V druhej polovici marca zabil covid-19 dlhoročného športového funkcionára Jána Dojčana (†65). V spomienkach zostal ako ten, ktorý sa tešil, že mohol prispieť k úspechu iných.
Podieľal sa na zlatom období slovenskej kanoistiky na divokej vode, keď bratia Hochschornerovci, Michal Martikán, Elena Kaliská, Juraj Minčík a kopa ďalších nosili medaily. Bol generálnym sekretárom Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode, člen výkonného výboru Slovenského olympijského výboru a zástupcom riaditeľa Antidopingovej agentúry SR. Ján Dojčan sa narodil v Bratislave. Ako pretekár vyrastal pri Karloveskej zátoke. Pôsobil v Slávii UK Bratislava a v jej vodáckom klube bol až do smrti podpredsedom správnej rady.
Po tatkovi
Po Jánovi Dojčanovi zostali štyri deti, dvaja vlastní synovia z prvého manželstva a nevlastný syn a dcéra z druhého, sedem vnúčat. K vode pritiahol aj druhorodeného Tomáša Dojčana. „Jazdil som od šiestich rokov. Počas strednej školy som si urobil približne dvojročnú prestávku. Potom som sa vrátil a pokračoval až do 23 rokov.“ Po zranení pôsobil ako tréner. „S deťmi som pracoval už od 18 rokov a otec mi dával neustále cenné rady,“ spomína.
K vode sa dostal prirodzene. Medzi ľuďmi z vodáckeho prostredia vyrastal a bol súčasťou komunity, z ktorej vzišli aj Janka Dukátová či Maťo Beňuš, súčasní vrcholoví športovci. „Chodili sme spolu na majstrovstvá sveta a Európy. Mal som šancu si popri škole niečo málo zarobiť. Otec mi ponúkol, že sa budem starať o mládež v klube. Zobral som si osem desaťročných detí a začal ich trénovať. Mal som ešte len 18 a už som s nimi cestoval na týždňové sústredenie do Talianska. Rodičia sa báli, že taký mladý chalan vezme mikrobus s ich ratolesťami a kamsi sa s nimi odvezie,“ hovorí s úsmevom. Túto skupinu trénoval osem rokov.
„S mojím vlastným bratom Andrejom sme spolu začínali. Je starší o dva roky. Jazdili sme spolu podobne ako bratia Hochschornerovci. Brat však bol viac na počítače a knihy. Keď mal asi 12 rokov, išiel si svojou cestou a pri vode som zostal len ja. Keď môj otec išiel za funkcionára, nechcel som mať iného trénera ako jeho. Nešlo to, tak som skončil aj ja. Tatko však stále riešil môj návrat. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdem k trénerke Janke Beňušovej. Mal som vtedy 15 rokov.“ Tomáš Dojčan sa v súčasnosti venuje projektovému manažmentu a zaoberá sa automatizáciou baliacich procesov. Vyštudoval daňové poradenstvo na ekonomickej škole. „Zistil som, že to nie je pre mňa. Nie som z tých, ktorí sa dokážu hrabať v zákonoch a hľadať aj malé rozdiely. Som po tatkovi, mám rád prácu s ľuďmi a bavia ma organizačné veci. Našiel som sa v komunikácii a obchode,“ dodáva.
Pokračovanie na ďalšej strane...
