsedom správnej rady.

Po Jánovi Dojčanovi zostali štyri deti, dvaja vlastní synovia z&nbsp;prvého manželstva a&nbsp;nevlastný syn a&nbsp;dcéra z&nbsp;druhého, sedem vnúčat. K&nbsp;vode pritiahol aj druhorodeného Tomáša Dojčana. „Jazdil som od šiestich rokov. Počas strednej školy som si urobil približne dvojročnú prestávku. Potom som sa vrátil a&nbsp;pokračoval až do 23 rokov.“ Po zranení pôsobil ako tréner. „S&nbsp;deťmi som pracoval už od 18 rokov a&nbsp;otec mi dával neustále cenné rady,“ spomína.

K&nbsp;vode sa dostal prirodzene. Medzi ľuďmi z vodáckeho prostredia vyrastal a&nbsp;bol súčasťou komunity, z&nbsp;ktorej vzišli aj Janka Dukátová či Maťo Beňuš, súčasní vrcholoví športovci. „Chodili sme spolu na majstrovstvá sveta a&nbsp;Európy. Mal som šancu si popri škole niečo málo zarobiť. Otec mi ponúkol, že sa budem starať o&nbsp;mládež v&nbsp;klube. Zobral som si osem desaťročných detí a&nbsp;začal ich trénovať. Mal som ešte len 18&nbsp;a&nbsp;už som s&nbsp;nimi cestoval na týždňové sústredenie do Talianska. Rodičia sa báli, že taký mladý chalan vezme mikrobus s&nbsp;ich ratolesťami a&nbsp;kamsi sa s&nbsp;nimi odvezie,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. Túto skupinu trénoval osem rokov.

„S&nbsp;mojím vlastným bratom Andrejom sme spolu začínali. Je starší o&nbsp;dva roky. Jazdili sme spolu podobne ako bratia Hochschornerovci. Brat však bol viac na počítače a&nbsp;knihy. Keď mal asi 12&nbsp;rokov, išiel si svojou cestou a&nbsp;pri vode som zostal len ja. Keď môj otec išiel za funkcionára, nechcel som mať iného trénera ako jeho. Nešlo to, tak som skončil aj ja. Tatko však stále riešil môj návrat. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdem k&nbsp;trénerke Janke Beňušovej. Mal som vtedy 15 rokov.“ Tomáš Dojčan sa v&nbsp;súčasnosti venuje projektovému manažmentu a&nbsp;zaoberá sa automatizáciou baliacich procesov. Vyštudoval daňové poradenstvo na ekonomickej škole. „Zistil som, že to nie je pre mňa. Nie som z&nbsp;tých, ktorí sa dokážu hrabať v&nbsp;zákonoch a&nbsp;hľadať aj malé rozdiely. Som po tatkovi, mám rád prácu s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;bavia ma organizačné veci. Našiel som sa v&nbsp;komunikácii a&nbsp;obchode,“ dodáva.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Tomáš bol okrem krátkej prestávky s&nbsp;tatkom pri vode neustále. „Ako sa k&nbsp;nej dostal on, by som tiež rád vedel. Býval v&nbsp;Bratislave na Židovskej ulici. Možno sa mu k&nbsp;vodákom podarilo dostať cez kamarátov. Skôr si však myslím, že počas štúdia elektrotechniky chodil do školy okolo Dunaja, videl jazdiť vodákov po rieke a&nbsp;vyhľadal si, odkiaľ vyrážajú. To sú však len dohady. Jasné je, že pri vode bol už v&nbsp;puberte. Myslím, že ho doslova pohltila. Ani sa nezaoberal tým, že by sa mohol venovať niečomu inému. Vždy bol cieľavedomý a&nbsp;ambiciózny.“

Ako mladí si s&nbsp;Milanom Gábom a&nbsp;Petrom Hochschornerom dávali výzvy. Jazdili pred obrovskými lodnými konvojmi, ktoré v&nbsp;tom čase plávali po Dunaji. Dostávali sa do nebezpečných situácií a&nbsp;doťahovali sa navzájom. „Bol súčasťou super partie. Skoro všetci vodáci, s&nbsp;ktorými je na fotkách z&nbsp;toho obdobia, sú stále pri vode a&nbsp;stále boli v&nbsp;kontakte.“

Asi nemal chvíľu, keď sa chcel na vodu vykašľať. Možno ako funkcionár to nemal ľahké... „Najviac ho tešilo, keď jeho zverenci dosahovali dobré výsledky. Vnímal som ho ako človeka s&nbsp;jasnou víziou, s&nbsp;konkrétnymi predstavami a&nbsp;krokmi, ako tie plány zrealizovať. Bol proste vizionár. Mal veľa dobrých nápadov a&nbsp;ja som ho preto veľmi obdivoval. Vedel kresliť, bol technicky a&nbsp;organizačne zdatný. S&nbsp;ľuďmi dokázal komunikovať tak, že nemohli nepodporiť jeho myšlienku. Dokázal získať financie, aby jeho zverenci dosiahli maximum. Keď prišli slovenské vodácke víťazstvá na olympiádach, boli to pre neho vrcholy, z&nbsp;ktorých cítil zadosťučinenie, že prispel k&nbsp;tomu, aby sa to podarilo.“

K&nbsp;vode bol prirastený telom aj srdcom odmala. „Aj voľné chvíle trávil pri vode. Keď sme boli s&nbsp;bratom malí, brával nás na Pieniny, kde brigádoval ako pltník na Dunajci. S&nbsp;celou rodinou sme chodili za ním. Pamätám si, akoby to bolo včera. Vozili sme sa nielen na pltiach, ale aj na korbách starých prerobených autobusov, na ktorých vyvážali plte proti prúdu. Boli to úžasné zážitky. Pre neho bola voda doslova všetkým.“

Korona dostala aj jeho. Nedopadlo to s&nbsp;ním dobre napriek tomu, že bol zdravý a&nbsp;vo výbornej fyzickej kondícii. „Na dôchodok sa presťahoval na Záhorie. Robil okolo domu a&nbsp;záhradky, na nič sa neliečil a&nbsp;nikdy sa nesťažoval na choroby. Môj brat skonštatoval, že s&nbsp;koronou je to ako s&nbsp;ruskou ruletou. Keď ju človek dostane, roztočí sa zásobník a&nbsp;buď ho náboj dostane, alebo nie. Poznáme kopu chorých ľudí, ktorí ňou prešli bez problémov. On bol úplne zdravý a&nbsp;za tri a&nbsp;pol týždňa tu už s&nbsp;nami nebol,“ spomína Tomáš Dojčan. „Je to zvláštne. Najhoršie je, že ani lekári nedokážu vysvetliť, prečo tak náhle odišiel.“

Do nemocnice ho odviezol syn Tomáš. „V&nbsp;deň mojich narodenín sme si volali a&nbsp;on mi povedal, že mu nič nie je, len má teploty 39&nbsp;stupňov. Dva dni nato už neudýchal rozhovor so mnou. Okamžite som mu kázal volať záchranku. Môj kamarát, ktorý prišiel za pár týždňov o&nbsp;oboch rodičov, ma upozorňoval, že naši otcovia a&nbsp;mamy sú zvyknutí hrať sa na hrdinov.“ Tatko sa bránil, že počká od soboty do pondelka na obvodnú lekárku, u&nbsp;ktorej mal dohodnutý termín.

Tomáš si okamžite zohnal ochranný overal a&nbsp;letel za ním. „Lekárka na príjme skonštatovala, že sme mali šťastie, že som ho doviezol, lebo do pondelka k&nbsp;obvodnej by nevydržal. Liečili ho, dostával sa z&nbsp;kovidu, zápal pľúc ustupoval a&nbsp;zrazu... V&nbsp;nemocnici dostal trombózu a&nbsp;bol paralyzovaný na pol tela, čo sa mu podarilo do pár dní rozcvičiť a&nbsp;rozhýbať. Veľmi bojoval, ale nevyhral.“

Prvé dva týždne sa jeho stav zlepšoval. Už nebol pozitívny a&nbsp;plánovali ho presunúť do bielej zóny. „Deň či dva nato nám volali, že ho museli uprostred noci rýchlo previezť, lebo saturácia kyslíka v&nbsp;krvi mu klesla na 50, pričom pod 80 to už je smrteľné riziko. Okamžite ho cez noc zaintubovali a&nbsp;uspali. Do dvoch dní nám postupne kompletne odišiel. Najprv mu zlyhali obličky, potom pečeň... Nevedia, čo sa mohlo stať. Nemohli sme ho ani vidieť, pozrieť, pozdraviť. Aj telefonovanie ho vysiľovalo.“